Tamara Pribišová: Psie tajomstvá

Sme pre nich jediné prístavy

Sme pre nich jediné útočisko

Sme jediní pre tých, ktorí sú nemí

Oni sú vodcovia slepých očí

Oni túžia po láske

No iba oni vedia

Ako to v tej láske naozaj chodí ...

Tamara Pribišová - 23 ročná študentka píšuca básne zostavené z rýmov aj nerýmov, ktoré dlho ukrývala v šuplíkoch a v duši. Okrem písania sa venuje fotografovaniu.

Tamara Pribišová: Báseň pre ľudí a psov

Stála tam s ním

Na hrane zabudnutých dní

Na papierovom námestí

V otrhaných šatách

Len ona a pes

Dúfali v lepší život

Ostatní ho mali

Aspoň naoko

Oni mali seba

A pohladením

Začali nový život

Tamara Pribišová - 23 ročná študentka píšuca básne zostavené z rýmov aj nerýmov, ktoré dlho ukrývala v šuplíkoch a v duši. Okrem písania sa venuje fotografovaniu.

Miroslav Kapusta: Za hrsť drobných

Keď sa pozriem do očí svojho psíka,
som schopný odpustiť každému – aj človeku!

*

Môj psík, Yorkie, nie je strachoprd, on je „šťastnoliz“.
Keď sa bojí, nevie mi zliezť síce z rúk,
ale od šťastia mi zlíže – celú tvár i krk.

*

Škoda, že pozdrav čuchom od prirodzenia,
len u psíkov pohoršenie nebudí,
častejšie by som tam i ja – chodil medzi ľudí!

*

Iba vtedy sa bude zemou raj zmietať
a láska nebude srieňou na nule,
keď sa ľudia navzájom budú milovať tak,
ako milujú svojich psíkov.
Len sa obávam, či by som si zvykol – žrať granule!

*

Čo majú spoločné pes a ryba?
– Ťažko ich dostať od kosti.

*

Kto nemal doma psíka, nevie čo je oddanosť,
ako nezištná láska sála.
Ej veru, neoklameš prírodu!
Moja žena sa totiž z môjho príchodu
ešte nikdy nepošťala!

*

Takmer som sa z chuti zasmial,
ženu chytil lásky ošiaľ.
„Daj mi pusu, ty môj zlatý!“ – o pusinku prosíka.
Obzriem sa... a to – od psíka!

*

Zdalo sa mi, že vidím psíka schúleného pri plote,
ale bolo to iba šťastie, ktoré si ma pomýlilo v krokoch
– po toľkých rokoch!

Miroslav Kapusta - banskobystrický poet, píšuci tiež aforizmy, epigramy, humoresky a haiku, ktorý v roku 2008, vo vydavateľstve TRIAN a.s., debutoval básnickou zbierkou TŔNE A LUPENE a je laureátom rôznych literárnych súťaží na Slovensku.K debutovej zbierke pribudli ďalšie dve: Iný už nebudem a Nulová gravitácia.

Silvia Bystričanová: Profesionál

Sedel za stolom celkom nehybne a mozog zamestnával sledovaním muchy na stene. Bol profesionál, ale tieto chvíle nikdy nemal rád a nebál sa priznať to ani pred majiteľmi svojich pacientov. Často prehlasoval, že sa mu bude ťažko umierať, lebo budú na neho čakať všetky zvieratá, ktoré počas veterinárnej praxe utratil.

Inokedy tichá nenápadná pani sa dnes zadúšala kvílivým plačom. Kŕčovito zvierala v náručí svojho miláčika  Benyho, ktorý v sebe nezaprel maltézskych predkov. Kvalitný pouličný výber génov sa podpísal  na jeho povahe, aj na hĺbavom pohľade, ktorý na ňom zbožňovala. Už nevládal skučať, už svoju milovanú pani len ticho prosil, aby mu dovolila odísť do psieho neba.

Doktor  vstal, mlčky jej  vzal z rúk ubolené telo psa plné nádorov a položil ho na vyšetrovací pult.

- Pani Sokolová, nechcete radšej počkať v čakární? – opýtal sa jej, aj keď tušil, čo mu odpovie.
-  Nie, chcem s ním byť dokonca, -  povedala a vložila si do dlane psiu labku.

Zavrela oči, aby si nepamätala moment,  ktorý jej vzal najvernejšieho spoločníka za posledných jedenásť rokov a len pevná ruka veterinára na jej pleci ju vytrhla zo spomienok. Po pár minútach bolo po všetkom.

-  O všetko sa postarám, ako som sľúbil, - súcitne sa pozrel na starú pani a pomohol jej do kabáta, ktorý jej bol odrazu akýsi veľký.

Od dverí sa naposledy pozrela na Benyho a ticho za sebou zavrela dvere. Nevládala povedať ďakujem...

Po niekoľkých týždňoch si už veterinár nepamätal meno psa, ktorého uspal a nebyť osudného stretnutia s mladou dievčinou, celkom by tento deň vytesnil z pamäte.

Práve odchádzal z ordinácie, keď sa s ňou zrazil vo dverách a ona na neho vysypala srdcervúci príbeh o tom, ako sa jej vplietol pod kolesá auta na parkovisku túlavý pes a ona ho takmer prešla. Hlas sa jej triasol a srdce veterinára mäklo. Pozval ju do ordinácie a starostlivo ošetril povrchovú ranu psa.

- Pán doktor, čo s ním teraz bude? – spýtavo sa pozrela na muža, ktorý túto situáciu nezažil prvýkrát.
-  Máme len dve možnosti, - zvraštil čelo. - Útulok, alebo si ho vezmete domov vy.
-  Keby som nežila v podnájme, tak si ho vezmem, ale ... – odmlčala sa a dúfala v tretiu možnosť.

Doktor pohladil ošetreného psa a ten ho vďačne olizol. V tom sa usmial, naťukal niečo v počítači, vložil zviera do prepravky, zobral zo skrinky reklamné vzorky krmív a ťahal dievčinu z ordinácie.

- Poďte, mám pre neho domov.

Auto zastalo pred starým domom na kraji mesta a s dievčinou za pätami vošiel do trávou prevoňaného dvora. Stlačil zvonček a ticho dúfal, že ho stará pani neodmietne. Otvorila a nechápavo sa pozerala na veterinára v spoločnosti mladej ženy.

- Dobrý deň, pani Sokolová, mohol by som vás s niekým zoznámiť? – otvoril prepravku a vybral z neho chlpatého tuláka. Viete, aby som vám to vysvetlil, ...
- Nič nehovorte, netreba, - usmiala sa na nich a vzala psa s vrtiacim chvostom do náručia. – Ďakujem, pán doktor.

Silvia Bystričanová, autorka pôvabnej knihy "Každý deň má niekto narodeniny." 

Narodila sa v znamení Vodnára a medzi jej obľúbené výroky patrí veta: "Najkrajšie veci v živote človek zažije, keď sa prestane báť."

Tamara Tainová: Muff

„Čo by si povedal, keby sme si kúpili psa?“ zaskočila ma Sofi v jeden večer.
„Sofi, chceš, aby nás odtiaľto vyhnali svinským krokom?“
„Ale veď pani Kobielska tu mala mačku.“
„Mačka je niečo iné.“
„V čom?“
„Neviem, netreba ju venčiť, nepúšťa chlpy a nevyšpiní sa na koberec.“
„Ten pes je už vychovaný!“
„Sofi, na čo ma pripravuješ?“
„Má dvanásť týždňov a zajtra si poňho môžeme ísť. Uvidíš, zamiluješ sa. Áno? Pôjdeš so mnou? Nikdy som nemohla mať... nikdy som nemala psa.“
Mal som pocit, že Sofi doháňa celé svoje detstvo, celý svoj život. Nočné nájazdy do chladničky, pírsing v obočí, krátky chlapčenský účes, tetovanie nad členkom a teraz dokonca šteňa. To všetko stihla za pár dní nášho spoločného bývania a to všetko kričalo Konečne si môžem robiť, čo chcem!
*
Na druhý deň sme išli pozrieť šteňa. Sofi mala pravdu, zamiloval som sa na prvý pohľad. Keď nám majiteľka otvorila miestnosť, v ktorej boli štence, a ja som ho uzrel v debničke rozospatého a zamračeného, vedel som, že už nikdy nebudem chcieť iného psa ako šar-peja. Sofi cmukla a on sa preškrabal cez okraj debničky, prigúľal sa k nám, položil si hlavu na moju tenisku a zaspal.
Bolo rozhodnuté.
*
Na šteňatách a deťoch ma fascinuje, že vedia zaspať hocikedy a hocikde. Muff bol v tejto disciplíne absolútny borec. Spal na dlážke, spal na topánkach, spal na časopisoch, raz som ho dokonca našiel spať v otvorenej skrinke na topánky. Podľa rodokmeňa sa volal Tchang Tchaj-cung, čo našťastie od malička dôsledne ignoroval. Istý čas počúval na Nie-prosím-na počítač-nieee! alebo Ty-kokos-zase-mi-sedí-na-lodičkách!, až kým sme neprišli na to, že sa mu najviac páči meno pripomínajúce čokoládové muffiny, ktoré Sofi kupovala každý deň v Tescu a pre ktoré bol ochotný naučiť sa všetky smiešne povely, ktoré od neho vyžadovala.
Vybral si nielen nás, ale aj svoje meno.
Muff.

(úryvok z knihy To prejde)

Tamara Tainová je autorkou kníh Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac. Je tiež autorkou tohto projektu...

Ava Eva: Chovateľ

Prachy!

O nič iné nešlo – vždy len o to isté, akoby podstatou života bolo iba ich zhŕňanie.Nie, nebol iný. Žil len pre ne a choval ju tiež iba pre ne. Nuž choval, ako choval.Možno, keď bola maličká. Vtedy sa o ňu ešte staral. V tom čase v ňom driemal kus človeka.

Jeden vrh za druhým a bieda, ktorú uňho trela, urobili svoje. Špina a chabý kus žvanca nepridali na jej zdraví, a Chovateľa šiel trafiť šľak! Dlane sa mu potili, čo dlane, ba aj rozzúrená tvár! Bolo po jeho snoch; po plánoch, ktoré s ňou mal.

„Prašina, takto ich prekazila! Čo s ňou? Čo?!“ hútal, ako by na nej ušetril. „Načo zbytočne kŕmiť doktora?!“ Z vrhu, ktorý mu viac už nemohla dať, nebude mať nič. „Počkaj! Veď ja ti ukážem!“ rozhodol sa. Zdrapil ju ako to najväčšie bremä a šup s ňou do luxusného auta.

Našli ju o dva dni – v jarku popri najrušnejšej z okresných ciest. Dehydrovanú a bezvládnu, s oslepenými očami, po ktorých zostali dve prázdne skrvavené jamky. Nedokázala stáť už ani na labkách.Niekto by povedal, že to boli šarvanci či akési decká. Ale iba ona vedela, že to spravil človek, ktorého oddane ľúbila.

A Chovateľ? Je slobodný a opäť má novú suku. Čistokrvnú a krásnu – má fajnovú snehobielu srsť, a... je kotná!

Obchod sa mu nanovo rozbieha...




Ava Eva - autorka citlivých poviedok a básní a tiež historických románov Izabela - Láskou spútaní,Izabela II. V tieni Notre Dame, ktoré vyšli aj v českom jazyku. Gratulujeme!

Zuzana Šedá: O psíkovi a mačičke

„Mamííí, daj mi vidlík a nožničku!“ uprie na mňa Mia svoj modrý vyčítavý pohľad a ja neviem, či sa mám smiať a či ju po stýkrát upozorniť, že nepoužila slovko prosím. Je popletená ako ja. Dala som jej k párkom lyžicu. To mám z toho, že robím desať vecí naraz. Nakoniec jej bez slova podám príbor a pokračujem v žehlení. Občas mrknem do otvorenej knihy, čím riskujem pripálenie Petrovej košele. Ráno ma však kamarátka zaskočila jednoduchou otázkou, na ktorú som nedokázala odpovedať. To ma vždy nielen nahnevá, ale doženie k dopĺňaniu vedomostí za každú cenu. Vykypí mi mlieko? Nevadí! Viem, čo je makropsia. Zhorí mi koláč na uhoľ? Čert ho ber! Dočítala som článok o Hildegarde z Bingenu! Mia plače, že sa chce hrať? Tak toto jediné na mňa platí. Mia je môj miláčik. Viem, že ju rozmaznávam, ale nemôžem si pomôcť. Moja vytúžená princeznička si so mnou robí, čo chce. Šliape mi po krku na plný plyn. Dojedla párky. Sama sa umyla a doniesla si papier a farbičky. Zlaté dieťa. S bahennou maskou na tvári a s natáčkami vo vlasoch si cestou okolo laptopu pozerám fotky z kamarátkinej svadby. Popritom varím rajčinovú polievku, pečiem tekvicový koláč a obchádzam žehliacu dosku s nedožehlenou košeľou. Dám si kávu. Kým voda zovrie, snívam o tom, ako do Petrovho príchodu všetko stihnem. Krásna, so sviežou pleťou a nadýchaným účesom ho privítam s kompletnou večerou, vyžehlenými košeľami a rozviniem debatu o objavení neznámych Picassových obrazov. Pravdepodobne, nič z toho nebude pravda. Manžel so synom sa vrútia do kuchyne, syn sa ma zľakne a muž mi vynadá, že žehlím jeho košele v kuchyni a zase budú mastné. Nad jedlom ohrnú nos, lebo rajčinová polievka je bez syra, kura je už oschnuté a kto má stále jesť tekvicový koláč? A namiesto intelektuálneho rozhovoru hodím do Petra Dejiny umenia, vybehnem s plačom z kuchyne a zamknem sa v kúpeľni. Tam si slanými slzami zmyjem masku z Mŕtveho mora a budem rozmýšľať, prečo sú na mňa takí zlí. Potom si do zrkadla poviem, aj tak som úžasná a vrátim sa do rodinného kruhu.
Prišli. Ticho. Len pozdrav a milé úsmevy. Večeru jedia bez slova, Filip dokonca chváli kura, ktoré mu včera nechutilo. Keď bez odvrávania zahryzne do koláča, ktorý neznáša, som už v strehu. Idem si dať dolu natáčky, nech pohromu prijmem v dôstojnom vzhľade. Dostal päťku? Pobil sa a hrozí mu dvojka zo správania? Peter to už vie a teraz mu bude kryť chrbát. Vždy to tak býva. Aj preto som tak túžila po dievčatku. Po spriaznenej duši, ktorá bude stáť pri mne.
„Mami?“
Už je to tu! Syn sa konečne odhodlá a nadýchne sa.
„Rado by mi dal psa, malé šteňa. Vieš, aké je zlaté? Bude sa ti páčiť!“ sype sa z neho.
To sotva. Neznášam psy! A obaja to vedia. Ešte aj dnes cítim tú ostrú bolesť, keď sa mi zuby neznámeho havkáča zahryzli do dovtedy bezchybného lýtka. Odvtedy nenosím sukne a jazvu ukazujem ako najspoľahlivejší argument, keď mi chce niekto silou mocou nanútiť psa.
„Vy nemáte psa? Na dedine? Ako je to možné?“ takéto otázky dostávam od susedov pravidelne, keď ich fenkám rastú brušká.
„Nemáme. Nechceme. Nepotrebujeme.“ A keď sú veľmi otravní, vytasím svoju jazvu a mám na chvíľu pokoj.
Nepovedala som to dosť jasne? Nepovedala som to niekoľkokrát? Tu nikto nepočúva, čo vravím.
„Nie!“ poviem hlasom, ktorý neznesie odpor.
„Mami, prosím! Nebudeš s ním vôbec prichádzať do styku...“ keď sa môj syn začína vyjadrovať takýmto spôsobom ide do tuhého. Rýchlo sa obalím ochrannou vrstvou a čakám na ďalšie argumenty.
„Bude iba na dvore! Do domu nestrčí ani labu!“
Tak to by som mu naozaj neradila. Pes na našom dvore je pre mňa nepredstaviteľný, ale pes v našom dome je nočná mora. Aj pre toto ku nám Petrova sestra vôbec nechodí. Keď som ju požiadala, aby svoju čivavu Lolu nechala láskavo pred dverami, otočila sa a viac sme ju u nás nevideli. Ani čivavu, ani Renátu.
„Povedala som, nie! Tebe to raz nestačí?“
„Martuš!“ pridáva sa prosebným hlasom Peter. Tak toto bude ťažký boj! Vyťahovať na nich starú jazvu by bolo zbytočné. Videli ju už tisíckrát.
„Vy ste obaja hluchí? Vravím, nie. Viete, že sa psov bojím! A čo by bolo s mojou Lízinkou? Vyštval by ju z dvora!“
Lízinka je malé čierne mačiatko, ktoré mi doniesol sused Fero, keď som asi zo desať razy odmietla šteňa od jeho Bely. Aby sme mali aspoň nejaké zviera, lebo deti potrebujú živého tvora, tvrdil mi a mača zostalo u nás. Mačka ma nikdy nepohrýzla, tak som sa ani veľmi nebránila. Hrám sa s ňou ja a Mia. Filipa mačky nezaujímajú.
„Čo si, mami? Veď by spolu rástli. Zvykli by si na seba!“ zjavne sú pripravení aj na túto námietku a obaja ma svorne presviedčajú, ako sa šteniatko s mačiatkom budú ľúbiť, budú jesť zo spoločnej misky a maľujú mi podobné idylické obrázky pred odmietavým zrakom. Mňa nepresvedčia, mňa nie.
„Ja chcem psaaa!“ rozľahne sa odrazu kuchyňou jačavý hlas mojej dcéry a ja pochopím, že je koniec. Prehrala som.

„Len si nemysli, že ťa budem hladkať!“ snažím sa odolávať dobiedzaniu strakatého šteňaťa. No ten je naozaj zlatý! Sfarbenie nepopísateľné, od snehobielej špičky chvosta až po jedno kávové a druhé čierne ucho je to paleta farebných škvŕn, usporiadaná nevídaným spôsobom. Moderné abstraktné umenie naživo. Uprie na mňa čierny pohľad spod jednej bielej a druhej hnedej mihalnice. Hlava nabok, vrtí smiešnym chvostom.
Mňau, mňau... ozve sa Lízinka zo strechy. Aj ona by sa chcela pomaznať. Smola, moja zlatá. Odkedy si Goga v deň jeho príchodu škrabla do ňufáka je tvoj úhlavný nepriateľ. Žiadne spoločné harmonické spolunažívanie sa nekoná. Gogo šalie, len čo ťa zazrie. Tak aj teraz.
Hav, hav. Odpáľ Líza! To je moja panička!
Mňau...ty zmizni, odkundes jeden. To je môj dvor! Nemáš tu čo robiť! Bola som tu prvá.
Hádžem Lízinke kostičku. Samozrejme na strechu.
„Ty ešte nemôžeš! Musíš si počkať!“ vysvetľujem Gogovi.
Mám v ušiach všetky synove a mužove inštrukcie. Čo všetko Gogo smie a čo nie. To bolo rečí a sľubov, že ho ani neuvidím. Myslím, že je to skôr naopak. Filip a Peter sú s ním minimálne. Jeden celý deň v škole, na krúžkoch a tréningoch, druhý v práci. Ja som tu stále, v tomto dome, na tomto dvore. Pes sa mi motá popod nohy, len čo prekročím prah. No, nevšímaj si ho! Pozerá na mňa prosebným pohľadom. Viem, chce sa hrať. Začne sa vrtieť dokola, naháňa si vlastný chvost. Je taký smiešny!
Zase hľadí.
„Nepozeraj, krpec! Mám ešte veľa práce. Keď dovešiam bielizeň, musím navariť, upratať, dopísať diplomovú prácu na tému Autobiografické črty v tvorbe súčasných slovenských spisovateliek...“
Často mu rozprávam takéto voloviny. Tvári sa múdro, akoby mi rozumel. A dokonca sa zdá, že ho to zaujíma.
Mia sa zobudila. Vybehla na dvor v pyžame a hneď ku psovi.
„Poď, Miuška, oblečieme sa a pôjdeme s Gogom na prechádzku,“ rozhodnem sa náhle. Práca počká, myslím si. Pes síce prechádzku nepotrebuje, veď behá celý deň po dvore, ale ja áno. V lese načerpám energiu a prečistím si hlavu. Mia si energiu vybije a večer snáď ľahšie zaspí. Gogo radostne zavrtí chvostom, mimovoľne sa k nemu skloním a poškrabkám ho za ušami.
Zradkyňa...! zamňaučí na mňa Lízinka zo strechy a zlostne zaprská. Ukáže mi chrbát a urazene odkráča. Akoby som počula jej hlas, vedela som, že sa to takto skončí!



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov. 

Jara H.Bertolasi: Poslovia ľudskosti

Bastet sedela na nadýchanej pohovke so svojim mačacím miláčikom v lone a pozorovala príchod svojej sestry. Sakhmet sa vznášala vo farebnom opare spôsobom hodným mačacej Bohyne. Pozrela sa do tváre pokojnej Bastet a usadila sa naproti nej.
- Je čas,- zaznel v dúhovom ovzduší jej sladký hlas.
- Anubiusove váhy sa vychýlili. Ľudské srdce stvrdlo, nemôžme dopustiť, aby zo sveta vymizla láska.-
- Myslíš, že je ešte čas s tým niečo urobiť?- Hlas Bastet nebol o nič menej očarujúci.
- Je pravda, že sme mohli zasiahnuť prv, než sa misky začali povážlivo chvieť.-
- Ako to chceš napraviť?-
Sakhmet sa ľúbezne usmiala, zodvihla ruku a mierila ňou pred seba, kým sa z hmly oddelila žiarivá energia. S úsmevom k nej vzhliadla.
- Pobežíš do celého sveta, do každého kúta všetkých krajín. Objavíš sa pri každom obydlí, nevynecháš ani chladné a nehostinné kraje. Tvojou úlohou nebude bojovať, budeš prebúdzať ľudské srdcia, pripomínať im ich prirodzenú náklonnosť, nehu a úctu akou od nepamäti sami vládneme. Neprestaneš ani keď ťa budú odháňať, neodídeš ani po tom, čo sa ich zlosť a nenávisť nasmerujú proti tebe. Použiješ všetky úskoky, využiješ svoju inteligenciu ukážeš im svoju užitočnosť, aby si si ich získala. Nasmeruješ ich duše k nekonečnému dobru a ja sa ti odvďačím. Nečakaj od nich za to prehnanú vďaku, ani kráľovské výhody.
Roztápať ľadové srdcia znamená priniesť obete, začínať neustále odznova, neúnavne sa vracať na začiatok.
Tisíckrát zahynieš strašnou smrťou, kým sa ti podarí pocítiť láskavé pohladenie, a keď sa ti bude zdať, že sa dobro začína valiť vesmírom budeš sa snažiť ešte viac.-
Mačacou dušou prenikalo každé slovo jej Bohyne.
- V deň, keď sa ti podarí rozdúchať nový plameň v ľudskom srdci Anubiova váha sa ustáli. Človek nájde svoje miesto v pokojnom náručí vesmíru zbavený strachu a ty sa vrátiš na nebeské lúky.-
Duša pocítila silné trhnutie, paniku, bolesť a strach.

Mrazivou nocou sa z krovia ozvalo tiché mraučanie. Kroky na hradskej stíchli. Dievčenská ruka sa vystrela, nahmatala v tme látkový chuchvalec a vytiahla ho za sprievodu mesačných lúčov. Rozbalila uzlík. Zakrútené v starej šatke sa mrvili tri drobné telíčka. Ten, kto ich sem položil si musel byť istý, že bez matkinho tepla, mlieka a lásky nemajú do druhého dňa šancu prežiť. Pocítila v hrudi príval nehy a privinula ich k sebe. Chránila krehké životy, akoby od nich závisel ten jej.
S úctou obrátila tvár k hviezdnej oblohe.

Bastet hľadela do spokojnej tváre svojej sestry.
Sakhmet priložila prsty pravej ruky k perám, pobozkala ich a sfúknutím poslala bozk ako požehnanie za svojimi vyslancami.
- Veľa šťastia, ľudia! Verím vo vaše srdcia!-

Jara H. Bertolasi spisovateľka a prekladateľka, autorka románu Nahí strážcovia raja. Okrem písania vlastných kníh sa venuje prekladaniu talianskych autorov.

Tamara Tainová: Rozbitý svet

"Mami, vieš, že zvieratá dokážu vycítiť nebezpečenstvo oveľa skôr, ako ho zmerajú nejaké prístroje?"
Vera sa pozrela do oduševnenej tváre svojho syna a potom nepremyslene vyslovila vetu, ktorá ho pobúrila: "Je čas ísť do postele, zlatko."
"Vieš, že to neznášam," povedal prudko.
"Čo presne?" spýtala sa pokorne.
"Keď ma nepočúvaš! Keď ma posielaš spať! Keď zo mňa robíš decko!"
Natiahla k nemu zmierlivo ruku, no on sa vytrhol, cmukol na psa a spolu vybehli z izby.
Vera si ťažko vzdychla. Synova puberta prišla absurdne nečakane a postavila na hlavu všetky jej predstavy o tom, aké to bude, keď to nastane. V jeden deň mala doma nežné oddané dieťa a na druhý deň chlapca búriaceho sa proti všetkému, no najmä proti nej. Potláčala v sebe bolestné tušenie, že ten prudký nástup vzdoru nespôsobila len puberta, ale najmä manželov odchod z domu, ktorý synovi nedokázala vysvetliť.

"Ty za to môžeš!" vzlykal Jakub v prvý večer, keď osameli. "Nemala si sa s ním hádať!"
Vera si zakusla prudko do pery, aby nevykričala synovi pravdu o svojich prebdených nociach, smiešnych výhovorkách jeho otca a jednej prsnatej dievčine, ktorá vyfajčila Viktorovi z hlavy každú spomienku na manželku a syna. Vera nebola nikdy vulgárna, toto slovo ju však prenasledovalo ako zlý sen.
"Viktor, povedz mi prečo?" spýtala sa manžela vo dverách spálne, kde si balil veci do dvoch kufrov.
"Neskutočne ma dokáže fajčiť," usmial sa skoro dôverne.
Dívala sa do tváre muža, s ktorým prežila dvanásť rokov, a ktorý si ju premeriaval zdvorilo-ľútostivým pohľadom, a zrazu pocítila šialenú túžbu zaboriť mu nechty do tváre a uvidieť na nej šok, sklamanie, bolesť, hocičo, len nie tú hnusnú ľahostajnú zdvorilosť, ktorá pálila viac ako facka. Chcela, aby trpel, ako trpela celé tie dlhé týždne ona, keď jej vyčítal každú maličkosť, a ona len matne tušila, že v hre asi nie je tuba od zubnej pasty alebo nová značka cestovín, ale niečo iné. Chcela mu ublížiť, no namiesto toho ju naplo a ona sa vypotácala na chodbu a klesla na kolená.

Vera vypla vypínač televízora, ktorý neúnavne blikal do priestoru naplneného jej spomienkami.
"Spíš?" nakukla do synovej izby, hoci vedela, že ešte nespí, že len potreboval umlčať svoju zlosť vo vankúši, do ktorého mal vnorenú tvár.
"Nie," zahundral a posunul sa k stene, čo bol jeho spôsob pozvania, aby sa k nemu pritisla a zobrala ho do náručia.
Psíča vedľa postele zakňučalo a oprelo si studený ňufák o jej nahé lýtko.
"Prečo odo mňa odišiel, mami?" ozvalo sa plačlivo z vankúša.
"Jakubko, otec neodišiel od teba, odišiel odo mňa. Má ťa rád, pozri, dal ti aj Denyho. Vieš, že ja som psíka nikdy nechcela, aj keď si po ňom túžil."
"Tak prečo k nám niekedy nepríde na obed? Alebo na večeru? Prečo ho nezavoláš?"
Tak rada by to urobila, tak veľmi chcela pozliepať ten jeho rozbitý svet, vrátiť sen o milujúcich sa rodičoch, no potom si spomenula na tú poslednú hádku a v ústach pocítila príchuť žlče.
Nástojčivé zakňučanie našťastie odsunulo akúkoľvek jej odpoveď na neurčito. Pozrela sa na psíča, ktoré ku kňučaniu pridalo zvláštny tanec.
"Jakubko, Deny chce ísť von, čo keby sme išli spolu?" povedala veselým hlasom. Prudko sa k nej otočil. "Ty by si išla? Ukážem ti, čo som ho naučil, áno?"
Radostne prikývla.
Lampa pred domom nesvietila a nebo bolo tmavé, no vietor bol teplý ako dlaň, ktorú jej syn spontánne vložil do ruky. Deny sa oprel do vôdzky tak silno, že museli niekoľko krokov pobehnúť.
"Bol si s ním na obed von?" spýtala sa skúmavo.
"Bol, ale dnes je nejaký čudný. Stále kňučí..."
No už len to nám chýba, aby ochorel, pomyslela si vyplašene. Choroby ju desili. U detí, aj u zvierat.
"Čo je s tým psom?" vykĺzlo jej z úst, keď Deny odrazu zavyl a vrhol sa dopredu ako záprahový pes. Jej slová ešte viseli vo vzduchu, keď sa za nimi ozval výbuch a rinčanie skla. Vera sa obrátila ako v spomalenom filme a alarmy áut začali jačať ako pomätené.
"Mami?" ozval sa Jakub prestrašene a stisol jej silno ruku. Neveriacky sa dívala na dieru, ktorá sa černela v okne nad ich bytom, a skôr, ako pochopila, čo sa stalo, ozval sa vedľa nej muž, ktorý práve vystúpil z tmavého terénneho vozidla.
"Asi vybuchol plyn... To je u vás?" overoval si opatrne, keď sa zadíval do jej zblednutej tváre.
"Nie, nie, u nás, u susedov," odpovedala automaticky.
"To máte šťastie," prisvedčil muž, "ale asi vám vybilo všetky okná."
Vere prešiel mráz po chrbte, Jakubova posteľ bola pod oknom. Keby nešli na tú prechádzku... Raz videla na pohotovosti dieťa dorezané sklom. Naprázdno prehltla.
"Mami, on to cítil," prehovoril Jakub s bázňou v hlase a vystretou rukou ukázal na psa. "Hovoril som ti to, no ty si mi neverila."
Dívala sa nechápavo do synovej vzrušenej tváre, tá hádka sa zdala tak dávno!
"Vidíš, ako dobre, že mi ho ocko kúpil a zachránil nás? Teraz ho už pozveš na obed? Aby sme boli zase spolu..." spýtal sa prosebne.
Bez slova prikývla.
Detské sny sú privzácne, aby ich dospelí nezmyselne ničili.
Na konci ulice sa objavila húkajúca sanitka...

Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.

Peter Šišovský: Kalma

Desaťročná Lujza sedí na brehu a kope nohami. Občas sa podrážkou dotkne nehybnej hladiny a jazero vypľuvne spŕšku vody. Celú ju orosí, na nose pocíti sviežosť, akú možno zažiť len o šiestej ráno v lete a pár kvapiek spadne aj na ňufák psa, ktorý sedí hneď vedľa. Sedí- skôr čupí a lačne sa uškŕňa na ospalé ryby zavŕtané v riedkom bahne.
„Kalma, chytaj!“ zakričí do ticha, no Kalma, natupírovaný pudel, len čupí a drobným ostrým ňufákom očucháva ryby.
Ozve sa hlasné čľupnutie a na hladinu jazera dopadne krátky konár. Chvíľu sa na nej udrží, pretože v poslednom čase veľa pršalo a voda je teraz plná blata a trávy z blízkeho okolia, no po niekoľkých minútach napätého čakania si to ležérne ako potápač v skafandri namieri ku dnu. A Kalma len sedí a ostrým čiernym ňufákom očucháva vzdialené ryby.
„Kalma, čo je dnes s tebou?“ obráti sa k nej Lujza a malým vráskavým čelom si premeria dve čierny oči, ktoré sa ju snažia ignorovať. Chytí ju preto za bradu a za protestného kňučania si ju posadí do lona. Kalma sa chvíľu vzpiera a žalostne sa díva na kalom omámené ryby, no keď ju Lujza začne škrabkať za ušami, prestane.
„Kalma, ja som z teba jeleň,“ mračí sa Lujza a vytrvalo íska natupírované uši, pričom sa vôbec nepozastavuje nad tým, že jej medzi prstami plieskajú ako mastné zemiakové placky. „Pred polhodinou si bola cela hŕŕ a teraz si ako zdochlina. Čo ti je?“
No Kalma len čuší a lačne nasáva vôňu nahnitého rybacieho mäsa, premiešaného s bahnom. Mlčky ako rys sleduje hladinu či si to niektorá zdochýnajúca ryba nerozmyslí a nerozhodne sa dokonať svoj život v jej papuli.
„Aha, tam niečo je!“ snaží sa ju prebudiť k životu Lujza a vytrčeným prstom ukáže doprostred jazera. Skutočne sa tam rozčerila voda a na hladinu sa vzniesol konár, napoly nahnitý konár, ktorý tam len pred pár minútami hodila a ktorý sa tak tvrdohlavo nechcel ponoriť.
„Dones mi ho, Kalma!“ odrazu sa rozhodne Lujza a nedbajúc na to, že voda v jazere je chladná a plná kalu, zhodí si Kalmu z nôh a postrčí ju k brehu. Kalma zavrčí a obranne zaryje pazúry do mäkkej hliny, akoby jej chcela povedať, nech nevymýšľa sprostosti. Je čistokrvný domáci pudel, s rodokmeňom, každé dva týždne kúpaný, tak načo tie idiotské nápady?! Nech ju radšej íska za ušami.
„Kalma, nebuď strachopud!“ detská topánka ju kopne do stiahnutého zadku a pred dopadom do ťažkej vody stihne akurát tak zavyť. No ani to jej nepomôže, pretože sa už v momente kolíše v stojatej kalnej vode, s ostrým ňufákom vytrčeným dohora a čisté, včera vymasírované laby, sa jej zabárajú do mäkkého rybacieho tela.
„Kalma, dones mi ten konár!“ prikazuje Lujza a ostrým hlasom, ostrejším, než je vytrčený ňufák roztraseného psa, pokrikuje: „Plávaj! Vo vani ti to predsa ide!“
Vo vani!- naježene prská Kalma a horúčkovito prepletá labami, aby sa udržala na hladine a neklesla k mazľavému dnu. Do citlivého ňufáka, zvyknutého len na to najlepšie, sa jej tisne smrad a pach po zelených riasach ju štípe v očiach. No ona ho prehltne a bojovne sa pustí do bitky s olejovou masou okolo seba. Jedno tempo, druhé, tretie... pláva sa jej ťažko, pripadá si ako kôň, ktorý sa postavil na obrovský magnet, no aj tak sa po niekoľkých minútach dopracuje do stredu jazera.
„No vidíš, že z teba bude aj nejaký osoh!“ raduje sa Lujza a keď sa ostré Kalmine zuby zahryznú do vodou napitého dreva, natešene zvýskne. „To sa budú všetci diviť, aká si šikovná! Uvidíš!“
Kalma však len fučí a kašle na všetko, čo to malé decko bľaboce tam v diaľke na brehu. Ešte započuje čosi o celej konzerve kuracieho mäsa, ktorú dostane, no keď si spomenie na jeho lahodnú chuť, na prebudenom jazyku sa naplno ozve kalom napité drevo. Krátko ju napne a hoci sa pokúša držať tesáky stisnuté, krátky konár jej vypadne. Chvíľu sa zasmeje na hladine, no potom si to ladnou šípkou namieri zase ku dnu akoby si z nich urobil dobrý deň.
„Kalma, ty lenivá potvora!“ vynadá jej Lujza, keď ju za obojok vytiahne z vody a ešte ju aj prútom šľahne po zadku, aby vedela, že si zaslúži aj horšie. „Zajtra pôjdeme zas, aby si vedela,“ otočí sa na odchod od jazera a fučiaci pudel zvesí mokrý chvost. Nič nerieši, ani sa nepokúša vrčať, len poslušne nasleduje jej chudú postavu.
„Lujza!“ ozve sa z diaľky a na konci lesnej cestičky sa objaví žena. Vysoká, mohutná žena, silná štyridsiatnička, ktorá si veľkými nohami preráža cestu pomedzi maliny, husto vyrastené zo zeme. „Už budú raňajky! Poď s tým psom...!“
Mocný hlas sa jej zlomí a pri pohľade na špinavého pudla sa zasekne. „Čo si s ním stvárala?!“ jedovato vyštekne, a tak nebezpečne sa vyrúti dopredu, až Lujze vypadne z ruky palička, ktorou ešte pred chvíľou švihala Kalmu. „Znova bola v jazere? Nevravela som ti, že jej to nemáš dovoliť?! Lujza!“
„Ale, mami, ja som...,“ nedopovie, pretože koniec vety zanikne v hlasnej facke. Pred očami sa jej zamihajú hrubé matkine prsty, na pravom líci pocíti úder ako z dela a srdcervúco sa rozplače.
„Mamííí!“
„Nerev mi tu!“ okríkne ju a s vervou sa rozoženie aj na šokovanú Kalmu, ktorá je ale omnoho rýchlejšia než Lujza a v predtuche sa uhne. Napriahnutá noha preto preletí vzduchom naprázdno, Lujzina matka zamáva rukami akoby chcela vzlietnuť a takto sama sebou podkosená sa zvalí na zem.
„Dofrasa aj s tým prekliatom psom! Ja ho roztrhnem!“ vrieska na plné hrdlo a z ťažkých nohavíc si zotiera blato a olepené ihličie. Ruky má samý škrabanec, pretože spadla rovno do mokrého malinčia a na čele jej pulzuje hrubá žila. „KALMA!“
Kalma sa však ani nehne a zanovito sa krčí pod najbližším spadnutým konárom. Už pozná tieto excesy, výstupy Lujzy a jej matky a vie, že dokiaľ je učupená pod ťažkým konárom, nič sa jej nestane.
„Lujza, vytiahni ju odtiaľ!“ prikazuje jej matka a nečakajúc na jej pomoc, sama sa chytí hrubého konára. Je silná, pás má hrubší ako najbližšia jedľa, no aj tak má problém popasovať sa s konárom, obrasteným pichľavými malinami.
„Dokelu... Doriti! Pomôž mi! Čo nevidíš, že sama to neutiahnem!“ okríkne Lujzu, ktorá matku pozorne sleduje, no v momente, ako od nej dostane povel, pribehne jej na pomoc. Ešte stále má zapálené líce, iste ju veľmi bolí, no už sa jej chudé ruky načahujú za tými najdrapľavejšími vetvami a silno ťahajú.
Obrastený strom sa však aj tak nehne a Kalma sa potichu teší.
„Nestihnem ju umyť! A večer si má po ňu prísť tá ženská, čo si ju tu nechala!“ kŕčovito fučí Lujzina matka a nevšímajúc si drobné poranenia, ktorými ma obsypané dlane a ktoré jej každou ďalšou minútou spôsobuje pichľavé malinčie, ťahá. „Keby som ťa nemala dnes predať, tak ťa tak zlynčujem, že si na zadok nesadneš!“ vyhráža sa Kalme a ostro pritom zazerá na Lujzu. „Ty svoju výslužku dostaneš doma.“
„Ale, mamííí...,“ ťahavo protestuje Lujza a pustí sa do šklbania pichľavých malín akoby si vlastnou krvou chcela matku udobriť. „Veď vieš, aká je Kalma potvora. To ona je na vine!“
„Nemala si jej dovoliť skákať do jazera! Čo si nevedela, že dnes musí byť v poriadku?!“
„Ona sama skočila!“ protestuje a spod malinčia sa ozve Kalmino vrčanie. Lujza naň však nereaguje a presvedčivo dodáva: „Mala si ju vidieť, ako sa mi drala z nôh. Nemohla som ju udržať!“
„Tak ju teraz poriadne zdrap, keď si sa vtedy flákala! Aha, tam mám chvost!“ ukáže hrubým prstom pred seba, keď sa jej podarí narušiť Kalminu skrýšu. Lujza nečaká ani sekundu a svižne ako lasica už skáče na kolená a načiahne sa za huňatým natupírovaným chvostom. Ozve sa kňučanie a po niekoľkých minútach bolestivého zápasu drží Kalmu pevne v rukách.
„Nevďačná potvora!“ na vlhký ňufák dopadne facka, tlmená, aby jej nespôsobila žiadnu modrinu, ale dostatočne silná, aby ju to bolelo. Kalma kňučí, vzpiera sa, no z Lujzinho zovretia sa dostať nemôže, pretože malé kostnaté dievča si ju pritláča silno na hruď a neohrabane jej stíska chvost.

Poobede, ten istý deň, sa na dvore blízko jazera ozvú kroky. Patria územčistej žene, tučnej šesťdesiatničke, ktorá si prižmúrenými očami obzerá plné koterce a krátke prsty pchá pomedzi dierkované mreže. Psi na ňu brešú, je ich veľa, možno aj šesťdesiat a všetky sa dožadujú jej pozornosti. Ona sa však nevenuje ani jednému, len čo na niektorého spasiteľsky žmurkne a guľatú hlavu vykrúca na všetky strany, pretože hľadá malého pudla.
Kalmu.
„Dobrý!“ otvoria sa dvere na dome, ktorý pomaly ani nevidno, pretože je celý obklopený brechajúcimi klietkami a na priedomie vystúpi mohutná žena. Je to Lujzina matka, v ruke má vôdzku a na jej konci poslušne kráča Kalma. Má sklopenú hlavu a ostrý ňufák namierený k zemi, no okrem ošumelého správania na nej nevidieť nič horšie. Keď ju územčistá žena zbadá, až tak nadskočí od vzrušenia a cupitavo pribehne k domu.
„Tak tu si, ty moja bublinka!“ bez vyzvania ju berie do rúk a Kalma jej s kňučaním oblizuje ľavé ucho. Tučná žena sa smeje, celá sa až tak prehýba šťastím a takto sa natriasajúc, vyťahuje z peňaženky peniaze: „Ja som vedela, že vy sa mi o ňu postaráte. Bez vás by som si ani neužila dovolenku!
Ale aj tak som rada, že si už pri mne!“ stíska si natupírovaného pudla v náručí a on sa jej čistými labami zapiera o ruku, aby sa odtiahol od Lujzinej matky, ktorá ešte stále drží vôdzku.
„Ako sa správala?“
„Všetko bolo v poriadku. Je to milý a vychovaný pes. Môžete byť na ňu pyšná,“ odvetí jej Lujzina matka, ktorá je skoro dvakrát tak vysoká ako ona. „Tu dcéra s ňou chodila každé ráno na prechádzku, ako ste kázali.“
„Och, ďakujem, že ste nezabudli! Kalma je závislá na ranných prechádzkach,“ začervená sa a do Lujzinej chudej nastrčenej ruky strčí päťeurovku. „Tešilo ma! Určite prídeme zase!“ zamáva im ešte a nastúpi do auta. Keď zabuchne dvere, Kalma nalepí svoj ostrý ňufák na bočné sklo a začne tlmene vrčať.
„Čo je, moja milá?“ chlácholí ju. „Je ti ľúto, že odchádzaš?“ obzrie sa na zadné sedadlo, kde sa zlostí na okno nalepená Kalma a krútiac hlavou, premeria si jej vycerené zuby. „Neboj sa, na rok sa sem vrátime. Uvidíš, ako si to znova užiješ.“



Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.

Katarína Tholtová: Mačacia láska

„Cicúúúš!!!“ zúfalo som zvreskla, keď mi tá potvora vyskočila na rozpísaný referát a prevrhla pri tom hrnček s kávou. Referát prežil, káva nie. Cicuš zoskočila a v jej mačacích očiach som spozorovala záblesk viny. Ten sa však rýchlo vyparil a ona vybehla z izby zo strachu pred oprávneným trestom.
Doteraz sa čudujem, čo ma primälo zachrániť ju pred nástrahami ulice a ujať sa jej. Bola škaredá a tak trochu zlá. Život ju naučil. Radšej som si mohla kúpiť krásnu perzskú mačku, prítulnú a lenivú, ktorej by sa chcelo len dôstojne ležať na určenom mieste a nie demolovať moje školské práce. Ale ja vlastne mačky ani nemám rada.
Naše prvé stretnutie s Cicuš bolo veľmi romantické – zoskočila na mňa z kontajnera, doškriabala mi chrbát a takmer mi privodila infarkt. Tým si získala moju desiatu i srdce. Neskôr si vydobyla i moju izbu. Privlastnila si posteľ, z koberca si urobila záchod a z klávesnice trampolínu. Obdivovala som jej schopnosť prežiť a vôľu vybojovať si všetko, čo k tomu potrebovala. Vrátane sympatií mňa i celej mojej rodiny.
Pod tým jej čiernym riedkym kožuchom sa skrývalo toľko hrdosti! Dostávala najdrahšie večere z celej rodiny a keď sa ich po dlhom naliehaní a prosení uráčila zjesť, usadila sa na schodoch a z výšky a diaľky nás ostatných pyšne pozorovala, ako zjeme ten svoj chabý pokrm. Bola by som odprisahala, že jej na tvári pritom vždy pohrával taký mačací škodoradostný úsmev.
Boli sme skvelá dvojka. Sisuš (teda ja) a Cicuš (teda Cicuš). Postrach každej civilizovanej domácnosti. Keď mala dobrú náladu, bola skvelou poslucháčkou. Sadla mi na kolená, ja som ju hladkala a rozprávala jej o mojich životných trápeniach. V tých chvíľach vyzerala veľmi inteligentne a chápavo. Keď som ju prestala hladkať, ušla preč.
Dnes však bola urazená. Nedovolila som jej skonzumovať sestrinho nového škrečka menom Piškótka. Brala to veľmi osobne. Mala pocit, že tá malá myš bez chvosta ohrozuje jej výsostné postavenie a bola rozhodnutá oň bojovať. Možno preto mi vyliala tú kávu.
Teraz som nemala chuť ani čas naháňať ju po dome a presviedčať o mojej oddanosti. Ponáhľala som sa na stretnutie s Igorom, mojím takmer priateľom, tak som len poutierala rozliatu kávu a o ďalší osud referátu ani Cicuš som sa nestarala.
Keď som prišla do parku, Igor už sedel na lavičke a čakal na mňa. Stretávali sme sa tam vždy v pondelok večer. Vlastne sme sa na tom nikdy nedohodli, ale vždy sme tam obaja prišli. V pondelok o ôsmej. To bol náš čas.
Mierne zadýchaná som sa zvalila vedľa neho.
„Nechceš žuvačku?“ spýtal sa bez pozdravu.
Chcela som. Jednu mi podal, ja som si ju vložila do úst, papierik spôsobne poskladala a odniesla do koša. Aj on si dal. Papierik hodil pod lavičku. Tak sme tam sedeli, žuvali a mlčali. Naše stretnutia prebiehali vždy podobne. Je to fajn, mať s kým mlčať. Hlavne, keď si nemáme čo povedať. Pondelky sú už také.
Keď sme dožuvali a prestalo nás baviť sledovať okoloidúcich, pritúlili sme sa k sebe a začali sa bozkávať. Len tak z dlhej chvíle, jemne, nie ako vo filme. Aj nám to dosť dlho vydržalo. Predsa len nejaká činnosť musí zamestnať aj jazyk, keď nie je o čom rozprávať. Lenže už bolo veľa hodín, park na noc zamykali, tak nás vyhodili.
My sme sa však len tak nedali. Šli sme sa poprechádzať do mesta, potom sme sa vrátili, preliezli plot a ľahli na trávu. Bola úplná tma, nikde nikto. Igorovi som ani nevidela tvár. Len odlesk jeho očí bol jasný. Mal ich podobné ako Cicuš. Také mačacie. To bolo vlastne jediné, čo sa mi na ňom páčilo. Mal zvláštne črty. Chvíľu mi trvalo, kým som si na ne zvykla. Láska na dvanásty pohľad.
Zrazu sa niekde v rohu zasvietila baterka. Prestali sme sa hýbať i dýchať a svetlo sa zase zhaslo. Rozosmiali sme sa a baterka si to všimla. Opäť sa zasvietila, hľadala tých narušiteľov pokoja, ale my sme už bežali k najbližšiemu plotu a liezli von. Majiteľ baterky bol rýchly, dohnal nás a snažil sa ma stiahnuť dole. Igor ma zase ťahal hore. Aj to nakoniec vyhral a ja som bola v bezpečí. Unikli sme a za nami sa ešte hodnú chvíľu ozývalo: „Lotri! Vagabundi! Nevychovanci! Potmehúdi! Darebáci, do čerta s nimi!“ Ujo mal zjavne bohatú slovnú zásobu.
Škoda, že nás vyhnal z nášho parku. Ďalší pokus o ilegálne vniknutie sme však už neurobili.
„Kam teraz?“ spýtala som sa
Mykol plecami, ale niekam ma viedol.
Po pár zákrutách sme prišli tam, kam plánoval. Na múrik pri obchodnom dome. Nepáčil sa mi. Bol studený a vonku už bola poriadna zima. S nevôľou som si sadla, triasla som sa a Igor ma objal a zohrieval. A mlčal. Dnes stále len mlčal.
„Prepáčte, vy tu bývate?“ spýtala sa okoloidúca pani.
„Nie,“ odpovedala som prekvapene. „Na tomto múriku?“
„Máte tu neporiadok,“ povedala pani, akoby nepočula moju odpoveď. Ukázala na prázdne fľaše a škatuľky od cigariet povaľujúce sa na zemi a odišla.
Zasmiala som sa na tej absurdnej konverzácii, ale Igor stále mlčal.
„Nejdeme už?“ spýtal sa po chvíli.
Ešte sa mi nechcelo, napriek tej zime. Cítila som sa príjemne. Ale nasilu som ho tam nechcela držať.
„Poďme,“ odpovedala som.
A tak sme šli ruka v ruke, až sme sa dostali do bodu, kde sa naša spoločná cesta skončila.
„Sisuš, ja už do parku neprídem,“ povedal, pustil moju ruku a bez ďalšieho slova sa vybral opačným smerom. Len tak.
Bola som prekvapená, to som nečakala. Na začiatku som cítila len šok. Potom som si uvedomila, že sa vlastne takto v noci nemám ako dostať domov, na taxík som so sebou nemala dosť peňazí. Musela som ísť pešo.
Našťastie som to nemala ďaleko, ale bola to taká bezútešná cesta, široká a rovná, vôbec nebolo vidieť na jej koniec a v detstve sa mi aj zdala nekonečná. Ako som tak šla a šla, zrazu mi začalo byť strašne smutno. Chcela som už byť doma, v teple. S počúvajúcou Cicuš na kolenách. Ale vedela som, že musím ešte ísť a ísť, triasť sa zimou na tej nepríjemnej ceste.
Onedlho na mňa zatrúbil taxikár. Pýtal sa na našu ulicu, tak sa aj potom ponúkol, že ma tam zvezie. Vtedy som si spomenula na všetky tie varovania, ako si nikdy nemám sadať do cudzieho auta. Zahodila som ich za hlavu a sadla som si. V krízovej situácii sa taxík zadarmo neodmieta.
Domov som prišla živá, zdravá, neznásilnená a neokradnutá v strede noci. Tešila som sa, že sa môžem najesť, napiť a ľahnúť si do postele. Bola som vyčerpaná.
„Cicuš,“ zašepkala som, keď som vošla do izby a usadila sa na posteľ s nastavenými kolenami.
Ale Cicuš nikde. Šepkala som naliehavejšie a naliehavejšie a nič. Ráno som sa dozvedela, že zjedla Piškótku a ušla.




Katarína Tholtová, autorka knihy Nočné motýle, víťazka Literárnej ceny Mám talent 2010

Zuzana Šedá: Zachráňte Miša!

„Vravela som ti, nenos do domu to prašivé šteňa! Ale ty si nedáš povedať! Ty si najmúdrejšia! Teraz to máš tu! Nakazí celú rodinu! Aj to malé nenarodené...“ s lamentovaním sa vovalí svokra do kuchyne práve vtedy, keď zoškrabávam z prihoreného koláča okraje. Preto v prvom momente nereagujem, ale snažím sa ukryť svoj ťažký zločin pred jej orlím zrakom. Samozrejme, márne.
„Zase ti prihorel?“ škodoradostne sa uchechtne.
„Kto nás nakazí?“ pýtam sa konečne, lebo odkedy mám Lauru, desím sa slova choroba ako čert svätenej vody.
„To šteňa, čo si dovliekla od Svátkov! Cico má tuberu! Včera ho odviezla sanitka. Tetka Kotúlka mi teraz vravela,“ zmizne svokre úsmev z tváre a nahodí pre zmenu tragický výraz.
„Ale to sa hádam na psa neprenáša...“ snažím sa protestovať.
„Prenáša, veru prenáša. Nevieš, že Kotúlkin vnuk je doktor? Ten Karol, no ten, čo mu žena ušla a nechala mu dve deti. Len tú malú si vzala, tú ryšavú, ale tá vraj nie je od neho. A ani s tým to nemá, čo s ním ušla. Vraj s nejakým hercom, či spevákom...“
„A ten doktor vravel, že je to prenosné?“ prerušujem ju, lebo, keď ona začne s vysvetľovaním kto s kým a kedy, neskončí ani do druhého dňa.
„Áno, áno, vravel, lebo aj Kotúlka chcela od Svátkov jedno šteňa, ale potom nevzala. So Svátkovou sa povadili pre tie role, tak nevzala. A teraz mi vraví, že dobre urobila, lebo starý Cico má tuberu a Karolko jej povedal, že sa to môže aj na človeka zo psa preniesť.“
Obleje ma studený pot a mimovoľne si siahnem na brucho. V tej samej chvíli vyzriem z obloka. Laura naťahuje čierne chlpaté šteňa a vyzerá tak šťastne a spokojne, netuší, že jej niečo hrozí. Chorá býva málokedy.
„Nie je očkovaná!“ vyhŕkne zo mňa.
„Ty si ju nedala zaočkovať? Aj minule v správach dávali, že niektorí rodičia sú proti očkovaniu, ale to by mi nenapadlo, že aj ty... No, pekne sme dopadli, decko nám umrie, lebo panička vymýšľa všelijaké novoty...“
„Nič nevymýšľam, nemohli ju a teraz, keď som tehotná tiež nemôžu, je to živá vakcína, mohlo by to malému ublížiť,“ bránim sa.
„Živá vakcína, živá vakcína. A teraz ti ten živý nakazený pes oblizuje decko! Keby tu bol Štefan, ten by ho hneď...“
Vybehnem na dvor. Laura práve hádže Mišovi loptičku. Teda, snaží sa hádzať, ešte jej to veľmi nejde. Mišo vrtí chvostom od radosti, vyplazuje uslintaný jazyk. Zjavne je to najšťastnejšie šteňa pod slnkom. A ja mám teraz prerušiť túto idylu! Ale dieťa je na prvom mieste. Chytím Lauru za ruku.
„Poď Lauruška, dáme si koláčik!“ lákam ju na jedlo, lebo to vždy funguje. Teraz asi nie. Vie, že mi koláč prihorel, preto nechce ísť? Ťahám plačúcu Lauru od prekvapeného Miša, vo dverách takmer prevalím víťazoslávne sa tváriacu svokru. Ako keby som počula jej myšlienky. Zase si nevieš poradiť, milá Ela! Mal si ten môj Štefan radšej vziať tú Alicku!
V kúpeľni púšťam horúcu vodu a drhnem dcérku ako zmyslov zbavená.
„To už aj tak nepomôže, týždeň sa s ním oblizovala,“ kritizuje moje počínanie svokra a odmietavo krúti hlavou. Mám chuť namieriť tú horúcu sprchu na ňu. Pokazila by som jej čerstvú trvalú a zmyla tú fialku, čo na nej má.
„Mala by si ho dať okamžite utratiť! Pošlem ti Lojza, má pušku.“
„Pušku?“ zdesím sa. „Hádam radšej injekciu, keď už to musí byť,“ snažím sa namietať.
„Musí byť? Ona sa ešte pýta, či to musí byť? Neskutočné! Čo si ty za matku? Pes je pre teba dôležitejší?“
Vie veľmi dobre, že nie je. Iba ma chce trýzniť, ako vždy. Nikdy nevynechá príležitosť, aby mi dala najavo, aké som nemehlo, odľud či škrata, ktorá si jej dokonalého synáčika vôbec nezaslúži.
„A za injekciu je škoda peňazí! Pošlem ti toho Lojza,“ zvrtne sa na opätku, teda určite by sa zvrtla, keby nejaký mala a keby sa jej s tými stodvadsiatimi kilami dalo zvŕtať.
Nesnažím sa ju zadržať, som rada, že konečne vypadla, aj keď ten Lojzo sa mi vôbec nepáči. Tá jeho puška sa mi nepáči. Len dúfam, že Laura z toho, čo sme tu rozprávali, nič nerozumela. Ani jej by sa to nepáčilo. Pozriem na ňu. Už neplače, hrá sa s mydlom. Natiera si ho až k lakťom, je ružové, určite si predstavuje, že má ružové rukavičky, je víla a začaruje zlú maminu, ktorá jej nedovolí hrať sa s Mišom. Preháňam. Už mi celkom šibe! Ale čo ak má svokra pravdu? Ani Štefan tu nie je. A keby aj bol, nič by mi nepomohol. Takéto veci on nerieši. A keď sa ukáže, že som sa zmýlila, riešenie bolo iné, aké som zvolila, je ten najmúdrejší z múdrych.
Zavolám detskej lekárke! To mi napadne ako prvé. Tento mesiac som jej už síce volala asi štyrikrát a vždy to bol planý poplach, ale hanba, nehanba, dieťa je na prvom mieste. Nedvíha. Dofrasa, čo teraz? Valika! Nie je síce doktorka, ale lekárnička, no možno bude vedieť.
„Nehnevaj sa, Ela, tak toto naozaj neviem. Myslím si, že skôr nie, ale zaručiť ti to nemôžem. Ešte som sa s takým niečím nestretla. Veď tuberkulóza sa už takmer nevyskytuje.“
Takmer. Ale čo ja s tým jej takmer mám urobiť? Čo ak sa práve teraz vyskytuje na mojom dvore? To ma neuteší, ani keby sa už nikde inde nevyskytovala.
„Dám ti číslo na jedného veterinára. Ten to skôr bude vedieť.“
Utieram Laure ruky, samozrejme, začne rumázgať. Odkrojím jej z koláča a vytáčam veterinára.
„Môže sa tuberkulóza preniesť z človeka na psa?“
„To sa ma pýtate hypoteticky alebo máte konkrétny problém? Lebo, ak to prvé, tak naozaj nemám čas, na stole mám kravu...“
Ten určite nemá na stole kravu, to o mne si myslí, že som krava.
Snažím sa mu vysvetliť situáciu čo najstručnejšie.
„Tuberkulóza je vysoko nákazlivé ochorenie. Určite to doma nedržte. Psa treba utratiť!“
Roztriasla som sa na celom tele. Malá sa na mňa sladko usmiala a malý ma tak silno kopol, až sa mi zahmlilo pred očami. Aký pekný deň to mohol byť!
Znovu vytáčam detskú. Konečne zdvihla.
„Nerobte paniku pani Pagáčová. Zavolajte na pľúcne...“ počúvam pokojný doktorkin hlas a roztrasenou rukou si zapisujem číslo, kde mi to majú objasniť najspoľahlivejšie.
Ženský, tentoraz vôbec nie pokojný hlas po mojom zdĺhavom vysvetľovaní vyštekne:
„Dám vám doktora,“ a tak znovu, už ani neviem koľkýkrát, rozprávam príbeh o tom, ako sme si vzali malé chlpaté šteniatko, ktoré mi tak veľmi pripomínalo psa Miša z môjho detstva, že som ho jednoducho u tých Svátkov nemohla nechať. Nie, tak toto doktorovi nerozprávam. Ale o tom veterinárovom verdikte, to mu poviem..
„Jáj, mladá pani, len vy to úbohé zviera nezabíjajte!“ smeje sa rozveselený doktor a niekoľkokrát ma ubezpečuje, že mojej rodine naozaj nič nehrozí.
„A ako sa volá ten pán s tuberkulózou?“
Privedie ma do pomykova. Chcem povedať celé meno a stále mi chodí po rozume len Cico a Cico, až zo mňa nakoniec vypadne len ten Svátek.
„S tuberkulózou tu žiadneho Svátka nemáme.“
Vydýchnem. Spotená som ako svokra, keď rýľuje záhradu.
Laura už stihla roznosiť koláč po všetkých kútoch domu, ale v tej chvíli by mi nevadilo, ani keby počmárala fixkou moje plesové šaty.
Stále mi to však nejako nedá pokoj. Vpracem špinavú Lauru do kočíka a hybaj k tetke Malinovej. Je to nielen najbližšia suseda Svátkovcov, ale aj najlepšie informovaná osoba v dedine. Ona bude vedieť, aká je pravda.
„Hovno tuberu! Zápal pľúc má. To kto ti takú somarinu...?“
Keď šepnem svokra, len sa zaškerí a mávne rukou. Aj by som ju vyobjímala, ale asi by to neprijala s porozumením. Starí ľudia nie sú zvyknutí na búrlivé prejavovanie citov. Aby som uspokojila svoju citovú potrebu vyobjímam dcérku a doma ešte Miša. Ten chudák ani netuší, aké mal dnes šťastie. Ušiel hrobárovi z lopaty, či skôr Lojzovi spred mušky. Podozrievam svokru, že si to vymyslela. Keď mi môže ublížiť, je schopná tých najhorších konšpirácií. Mišo mi hryzie palce na nohách. Keby ho tak videla svokra! Podľa nej, pes do domu nepatrí.
Keď som jej na druhý deň povedala, že Svátek má zápal pľúc a žiadnu tuberu, pokrčila plecami a vyšla z nej jediná neúplná veta: „Psovi dáš normálne meno a decku...“ hodila rukou a zabuchla za sebou dvere.



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov. 

Tamara Tainová: Pozor, zlý pes!

Na vychudnuté telo psa dopadla spŕška kameňov. Dina chňapla po jednej zo skál a tá prudko zazvonila o jej zuby.
"Trefa,“ ozval sa piskľavým hlasom vysoký chudý chlapec s pehavou tvárou a svetlozelenými očami, keď pes bolestne zvyl. „Teraz skús ty,“ posotil ku zhrdzavenému plotu malého chlapca a vložil mu do rúk skalu.
Malý netrafil.
„Babrák,“ zlostil sa Piskľavý a zodvihol zo zeme ďalší kameň. „Teraz niečo uvidíte,“ obrátil sa na skupinku detí a zaškeril sa. Neuvideli nič, pretože na konci ulice sa objavila potácajúca postava starého Krištofa.
„Padáme!“ zavelil Piskľavý a deti sa rozbehli popri záhradách z dosahu mužových nadávok a kalných očí.
Dina sa schúlila pri rozsušenej búde a nesmelo kývla chvostom. Tackajúce kroky zastali pri jej hlave. Ťažká topánka sa rozmáchla, muž zavrávoral. Dina sa prikrčila ešte viac.
„Čo sa bo-íš? Nič ti neu-robím,“ zabľabotal muž a obrátil sa k domu. Po ceste zakopol do plechovej misky a vylial z nej vodu. Keby bola Dina ľudskou bytosťou a čítala by Londonovho Bieleho tesáka, možno by sa v tej knihe spoznala a možno by dokonca prišla aj na to, že jej týranie má nejaký zmysel. Starý Krištof ju však nevychovával pre psie zápasy, nevychovával ju vôbec, ak sa za výchovu nepovažovali kopance, ktoré jej pravidelne uštedroval. Ale občas, občas, keď mu z hlavy vyšumel alkohol a jeho duše sa zmocnila nečakaná ľudskosť, podišiel k psovi a pohladil ho po hlave. "Si mi len na oštaru," hovorieval mu v takej chvíli a Dina od slasti prižmurovala oči a neodvážila sa ani pohnúť.
Dnes ju však nepohladil, odpotácal sa do domu a zvalil sa na starú zapáchajúcu posteľ. Bude tam ležať, kým nevytriezvie a možno aj dlhšie.
Dina sa priblížila k miske a snažila sa vysať jazykom aspoň tých pár kvapiek, ktoré zostali na jej povrchu. Neskôr, keď slnko nemilosrdne pripekalo na jej vychudnuté telo a zaschnutý koláč krvi na hlave, ozvalo sa z jej hrdla bolestné kňučanie.
Po mnohých hodinách kňučanie prestalo. Hrdlo aj jazyk jej opuchli od smädu a horúčavy a bokmi jej občas šklbol slabý kŕč.
Keď nasledujúce poobedie pribehla tlupa chlapcov ku Krištofovmu domu, za plotom uzrela nehybné telo.
"Zdochol, obluda... " povedal Piskľavý so zvrátenou ľútosťou, ktorá naznačovala, že mu nie je ľúto psa, ale zmarenej zábavky.
Malý si pritlačil tvár na plot a zvedavo hľadel na mŕtveho psa.
Dina ležala s jazykom zaseknutým medzi zubami pri búde, na ktorej sa belel kostrbatý nápis POZOR, ZLÝ PES!

Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.

Ava Eva: Ľudia medzi nami

Je studený sychravý októbrový deň. Jeden z tých nevľúdnych dní, ktoré jeseň prináša.
Flákam sa ulicami, je mi zima, ale hlad víťazí nad „teplom domova“, a tak snorím po
obci. S ňufákom pri zemi hľadám známu vôňu, ktorá by ma priviedla k jedlu. Život mi
ubieha deň za dňom a ja sa snažím prežiť. Trvá to už hodnú dobu. Odvtedy, čo sa ma
ako šteňaťa nabažili a potom zistili, že som príliš veľký a živý. A tak sa ma vzdali –
odviezli ma na dedinu k novým pánom.

Bolo mi nanič... miloval som svoju rodinu. Ocitol som sa osamelý u cudzej ženy, ktorá
sa mala o mňa starať. Bol som však viac bitý než sýty. Moja pekná, pestovaná srsť sa
časom zmenila na klbko chuchvalcov plné parazitov, špiny a výkalov. Mrzelo ma to,
pretože kedysi som bol krásny a dobre živený. Teraz ma Cudzinka každý deň vyháňa
z dvora, a tak celé dni blúdim po uliciach. Ale večer sa vraciam späť a čakám, čo bude...
Dnešok nie je iný – opäť sa túlam. Odrazu začujem piskot. Zdvihnem hlavu a zbadám
dvoch ľudí. Pozorujú ma. Mladý muž a žena. Ona sa smeje, volá na mňa. Tak dávno ma
nik k sebe nevolal! Rýchlo, akoby mi šlo o dušu, rozbehnem sa k nim. Uši mi
poskakujú vo vetre a šťastný sa vrhnem k nej. Neviem sa nasýtiť láskania, ktoré mi
dávajú jej ruky a nežný, láskavý hlas. Muž sa ku mne skloní a podáva mi sušienku.
Pahltne ju zmastím – už ani netuším, kedy som mal podobnú dobrotu! Poďakujem sa
mu vrúcnym pohľadom. Oblížem mu dlaň a nežne hryzkám jeho prsty. Páči sa mu to.
Viem to, pretože sa bláznivo smeje.
„Zoberme si ho,“ prehovorí ona a prosebne sa na muža zadíva. „Pozri, aký je
zanedbaný. Určite ho niekto vyhodil, a je to taký krásny psík!“
Och, keby len vedela, akú má pravdu!
„Čo si malá, kde by sme ho dali? A nevieš, či nemá pána...“
„Myslíš, že ak by mal, jašil by sa s cudzími ľuďmi a vyzeral by tak, ako vyzerá?!“
„Neviem, ale nemôžeme si ho vziať. Poď, musíme ísť.“
Radosť v mojich očiach pohasla, zachvátil ma strach. Keby som tak mohol hovoriť...
rozprávať ľudskou rečou! Ale nemôžem. Vidím, ako sa odo mňa vzďaľujú; ako na mňa
hľadí bytosť s nežným hlasom, v ktorom som rozpoznal lásku. Sadá do auta, ktoré
vzápätí štartuje.
Toto neznesiem. Rýchlo sa rozbehnem k vozidlu. Cítim, že ho musím zastaviť. Ale
ako!? Už viem – vrhnem sa k jej dverám, vyskočím na ne, šialene škriabem a žalostne
skučím. Vidím, že obaja sa na mňa dívajú, potom pozrú na seba a vzápätí motor
zdochne. Vystúpia a ja som celý bez seba. Poskakujem okolo nich ako divý.
„Tak na toto sa nemôžem pozerať,“ povie on. „Vezmi ho na úrad a ak nemá majiteľa,
zoberieme si ho.“
Všimnem si, ako sa žena usmieva a potom sa mi prihovorí:
„Poď, nespratník, ideme.“
Nasledujem ju, a keď mi pri dverách prikáže čakať, poslúchnem. Netrvá dlho a vzápätí
sa vracia aj s ľuďmi z úradu. Navliekajú mi povrázok a počúvam, čo vravia:
„Nebojte sa, my sa oňho postaráme. Obecným rozhlasom sa pokúsime nájsť jeho
majiteľa. Ak sa neprihlási, váš telefón máme a určite sa vám ozveme.“
„Ďakujem,“ povie ona a poškrabká ma po štici. Odstúpi a potom kráča preč. Takmer
šaliem, keď vidím, že odchádza a ja nemôžem ísť s ňou. Povraz okolo hrdla mi to
nedovolí. Odvádzajú ma a zatvárajú v akejsi garáži. Prinesú mi vodu, granule
a nechávajú ma napospas samote. Napijem sa, ale jedla sa ani nedotknem. Trpím.
Prejde niekoľko hodín a garáž sa opäť otvára. Vo dverách sa objaví muž, ktorý ma
zavrel a vedľa neho stojí Cudzinka. Som nešťastný. Už viem, čo sa bude diať...
Noc prejde akosi pomaly a na druhý deň som opäť vonku – vyhnala ma. Túlam sa po
obci a dúfam, že natrafím na ľudí z predošlého dňa. Nikde ich však nevidím. Odrazu
spozorujem muža, ktorý mi včera priniesol jedlo a vodu. Pribehnem k nemu a vítam sa
s ním.
„No teda, nešťastník, a ty tu čo robíš?“ prihovorí sa mi a odvádza ma k úradu.
Vchádzame do budovy, ľudia na nás pozerajú.
„Zavolajte jeho majiteľke a spýtajte sa jej, čo to má znamenať!“
Žena berie telefón a chvíľu hovorí s Cudzinkou. Potom zloží slúchadlo a
povie: „Povedala, že ho vyhodila a viac ho nechce.“
„To sú mi ľudia!“ zahrmí mužov hlas. „Zatelefonujte tým dvom a spýtajte sa ich, či ešte
majú záujem; či si poňho prídu. Ale najprv ho odveďte.“
Opäť ma zatvárajú do garáže. Do tmy a ticha. Čakám a kňučím. Neviem, čo sa bude
diať. Je mi smutno.
Prejdú nekonečné hodiny, kým sa dvere otvoria a oslepený slnkom ledva rozpoznám
postavu mladej ženy. Nevidím ju dobre, ale spoznávam jej hlas – hlas mojej panej; hlas
bytosti, u ktorej som včera našiel lásku. Vrhám sa k nej a som veľmi šťastný. Vrtím sa,
skáčem, oblizujem jej ruky, ktoré ma hladia a potom spozorujem muža, ktorý ženu
sprevádza. Áno, je to on. Jej partner, človek, ktorý mi dal keks a vypol motor auta.
Priskočím k nemu a skôr, ako sa nazdá, oblížem mu tvár. Usmievajú sa. A ja s nimi –
v duši.

Cupitám popri nich, a keď otvoria dvere auta, som prvý, ktorý doň vlezie. Obaja sa
smejú. Žena sa posadí a ja vyleziem na ňu. Viem, som veľký a ťažký, ale akosi cítim, že
jej to neprekáža. Túlim sa k nej a štuchám do muža, ktorý riadi vozidlo.
Odvádzajú ma. Odvážajú do nového domova a ja nepochybujem, že mi bude fajn. Opäť
bude zo mňa krásny a veselý pes – som rád, keď sa o mňa starajú.
Šťastne dýcham a som ako živé striebro. Teším sa, pretože som našiel lásku. Lásku,
ktorú budem dostávať a zároveň dávať, lebo viem, že láska sa nepestuje iba medzi
ľuďmi...

Venujem všetkým tým, ktorým nebol, nie je a nikdy nebude ľahostajný osud zvierat. (Ava)



Ava Eva - autorka citlivých poviedok a básní a tiež historických románov Izabela - Láskou spútaní, Izabela II. V tieni Notre-Dame, ktoré vyšli aj v českom jazyku.

Jara H. Bertolasi: Láska až za hrob

„Lacko, Lacko!“ ľadový januárový vzduch preťal výkrik nesúci sa cintorínom. Žena v čiernom kabáte sa priblížila po neodhrnutej cestičke, obišla nedávno zasypaný hrob založený vencami a kyticami, poprášený čerstvo napadaným snehom.
„Bol tu, vidím miesto, kde sa roztopil počas ležania.“ Povedala si pre seba ustarostená žena a poobzerala sa naokolo hľadajúc v bielobe stopy Lackových tlapiek.
Veľa toho nevidela, lebo okolie sa odrazu rozmazalo v prívale sĺz.
„Synček...“ vzdychla si a z hrude sa jej vydral srdcervúci nárek. „Bože, ako si mohol dopustiť, aby matka pochovala svoje dieťa?“
Myseľ otupená žiaľom posledných dní si nedokázala vybaviť tvár jediného, takmer dospelého syna. Už nikdy nevstúpi do voňavej kuchyne, neovinie jej ruku okolo pliec a nepoloží bradu na jej temeno. Už nemá význam variť, ani vypekať, nemá zmysel žiť. Jediný zmysel leží hlboko v ľadovej zemi a s ním je pochované aj jej srdce.
Niekto začal do jej mysle premietať film.
„Maminka, však sa nebudeš hnevať.“
Paľko vstúpil do dverí, spolu s ním sa priplazil ľadový vzduch a omotal sa jej okolo členkov. Oblečený v zelenej bunde mal brucho neprirodzene vypuklé a rukou prestrčenou pomedzi zapnuté gombíky si ho pridržiaval.
„Nenahneváš sa?“ zopakoval.
„Paľko, už si mal byť dávno v škole. Čo tu robíš?“
Chlapec ostal stáť v rozpakoch, akoby na tento prehrešok vôbec nepomyslel. Bunda sa zavlnila a vyšiel spod nej zvláštny zvuk.
„Našiel som ho v kontajneri ako tichučko kňučí a trasie sa od zimy. Pozrel som dnu a tie oči ma tak prosili...“ to už rozopínal bundu a v hrsti držal ušpinené, vyľakané a vyhladované šteniatko.
Matka zhíkla.
„Paľko, čo s ním budeme robiť? Veď sa v tom kurníku ledva pomestíme.“
„Bude spať u mňa v izbe, postarám sa oňho,“ využíval chlapec medzeru v maminej obrane. Pocítil, že jej stanovisko nie je vôbec jednoznačné. Pozerala na chlpatú guľu v synových rukách, váhala a srdce jej mäklo nehou.
„Vieš ty, koľko je so psom starostí?“
„Maminka, ty si poklad! Hneď mu idem urobiť pelech.“
„Počkaj, počkaj, a do školy...?“
„Napíšeš mi ospravedlnenie z vážnych rodinných dôvodov. Veď som práve zachránil nového člena rodiny.“ Úsmev sa mu rozlial po chlapčenskej tvári.
Matka medzitým vybrala z chladničky škatuľu s mliekom, prihriala ho a naliala do starej misky.

O nohu sa jej oprela psia hlava a prerušila tok obrazov. Utrela si oči a vysiakala sa do premočenej vreckovky.
„Tu si, tuláčik.“
Psík zakňučal a upieral pohľad striedavo do jej tváre a k miestu, kde naposledy spolu s jeho priateľom zmizlo aj materinské srdce.
„Ja viem, že ti chýba. Ale toto nie je vhodné miesto na spanie, Lacko.“
Pes zakňučal ako odpoveď.
„Poď chlpáč, doma už ťa čaká miska s jedlom.“
Zohla sa, stiahla rukavice a ku koženému obojku pripla vodítko.
„Nemôžeš tu ostať, zamrzol by si. Paľko sa už domov nevráti, nemusíš ho strážiť.“
Kľakla si k nemu do snehu, poškrabala za ušami a zopakovala posledné slová.
Lacko sa ani nepohol, len sa jej díval bez prestania do očí a vôbec by ju v tej chvíli neprekvapilo, keby k nej prehovoril ľudskou rečou. Lebo ak by to tak bolo, prvé, čo by počula by znelo: Strážim tvoje srdce, kým si preňho znova neprídeš.


Jara H. Bertolasi vyštudovala na UMB v Banskej Bystrici taliansky jazyk v odbore tlmočníctvo a prekladateľstvo, čomu sa aktuálne venuje. Je autorkou románu Nahí strážcovia raja.

Tamara Tainová: Rozlúčka

Keď sa v ten deň Peter vrátil od zverolekára domov, na tvári mal stopy sĺz.
"Je to rakovina," povedal smutne.
"To akože aj psy môžu mať rakovinu?" spýtala sa Eva úplne nezmyselne a rovnako nezmyselne čakala zápornú odpoveď.
Peter bez slova prikývol. "Zostávajú jej tri mesiace života," dodal po chvíli a nežne pohladil po hlave oddaného psa, s ktorým ich spájalo toľko krásnych zážitkov. Eva sa zahľadela na psíka a zaspomínala na deň, keď ho muž priviezol z Čiech. Zlato sfarbené klbko so zlatým menom, s čiernymi okrúhlymi očami a úžasnou schopnosťou učiť sa. Po niekoľkých dňoch Goldie ovládala najbežnejšie povely, neskôr dokázala otvárať labkou dvere, priniesť spadnutú vec, upozorniť na tiché zvonenie telefónu, pípnutie mikrovlnky, alebo pretekajúcu vaňu s vodou. Príchod búrky signalizovala niekoľko hodín dopredu, príchod niektorého člena rodiny v okamihu, ako sa ocitol na konci ulice. Poznala ľudí nielen podľa chôdze, ale aj podľa mena.
"Už jej chýba len to, aby sa naučila rozprávať," žartovala Eva občas.
"My by sme sa mali naučiť rozumieť jej, ona nám rozumie dokonale," usmieval sa Peter. Mal pravdu - rozumela im každé slovo, každý posunok, vycítila ich radosť aj smútok, napätie aj nervozitu...

*
Po stanovení diagnózy sa koniec priblížil prekvapivo rýchlo.
"Pôjdeme s ňou na chalupu, možno tam..." rozhodol Peter v jeden krásny deň a naložil ženu, syna aj chorého psa do auta. Sučka si po príchode smutne ľahla ku krbu, v múdrych hnedých očiach nezostalo nič z dychtivosti, s akou behala voľakedy po okolí.
"Ocko, pôjdem s našou princeznou na lúčku," povedal na druhý deň ráno sedemročný syn. "Možno sa jej podarí chytiť nejakú myšičku, alebo ponaháňať zajačika, vieš, ako to vždy rada robila."
Rodičia sa s dojatím dívali na malú postavičku, ktorá nežne viedla chorého psíka na neďalekú lúku. Keď sa po hodine vrátili, chlapček mal rozžiarené očká.
"Maminka, videli sme srnku a naša Kukulienka vyplašila dvoch zajačikov, len ich už nevládala naháňať, no aj tak bola šťastná..."
Sučka na druhý deň zomrela.
Ticho, bez bolesti.
Akoby zaspala.
A chlapček dodnes verí, že zomrela šťastná, pretože sa mohla rozlúčiť s lesnými zvieratami.

Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.

Zuzana Šedá: Rozhodnutie

Kráčal a pod nohami mu vŕzgal včerajší sneh. Občas sa obzrel, akoby na niečo, či niekoho čakal. Akoby ho mali zavolať späť. Pritom si jasne uvedomoval, že by naňho nekričali z okna. Pravdepodobne by mu zazvonil mobil. V poslednom čase ho mal stále pri sebe. Predtým nie. Nevedel si naň zvyknúť. Aj keď sa vraví, starého psa novým kúskom nenaučíš, okolnosti človeka prinútia aj k horším veciam, ako je používanie mobilu. Z ťažkých tmavých mrakov začal padať nový sneh. K stanici to bol už len kúsok. Po ceste nikoho nestretol a aj čakáreň bola prázdna. Všetci sedia doma a chystajú vianočnú hostinu. On tento rok ani stromček neozdobil. Veď pre koho?
Stále mal pred očami jej žltú tvár. Ťažký chrčivý dych mu ustavične znel v ušiach. Musel vyjsť na perón a zapáliť si. O chvíľu tu bude vlak, potom už nebude môcť. Chudulinké paže napojené na infúzie. Hadičky, všade samé hadičky! Najradšej by ju vzal na ruky a odniesol domov. Musela byť ľahučká ako pierko. Lenže to nešlo. Možno by neprežila ani to nadvihnutie. Sestrička sa ho už ani nič nepýtala, len ho vpustila dnu. Spočiatku sa aspoň smutne pousmiala, potom už ani to nie. Niekedy tam sedel aj hodinu, hľadel na ňu a mysľou mu bežal film jeho života.
Bol ich vždy plný dom. Bratov, sestier, zvierat. Gniavili sa v dvoch izbách a jednej kuchyni. Keď sa to tak vezme, tak vlastne len v tej kuchyni. Písali tam úlohy, kreslili, čítali, jedli. Všetko na jednom stole. Mama sa zvŕtala okolo sporáka a keď mocným hlasom zavelila: „Ide sa jesť!“ všetko sa zo stola pratalo. Poutierala vyšúchané drevo čistou utierkou a kládla naň skromné jedlo. Nevadilo im to, len nech ho bolo veľa. Bol najmladší, najmenej sa mu ušlo. Bol najmladší a najviac sa jej bál. Nemala čas sa s nimi maznať, lebo život sa nemaznal s ňou. Päť detí a otec zomrel skôr, ako si ho stihol zapamätať. Keď skríkla, aj kocúr z kuchyne ušiel. Musela. Traja chlapci, dve dievčatá, všetci rovnakí zbojníci. Dobre si to pamätal. Navyvádzali sa toho viac, ako bolo zdravé. Biť ich nebila, nikdy. Často od nej počuli vetu:
„Keby som ťa začala biť, aj ťa zabijem.“ Preto sa jej báli. Nikdy nič nevravela iba tak. Čo povedala, vždy aj urobila. Mali ju radi, nemôže povedať, že nemali. Ale city sa u nich neprejavovali. Len keď bolo niektoré z detí choré, dočkalo sa pohladenia. A slová ako ľúbim ťa, mám ťa rád v ich slovníku chýbali. Ale napriek tomu si bol istý, že ich milovala. Vtedy sa nad takými vecami jednoducho nepremýšľalo.
Až keď stretol Vlastu, začalo mu vadiť, že sa mu tie slová lásky akosi nevedia predrať cez hrdlo. A jej to prekážalo samozrejme ešte viac. Trvalo mu celú večnosť, kým ju požiadal o ruku. To sa už začínalo hovoriť, že má iného nápadníka, preto sa k tomu nakoniec odhodlal. Obaja si vydýchli a bola svadba. Zostali bývať s jeho mamou. Ostatní súrodenci už mali svoje životy, rozpŕchnutí po celom svete, to len on najmladší, starý mládenec, sa ešte držal maminej sukne. Vlasta rodičov nemala a ani žiadnych iných príbuzných. Vychovala ju babka a tá už bola na pravde božej.
Po dlhom čase ich bolo v dome o jedného viac. A obaja dúfali, že časom pribudnú ďalší. Aspoň jeden, zredukovali po rokoch svoju požiadavku. No jeden, ani jedna akosi neprichádzali. Dom bol plný kriku, no detský hlas v tom nebol. Matka naďalej kričala, ako bola zvyknutá, hoci už nemusela tíšiť rozhádaných nezbedníkov. Kričala naňho, na Vlastu, na psa, kričala iba tak. Vlasta to nechápala, vždy jej myklo celým telom, nevedela si zvyknúť. Občas mame dohováral, aj sľúbila, že už nebude, ale vydržala deň, maximálne dva. Vysoká mocná žena s hromovým hlasom bola tá jeho mama. Dlho bola taká. Keď na ňu hľadel v týchto dňoch, nechcelo sa mu veriť, že je to ona. Z jej kedysi plnej červenej tváre zostal veľký už len nos. Žltá tenulinká koža bola poskladaná na vpadnutých lícach do drobných vejárikov. Zmizli aj čierne fúziky, pre ktoré ju v dedine zvykli volať aj fúzatá Berta. Pár sivých slabých vláskov zostalo z jej donedávna hustej hrivy. Mal pred očami ten čierny vodopád, ktorý si každý večer prečesávala a zapletala do hrubého vrkoča. Postupne pribúdalo bielych pramienkov, vrások okolo očí, v tvári, ale stále to bola jeho silná zdravá mama. Žena nebojaca sa ničoho a nikoho. Aj preto si mama s Vlastou nerozumeli. Vlasta bola mäkká, poddajná ako hlina, na mamine výčitky nič nevravela, ale vo vnútri ju to zožieralo. Nevedela variť, tak ako si mama predstavovala. Nevládala toľko robiť v záhrade ako mama.
„Milanko, keď ona ti je taká pomalá,“ vyčítala mu často.
„Nie je zvyknutá, mali s babkou len malú záhradku,“ snažil sa ju obhajovať. Nepomohlo.
A nemohla mať deti. Toto mame najviac prekážalo. A toto jediné pred Vlastou nikdy nahlas a ani šeptom nevyslovila. Ale Vlasta to cítila, aj keď ju presviedčal, že si to nahovára. Plakávala do vankúša, ticho, dlho, bezmocne a on jej nevedel pomôcť. Nevedel nájsť tie správne slová, aj keď v tom, čo ju trápilo, by jej slová nepomohli. Nedokázal ju vtedy ani pohladiť, pozrieť do uplakaných očí. Bolo mu jej ľúto, ale utekal od nej. Ako zbitý pes sa túlal po dvore a hľadal si robotu. Keď už bolo veľmi neskoro, tak sa potichu zhováral s Dunčom. Dunčo sa časom menil. Pes iný, meno zostávalo. Nepamätal si na iné meno. Aj keď ako deti mali často snahu dať novému šteniatku zaujímavejšie meno, nakoniec to vždy zostalo pri Dunčovi. Až ten úplne posledný dostal iné meno. Pravdepodobne z toho dôvodu, že to bola ona. Zora.
Zapískal vlak, na perón sa vyšuchtal starý výpravca. Pravdepodobne si zdriemol, ale kto by sa mu čudoval? V takýto čas? Otriasol zo seba vločky snehu a nenáhlivo nastúpil do vlaku. Bol takmer prázdny. Posadil sa k oknu v smere jazdy a opäť sa ponoril do spomienok.
Vianoce pred ôsmimi rokmi. Hádka pri štedrovečernom stole. Hoci o hádke možno hovoriť, keď sa zapoja minimálne dvaja. Toto bol skôr matkin monológ. Zase kvôli hlúpostiam. Vlasta pripravovala rybu a šalát, mama vianočnú kapustnicu. A nič, čo Vlasta urobila sa matke nepáčilo. Nakoniec sa Vlasta zamkla v kúpeľni. Nikdy predtým to neurobila. Klopal jej na dvere, po chvíli znova, nič.
„Nechaj ju, veď ju to prejde! Čo sa odúva pre taľafatky?“ presviedčala ho mama. Nedalo mu to a tak vypáčil dvere. V poslednej chvíli. Všade samá krv. Na umývadle, vani, podlahe. A bledá Vlasta s vyplakanými očami, polomŕtva v červených vianočných šatách. Sanitka prišla rýchlo. Odišiel s ňou a doma nechal matku s kúpeľňou plnou krvi. Drhla ju až do polnočnej.
„Nezbadali ste na manželke v poslednom čase nejaké zmeny v správaní?“
Asi pozeral na toho mladého múdreho doktora dosť nechápavo, lebo mu hneď začal tie možné zmeny vyratúvať.
„Prudké výkyvy nálad, smútok, depresie, plačlivosť...“
„Viete, pán doktor...ona bola vždy taká smutná a plačlivá...“
„Dôvod?“
„Nemohli sme mať deti. A ona veľmi chcela, veď aj ja,“ rýchlo sa opravil, akoby ho mal doktor preto odsúdiť. „Ale žena sa s tým nijako nemohla zmieriť. Chcela si aj adoptovať, ale ja som sa toho bál.“
Mal mu vysvetľovať, že on by možno aj pristal, ale matka doňho toľko húdla, až si naozaj myslel, že to on sa toho bojí.
„Gény sú gény. Nevieš z akej rodiny by to bolo. Či nemá otca kriminálnika? Ty to budeš piplať, starať sa a nakoniec ťa okradne a vyhodí na ulicu. Alebo aj horšie!“
Spriadala pred ním svoje desivé predpovede a on potom povedal Vlaste rozhodné nie. Neprehovárala ho. Nemala to v povahe. Len sa ešte viac utiahla, častejšie máčala vankúš slzami a prestala sa usmievať. Až ju napokon našiel krvavú v kúpeľni. Veď to aj tisíckrát oľutoval. Všetko mohlo byť inak. Prečo len počúval matku? Ale vždy ju poslúchal. Možno zvyk z detstva, strach z jej hnevu. Zostal pod jej strechou, tak ju poslúchal. Keď bol mladší a podarilo sa mu prísť neskoršie domov, vtedy mu to opakovala: „Kým žiješ pod mojou strechou, musíš ma poslúchať!“ A tak poslúchal. Priviedol si Vlastu, chceli čo-to zmeniť, zmodernizovať, mama zakázala, neurobili nič. Všetko bolo také, ako v jeho detstve. Len do ich izby kúpila pár maličkostí, záclonu, nočné lampy, niečo aj z domu doniesla, no matka všetko ofrflala. Ako tie prekrásne vyšívané obrusy po Vlastinej babke.
„Šťastná žena, že mala čas vyšívať! To som si ja pri piatich deťoch nemohla dovoliť. Aj tak by mi obrusy poničili. My sme len holý stôl mali. A veď by mi na také pletky ako bavlnky ani nevystalo.“
Nemyslela to zle, poznal ju. Ale v tom to bolo, on ju poznal, Vlasta nie. Zatvorená vo svojom svete, už ani nechcela nikoho spoznať.
Keď ju pustili z nemocnice bolo ešte horšie. S nikým sa nerozprávala, len sedela v spálni pri okne a pozerala von. Matka sa zo začiatku ovládala, ale dlho to nevydržala.
„Milanko, ja viem, že je chorá, ale nemala by sa takto opúšťať! Veď sa celkom zblázni!“
Prihováral sa jej, volal ju na prechádzku, piekol jej orechové koláče, ktoré milovala. Márna snaha. Všetko bolo zbytočné. Niekedy v tom čase prepadli matku výčitky svedomia.
„Je to moja vina,“ počul od nej deň, čo deň.
„Nie je. Neurobila to kvôli tebe. Keby sme mali dieťa, tak sa to nestane.“
„Veď práve,“ pokyvkávala mama hlavou. Narážala na to, že nebyť jej hororových scenárov mohli si to dieťa adoptovať? Nevedel. Prestával čomukoľvek rozumieť. Každý z nich akoby začal žiť osobitný život. Traja pod jednou strechou a predsa bol každý z nich neľútostne sám.
A prišiel Vlastin ďalší pokus odísť z tohto sveta vlastným pričinením. Tentoraz to skúsila s tabletkami. Záchranku zavolala mama. Ráno, kým odišiel do práce si nič nevšimol. Vlasta spala, aspoň si to myslel. V prítmí tichej izby neskúmal jej dych, trochu aj prispal a tak sa ponáhľal. A ona zatiaľ odchádzala. No znovu sa jej to nepodarilo. Ale domov sa už nevrátila. Pokusy stabilizovať jej stav boli zas a znova neúspešné. A tak chodieval za ňou. Do utešeného kaštieľa s prekrásnym parkom. Keď bolo teplo, sedávali na lavičke a mlčali. V zime mlčali v bielej izbe. Vlasta žmolila vo vychudnutých rukách papierovú vreckovku a vždy, keď odchádzal, bola z nej guľôčka s chvostíkom. Zakaždým rovnaká. A zakaždým rovnaká bola aj Vlasta. Akoby sa zastavila a prestala starnúť. Nevyzerala dobre, to nie, len stále rovnako. Rovnaké kruhy pod očami, rovnako bledá tvár.
Aj teraz šiel za ňou. Vystúpi z vlaku, nasadne na autobus, chvíľu si s ňou pomlčí a vráti sa domov. Pravda, ak mu medzitým nezavolajú z nemocnice. Mal taký zvláštny pocit, keď dnes hľadel na matku. Akoby to malo byť poslednýkrát. Na Štedrý večer. Ale smrť si nevyberá. Tej je jedno, či je sviatok, či piatok. Vlastne už aj jemu. Veď aké už len on môže mať Vianoce? Prázdny dom, prázdny dvor. Veru, ešte aj ten pes sa mu pobral. Akoby sa ho všetci rozhodli opustiť.
Keď mama ochorela, bol už zo súrodencov nažive len on a dve sestry. Jedna vydatá v Amerike, druhá chorá viac ako mama. Musel sa postarať sám. Vlasta už bola vtedy v ústave.
A tak sa staral. Odišiel do predčasného dôchodku, aby mama nebola sama doma. Prenášal ju do záhrady a späť do domu, aby jej nebolo otupno zavretej v izbe. Varil a vypekal pre ňu, aj keď jedla čoraz menej. Strácala sa mu pred očami. Videl to hlavne vtedy, keď ju kúpal. Spočiatku sa veľmi hanbila, ale nakoniec jej nič iné nezostávalo a zvykla si. Neskôr prišlo na rad aj prebaľovanie a vymieňanie obkladov na mokvajúcich ranách. A bola veľmi zlý pacient. Nadávala mu však čoraz slabším hlasom, aby sa mu vzápätí ešte slabším ospravedlňovala.
„Keby si ma Pánbožko už konečne zobral! Každý deň sa za to modlím, Milanko. Aby si už mal odo mňa pokoj!“
„Mama, čo to rozprávaš! Chceš ma tu nechať samého?“
A v takých chvíľach ho prosila o odpustenie. Za jeho pokazený život. Za to, že sa mu do všetkého starala.
Keď ho začala volať Vinckom alebo Paľkom, tak sa volali jeho bratia, už vedel, že je zle. Vinca zabil vlak ešte ako mladého, čerstvo oženeného a Paľo zomrel na infarkt v tom roku, ako sa to stalo s Vlastou po prvýkrát. Nakoniec bol stále len Vinckom, ale z toho, čo povravela, pochopil, že sa rozpráva s otcom.
Akoby ju až teraz skutočne spoznával. Prečo bola taká, aká bola. Čo všetko prežila a ako sa s tým vyrovnávala. Ťažký život z nej postupne vyformoval tvrdú ženu. Ale jadro bolo dobré. Teraz to videl a chápal. Len on mal byť iný. Odísť ako ostatní a žiť svoj život. Ale potom by sa o ňu možno nemal kto postarať. Asi to malo byť takto. Nebude už nič ľutovať.
Veru, nebude. Aj teraz si to vravel. Vystúpil z vlaku a zapálil si ďalšiu cigaretu. Kým dôjde k autobusovej zastávke, stihne ju vyfajčiť.
V ruke zvieral tašku s orechovým koláčom. Ešte stále ho piekol. A občas zaniesol mame a Vlaste. Vedel, že ho nejedia. Ale sestričky si ho chválili a čo by aspoň im neurobil radosť. Hádam sa lepšie postarajú.
Bol na zastávke. Za tie týždne to už mal vyrátané. Akurát dofajčil a o chvíľu prišiel autobus. Aj tento bol takmer prázdny, ako dnes všetko. Ľudia už majú nákupy za sebou. Len takí ako on sa asi terigajú z teplých obývačiek za tými, bez ktorých nemá zmysel na Vianoce sedieť doma. A on nebol na samotu zvyknutý. Keď mamu odviezli do nemocnice zostal v prázdnom dome a o pár dní nasťahoval do predsiene Zoru. Po týždni s ním už sledovala v obývačke televízor. Ospravedlňoval sa sám pred sebou, že sú veľké mrazy a ona je už stará a chorá. Keď sa jedného dňa prebudil a ona nie, po prvýkrát sa rozplakal. Ticho, veľkými ťažkými slzami, tak ako zvykla plakať Vlasta. Vedel, že to nie je len pre psa, ale aj tak sa sám pred sebou hanbil, že až Zorina smrť v ňom vyvolala plač.
Keď v záhrade kopal hlbokú jamu, ľutoval, že si nenechal šteňa z posledného vrhu. Ale kto mohol vedieť, že je to posledný? Čo tu už naľutuje.
V tej chvíli, v ľudoprázdnom autobuse, cestou ku Vlaste, sa rozhodol. Vždy túžil po vlčiakovi. No mávali len samých orechov, raz od toho suseda, raz od druhého. Nemôže povedať, že to boli zlí psi. Vycvičil ich, poslúchali ho na slovo, aj strážili dobre. Ale prečo by si nesplnil sen? Hneď po Vianociach si nejakého zaobstará. A Dunčo to veru nebude.
Zazvonil mu mobil. Pozrel na rozžiarený displej. Roztriasla sa mu ruka, v ktorej ho držal. Keď priškrteným hlasom vyslovoval, prosím, vedel už, že tušenie ho neklamalo.



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov. 

Tamara Tainová: Lara, Laruška

Chlapci sa poslednýkrát pozreli na miesto pod stromami, ktoré pozlátilo zapadajúce slnko, a vošli do domu. Mama práve kládla na stôl večeru, otec zamračene čítal noviny.
"Dokončili ste to?" spýtal sa otec vážne. Chlapci prikývli. Potom si všetci sadli k stolu a začali jesť. Vlastne, jedol len otec, chlapci nedokázali prehltnúť ani kúsok. Mama sa na nich súcitne zadívala a ukradomky si utrela slzy.
"Nemusíte jesť, keď nechcete," povedala a pozrela spýtavo na muža, akoby ho žiadala o súhlas.
"Tak dobre, môžete ísť do svojej izby," pridal sa otec a na tvári sa mu mihlo pohnutie. Chlapci so sklonenými hlavami odišli od stola. Starší Vojtech si ľahol na posteľ a zaboril tvár do vankúša. Mladší Radko sa postavil k obloku a zadíval sa na dvor. Ako keby čakal, že sa Lara odrazu vynorí spoza rohu a bafne čosi mohutným hlasom. Tak, ako každý večer, odkedy si ju priniesli...

Bola nedeľa, sviatočný deň. Aj chlapci boli oblečení sviatočne, hoci sedeli na bicykloch a ponáhľali sa po hradskej do susednej dediny. Cesta mierne stúpala a oni sa museli poriadne zaprieť do pedálov. Keď zosadli pred hľadaným domom, líca mali rozpálené od vetra aj vzrušenia. Na dvore im v ústrety vybehli dva mohutné psy.
„Nebojte sa, neublížia vám,“ upokojoval ich muž stojaci na priedomí, keď zazrel ako chlapci podvedome cúvli za bicykle. „Tak vy ste si prišli pre šteniatko? No poďte, ukážem vám ho.“
Spolu s mužom zašli za dom, kde sa vo veľkom koterci tlačilo k pletivu päť šteniatok. Pripomínali trojfarebné medvieďatá.
„Váš otec si vybral tohto, bude to krásny pes,“ vytiahol muž z koterca huňatý batôžtek. „Volá sa Lara,“ dodal a podal ho Radkovi. Šteňa bolo ťažké a mrvilo sa chlapcovi v rukách. Skôr, ako ho položil na zem, oblizlo mu nos. Cesta domov im trvala dlho, pretože šteňa striedavo viezli v košíku a striedavo nechali batoliť sa za nimi po vlastných.
„Poď, Lara, Laruška“ volali naň nežne.
Muž sa nemýlil, z Lary vyrástol nádherný pes. Keď sa postavila na zadné laby a predné si vyložila Radkovi na plecia, Radko mal čo robiť, aby sa mu pod ťarchou psa nepodlomili kolená. Otec ju dal starostlivo vycvičiť a chodil s ňou na všetky výstavy v republike. Po čase zdobilo poličku v obývacej miestnosti niekoľko vzácnych trofejí. Cez deň Lara behala po dvore, v noci spávala v obrovskej búde pri dome. Ráno trpezlivo čakávala pred dverami, kým niekto z domu nevyšiel a nepohladil ju.
V jeden deň Lara pred dverami nebola. Chlapci prehľadali dvor, kôlňu, celé okolie domu. Zašli aj do neďalekého poľa, vypytovali sa ľudí. Lara zmizla. Mama plakala, otec sa mračil.
„Niekto ju musel ukradnúť, bol to vzácny pes,“ šomral si otec pod nos. Radko pochybovačne krútil hlavou, Lara by s nikým nešla.
Prešlo niekoľko dní.
A potom sa v jedno ráno ozval z dvora mamin výkrik. Chlapci vybehli von a uvideli mamu, ako sa drží za ústa a ukazuje na ulicu. Po ulici sa potácavo vliekol zúbožený pes. Nohy sa mu podlamovali, hádzalo ho zo strany na stranu. Chlapci prestrašene bežali psovi na pomoc. Lara jemne pokývala chvostom, ako keby chcela povedať, že to zvládne, že sa nemusia báť, a namáhavo sa vliekla ďalej. Z posledných síl sa doplazila k trom bielym schodíkom vedúcim do domu, telo sa jej niekoľkokrát zachvelo a potom dodýchala.
Otec s chlapcami odniesli Laru k veterinárovi, aby určil príčinu smrti.
„Je to neuveriteľné, kam až môže zájsť ľudská zloba,“ krútil veterinár nechápavo hlavou. "Vaša Lara zomrela na kurióznu otravu - niekto jej dal zožrať veľkú vyprážanú špongiu. nedokázala to stráviť..." To, čo im veterinár nedokázal povedať, bolo, kto Laru odvliekol a kam, a prečo musela Lara tak nezmyselne zomrieť.
*
Radko si utrel mokré líca a zadíval sa znovu na dvor. Stromy pri dome boli mohutné a tmavé. Tam kdesi pod nimi ležal hrob, ktorý chlapci podvečer vykopali.
Čerstvú zem zdobila malá tabuľka, na ktorú Radko vyryl nožíkom štyri písmená.
LARA.

Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.