January 28, 2011

Adam J. Pallo: Keby nebolo keby

Artuš bol konečne ten správny chlap. Keby...
Vždy si nájdem keby, a to len preto, lebo rada hľadám keby a chlapov. Teda najskôr chlapov a potom keby. Artuš by bol, keby nemal to sprosté meno a keby mu nesmrdelo z úst. Nebola to cibuľa ani cesnak, ani tá divná pachuť mlieka, s ktorou sa ráno budíte, keď si pred spánkom po vypitom pohári mlieka neumyjete zuby.
Artuš bolo meno psa mojej susedy. A to bolo ďalšie keby. Posledné v prípade Artuša. Ale sex s ním bol dobrý. O stupeň lepší ako s Brunom.


Bruna som spoznala, keď som sa bicyklovala. Pokazili sa mi brzdy a ja som vletela na nuda pláž. Rozbehnutý bicykel prudko zastavil piesok a ja som z bicykla vyletela. Hlavou som padla Brunovi rovno medzi nohy. Áno. Priamo na jeho...Neskôr mi povedal, že HO volal "pepo". Najskôr som sa teda zoznámila s jeho "pepom" a potom s Brunom. Mal zopár chýb a o niečo viac šošovíc na chrbte, ale inak sme si rozumeli. V niektorých veciach ako dve kamarátky.
Bruno mal vkus na oblečenie, výber správneho parfému a kabelky k topánkam. Bruno kefoval moderátorky ranného magazínu v nejakej súkromnej televízie a "kefoval" s kolegom, ktorý kefoval moderátorky v inej súkromenj televízii.
Bruna som po dvoch nevydarených orgazmoch z obidvoch strán zoznámila s Cyrilom.

Cyril sa nikdy nepretvaroval, a preto niekedy dostal na hubu. Mala som ho rada a keby nebol gay, chcela by som nosiť pod srdcom minimálne dve jeho deti.

Po Brunovi, ktorý ma opustil pre Cyrila, som plakala na Dávidovom ramene. Od šťastia, že som sa zbavila toho od "B" a pomohla tomu od "C". Dávid mi utrel slzy z líc a zapálil si cigaretu. Poznali sme sa asi dve hodiny z internetu a po stretnutí fejs tú fejs som vedela, že to nebude to pravé orechové.
Jeho bohatstvo zatienili obrovské nosné nozdry. Boli také veľké, že by z nich bol útulný dvojizbový byt. I keď mi mama hovorila, aby som sa takého chlapa držala, musela som Dávidovi citlivo povedať, že s ním budúcnosť nemôžem plánovať. Poslala som mu sms a on odpovedal, že OK. Vydýchla som si, lebo už vtedy som sedela na lavičke pred barákom a rozprávala sa so susedom Ervinom.

Boli sme kamaráti od druhého ročníka na základnej. V treťom ročníku mi ukázal pohlavný orgán a v ôsmom ho do mňa vrazil. Mama ma vtedy zbila a poslala k tete na vidiek. Odvtedy som Ervina nevidela.
Až teraz. Bol vysoký, svalnatý, s nekonečnými príhodami zo stavieb v Nemecku. Usmievala som sa a ani neviem ako sa z príbehov zo stavieb a môjho natešeného srdca zo straty Dávida stal hodinový sex s Ervinom.
Čo sa mi nepáčilo na Ervinovi? Jeho plyny. Nekontroloval ich a vôbec sa nesnažil zakryť ich zvuk zvýšenou intenzitou hlasu. A bola to hotová filharmónia prdov, ktorá vychádzala spod paplóna a nedovolila mi spať. A zostať s Ervinom dlhšie ako čas potrebný na oblečenie a buchnutie dverami.

A prečo sa mi znepáčil aj Félix? Mal exotického vtáka, tarantulu, hada a tetovanie na zadku s menom bývalej frajerky. Snažil sa to vysvetliť tým, že to preto, lebo ju má v riti, no za tie tri dni, čo som ho poznala ju mal omnoho vyššie a z opačnej strany.

Keby ma Gabo miloval ako Félix svoju bývalú, zostala by som s ním. Ale Gabo miloval len autá, futbal a súťaž v grganí a okrem toho mi po dvoch dňoch povedal, že ho viac vyrušujem ako vzrušujem. Plakala som a mama mi hovorila, že som sprostá, no ja som chcela lásku. Potrebovala som silné mužské rameno a jedno veľké objatie a sex. Teda hlavne sex, na to ostatné som ešte nemala vek. A vek bol bod zlomu medzi mnou a Henrichom.

Heňo neznášal, keď som ho volala Heňo. Mal o tridsať rokov viac a tykať som mu začala od svadby mojej staršej sestry, na ktorú prišiel bez manželky, tety Marty. Heňo a teta Marta boli naši rodinní známi a rodičia sa na Heňa nehnevali, keď mi dal kopačky.

Kopačky som dostala nielen ja, ale aj Ivan. Spoznala som sa s ním na dovolenke v Chorvátsku. V mori dostal kŕč do nohy a ja som bola najbližšie k nemu. Chytil ma za vlasy a začal ťahať pod vodu. Nebojte sa, zachránili nás chorvátski plavčíci, s ktorými by som chodila radšej ako s Ivanom, no nepoznám žiadny svetový jazyk, ani ten chorvátsky. Ale k Ivanovi sa tiež viaže nejaké to keby. Keby bol väčší chlap, keby nebol matkiným poskokom a keby sa holil aspoň pod pazuchami, mohla som byť s ním šťastná.

Musela som od neho utiecť a navyše sa mi skončila aj dovolenka. Do práce som sa vrátila oddýchnutá, plná energie pre prácu a pre Jozefa. Jožo bol nový skladník, vlastne po novom the member of the logistic centre. Mal veľké oči. Obidve modré a vlasy čierne ako eben, a to isté prirovnanie by som použila aj na jeho výkon v posteli. Nie každý eben je hotový eden, však? V práci o mne povedal, že som prostitútka a na mužských toaletách napísal na dvere moje telefónne číslo.

Keď som bola to číslo zmazať, zoznámila som sa s Karlom. Karol povedal, že neverí Jožovým slovám a vôbec mu nevadí, že som prostitútka. Pozval ma na rande, no musela som odmietnuť. Karol si totiž po použití wc neumýval ruky. Podľa mňa si Karol neumýval nič po všetkom, čo robil. A možno pre to je stále panic, ako mi hovorila kamarátka z druhej smeny a výrobnej linky číslo 12. Kamarátka mala Karola rada, bol jej švagor a nevlastný brat jej manžela Lea.

Leo bol adoptovaný mulat, ktorý podvádzal nielen moju kamarátku so mnou, ale aj mňa s tou kravou z tretej smeny. V prípade Lea nebolo žiadne keby, lebo som nemala v pláne s ním chodiť. Bol predsa ženatý s mojou kamarátkou, a to by som jej neurobila. Len som si s ním užila a keby ma nepodviedol s tou cundrou z nočnej smeny, tak by som ho neodkopla.

Dala som si prestávku s chlapmi. Dva dni. Nie, že by som nechcela dlhšiu, no Marekovi som musela dať, lebo by odišiel za inou a čo keby iná bola s ním šťastná do konca života? Ako sa poznám, nadávala by som si, že som vopred odsúdila moje šťastie do zatratenia. Do zatratenia ma však poslal Marek a ja som strácala vieru, že v toľkom množstve chlapov na svete sa nenájde ten pravý pre mňa. Neprešiel ani pol rok od mojich osemnástich a ja som nezažila vzťah dlhší ako tri dni.

Spomínam si, že s vyhadzovačom Norom to netrvalo tiež dlhšie. No keby Noro nezbil Ondreja, mohol to byť nádherný vzťah v trojici. Namiesto toho, aby ma milovali, sa o mňa pobili a ja nemám rada násilie. Podobne ako Richard.

Richard mal rád divadlo a filmy. Chodili sme na predstavenie do Národného divadla a na filmy do Auparku. Kupoval mi pukance, kolu a lístky, a keby v spánku nechrápal, mohol mi ich kupovať dodnes.

Quido nechrápal a bozkával ako Boh. No niekedy to s tým Bohom preháňal a do svadby sa nehrnul. Som moderná žena a vzťah bez predmanželského sexu nie je vzťah. Keby mi HO aspoň ukázal, aby som vedela, či stojí za to si počkať, no v kúpeľni sa zamykal a sprchoval sa zásadne v slipoch.

Keby nebolo slovo keby, ťažko by som našla vysvetlenie pre rozchod so Stanom. Stano sa ustavične sťažoval. Na všetko čo som urobila ja, on a všetci naokolo. Prečo som s ním vlastne bola tie dva dni? Keby som to vedela, povedala by som.

Nevedela som omnoho viac. Napríklad ani to, že Tono je impotentný. Povedal mi to jeho ujo Ulrich, ktorý mal nemecky hovoriacich rodičov, Tonových starých rodičov. Moji rodičia však nenávideli Nemcov, ich predkov a potomkov, a tak som to musela skončiť aj s Ulrichom.

V láske sa ťažko hľadá kompromis, obzvlášť keď vám dáva len sedemdesiatdva hodín času. Bola som v koncoch. Zachránil ma Xio. Môj spolužiak z kurzu angličtiny v jazykovej škole na Štefánikovej ulici v Prešove. Do Prešova som sa presťahovala z Bratislavy za prácou. Počiatočný strach či si zvyknem na život v inom meste, na ľudí a či sa nebudem cítiť ešte viac osamelo som odbúrala erudovaním svojej intelektuálnej stránky a hľadaním práce. Prihlásila som sa na kurzy dvoch svetových jazykov a ten tretí, vietnamsky ma učil Xio. Bol nadaným hudobníkom a písal aj poviedky. Nerozumela som im, lebo ich písal v materinskom jazyku a ja som bola zatiaľ začiatočník. Keby som si v Prešove našla prácu, založila by som si rodinu s Xiom, lebo on chcel mať sedem detí a ja som ich chcela stihnúť ešte pred posledným zvonením biohodín. Vlakom sa vrátila späť do Bratislavy.

Vlak bol preplnený a v uličke sa na mňa z jednej strany "lepil" Yan. Bol to americký turista. Spoznával krásy Slovenska a ja som využila šancu vyskúšať si svoje jazykové znalosti, ktoré som na kurze v Prešove získala, a ponúkla mu služby sprievodcu po Bratislave.
Yana si zamilovala aj moja mama a keby že som sviňa, tak by som to povedala ocovi. Vďaka výchove sa zo mňa stal dobrý človek, ktorý nie je prekážkou na ceste za šťastím ostatným a mamine tajomstvo som si nechala pre seba aj potom, čo sa s otcom rozviedla a odišla s Yanom do štátov.
Týždeň pred devätnástimi narodeninami ma mama pozvala na návštevu do Ameriky. Bola som zúfala a v hlbokej depresii, preto som pozvanie neodmietla. Prvýkrát som letela lietadlom a prvý a posledný krát som videla Zoltána.

Zoli bol pornoherec, ktorý mi ponúkol prácu v tomto odbore počas letu za mamou. Na toaletách som úspešne absolvovala konkurz a sľúbil mi, že mi v dohľadnej dobe zavolá. Zrejme stratil moje číslo.

Pred dvoma dňami som mala devätnásť rokov. Podľa môjho denníku som za ostatný rok spoznala veľa chlapov, no ani jeden nemal meno začínajúce na "P". Možno práve preto som si ako darček kúpila psa, a keby som Kebiho včera nezabudla v nákupnom košíku v Hypernove, isto by som ho teraz niekde venčila a možno sa aj zoznámila s niekým, kto by bol konečne pre mňa PÁN Nebeský.

Adam Bezdek ovláda čaro v obyčajných dialógoch bežných ľudí popísať mystiku a kúzlo života. Jeho vety majú emócie a tým pádom aj dušu. Tryská z nich smútok, beznádej, hľadanie, túžba duše zorientovať sa. (Pavel Hirax Baričák o poviedkach Adama Bezdeka)

January 27, 2011

Peter Šišovský: Stratená mačka

„Mica! Micaňa!“
„Mňáááu!“ ozvalo sa spod stola a na koberec sa vygúľala mäsitá rolka. Bola to stará mačka, s nohami prekríženými do X a s drobnými očami, zasadenými hlboko v lebke. Ospalo sa otriasla a otvorila papuľu.
„Ty moje milé hebiedko,“ poškrabala ju za ušami pani Guľometová a do natrčeného pysku jej vložila šprota z konzervy. Mačka ho lačne prehltla a drobné kostičky jej zapraskali v hrdle. „To za to, aká si bola včera šikovná.“
„Mňáááu!“
„Áno, áno, ty moja šikulka,“ pani Guľometová si oblízala prsty a posadila sa na hojdacie kreslo, ktoré duto zapraskalo. Starú mačku si vyložila do lona a tá svoj žiadostivý pohľad uprela na otvorenú konzervu. „Mňááu!“ zamraučala.
„Tu máš,“ pani Guľometová jej drobnú rybku strčila do krku a v rytmickom kolísaní na seba vylievala rybací olej. „Tak čo, pozrieme si telku?“ chytila do ruky ovládač, omastenú konzervu odložila nabok a dovolila mačke, aby jej žula okvapkanú blúzku.
„Aj vy teraz sedíte doma?“
„Áno,“ odpovedala pani Guľometová moderátorovi, ktorý na ňu mrkal z malej obrazovky. Bol to počerný chlapík, nízkeho vzrastu a každú chvíľu sa dlhým nosom zapichol do oka kamery, ktorá ho snímala.
„Prosím? Nerozumel som.“
„Áno,“ zopakovala pani Guľometová spolu so všetkými divákmi v štúdiu. Z prijímača sa niesol hlasný potlesk, ktorý onedlho prehlušil tleskot pani Guľometovej. Mačka v jej lone nespokojne zamrnčala a na drobného chlapíka vrhla nahnevaný pohľad.
„Tak vás vítam v našej a vašej Polnočnej šou! Iste ste už boli nedočkaví ako ja, nie? Čo myslíte, kto dnes bude naším hosťom?“
„Pani Guľometová!“ ozvalo sa z hľadiska a pani Guľometová sa zoširoka usmiala.
„Správne! Prosím, privítajte pani Guľometovú!“ Všetky kamery sa namierili smerom k objektívu, cez ktorý sa dívala pani Guľometová a tá placho zamávala. Vzápätí sa aj usmiala, keď jej odpovedal hlasný potlesk komparzu.
„Pani Guľometová, ako sa dnes máte?“
„Celkom dobre,“ odvetila nesmelo, pretože ju znervózňovali všetky tie pohľady.
„Vyvenčili ste už Micku?“
„Áno,“ prikývla a stará mačka v jej lone protestne zamraučala. Ešte nikdy s ňou pani Guľometová nebola na prechádzke a na koberčeku v kúte kuchyne rozvoniavali raňajšie výkaly.
„Akú hru by ste si dnes chceli zahrať? Preskakovačku?“ za jeho chrbtom sa objavila zložítá prekážková dráha a publikum mu odpovedalo nadšeným „Áno!“. „A čo tak vodný kúpeľ? Alebo slalom cez ohnivé obruče?“ v štúdiu sa neprestajne formovali rozličné kulisy a mačka na nohách pani Guľometovej nahnevane prskala.
„Áno...“ dychtivo šepkala pani Guľometová.
„Nie, dnes si nezahráme ani jednu z týchto hier,“ moderátor zvesil smutne hlavu a pani Guľometová zarazene vytreštila oči. „Dnes nič nebude?“ nechápavo zamrmlala a posunula sa bližšie k telke. „Prečo?“
„Pretože my dnes máme pre vás niečo špeciálne,“ zatajil dych a obecenstvo za ním napäto zhíklo. „Pascu pre myši!“
„Čo?“
„Áno, presne tak! Pascu pre myši!“ teatrálne zvolal a odstúpil sa, aby uvoľnil miesto kamere. Podlaha v štúdiu sa otvorila, bolo počuť hlasné výkriky a z diery, ktorá sa objavila, vystúpila obrovská kocka. Všetky steny mala zo skla, vysoká bola prinajmenšom štyri metre a naplnená bola až po okraj niečím, čo sa nervózne hemžilo.
Myši!
Tisícky drobných myší, hustá čierna masa, ktorá pišťala a drobnými pazúrikmi škrabkala o sklo. Lozili po sebe, driapali sa jedna cez druhú a na tvári pani Guľometovej vyvolali zdesenie.
„Pani Guľometová, ste v poriadku? Môžeme začať?“
„Ja...“
„Víta vás pasca pre myši!“ zvolal moderátor a na dlhú chvíľu sa rozhostilo ticho. Nič sa nedialo, len pani Guľometová zmĺkla a mačka na jej kolenách nastražila uši.
Čakali.
V televíznom prijímači to odrazu zachrapčalo a stred obrazovky praskol. Cez celý obraz sa natiahla dlhá prasklina, ktorá rozpolila tvár moderátora na dvoje a pani Guľometová sa napäto vystrela. Mačka na jej kolenách už prskala, jedovato sledovala rozširujúcu sa prasklinu, ktorá sa s hlasným puknutím roztvorila a polovice obrazovky odlúpila od seba. Sklo sa ohlo a do obývačky sa donieslo šepkanie publika.
Bolo tak živé akoby niekto šepkal pani Guľometovej rovno do ucha.
„Mňááu!“ protestne zamraučala mačka, keď sa celý obraz vylial cez prasklinu do obývačky a ako voda z akvária sa roztiekol po koberci. Pripomínal ortuť, vôbec sa nevpíjal do hrubého plyšu a pomaly sa posúval k nohám pani Guľometovej. Keď ich dosiahol, zastal a ladne sa vytiahol do vzduchu.
A rozšplechol sa.
Mačka zajačala, no pani Guľometová len tuhšie zovrela rúčky kresla a stisla oči. Bolo jej nevoľno, podivná tekutina páchla po odpadovej vode a cez dierky v nose jej rýchlo stiekla do žalúdka. Počula, ako sa mačka na jej kolenách mece a keď v bolestiach otvorila oči, videla, ako ju prevrátilo naruby.
Odrazu myklo aj ňou, vnútornosti jej roztiahlo a v hlave pocítila takú pálčivú bolesť akoby jej ktosi vytrhol mozog a natlačil ho do omnoho menšej lebky. Trhanie sa stupňovalo, mačka na jej kolenách bolestivo skuvíňala a pani Guľometová sa v hrôze chytila za hlavu. Všetko ju bolelo, všetky kĺby jej praskali a nemohla otvoriť oči. Mačku už nepočula, odrazu nepočula vôbec nič, len praskanie skla a tupý náraz, keď dopadla na niečo mäkké.
„Vítame vás, pani Guľometová!“ ozvalo sa kdesi za ňou a keď otvorila oči, zistila, že to rozpráva moderátor z telky. Tentoraz ale nestál za sklom, ale štyri metre pod ňou a zoširoka sa usmieval. „Môžeme začať?“
„Mňááu!“ odvetila mačacím hlasom a nechápavo sa dívala pod seba, na tisícky hemžiacich sa myší, ktoré pišťali a lačne sledovali jej chlpaté telo. Mala štyri nohy, srsť a na konci tela sa jej vlnil chvost. Ocitla sa v koži svojej mačky.
„Dajte ju dole!“
Na príkaz moderátora ju akési neviditeľné ruky potisli. Prestrašene zaskučala a spadla medzi hemžiace sa myši.
„Vašou úlohou je vyloviť kľúč, ktorý je na samom dne! Veľa šťastia, pani Guľometová!“ bolo posledné, čo počula, keď sa masa myší okolo nej uzavrela.
Boli všade. Tisícky drobných tiel, ktoré pod jej váhou naplašene pišťali a jedna cez druhú sa tlačili nahor. Páchli po niečom ťažkom, dusivom, pazúrikmi sa zapierali o jej srsť a pani Guľometová mraučala od bolesti. Ešte nikdy sa necítila tak stiesnene. Všetko ju bodalo, hrýzlo a škriabalo. Akási myš ju pomykala za chvost, no jej jačanie narazilo na sklenené steny kocky a odrazilo sa.
Vašou úlohou je vyloviť kľúč! hlavou sa jej ozýval moderátorov hlas a jej laby sa samé od seba začali pohybovať. Nemohla ich ovládať, len sledovala, ako rozčesávajú živú čerň a ako klesá hlbšie a hlbšie. Mraučala, vzpierala sa neviditeľnej sile, ktorá jej ovládala telo, no hrôza, ktorá ňou lomcovala, sa tak len vystupňovala.
Ako keby sa prebudila na kláte, tesne po tom, čo jej neporiadne odťali hlavu.
„Mňááu!“ pokúšala sa brániť klesaniu, ostré pazúry zasekávala do myších tiel a ňufák jej naplnil pach krvi. Toto sa nedalo vydržať.
Odpadla.
Strata vedomia však trvala len sekundu a oči sa jej vzápätí samé otvorili. Hoci jej viečka škaredo protestovali a mozog skuvíňal od vyčerpania, nedokázala ich už viac zavrieť. Akoby jej do nich ktosi navliekol háčiky a teraz ich ťahal silno od seba. Nemohla to ovplyvniť a keď sa predsa len pokúsila, klesla hlbšie.
Pomoc! preľakla sa, no namiesto jej hlasu sa znova ozvalo len tupé mraučanie. Nikto ju nemohol počuť.
Labami sa dotkla tvrdého skla a blízko pri nej sa čosi zalesklo. Neuvažovala ani sekundu a po malom kľúči chňapla papuľou.
Niekde nad ňou to zahučalo, ozval sa tleskot burácajúceho obecenstva a skôr než si uvedomila, čo sa deje, jej do uší prenikol moderátorov hlas. Znel pobavene a ľahkomyseľne zároveň:
„Gratulujem, pani Guľometová! Teraz sa už len dostať hore!“
„Mňááu!“ prestrašene zamraučala, keď si rovnako dobre ako on uvedomila, že sa cez masu myší neprederie. Neznáma sila ju totiž stále tlačila nadol a roztrasené laby sa jej zarývali do skla. Počula, ako jej praskajú kosti.
"To nevydržím!" kričala od bolesti a guľatý chrbát sa jej s rupnutím prehol dole. Ostrými pazúrmi škriabala o dno sklenenej kocky a zo všetkých síl sa snažila zachytiť o niektorú z myší. Aspoň jednu, aspoň o meter vyššie- prosila, no ich čierne telíčka boli klzké ako mokrý ľad- skôr ju len viac tlačili k zemi.
Sípavo sa nadýchla a zvalila sa na brucho. Nohy sa jej podlomili a mosadzný kľúč zacvendžal o sklenené dno. Načo som ho mala vytiahnuť, keď tu nie je žiadna zámka?! Nechápala, no to sa už na ňu valili drobné myši.


Každý deň dôjde k neznámym zmiznutiam, ktoré nie sú nikdy odhalené.



Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.

January 09, 2011

Gorazd Karamel: Filozoficko-satiricko-psychologická poviedka o morskom prasati

Mohla som mať možno desať rokov. Je to práve to obdobie, kedy je dieťa veľmi podobné plastelíne. Ak ho niekto vezme do rúk, môže si z neho vymodelovať, čo len chce. Niektorí to sem tam preženú, a potom ich za to zavrú, lebo aj plastelína má svoje ľudské práva. Mne sa však stalo niečo iné, čo ma naveky poznačilo.

Bola sobota, deň už neviem, a rok by som si musela vypočítať. Bolo sparno, všetci boli spotení a lepkaví. To tak býva. Za normálnych okolností by sa to všetko odohrávalo na námestí, ale my sme nijaké nemali. Zišli sme sa teda niekde na polceste, pretože sa konala tombola. Tomboly sú veľká hlúposť, dovtedy som na nijakej nevyhrala, preto som si bola istá, že sú zmanipulované. Toto bola však veľmi divná tombola. Väčšinou sa losuje o fľaše a vecné ceny, ale v tejto boli zvieratá. Kúpila som si lístok, ako si ho kupujem vždy, aj keď je to celé podfuk, a čakala som. Vylosovali hrdličku, ktorú som chcela. Potom mačku, ktorá si celý čas v klietke oblizovala zadok, potom andulku a nakoniec padlo číslo, ktoré mi bolo povedomé. Pozrela som sa na svoje a zdalo sa mi, že sa niekto pomýlil a zle tombolu zmanipuloval, lebo som vyhrala. Prišla som k dlhému stolu, kde už nebolo takmer nič, len dve škatule. V jednej z nich sedeli učupené dve vydesené morské prasce. Jedno bolo ohyzdné, a tak som si vzala to druhé, hladkosrsté. To škaredé vyhral spolužiak, čo sa mi stále posmieval. Dali mi pre moje prasa krabicu na topánky, zavrela som ho tam a šla som hrdým krokom domov. Zalievalo ma šťastie. Mala som svoje prvé vlastné morské prasa. Bolo veľké asi ako priemerná fašírka. Doma som si ho položila na posteľ, ale ostávali po ňom bobky, tak som ho dala do akvária, kde pred tým boli rybičky. Tie však našťastie zdochli už dávno, a teraz na ich mieste mohlo bývať morské prasa. V klietke by mu bolo lepšie, ale takto sa nemuselo aspoň dívať na mreže. Bolo to pre neho iste menej frustrujúce. Moje prasa sa so mnou však nechcelo hrať. Viedlo akúsi čudnú politiku, nejavilo známky náklonnosti a nechcelo sa so mnou zblížiť. Bola som z toho značne skleslá a vinila sa za to. Moja láska bola pošliapaná a nebola opätovaná.
Ďalší zvrat nastal, keď si moje morské prasa rodičia všimli. Dlho som ho schovávala, ale ak má niečo v názve slovo prasa, je ľahké to nájsť po pachu. Navyše, posledné dni začalo každé ráno kvičať o štvrtej, keď sused odchádzal do nemocnice na službu a schádzal výťahom. Snažila som sa ho od toho odučiť, ale ono naďalej len smrdelo a kvičalo, a odmietalo prejaviť akúkoľvek lásku. Dosť som sa naň hnevala, ale bola to predsa len moja tombolová výhra, zrejme jediná v živote.
Jedného rána však matka doniesla malý prútený košík a prikázala mi prasa doň vložiť. Potom ma vyhnala von a celý deň som musela chodiť od domu k domu a núkať ľudom svoje morské prasa, aby neskončilo spláchnuté v záchode. Nikto ho nechcel. Ľudia väčšinou ohrdnú dobré veci, keď sú zadarmo. Vrátila som sa šťastná, že moje prasa nikto nechce, ale mama ho zabalila do škatule a odniesla preč. Položila ho pred drobnochov. Odvtedy sme sa nevideli. Ja a to prasa.
Smiešne, že si ho stále pamätám, aj keď ani neviem, kto to skutočne bol. Ani morské, ani prasa.

Odvtedy uplynulo veľa času. Dnes by som jednala celkom inak. V prvom rade by som si nekúpila lístok do tomboly, lebo sú zmanipulované, a v druhom rade by som si vyhraté morské prasa určite nešla prevziať a prevzaté morské prasa by som nikdy nešla ponúkať ľuďom. Malo také smutné oči. Často som premýšľala, či aj mňa chodili ponúkať rodičia v prútenom koši, lebo ani ja som neprejavovala lásku. Dlho som sa na mamu hnevala, že ma o moju výhru pripravila, ale potom mi došlo, že medzi nami nebolo nijaké citové puto. Medzi mnou a prasaťom, myslím. Keď človek niečo dostane zadarmo, teší sa z toho, aj keď je to možno hlúposť, ktorú nepotrebuje, a nikdy by si ju nekúpil. Aj každý nový deň človek dostáva zadarmo, ale nevie, či skutočne potrebuje toľko času, koľko dostáva, lebo väčšinou ho premárni hlúposťami, ako snahou vytvoriť si puto s morským prasaťom, čo nikdy nevidelo more. Keď je s niečím nespokojný, chodí sa núkať od jedných dverí k druhým, aby neskončil spláchnutý.

Mohla som mať tak osemnásť. Vtedy je človek celkom ako plastelína. Ak ju niekto chce zjesť, príde mu zle, ak pošliapať, nalepí sa mu na topánku a drží sa ako kliešť. Sedela som na parapetnej doske a oddychovala. Nie je to bežné sedieť o jednej v noci na parapete, ale je to akceptovateľné, ak nepľujete na chodcov. V noci tam aj tak nijakí nie sú. Ani nablízku. Nikto tam nie je. Zvláštne, ako často tu nikto nie je. Všetci sú niekde preč a mne sa nechce kupovať si lístky do tomboly, aby som mala aspoň niekoho. Všetko, čo by som vyhrala, by mi vzali, alebo by sa to vzalo samo. Možno by som rada niekomu zhora napľula na hlavu, ale asi by mu to nebolo smiešne. Možno ani mne nie. Ale chcela by som to urobiť už len z toho dôvodu, že je to jedna z vecí, ktoré človek dostane zadarmo a nik mu ju nezoberie. Tak, ako mne vzali moje morské prasa. Možno keby mi ho nevzali, nepoznačilo by ma to tak. S plastelínou treba narábať opatrne. Lebo potom sa môže stať, že bude viesť svoj šťastný život, ktorý nie je ani šťastný, ani život...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

January 06, 2011

Mirka Ábelová: O najlepšom psovi, akého si môžete priať

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil všetko. Nevadilo, že sa volal podľa vygélovaného chlapíka z Pomády s bielymi ponožkami v čiernych lakovkách, s farebným hrebeňom zastrčeným v zadnom vrecku nohavíc. Nevadilo ani to, že sa vďaka jeho dlhým kučeravým ušiam, gombičkovému mokrému ňufáku a veľkým hnedým očiam okoloidúci vypytovali jeho paničky, ako sa volá tá pekná fenka. Nevadilo dokonca ani to, že sa vďaka jeho záľube v najrôznejších maškrtách zvykli opýtať aj to, že kedy bude mať tá pekná fenka šteniatka.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil všetko. Keď mal asi jeden rok, dal na držku psovi, ktorý býval v tom istom paneláku, v smradľavom byte hneď oproti nim. Volal sa Argo-Šakal, bol to veľký podivín u ešte podivnejších majiteľov. Priplietol sa k nim niekde z ulice, a keďže mali dve škriekajúce decká, ktoré nedali pokoj, kým nedosiahli svoje, starí súhlasili. Danny nevyhľadával príležitosti na bitky, učili ho, že má byť slušný k ostatným psom. Ale s Argom sa to nedalo. Vždy vyskakoval a provokoval, akoby mu jeho miešanecký pôvod spôsobil v hlave nikdy neutíchajúce komplexy. Najhoršie bolo, že ich paničky boli kamarátky. Argo chcel vždy ukázať, že pánom je on a otravoval dovtedy, kým jedného dňa Dannymu nepraskli nervy. Argo to schytal tak, že sa jeho starý prišiel ku nim sťažovať. Vraj, ak im Argo kvôli Dannymu zdochne, nech si ho neželajú. Vraj okrem toho, že im zo života spraví peklo, si dá svojho psa vypchať a jeho chvost bude nosiť na znak protestu za klobúkom. Starému hrabalo. Mal krivú ruku, veľa pil a neskutočne smrdel. A ešte mal aj hnusnú tučnú ženu, ktorá na každého kričala.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď ho ďalší pes od susedov, odporný biely bullteriér, jedného večera takmer prizabil. Prechádzal sa vtedy s paničkou a jej otcom popri rieke, keď sa zrazu vynoril z tmy a skočil mu po krku. Okrem krku to potom schytal ešte aj Dannyho chrbát a naozaj si myslel, že už je po ňom. Ale nebolo. Vyriešilo sa to zopár štichmi. Už asi viete prečo.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď ho raz na sídlisku zrazilo auto. Panička sa na neho vtedy veľmi naštvala, lebo nechcel ísť domov. Vo vzduchu voňali psie ženy a čas vyzýval k tomu, aby zachoval svoj rod. No tá malá to nechcela pochopiť. Zaškriekala na neho tak silno, že sa k nej bezhlavo rozbehol. V tom čase sa však rozbehla aj zelená škodovka, naprataná rodinkou, ktorá sa vybrala kamsi na výlet. Stretnutie s kopou šrotu vôbec nebolo príjemné. Bolela ho vtedy neskutočne noha, myslel si, že mu ju to odporné auto urvalo. Panička vtedy navyše skoro dostala infarkt, zobrala ho na ruky a utekala s ním niekam na ôsme poschodie k veterinárovi. Nešiel výťah, a tak sa musel celých osem poschodí nechať niesť a popri tom ju nechať smokliť na jeho srsť.

Danny bol skutočný Treminátor. Prežil aj to, keď amputoval ruku nejakej hlúpej barbíne s nechutnými veľkými ceckami a nereálne dlhými nohami. Hrozne ho štvala, najmä vtedy, keď si ju mladá slečna všímala viac, ako jeho. Hrozilo vtedy, že ho tá malá niekomu daruje, aspoň to hulákala, keď dobehla s revom za mamou. Podobne to bolo aj s puzzle, na ktorom boli smiešne cupkajúce kone. Danny nemal rád kone. Boli veľké, smrdeli a vždy sa bál, že ho kopnú do hlavy. Aj puzzle skončilo v jeho žalúdku. Prežil a mladá ho nikomu nedarovala. Zostal kraľovať vo svojom kráľovstve, tvorenom teplými perinami, hladkaním všetkých členov rodiny, dlhými prechádzkami, šialenými hrami a žobraním pri raňajkách, obedoch, večerách.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď mu pod okom vyrašil akýsi divný výrastok a skončil na pár hodín v tmavej klietke čakajúci na to, ako mu to veterinár vyreže. Pichli mu vtedy niečo, čo ho celkom odrovnalo na niekoľko hodín. No keď sa zobudil, bola tam už malá a stále ho iba hladkala a vravela mu samé milé veci. Rana bolela ako ďas, ešte aj vyfasoval akýsi čudný plastový golier, s ktorým sa nevedel trafiť do medzier, kam sa dovtedy vždy strčil. Rozbehol sa a zostal zakvačený, pretože hlava s tou oštarou na krku cez priestor neprešla. Nezmestila sa. Celá rodina sa na tom vtedy veľmi zabávala. On sa cítil ako idiot.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, že sa mu nikdy nepodarilo splodiť potomka. Vždy ho to ťahalo ku chlapcom, ani nevedel prečo. A keď sa mu aj nejaká kočka zapáčila, tú mu nikdy nechceli dovoliť. Raz ho nahnali do záhrady s nejakou kokršpanielskou fiflenou, ktorá si to ani poriadne nevedela rozdať. Stále sa chcela naháňať. Lietala ako besná, až bol napokon taký zblbnutý, že jej namiesto na zadok začal skákať na hlavu. Z orálneho ani iného sexu nakoniec nič nebolo. majitelia ju naložili do auta a odviezli bohvie kam. A o fenke sa dopočul, že si nakoniec založila rodinu s nejakým výstavným šampiónom.

Danny bol naozaj Terminátor. Okrem toho, že dostal infarkt a na čas mu ochrnula polovica hlavy aj so zadnými labami, bol aj epileptik. Neznášal tie záchvaty. Jeden vždy prišiel na jar, jeden v zime. Triasol sa vtedy ako cvok, zasekol zuby, vystrelo mu všetky končatiny a v hlave mu neustále behalo, či už je tento záchvat posledný v jeho psom živote, alebo či ich ešte zopár prežije. Prežil. Aj z infarktu sa spamätal.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď jedného novembra spadol do jazierka na záhrade. To sa už jeho rodina presťahovala do baráku za mestom, ktorý mal malú štvorcovú záhradu. Hlavu rodiny vtedy napadlo, že jazierko dá všetkému tú správnu atmosféru. Kedysi v ňom bývali aj rybičky, no tie požrali mačky a tak sa jazierko zmenilo na bačorinu, do ktorej vždy na jeseň popadali listy z blízkej čerešne. Hlava rodiny ich potom vždy na jar vyberala smiešnou sieťkou a bohovala pri tom, že čo to bol za nápad urobiť si v blízkosti stromu jazierko. To však nebolo iba hocijaké jazierko. Pre Dannyho to bolo jazero. Štvorcová jama s kolmými stenami, obložená veľkými kameňmi. Danny nemal rád záhradu, ani to jazierko. V záhrade sa bál. Bol to panelákový pes, kým tam boli pánovia, nejako to tam vydržal. Aspoň tam vždy pohnojil záhon kvetov. Akonáhle však odišli do domu, zmocnila sa ho panika, že ho na tej záhrade nedajbože budú nútiť bývať. Začul raz totiž suseda, ako sa cez plot rozprával s hlavou domu a vtedy povedal:
"Šak čo nenecháte to psisko na záhrade, spravte mu tam búdu, nech je vonku, pes nepatrí do domu, ale na záhradu."
Hlava rodiny vtedy našťastie povedala , že to v žiadnom prípade neurobia. No strach zostal. Jedno popoludnie sa Danny do záhrady vybral sám. Povedal si, že nemôže byť posera a keďže mladá pozerala televízor a nechala odchýlené dvere do záhrady, rozhodol sa prekonať svoj strach. Danny už v tom čase dobre nevidel. Mal už svoje roky a tak sa len tak motkal a čuchal trávu. Ani si nevšimol ako sa dostal na okraj jazera. Čľup. Zrazu zacítil iba chlad a neskutočný zápach. Danny neznášal vodu. Ani plávanie. Neskutočne sa zľakol a začal makať zo všetkých síl. Márne. Steny boli hladké a vyliezť sa mu nedarilo. Chytila ho panika.
"Kurva, toto je psí život! Kadečo prežijem a teraz sa utopím v hlúpom jazere, zatiaľ čo moja pani kuká na telku? Hééééj, počuje ma niekto, vytiahnite ma, nevládzem plávať sakra, však sa tu utopííííííííím!"
Nikto ho nepočul. Všimol si iba, že vo vedľajšom dome sa otvorili balkónové dvere a nepríjemná suseda, ktorá sa na neho vždy sťažovala, pretože jej vonku obštiaval kvety, si vyšla zapáliť cigaretu.
No fasa, pomyslel si, utopím sa pred zrakom tej starej ježibaby, ktorá si nič iné ako moju smrť celý čas neželala. To nie je fér.
Neprestával plávať, no cítil, že čoskoro sa ponorí a pozrie si dno odporného močiara. Suseda sa pozrela jeho smerom.
"Héj, ty stará rachejtla, nečum na mňa a zazvoň mojej panej, nech ma už z tohto svinstva konečne príde vytiahnuť! Nechcem ešte do psieho neba, počuješ? Sľubujem, že sa vyhnem tvojím kvetom!"
Asi nepočula. Dofajčila cigaretu a zavrela balkónové dvere. Ešte chvíľu sa nič nedialo. Hovoril si, že to vzdá, lebo laby mu už začali tuhnúť. Naozaj už nevládal plávať. Z ničoho nič sa zjavila malá a skočila iba v gaťkách a nejakom farebnom tielku za ním do jazera. Nariekala ako besná, on ju celú nechtiac doškrabal a potom ho vylovila a utekala sním do kúpeľne. Zase voda. Ale aspoň teplá. A opäť uplakané chlácholenie. Začalo mu byť teplo a bolo to fajn. Domov sa vrátila aj mama malej a keď zbadala mokré šľapaje po celom dome, vbehla do kúpeľne s otázkou, čo sa vlastne stalo.
"Danny spadol do jazierkáááá," revala krpatá, "a zazvonila mi suseda, že sa topí."
"A utopil sa?" vydesila sa jej mama.
"Nie, mami, veď ho sprchujem, nevidíš?"
Danny sa v duchu zasmial. Tie dve boli podarené. Tak predsa len ho suseda počula. Ale s tými kvetmi si to ešte premyslí.

Dnes sa Danny necítil ako Terminátor. Všetko ho bolelo. Dosť nechutne sa mu zapálili sa mu uši a prestal počuť. Nejaká čudná pliaga mu postihla aj oči, takže videl iba nezmyselné škvrny, ktoré nedávali význam. Aj s kožou to nevyzeralo dobre. Niečo mu ju žralo a hrozne to svrbelo. Až tak, že si od nervov rozhrýzol labu. Aspoň, že čuch nestratil. Mal sedemnásť rokov, a už sa mu nič nechcelo. Ani chodiť, ani brechať. Cítil, že by chcel mať od všetkého svätý pokoj. Prežil pekný život, no už stačilo. Škoda, že psy nemôžu spáchať samovraždu. Premýšľal nad tým už pár dní. Z malej sa medzičasom stala vysokoškoláčka, a hlava rodiny s manželkou okolo neho súcitne chodili a robili všetko preto, aby si ešte trochu požil. Dokonca aj von ho vyniesli, aby nemusel chodiť. Všetko ho bolelo. Len im nevedel povedať, že už je čas odísť. Niekto pred neho položil misku so žrádlom. Nádherne voňalo. Zlupol ju na počkanie. Niekto ho pohladkal. podľa vône rúk to bola hlava rodiny. Dannyho obľúbenec. Mal ho rád. vždy s ním bola zábava. Hladkanie neprestávalo. Zrazu ho čosi jemne pichlo. Poznal to, už pár krát to zažil. Ale vždy ho pichal veterinár v ambulancii, kam ho malá odvliekla. Teraz bol doma a jej otec ho neprestával hladkať. Danny pocítil príjemné teplo. Cítil sa ľahúčko a úplne zdravý. Bolesť sa stratila. Dokonca sa mu nachvíľu zazdalo, že sa mu vrátil zrak. Zažmurkal očami. Naozaj. Áno, hladkala ho hlava rodiny, nemýlil sa. Zazdalo sa mu, že dokonca opäť počuje.
Hlava rodiny hovorila: "Prepáč nám, kamarát, ale nechceli sme ťa už viac trápiť. Mám ťa rád, budeš nám všetkým veľmi chýbať."
Danny pochopil. Oblízol pánovi ruku. Zrazu sa mu chcelo strašne spať. Bolo fajn, že bol pri ňom a hladkal ho. Necítil sa sám. Zavrel oči. Jeho film sa končil.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil úplne všetko. Len starobu nie.



Miroslava Ábelova pracuje ako redaktorka domáceho spravodajstva v Slovenskom rozhlase. Píše poéziu. Poviedky písať nevie, ale práve preto ju niekedy baví písať ich. Laureátka Ceny Rudolfa Fábryho za rok 2010, publikuje v časopise Dotyky a na portáli Mám talent. Spoluautorka básnickej zbierky Sólo pre 9 hlasov, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar.

January 03, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (3. časť)

Tá mačka je mŕtvy muž

Pán Fachitas dávno vypadol z bytu a ja cítim prichádzajúci infarkt. Sedím ako kus bravčového kolena neschopný pohybu a s vyplazeným jazykom civiem na tú perzskú mačku. Má ksicht celkom vrazený do hlavy, ako keby jej niekto tresol Veľkým Slovníkom Slovenského Pravopisu, alebo Ottovou encyklopédiou, to je fuk. Leží schúlená v klbku a nejaví známky života, okrem toho, že smrdí. Ten puch mi pripomína starú babku.
Tereza sa vracia z kuchyne a nesie mlieko v nerezovej myse. MOJEJ MISKE! Mám chuť skočiť jednej z nich po krku. Toto je vrchol. Mne mlieko dáva len zriedka, lebo sa bojí, že z neho dostanem hlísty, čo je do neba volajúci blud. Keď však príde mačka, dostane mlieko a k tomu z mojej misky. Tereza kladie misku na zem a mačka hneď zavetrí sladkú vôňu. Preberá sa, ale niečo mi na nej nesedí. Miesto toho, aby skočila dolu k mlieku sa naťahuje, ako keby ju napínalo na vracanie, potom zrazu vytočí hlavu do čudnej polohy, noha jej vystrelí do pravého uhla vysoko nad hlavu , ktorá mizne niekde pri zadku. Hneď mám ústa plné sladkých slín a je mi zle. Fuj. Humus! Keď sa jej hlava znovu vynorí, zalizuje sa až po uši, ako keby práve zjedla nejakú dobošku a až potom skáče dolu.
„NIEE!“ rozbieham sa, keď sa s tou papuľou blíži k moje miske. MOJEJ MISKE!
Mačka sa pozrie, vrhne na mňa pohľad plný nezáujmu a ponorí tvár do mlieka. Nemôžem sa na to znesvätenie dívať. Vybehnem na balkón a začnem brechať. O chvíľu sa na balkóne oproti zjaví Koksova hlava prestrčená cez mreže.
„Máme pohotovosť!“ volám. „Príď sem!“
„Nemôžem, Anton s zas ožral.“
Zvesím som hlavu a vraciam sa nazad dnu. Tereza hladká mačku, a potom sa na mňa otočí s maximálne úchylným úsmevom.
„Bude sa volať Renáta.“
Už aj bez toho mám dosť vypuklé oči, ale zrazu mám dojem, že mi vypadnú. Tereze celkom odpieklo mozog. Toto je vojna. Rozhodla sa ma absolútne zruinovať. Musím zahájiť krutú defenzívu, čo bude veľmi zložité, lebo budem musieť použiť svoje mimoriadne vyvinutý mozog, keďže nemám protistojný palec na fyzickú realizáciu svojich plánov. Ani s Koksom nemôžem rátať, aspoň nie dovtedy, kým Anton nevytriezvie a nepríde na návštevu. Napadá ma, že by bolo fajn, keby ku nám prišli čo najskôr, kým je mačka ešte malá. Kokso by ju mohol zožrať. Ale najprv som si musel byť istý, či by od nej nedostal tú toxoplazmózu, alebo aj nie, však je to jedno. On by to rozchodil.
Prečkám v útrapách až do včera a rozhodnem sa, že prvý krok k zničeniu tej potvory musí udrieť rovno na city. Poviem si teda, že budem držať protestnú hladovku. Je to klišé, viem, ale bolo to prvé, čo ma napadlo. Ráno, keď mi Tereza naplní misku psím žrádlom, ani len neotvorím oko, ďalej len spím, teda tvárim sa, že spím a potom celý deň blúdim po byte so zvesenou hlavou. Tereza je taká hotová zo svojej Renáty, že si to vôbec nevšíma a ja som bol celý deň zbytočne hladný. Ešteže mám pod posteľou schovaný kúsok zoschnutého syra, ktorý zhltnem, keď sa nedíva. Na druhý deň si to konečne všimne a zbadá, že moja miska zostala nedotknutá. Vyčítavo sa na mňa pozrie, opýta sa, či ma bolí bruško a ja len smutne prejdem okolo nej a posadím sa ku balkónovým dverám. Zas som celý deň nič nejedol. Na tretí deň jej to už nedá, vezme ma do rúk a skúma ma ako bábätko. Pýta sa, prečo jej ťuťulko nechce nič papať, donesie mi kúsok syrokrému, ktorý milujem, ale zapriem sa, prekľajem tú hnusnú mačku, a odmietnem. Nechápe to. Na druhý deň to trpko oľutujem, lebo Tereza vstane skoro ráno, zbalí ma do mojej cestovnej taštičky, oblečie sa a mačku zavrie v spálni. Naloží ma do auta a ja tŕpnem, kam ma to vezie. Zastaneme pri nízkej zelenej budove. Zamrazí ma, stisne mi polky a chvost mám schúlený až na bruchu. Prečo ma vzala k veterinárovi?
Vchádzame a v čakárni je strašný smrad. Je to ako hnoj. Keď z ordinácie po chvíli vynesú ovcu, dôjde mi, odkiaľ ten puch pochádza a hnusí sa mi čo i len pomyslieť, že ten veťák sa ma bude chytať rukami, ktorými možno dával tej ovci klystír. Trvá ešte polhodinu, kým prídeme na rad. Tereza ma znepokojene donesie dnu a chce ma položiť na jeho vyšetrovací stôl, ale bránim sa. Držím sa jej pazúrmi a zarývam sa jej do kabáta. Veťák má ľadové ruky. Premýšľam, že ho seknem do prsta, ale potom by ma možno chcel utratiť kvôli podozreniu na besnotu. Nechávam som sa teda vytrhnúť z Terezinho náručia a položiť sa na stôl. Veťák sa na mňa skúmavo zahľadí, skontroluje mi hruď, ústa aj brucho, ktoré mi chvíľu stláča prstami a potom zahlási:
„Má zápchu.“
Vypúlim na neho oči a mám chuť nadať mu celým repertoárom nadávok, aké poznám. Tereza, never mu ani slovo, nemám zápchu!
„Tíško, ťuťulko,“ upokojuje ma a díva sa uprene na veťáka. „Čo mu dáte?“
„Čípok,“ veťák sa otočí, chvíľu loví v šuplíku a vytiahne odtiaľ niečo čudne tvarované. Začínam panikáriť. Potom vezme do ruky skalpel a takmer sa pocikám na jeho stole, ale potom len rozbalí čípok a prepolí ho.
„Dám mu len polovičnú dávku, je maličký.“
„Ty si maličký, ty doktor! Neviem, kto ti dal diplom. Zápcha? To je všetko vina tej sprostej mačky, ona za to môže, jej dajte čípok, neopováž sa ku mne s tým priblížiť!“
Naťahuje si rukavice. Ozve sa plesnutie gumy.
„Načo sú ti?!“
„Chyťte ho za hlávku, nech sa nebojí,“ povie úlisne Tereze a tá ma s clivými očami chytí. Doktor si obíde stôl, jednou rukou ma chytí a druhou mi vrazí ten čípok rovno do...
„BOŽE! Nenávidím Terezu, nenávidím veťákov bez diplomu a nenávidím tú blbú mačku. Toto si vypiješ!“


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

January 02, 2011

Via Sendera: Náhoda

Jagara som nechcela. Keď ho Adam priniesol rovno z ulice, pohádali sme sa. Bol špinavý, smrdel a nepodobal sa na žiadne známe, ani menej známe plemeno. Bál sa ľudského dotyku, schovával sa za pohovku a nereagoval na žiaden pokyn.
"Je hluchý," skonštatoval sucho veterinár.
Mrzelo ma to. Pohladila som ho a on sa na mňa odovzdane zahľadel. Odrazu som pocítila zodpovednosť. Je náš. Možno nie je najkrajší na svete a je hluchý, ale napriek tomu je náš.
Keď sa narodila Elena, začal Jagar spávať pri jej postieľke. Adam býval v práci dlho do noci, kým ja som svoje profesionálne fotoaparáty musela odložiť na čas do skrine. Len jeden najobľúbenejší bol stále kdesi v mojej blízkosti, ak by som zatúžila zvečniť niečo nezvyčajné.
Keď mala Elena rok, kúpili sme na Orave chalupu. Uprostred lesov a zvlnených kopcov, kde-tu s domčekom, ktorý prezrádzal len kúdol dymu valiaci sa pomedzi stromy k nebu.
"Ja pôjdem o deň skôr rovno zo Žiliny, zakúrim, aby ste prišli už do vyhriateho."
Rozhodli sme sa stráviť prvý zimný víkend práve tu. Adam nebol mojou prvou láskou, ako to býva v romantických filmoch. Ja som dokonca bola už jeho druhou manželkou. Veľmi som ho ľúbila. Často cestoval po celom Slovensku a bol to práve on, kto objavil na samote malý drevený domček. Hrubé múry, stará piecka, malé dvojité okná a za nimi nič, iba mlčiaci les.

Posadila som Elenu do autosedačky a pevne ju pripútala na sedadlo vedľa seba. Okamžite, ako sme sa pohli, zaspala. Jagar zo zadných sedadiel preskočil k nej a schúlil sa na zem pod autosedačku.
"Bude ti tam zima," prihovorila som sa mu, ale on, ako vždy, ani nezodvihol hlavu.
Šoférovala som rada. Pustila som z cédečka Andersenovu rozprávku o snehovej kráľovnej a nechala veľké chumáče snehu zažiariť v svetle reflektorov. Prešli už takmer dve hodiny. Elena sa zobudila s dobrou náladou a veselo kopala nôžkami. Čakal nás už len jeden kopec a sme tam. Išla som čo najpomalšie. Na ceste bol už sneh, stmievalo sa. Jagar znervóznel. Preskočil na zadné sedadlá a sledoval tmu za oknami. Úzkosť je v šere uprostred lesa prirodzená. Cítila som ju aj ja. Okamžite sa však rozplynula, keď sme vyšli nahor. Uprostred čistinky bolo drevené odpočívadlo a za ním krásny výhľad na zaspávajúce oravské kopce. Slnko ešte spoza hôr sfarbovalo oblohu do červena. Medzi stromami v sparnej diaľke svietili svetlá z osamelých okien. Pribrzdila som. Chvíľu som sa dívala iba cez okno. Podvedome som vypla motor a otvorila dvere. Ticho bolo nekonečné. Pohladila som Elenu po vláskoch a načiahla sa za taškou s fotoaparátom. Vystúpila som. Bola zima, dych sa mi menil na dym rozplývajúci sa vzduchom. Zatvorila som za sebou dvere a o chvíľu som už zaostrovala dokonalý záber. Prvý, druhý, tretí. V tom čosi za mnou cvaklo. Otočila som sa a podvedome siahla po dverách. Boli zamknuté. Skúsila som zadné, ale rovnako neúspešne. Sklonila som sa z druhej strany k Elene. Pochopila som. Elena sa na mňa spokojne usmievala spoza okna a jej nôžka skĺzla od čierneho gombíku zamykania na dverách späť do autosedačky.
"Elena!" vykríkla som a prudko potriasla zamknutými dvermi.
Skutočné zúfalstvo som pocítila v okamihu, ako som si uvedomila, že mám kľúče v zapaľovaní a mobil položený vedľa sedadla. Navyše som mala oblečený iba sveter. Srdce mi začalo prudko biť. Spoza Eleninej rúčky sa vynorili Jagarove vnímavé oči. Sledoval každý môj pohyb, nespúšťal ma z očí. Tvár mi skrivilo do plaču a začala som sa od zimy chvieť. Chvíľu som chcela veriť tomu, že pôjde nejaké auto, ale ako ubiehali minúty, musela som si priznať, že si to len zbytočne nahováram. Vtom sa moje auto pohlo. Pomaly, nenápadne, smerom vpred. Stŕpla som. Prebehla som dopredu a začala ho tlačiť. Šmykli sa mi nohy a udrela som sa. Strhla som si z pleca tašku s fotoaparátom a hodila ju bezmyšlienkovite pod kolesá. Rýchlo som sa zohla po blízky hrubý konár a hodila ho pred druhé koleso. Auto sa zastavilo. Rozbijem sklo. Vzala som kameň a podišla k autu. Elena plakala. Bola jej zima, triasla sa. Jagar vyskočil k nej a ľahol si na ňu. Začal ju oblizovať na krku a na tvári. Utíšila sa.
"Jagar? Jagar!" skríkla som naňho. Nemohol ma počuť, ale Elena postrehla moju tvár za sklom a vystrela ku mne ruky.
"Mama," povedali jej pery.
Jagar nasledoval Eleninu ruku a zachytil môj pohľad.
Cítila som, že ma vníma. Auto sa opäť trochu pohlo, taška sa posúvala. Zohla som sa zvonka k dverám a zubami som ukazovala Jagarovi, akoby som do nich vzala čierny gombík a potiahla ním nahor. Jagar oblízal sklo na okne. Bože, som hlúpa. Je to len pes. Jagar znova oblízal sklo a zohol sa smerom, ktorý som mu ukázala. Spozornela som. Je to šialené. Pomyslela som si a opäť som ukázala zubami na gombík. Jagar môj pohyb zopakoval. Neviem, či to bola iba náhoda, alebo ma naozaj pochopil, ale otvoril na prvýkrát. Okamžite som nastúpila, zatiahla ručnú brzdu a naštartovala. Potom som odpútala Elenu a zohrievala som jej trením telo. Jagar poslušne sedel bokom a čakal, kým sa z mojej pozornosti ujde trochu aj jemu. Lebo on je predsa hluchý a škaredý. A nepodobá sa na žiadne známe ani menej známe plemeno.
"Ďakujem Jagar," povedala som s pokorou a vzala ho s láskou do náručia.

Via Sendera - amatérska autorka, ktorá rada píše pre deti aj dospelých. Čitatelia ju môžu nájsť a čítať na stránke www.mamtalent.sk