January 09, 2011

Gorazd Karamel: Filozoficko-satiricko-psychologická poviedka o morskom prasati

Mohla som mať možno desať rokov. Je to práve to obdobie, kedy je dieťa veľmi podobné plastelíne. Ak ho niekto vezme do rúk, môže si z neho vymodelovať, čo len chce. Niektorí to sem tam preženú, a potom ich za to zavrú, lebo aj plastelína má svoje ľudské práva. Mne sa však stalo niečo iné, čo ma naveky poznačilo.

Bola sobota, deň už neviem, a rok by som si musela vypočítať. Bolo sparno, všetci boli spotení a lepkaví. To tak býva. Za normálnych okolností by sa to všetko odohrávalo na námestí, ale my sme nijaké nemali. Zišli sme sa teda niekde na polceste, pretože sa konala tombola. Tomboly sú veľká hlúposť, dovtedy som na nijakej nevyhrala, preto som si bola istá, že sú zmanipulované. Toto bola však veľmi divná tombola. Väčšinou sa losuje o fľaše a vecné ceny, ale v tejto boli zvieratá. Kúpila som si lístok, ako si ho kupujem vždy, aj keď je to celé podfuk, a čakala som. Vylosovali hrdličku, ktorú som chcela. Potom mačku, ktorá si celý čas v klietke oblizovala zadok, potom andulku a nakoniec padlo číslo, ktoré mi bolo povedomé. Pozrela som sa na svoje a zdalo sa mi, že sa niekto pomýlil a zle tombolu zmanipuloval, lebo som vyhrala. Prišla som k dlhému stolu, kde už nebolo takmer nič, len dve škatule. V jednej z nich sedeli učupené dve vydesené morské prasce. Jedno bolo ohyzdné, a tak som si vzala to druhé, hladkosrsté. To škaredé vyhral spolužiak, čo sa mi stále posmieval. Dali mi pre moje prasa krabicu na topánky, zavrela som ho tam a šla som hrdým krokom domov. Zalievalo ma šťastie. Mala som svoje prvé vlastné morské prasa. Bolo veľké asi ako priemerná fašírka. Doma som si ho položila na posteľ, ale ostávali po ňom bobky, tak som ho dala do akvária, kde pred tým boli rybičky. Tie však našťastie zdochli už dávno, a teraz na ich mieste mohlo bývať morské prasa. V klietke by mu bolo lepšie, ale takto sa nemuselo aspoň dívať na mreže. Bolo to pre neho iste menej frustrujúce. Moje prasa sa so mnou však nechcelo hrať. Viedlo akúsi čudnú politiku, nejavilo známky náklonnosti a nechcelo sa so mnou zblížiť. Bola som z toho značne skleslá a vinila sa za to. Moja láska bola pošliapaná a nebola opätovaná.
Ďalší zvrat nastal, keď si moje morské prasa rodičia všimli. Dlho som ho schovávala, ale ak má niečo v názve slovo prasa, je ľahké to nájsť po pachu. Navyše, posledné dni začalo každé ráno kvičať o štvrtej, keď sused odchádzal do nemocnice na službu a schádzal výťahom. Snažila som sa ho od toho odučiť, ale ono naďalej len smrdelo a kvičalo, a odmietalo prejaviť akúkoľvek lásku. Dosť som sa naň hnevala, ale bola to predsa len moja tombolová výhra, zrejme jediná v živote.
Jedného rána však matka doniesla malý prútený košík a prikázala mi prasa doň vložiť. Potom ma vyhnala von a celý deň som musela chodiť od domu k domu a núkať ľudom svoje morské prasa, aby neskončilo spláchnuté v záchode. Nikto ho nechcel. Ľudia väčšinou ohrdnú dobré veci, keď sú zadarmo. Vrátila som sa šťastná, že moje prasa nikto nechce, ale mama ho zabalila do škatule a odniesla preč. Položila ho pred drobnochov. Odvtedy sme sa nevideli. Ja a to prasa.
Smiešne, že si ho stále pamätám, aj keď ani neviem, kto to skutočne bol. Ani morské, ani prasa.

Odvtedy uplynulo veľa času. Dnes by som jednala celkom inak. V prvom rade by som si nekúpila lístok do tomboly, lebo sú zmanipulované, a v druhom rade by som si vyhraté morské prasa určite nešla prevziať a prevzaté morské prasa by som nikdy nešla ponúkať ľuďom. Malo také smutné oči. Často som premýšľala, či aj mňa chodili ponúkať rodičia v prútenom koši, lebo ani ja som neprejavovala lásku. Dlho som sa na mamu hnevala, že ma o moju výhru pripravila, ale potom mi došlo, že medzi nami nebolo nijaké citové puto. Medzi mnou a prasaťom, myslím. Keď človek niečo dostane zadarmo, teší sa z toho, aj keď je to možno hlúposť, ktorú nepotrebuje, a nikdy by si ju nekúpil. Aj každý nový deň človek dostáva zadarmo, ale nevie, či skutočne potrebuje toľko času, koľko dostáva, lebo väčšinou ho premárni hlúposťami, ako snahou vytvoriť si puto s morským prasaťom, čo nikdy nevidelo more. Keď je s niečím nespokojný, chodí sa núkať od jedných dverí k druhým, aby neskončil spláchnutý.

Mohla som mať tak osemnásť. Vtedy je človek celkom ako plastelína. Ak ju niekto chce zjesť, príde mu zle, ak pošliapať, nalepí sa mu na topánku a drží sa ako kliešť. Sedela som na parapetnej doske a oddychovala. Nie je to bežné sedieť o jednej v noci na parapete, ale je to akceptovateľné, ak nepľujete na chodcov. V noci tam aj tak nijakí nie sú. Ani nablízku. Nikto tam nie je. Zvláštne, ako často tu nikto nie je. Všetci sú niekde preč a mne sa nechce kupovať si lístky do tomboly, aby som mala aspoň niekoho. Všetko, čo by som vyhrala, by mi vzali, alebo by sa to vzalo samo. Možno by som rada niekomu zhora napľula na hlavu, ale asi by mu to nebolo smiešne. Možno ani mne nie. Ale chcela by som to urobiť už len z toho dôvodu, že je to jedna z vecí, ktoré človek dostane zadarmo a nik mu ju nezoberie. Tak, ako mne vzali moje morské prasa. Možno keby mi ho nevzali, nepoznačilo by ma to tak. S plastelínou treba narábať opatrne. Lebo potom sa môže stať, že bude viesť svoj šťastný život, ktorý nie je ani šťastný, ani život...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

7 comments:

  1. Sofi Lu18:20

    Ten úvod je geniálny. Pravdivý, až to bolí...
    Ani pokračovanie za ním nezaostáva.
    Nemám slov, len čítam..

    ReplyDelete
  2. Karamel18:49

    je to true story :)

    ReplyDelete
  3. tamara19:09

    Tá poviedka je geniálna svojou autentičnosťou pocitov...

    ReplyDelete
  4. Jara H. Bertolasi19:40

    Budem sa opakovať... úžasné

    ReplyDelete
  5. ester21:14

    Tvoje myšlienky sú skvelé... rada ťa čítam

    ReplyDelete
  6. Súhlasím so všetkými predošlými komentármi, vynikajúce čítanie, opäť : ďakujem za skvelý zážitok...

    ReplyDelete
  7. Krásne, silné! Tlieskam opäť raz, Gorazde..:)

    ReplyDelete