Showing posts with label Marci V.K.. Show all posts
Showing posts with label Marci V.K.. Show all posts

February 27, 2011

Marci.V.K: Reparát života

„Pokladničku natiahnite kľúčikom, ktorý je na jednej zo strán. Mincu položte pred psíka. Ten vylezie z búdy a mincu vtiahne dovnútra ,“ húževnato mi vysvetľuje predavačka, akoby to bola prvá hračka, ktorú tento mesiac predala. Civím na ňu s úžasom, a aj keď som do hračkárstva nevstupovala s úmyslom nakúpiť, o chvíľu si svoju keramickú Ajku vediem Trojičným námestím.

Dnes mám toho ešte veľa. Musím dokončiť výkazy, ktoré som doposiaľ prekladala z jednej strany na druhú, len aby som oddialila tie nezmyselné výpočty, ktoré bolo potrebné vypísať, a ktoré nikto nikdy nečítal. A aby som na konci, keď si od vyčerpania a únavy budem pretierať pot z čela, pochopila, že súčasná životná úroveň nášho obyvateľstva je reálne a aj merateľne pod psa. Dokonca mám pocit, že sa to netýka len tých výkazov, ale aj môjho života. Je poprepletaný útrapami, slzami a bolesťou, netolerujú sa v ňom slabosti, zlyhania a ani malé prehrešky. Život sa mi ukázal v celej svojej podobe, pohladil ma, keď som bola slabá a potrebovala som povzbudiť, kopol ma, keď som sa správala povýšenecky.
Kráčam po ulici a míňam zhluk mladých ľudí bojujúcich za vybudovanie psích útulkov. Jedno dievča drží v rukách bielu orámovanú škatuľu s nápisom „Ďakujeme“. Možno pre tie moje úvahy o bolestiach vhadzujem do škatule svoju poslednú desaťcentovku, lebo aj to sa počíta. „Kiežby ste mali šťastie a mohli vždy dávať lásku a svoj čas a nachádzať vnímavé ucho a povzbudenie,“ pomyslím si, keď sa z obedňajšej prestávky vraciam späť do svojej kancelárie.

A v tom si spomeniem na svoju Ajku, ktorá tak ako ja, čaká len na svoju príležitosť - reparát života. Narýchlo ju vykladám z tašky, staviam na pracovný stôl stojaci uprostred tmavej miestnosti, pokladám pred ňu mincu. Vylieza z búdy, bezprostredne potom ju vťahuje dovnútra, a aj keď je len keramická a nerozpráva, zreteľne počujem ako mi ďakuje za všimné a nádej.

Náš spoločný reparát sa práve začína...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

December 19, 2010

Marci V. K. : Ako sa Laura s Baškou rady mali alebo Pes terapeut

Konečne mi zazvonil budík a tak trochu naštvane a ľahostajne zároveň, som sa po ňom načiahla. Už nezvoní. Len ručička ukazujúca sedem hodín mi pripomína, aby som prestala rozjímať a radšej kopla do vrtule, aby som stihla prísť do práce aspoň raz v týždni načas.

V terapeutickej miestnosti ma už čakala päťročná Laura. Jej nádherné jantárovo sfarbené oči a šibalský úsmev prezrádzali, že dnes má dobrú náladu. A to vycítila i Baška, ktorá jej znenazdania začala oblizovať prsty na rukách. Vždy som obdivovala jej nebojácnosť a rozhodnosť, ktorou si dokázala v sekunde každého získať a omotať okolo svojho psieho chvostíka. A možno to bolo iba preto, že bola na to trénovaná. Po chvíľke zamierila k Laurinkinej tváričke. Pohľady sa im stretli, no Laura vycúvala. Nebolo to prvý raz. Nie všetky deti s detskou mozgovou obrnou dokážu udržať očný kontakt. A nielen oni. Ja pohľadom unikám vždy, keď mi ktosi z mužských radov lichotí. Ale poviem úprimne, nie je to až tak často.

Laurinka je v celku radostné dieťa. Niekedy, keď je však plačlivá a nespokojná, vyžaduje si prítomnosť svojej mamky. Rada sa nechá pestovať v jej rukách no po chvíli sa vždy upokojí. I keď nevidí a je pripútaná k posteli, nevie sa sama prevrátiť a ani sedieť, má veľmi dobre vyvinutý sluch. Počuje všetko a veľmi dobre reaguje. Ak k nim na návštevu prídu známi ľudia, ktorých pozná podľa hlasu, vyžaruje z nej kľud a spokojnosť. Rozozná ľudí, ktorí sú dobrí a zlí, na dobrých reaguje pokojne a pri zlých plače, je nepokojná, rozrušená. Každú nedeľu jej mamina pustí detskú reláciu v rádiu, a Laura úžasne reaguje na hlasy detí, na ich spev. Zväčša spozornie a čaká, kedy sa jej deti prihovoria priamo k nej. A tak si ju získala aj Baška, prihováraním psou rečou.

Tak ako aj jej rodičia, aj ona má rada psíkov. Pomáhajú jej pri epileptických záchvatoch aj pri uvoľňovaní spasticity v nožičkách a ručičkách. Laura ani „ nedýcha“, ak je to malé chlpaté „čudo“, ako ona sama hovorí, v jej blízkosti. Na prvé stretnutie s Baškou Laurinka zareagovala veľmi dobre. Bola prekvapená, keď zbadala, či skôr cítila pri sebe šteniatko. Baška jej oblizovala rúčky a Laura sa čudovala. Postupne som k nej začala Bašku dávať do postieľky. Už po chvíli sa k sebe túlili a stali sa z nich nerozluční priatelia. Spoločne sme pre Bašku zložili aj básničku:

Bola som sama,
no dnes to už tak nie je,
dnes už teba mám,
TEBA, kto ma hreje.

Aj keď stále iba ležím,
rúčku, nôžku neotočím,
mám možno to, čo iným chýba
Bašku psíka, pomocníka.

Tá je so mnou vždy keď treba,
odvahu mi neraz pridá,
telo, dušu uzdravuje
ja jej za to poďakujem.

Spolu sa hráme, maznáme,
spoločne šťastný život hľadáme.
Že ju ľúbim to vie iste,
priateľky sme už teraz nerozlučné.

Neraz bola Laura úplne potichu, takpovediac ani nedýchala, len oči mala otvorené dokorán a čakala, kedy sa šteniatko zobudí. Keď vstala, tak začala rozprávať „Teta, Baška je hore“. Každé naše stretnutie čaká kedy jej dám Bašku opäť do postieľky, aby mohli spolu spať. A Baška cíti, že Laurinkina láska je skutočná a silná, tak býva pri nej spokojná.
Po chvíli mi pohľad spadol na hodiny, čo signalizovalo, že do konca nášho stretnutia zostáva ešte dvadsaťpäť minút.
Laura leží na posteli, pomaly k nej opätovne prikladám Bašku. Tá dotykmi a sústredeným pohľadom sleduje jej pomalé a plynulé dýchanie, pričom sa snaží sústrediť na tlkot srdca, intenzitu dýchania, postupne uvoľňuje svalstvo, snaží sa čo najviac relaxovať. A Laura, na oplátku, môže pri tom pomalým a plynulým pohybom hladiť srsť svojho najobľúbenejšieho psíka.
Pri pohľade na ne dve som dojatá. Keď si uvedomím, že na začiatku terapie bola Laura zapolohovaná v ľahu na chrbte s ďalším potrebným vypodložením a až oveľa, oveľa neskôr dokázala ležať na boku, jej súčasná poloha je pre mňa zadosťučinením. Polohovanie zmiernilo spasticitu svalov jej dolných končatín. Nasledovalo cvičenie jemnej motoriky. Laura sa pokúšala kŕmiť Bašku najskôr z vystretej dlane, neskôr zo štipky. Cieľom bolo znížiť spasticitu v oblasti vlastnej ruky, k čomu prispelo aj olizovanie jej dlane psíkom pri kŕmení. Držaním piškóty v štipke sa následne zlepšoval jej úchop.
Keď sa Laura učila a niečo jej nešlo hneď na prvýkrát, prichádzal plač i hnev, nespokojnosť. Keď sa rozplakala, Baška vyskočila k nej a začala ju oblizovať a upokojovať suchým a drapľavým psím jazýčkom. Vtedy prišlo Laurinkine prvé kopnutie.
„Laura, ten psík nevie, prečo sa hneváš, nevie, čo ti je, chce sa s tebou spriateliť“, neraz som k nej prehovárala počas našej terapie.
Po dvoch-troch výbuchoch hnevu a zlosti pochopila a začala spolupracovať, oblizovanie odplácať jemnými dotykmi a spokojným „brumkaním“.
Keďže zatiaľ nebol vypracovaný žiadny štandardný systém na hodnotenie efektu canisterapie, jej výsledky sa hodnotia na základe pozorovania a subjektívneho hodnotenia zo strany jej rodičov, alebo z pohľadu nás, terapeutov. Preto pri pohľade na Lauru dokážem povedať, že využitie živočíšneho tepla pôsobí na Lauru uvoľňujúco a relaxačne. Baška pre ňu nie je iba pes, je pre ňu priateľom, cíti jej šťastie i nepokoj, dokonca vie svojim „vrtením a brechaním“ upozorniť na blížiace sa Laurinkine epileptické záchvaty. Je to jej psí pomocník, pes terapeut.

Dnes som si viac než istá, že najväčšou chybou lekárov by bolo, kedy sa usilovali oddeliť liečbu tela od duše a našim najväčším hriechom by bola ľahostajnosť, pretože nie je na svete krajší pocit, než ten, keď vyčarujete úsmev aspoň na jednej detskej tváričke. A preto všetky Bašky a ostatné štvornohé pomocníčky vynášam na ten najvyšší piedestál...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

November 25, 2010

Marci V.K.: Psí život

Slušnosť káže predstaviť sa. Volám sa Ajda, žijem v paneláku v jednoizbovom byte s mojou paničkou a vôbec sa netajím tým, že mám už 13 psích rokov, počas ktorých som sa naučila, že nie všetko, čo sa blyští, je na zjedenie. To som si však uvedomila až vtedy, keď som sa pahltne vrhla na ušľachtilo rozvetvený krík bodliakov, ktoré sa ukrývali pod snehobielou pokrievkou nazývanou sneh. Nečudujte sa, v tom čase to bolo pre mňa nové a nepoznané a okrem toho, že sa to na mňa z každej strany ligotalo, bolo to mäkké a dobre sa do toho skákalo. A potom ešte raz, keď som našla otvorenú mäsovú konzervu blízko kontajnera a porezala si na nej jazyk.

Dnes, keď som už poznačená zdravým aj keď mestským rozumom a skúsenosťami seniora, (predsa len uznajte, že v 91 človečenských rokoch je úctyhodné čo i len ráno otvoriť oči a vstať) také hlúposti nerobím. Napokon, tie bodliaky vôbec nechutili a stáli ma skoro „šteňatovský“ život. A ja predsa nie som krava, čo sa pasie, a zelené trávy nepotrebujem ani k rastu svojej srsti. A cudzie konzervy už neokupujem. Ale nie kvôli riziku porezania psieho jazýčka, ale preto, lebo som pochopila, že niekoľkodňové zvyšky už naozaj nemajú žiadnu nutričnú hodnotu. A ja si skutočne zaslúžim omnoho viac!

Moji majitelia sa o mňa dobre starajú. Ak teda zoberiem do úvahy, že aspoň trikrát do dňa mi na krk zavesia masívny a ťažký obojok pripomínajúci skôr okovy a ťahajú ma von. Len neviem, ako mám svojej paničke povedať, že sa mi v ňom nedá ani dýchať. Teda, keď bežím a ona ma sťahuje ako šnurovačku a lá 60-te roky. Skutočne neviem, o čo jej ide. A dokonca si myslím, že keby trochu podbehla aj ona, ľahšie by sa zbavila tých tridsiatichpiatich kíl nadváhy, ktoré ospravedlňuje slovami: „Priberám aj z vody“. Nuž, som rada, že aspoň chvíľu trávim na čerstvom vzduchu a mám možnosť okysličiť si rozum. To si aspoň namýšľam pri tej trojminútovej prechádzke, ktorú mi trikrát do dňa venujú moji majitelia.

A potom strava. V miske mám stále tie isté granule. Veľké a tvrdé, ktoré vôbec nedokážem pohrýzť. Chcela by som vidieť moju paničku, ako by v mojom veku zahryzla do tvrdej nektarinky a tvárila sa pritom šťastne a zasýtene. Vždy, keď dostanem niečo iné, tak ich poctivo odsúvam na opačnú stranu. No len čo dojem, miska s granulami je opäť na svojom pôvodnom mieste. Nezdá sa vám, že je to signál toho, že sú hnusné a nežral by ich ani pes? No a potom si v miske nachádzam puding, krupicovú kašu, piškóty, polievku či zemiaky a ryžu. A to som si myslela, že ľudia majú viac rozumu. Neviem, aké iné gesto na znak protestu by som ešte mala naznačiť, aby moji majitelia pochopili, že nie som prasa, a tak sa neraz stáva, že vlastne aj ja sama pochybujem o tom, kto vlastne som.

Ale sú aj šťastné dni. Vtedy si v miske nájdem čerstvú hovädzinu (tú však nedostávam príliš často, pretože vraj potom vypúšťam všakovaké plyny, po ktorých nie je nikto schopný vydržať so mnou v jednej miestnosti) a kuracinu. Tú mám najradšej. Šťavnaté mäsko i kostičky. Môžem ich žrať na kilá, nuž ale to mi zas zakázal veterinár. Vraj neprospievajú môjmu telu a množia sa mi tukové vankúšiky, ktoré v konečnom dôsledku musí vyprázdniť zase len on. A tak, čím som staršia, tým menej kuraciny dostávam.

Ešte sú tu hračky. Tie, čo nielen ľuďom ale aj nám psom pištia ešte tri dni potom, ako ich odložíme späť do svojho pelechu, ale aj žuvacie, ktoré majú dvojsečnú zbraň. Väčšinou majú svojský pach (keby som nechcela vo vašich očiach zostať slušná, povedala by som, že smrdia ako latrína na dvore, kam ma z času na čas vezme panička, vraj, aby som si viac vážila čistotu svojho príbytku v kruhu rodiny), ale za to sú vraj zdravé a výživné, ale často krát sa nalepia na spodné zadné zuby, čo nám naozaj spôsobuje nemalé problémy. Teda len vtedy, keď sa vám na ne nalepia aj zuby vrchné. Vtedy lapáte po dychu, nie ste schopní vydať zo seba ani hlások a hlava vám kmitoce ako pri pohľade na úchyláka v parku. Zato mojej paničke by som ústa niekedy zalepila s radosťou. Ale iba vtedy, keď po mne zvyšuje hlas (podľa nej len dáva dôraz na význam povedaného slova), aby si zas dokázala (a hlavne aby to dokázala všetkým naokolo), aký mám pred ňou rešpekt a ako poslúcham na slovo. Že je to však iba obyčajná šikana, to ešte nikoho, kto sa tomu prizerá, nenapadlo.

Ale našťastie sa blížia sviatky vianočné, pokoj a mier. V miske si namiesto vody nájdem bylinkový čaj, na tanieri vyprážaný rezeň veľký ako hajzlový dekel (prepáčte, to som musela, keby som to nahradila iným slovom, ťažko by ste pochopili, aký skutočne veľký ten rezeň bude) a ako dezert dostanem tvarohový koláč. Potom sa budú všetci o mňa trhať, ťahať za uši, maznať sa so mnou, ťahať za fúzy (no čo, mám viac mužských hormónov) a hrať sa. Nevadí mi, že ja nemám možnosť napísať Ježiškovi a nevadí mi ani to, že o všetkom viem už takto v predstihu, je to tradícia, zvyk. Štve ma len to, že mi dostatočnú pozornosť venujú len raz v roku, kým ja im dávam lásku každý deň.


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala ako redaktorka a šéfredaktorka regionálneho dvojtýždenníka BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.