December 19, 2010

Marci V. K. : Ako sa Laura s Baškou rady mali alebo Pes terapeut

Konečne mi zazvonil budík a tak trochu naštvane a ľahostajne zároveň, som sa po ňom načiahla. Už nezvoní. Len ručička ukazujúca sedem hodín mi pripomína, aby som prestala rozjímať a radšej kopla do vrtule, aby som stihla prísť do práce aspoň raz v týždni načas.

V terapeutickej miestnosti ma už čakala päťročná Laura. Jej nádherné jantárovo sfarbené oči a šibalský úsmev prezrádzali, že dnes má dobrú náladu. A to vycítila i Baška, ktorá jej znenazdania začala oblizovať prsty na rukách. Vždy som obdivovala jej nebojácnosť a rozhodnosť, ktorou si dokázala v sekunde každého získať a omotať okolo svojho psieho chvostíka. A možno to bolo iba preto, že bola na to trénovaná. Po chvíľke zamierila k Laurinkinej tváričke. Pohľady sa im stretli, no Laura vycúvala. Nebolo to prvý raz. Nie všetky deti s detskou mozgovou obrnou dokážu udržať očný kontakt. A nielen oni. Ja pohľadom unikám vždy, keď mi ktosi z mužských radov lichotí. Ale poviem úprimne, nie je to až tak často.

Laurinka je v celku radostné dieťa. Niekedy, keď je však plačlivá a nespokojná, vyžaduje si prítomnosť svojej mamky. Rada sa nechá pestovať v jej rukách no po chvíli sa vždy upokojí. I keď nevidí a je pripútaná k posteli, nevie sa sama prevrátiť a ani sedieť, má veľmi dobre vyvinutý sluch. Počuje všetko a veľmi dobre reaguje. Ak k nim na návštevu prídu známi ľudia, ktorých pozná podľa hlasu, vyžaruje z nej kľud a spokojnosť. Rozozná ľudí, ktorí sú dobrí a zlí, na dobrých reaguje pokojne a pri zlých plače, je nepokojná, rozrušená. Každú nedeľu jej mamina pustí detskú reláciu v rádiu, a Laura úžasne reaguje na hlasy detí, na ich spev. Zväčša spozornie a čaká, kedy sa jej deti prihovoria priamo k nej. A tak si ju získala aj Baška, prihováraním psou rečou.

Tak ako aj jej rodičia, aj ona má rada psíkov. Pomáhajú jej pri epileptických záchvatoch aj pri uvoľňovaní spasticity v nožičkách a ručičkách. Laura ani „ nedýcha“, ak je to malé chlpaté „čudo“, ako ona sama hovorí, v jej blízkosti. Na prvé stretnutie s Baškou Laurinka zareagovala veľmi dobre. Bola prekvapená, keď zbadala, či skôr cítila pri sebe šteniatko. Baška jej oblizovala rúčky a Laura sa čudovala. Postupne som k nej začala Bašku dávať do postieľky. Už po chvíli sa k sebe túlili a stali sa z nich nerozluční priatelia. Spoločne sme pre Bašku zložili aj básničku:

Bola som sama,
no dnes to už tak nie je,
dnes už teba mám,
TEBA, kto ma hreje.

Aj keď stále iba ležím,
rúčku, nôžku neotočím,
mám možno to, čo iným chýba
Bašku psíka, pomocníka.

Tá je so mnou vždy keď treba,
odvahu mi neraz pridá,
telo, dušu uzdravuje
ja jej za to poďakujem.

Spolu sa hráme, maznáme,
spoločne šťastný život hľadáme.
Že ju ľúbim to vie iste,
priateľky sme už teraz nerozlučné.

Neraz bola Laura úplne potichu, takpovediac ani nedýchala, len oči mala otvorené dokorán a čakala, kedy sa šteniatko zobudí. Keď vstala, tak začala rozprávať „Teta, Baška je hore“. Každé naše stretnutie čaká kedy jej dám Bašku opäť do postieľky, aby mohli spolu spať. A Baška cíti, že Laurinkina láska je skutočná a silná, tak býva pri nej spokojná.
Po chvíli mi pohľad spadol na hodiny, čo signalizovalo, že do konca nášho stretnutia zostáva ešte dvadsaťpäť minút.
Laura leží na posteli, pomaly k nej opätovne prikladám Bašku. Tá dotykmi a sústredeným pohľadom sleduje jej pomalé a plynulé dýchanie, pričom sa snaží sústrediť na tlkot srdca, intenzitu dýchania, postupne uvoľňuje svalstvo, snaží sa čo najviac relaxovať. A Laura, na oplátku, môže pri tom pomalým a plynulým pohybom hladiť srsť svojho najobľúbenejšieho psíka.
Pri pohľade na ne dve som dojatá. Keď si uvedomím, že na začiatku terapie bola Laura zapolohovaná v ľahu na chrbte s ďalším potrebným vypodložením a až oveľa, oveľa neskôr dokázala ležať na boku, jej súčasná poloha je pre mňa zadosťučinením. Polohovanie zmiernilo spasticitu svalov jej dolných končatín. Nasledovalo cvičenie jemnej motoriky. Laura sa pokúšala kŕmiť Bašku najskôr z vystretej dlane, neskôr zo štipky. Cieľom bolo znížiť spasticitu v oblasti vlastnej ruky, k čomu prispelo aj olizovanie jej dlane psíkom pri kŕmení. Držaním piškóty v štipke sa následne zlepšoval jej úchop.
Keď sa Laura učila a niečo jej nešlo hneď na prvýkrát, prichádzal plač i hnev, nespokojnosť. Keď sa rozplakala, Baška vyskočila k nej a začala ju oblizovať a upokojovať suchým a drapľavým psím jazýčkom. Vtedy prišlo Laurinkine prvé kopnutie.
„Laura, ten psík nevie, prečo sa hneváš, nevie, čo ti je, chce sa s tebou spriateliť“, neraz som k nej prehovárala počas našej terapie.
Po dvoch-troch výbuchoch hnevu a zlosti pochopila a začala spolupracovať, oblizovanie odplácať jemnými dotykmi a spokojným „brumkaním“.
Keďže zatiaľ nebol vypracovaný žiadny štandardný systém na hodnotenie efektu canisterapie, jej výsledky sa hodnotia na základe pozorovania a subjektívneho hodnotenia zo strany jej rodičov, alebo z pohľadu nás, terapeutov. Preto pri pohľade na Lauru dokážem povedať, že využitie živočíšneho tepla pôsobí na Lauru uvoľňujúco a relaxačne. Baška pre ňu nie je iba pes, je pre ňu priateľom, cíti jej šťastie i nepokoj, dokonca vie svojim „vrtením a brechaním“ upozorniť na blížiace sa Laurinkine epileptické záchvaty. Je to jej psí pomocník, pes terapeut.

Dnes som si viac než istá, že najväčšou chybou lekárov by bolo, kedy sa usilovali oddeliť liečbu tela od duše a našim najväčším hriechom by bola ľahostajnosť, pretože nie je na svete krajší pocit, než ten, keď vyčarujete úsmev aspoň na jednej detskej tváričke. A preto všetky Bašky a ostatné štvornohé pomocníčky vynášam na ten najvyšší piedestál...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

1 comment:

  1. Dana22:49

    Tak toto je obdivuhodne! Fakt, uznanie si zasluzi psik Baska, ale aj Baskin cvicitel, lebo urcite keby Baska neprijimala dobre veci a lasku od svojho "pana", neviem ci by mala co odovzdavat inym ludom.... A mimochodom, pekne napisane !

    ReplyDelete