„Čo by si povedal, keby sme si kúpili psa?“ zaskočila ma Sofi v jeden večer.
„Sofi, chceš, aby nás odtiaľto vyhnali svinským krokom?“
„Ale veď pani Kobielska tu mala mačku.“
„Mačka je niečo iné.“
„V čom?“
„Neviem, netreba ju venčiť, nepúšťa chlpy a nevyšpiní sa na koberec.“
„Ten pes je už vychovaný!“
„Sofi, na čo ma pripravuješ?“
„Má dvanásť týždňov a zajtra si poňho môžeme ísť. Uvidíš, zamiluješ sa. Áno? Pôjdeš so mnou? Nikdy som nemohla mať... nikdy som nemala psa.“
Mal som pocit, že Sofi doháňa celé svoje detstvo, celý svoj život. Nočné nájazdy do chladničky, pírsing v obočí, krátky chlapčenský účes, tetovanie nad členkom a teraz dokonca šteňa. To všetko stihla za pár dní nášho spoločného bývania a to všetko kričalo Konečne si môžem robiť, čo chcem!
*
Na druhý deň sme išli pozrieť šteňa. Sofi mala pravdu, zamiloval som sa na prvý pohľad. Keď nám majiteľka otvorila miestnosť, v ktorej boli štence, a ja som ho uzrel v debničke rozospatého a zamračeného, vedel som, že už nikdy nebudem chcieť iného psa ako šar-peja. Sofi cmukla a on sa preškrabal cez okraj debničky, prigúľal sa k nám, položil si hlavu na moju tenisku a zaspal.
Bolo rozhodnuté.
*
Na šteňatách a deťoch ma fascinuje, že vedia zaspať hocikedy a hocikde. Muff bol v tejto disciplíne absolútny borec. Spal na dlážke, spal na topánkach, spal na časopisoch, raz som ho dokonca našiel spať v otvorenej skrinke na topánky. Podľa rodokmeňa sa volal Tchang Tchaj-cung, čo našťastie od malička dôsledne ignoroval. Istý čas počúval na Nie-prosím-na počítač-nieee! alebo Ty-kokos-zase-mi-sedí-na-lodičkách!, až kým sme neprišli na to, že sa mu najviac páči meno pripomínajúce čokoládové muffiny, ktoré Sofi kupovala každý deň v Tescu a pre ktoré bol ochotný naučiť sa všetky smiešne povely, ktoré od neho vyžadovala.
Vybral si nielen nás, ale aj svoje meno.
Muff.
(úryvok z knihy To prejde)
Tamara Tainová je autorkou kníh Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac. Je tiež autorkou tohto projektu...
Poviedky známych a menej známych autorov, ktorým nie je ľahostajný osud zvierat...
Showing posts with label Tamara Tainová. Show all posts
Showing posts with label Tamara Tainová. Show all posts
January 06, 2013
December 01, 2012
Tamara Tainová: Rozbitý svet
"Mami, vieš, že zvieratá dokážu vycítiť nebezpečenstvo oveľa skôr, ako ho zmerajú nejaké prístroje?"
Vera sa pozrela do oduševnenej tváre svojho syna a potom nepremyslene vyslovila vetu, ktorá ho pobúrila: "Je čas ísť do postele, zlatko."
"Vieš, že to neznášam," povedal prudko.
"Čo presne?" spýtala sa pokorne.
"Keď ma nepočúvaš! Keď ma posielaš spať! Keď zo mňa robíš decko!"
Natiahla k nemu zmierlivo ruku, no on sa vytrhol, cmukol na psa a spolu vybehli z izby.
Vera si ťažko vzdychla. Synova puberta prišla absurdne nečakane a postavila na hlavu všetky jej predstavy o tom, aké to bude, keď to nastane. V jeden deň mala doma nežné oddané dieťa a na druhý deň chlapca búriaceho sa proti všetkému, no najmä proti nej. Potláčala v sebe bolestné tušenie, že ten prudký nástup vzdoru nespôsobila len puberta, ale najmä manželov odchod z domu, ktorý synovi nedokázala vysvetliť.
"Ty za to môžeš!" vzlykal Jakub v prvý večer, keď osameli. "Nemala si sa s ním hádať!"
Vera si zakusla prudko do pery, aby nevykričala synovi pravdu o svojich prebdených nociach, smiešnych výhovorkách jeho otca a jednej prsnatej dievčine, ktorá vyfajčila Viktorovi z hlavy každú spomienku na manželku a syna. Vera nebola nikdy vulgárna, toto slovo ju však prenasledovalo ako zlý sen.
"Viktor, povedz mi prečo?" spýtala sa manžela vo dverách spálne, kde si balil veci do dvoch kufrov.
"Neskutočne ma dokáže fajčiť," usmial sa skoro dôverne.
Dívala sa do tváre muža, s ktorým prežila dvanásť rokov, a ktorý si ju premeriaval zdvorilo-ľútostivým pohľadom, a zrazu pocítila šialenú túžbu zaboriť mu nechty do tváre a uvidieť na nej šok, sklamanie, bolesť, hocičo, len nie tú hnusnú ľahostajnú zdvorilosť, ktorá pálila viac ako facka. Chcela, aby trpel, ako trpela celé tie dlhé týždne ona, keď jej vyčítal každú maličkosť, a ona len matne tušila, že v hre asi nie je tuba od zubnej pasty alebo nová značka cestovín, ale niečo iné. Chcela mu ublížiť, no namiesto toho ju naplo a ona sa vypotácala na chodbu a klesla na kolená.
Vera vypla vypínač televízora, ktorý neúnavne blikal do priestoru naplneného jej spomienkami.
"Spíš?" nakukla do synovej izby, hoci vedela, že ešte nespí, že len potreboval umlčať svoju zlosť vo vankúši, do ktorého mal vnorenú tvár.
"Nie," zahundral a posunul sa k stene, čo bol jeho spôsob pozvania, aby sa k nemu pritisla a zobrala ho do náručia.
Psíča vedľa postele zakňučalo a oprelo si studený ňufák o jej nahé lýtko.
"Prečo odo mňa odišiel, mami?" ozvalo sa plačlivo z vankúša.
"Jakubko, otec neodišiel od teba, odišiel odo mňa. Má ťa rád, pozri, dal ti aj Denyho. Vieš, že ja som psíka nikdy nechcela, aj keď si po ňom túžil."
"Tak prečo k nám niekedy nepríde na obed? Alebo na večeru? Prečo ho nezavoláš?"
Tak rada by to urobila, tak veľmi chcela pozliepať ten jeho rozbitý svet, vrátiť sen o milujúcich sa rodičoch, no potom si spomenula na tú poslednú hádku a v ústach pocítila príchuť žlče.
Nástojčivé zakňučanie našťastie odsunulo akúkoľvek jej odpoveď na neurčito. Pozrela sa na psíča, ktoré ku kňučaniu pridalo zvláštny tanec.
"Jakubko, Deny chce ísť von, čo keby sme išli spolu?" povedala veselým hlasom. Prudko sa k nej otočil. "Ty by si išla? Ukážem ti, čo som ho naučil, áno?"
Radostne prikývla.
Lampa pred domom nesvietila a nebo bolo tmavé, no vietor bol teplý ako dlaň, ktorú jej syn spontánne vložil do ruky. Deny sa oprel do vôdzky tak silno, že museli niekoľko krokov pobehnúť.
"Bol si s ním na obed von?" spýtala sa skúmavo.
"Bol, ale dnes je nejaký čudný. Stále kňučí..."
No už len to nám chýba, aby ochorel, pomyslela si vyplašene. Choroby ju desili. U detí, aj u zvierat.
"Čo je s tým psom?" vykĺzlo jej z úst, keď Deny odrazu zavyl a vrhol sa dopredu ako záprahový pes. Jej slová ešte viseli vo vzduchu, keď sa za nimi ozval výbuch a rinčanie skla. Vera sa obrátila ako v spomalenom filme a alarmy áut začali jačať ako pomätené.
"Mami?" ozval sa Jakub prestrašene a stisol jej silno ruku. Neveriacky sa dívala na dieru, ktorá sa černela v okne nad ich bytom, a skôr, ako pochopila, čo sa stalo, ozval sa vedľa nej muž, ktorý práve vystúpil z tmavého terénneho vozidla.
"Asi vybuchol plyn... To je u vás?" overoval si opatrne, keď sa zadíval do jej zblednutej tváre.
"Nie, nie, u nás, u susedov," odpovedala automaticky.
"To máte šťastie," prisvedčil muž, "ale asi vám vybilo všetky okná."
Vere prešiel mráz po chrbte, Jakubova posteľ bola pod oknom. Keby nešli na tú prechádzku... Raz videla na pohotovosti dieťa dorezané sklom. Naprázdno prehltla.
"Mami, on to cítil," prehovoril Jakub s bázňou v hlase a vystretou rukou ukázal na psa. "Hovoril som ti to, no ty si mi neverila."
Dívala sa nechápavo do synovej vzrušenej tváre, tá hádka sa zdala tak dávno!
"Vidíš, ako dobre, že mi ho ocko kúpil a zachránil nás? Teraz ho už pozveš na obed? Aby sme boli zase spolu..." spýtal sa prosebne.
Bez slova prikývla.
Detské sny sú privzácne, aby ich dospelí nezmyselne ničili.
Na konci ulice sa objavila húkajúca sanitka...
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
Vera sa pozrela do oduševnenej tváre svojho syna a potom nepremyslene vyslovila vetu, ktorá ho pobúrila: "Je čas ísť do postele, zlatko."
"Vieš, že to neznášam," povedal prudko.
"Čo presne?" spýtala sa pokorne.
"Keď ma nepočúvaš! Keď ma posielaš spať! Keď zo mňa robíš decko!"
Natiahla k nemu zmierlivo ruku, no on sa vytrhol, cmukol na psa a spolu vybehli z izby.
Vera si ťažko vzdychla. Synova puberta prišla absurdne nečakane a postavila na hlavu všetky jej predstavy o tom, aké to bude, keď to nastane. V jeden deň mala doma nežné oddané dieťa a na druhý deň chlapca búriaceho sa proti všetkému, no najmä proti nej. Potláčala v sebe bolestné tušenie, že ten prudký nástup vzdoru nespôsobila len puberta, ale najmä manželov odchod z domu, ktorý synovi nedokázala vysvetliť.
"Ty za to môžeš!" vzlykal Jakub v prvý večer, keď osameli. "Nemala si sa s ním hádať!"
Vera si zakusla prudko do pery, aby nevykričala synovi pravdu o svojich prebdených nociach, smiešnych výhovorkách jeho otca a jednej prsnatej dievčine, ktorá vyfajčila Viktorovi z hlavy každú spomienku na manželku a syna. Vera nebola nikdy vulgárna, toto slovo ju však prenasledovalo ako zlý sen.
"Viktor, povedz mi prečo?" spýtala sa manžela vo dverách spálne, kde si balil veci do dvoch kufrov.
"Neskutočne ma dokáže fajčiť," usmial sa skoro dôverne.
Dívala sa do tváre muža, s ktorým prežila dvanásť rokov, a ktorý si ju premeriaval zdvorilo-ľútostivým pohľadom, a zrazu pocítila šialenú túžbu zaboriť mu nechty do tváre a uvidieť na nej šok, sklamanie, bolesť, hocičo, len nie tú hnusnú ľahostajnú zdvorilosť, ktorá pálila viac ako facka. Chcela, aby trpel, ako trpela celé tie dlhé týždne ona, keď jej vyčítal každú maličkosť, a ona len matne tušila, že v hre asi nie je tuba od zubnej pasty alebo nová značka cestovín, ale niečo iné. Chcela mu ublížiť, no namiesto toho ju naplo a ona sa vypotácala na chodbu a klesla na kolená.
Vera vypla vypínač televízora, ktorý neúnavne blikal do priestoru naplneného jej spomienkami.
"Spíš?" nakukla do synovej izby, hoci vedela, že ešte nespí, že len potreboval umlčať svoju zlosť vo vankúši, do ktorého mal vnorenú tvár.
"Nie," zahundral a posunul sa k stene, čo bol jeho spôsob pozvania, aby sa k nemu pritisla a zobrala ho do náručia.
Psíča vedľa postele zakňučalo a oprelo si studený ňufák o jej nahé lýtko.
"Prečo odo mňa odišiel, mami?" ozvalo sa plačlivo z vankúša.
"Jakubko, otec neodišiel od teba, odišiel odo mňa. Má ťa rád, pozri, dal ti aj Denyho. Vieš, že ja som psíka nikdy nechcela, aj keď si po ňom túžil."
"Tak prečo k nám niekedy nepríde na obed? Alebo na večeru? Prečo ho nezavoláš?"
Tak rada by to urobila, tak veľmi chcela pozliepať ten jeho rozbitý svet, vrátiť sen o milujúcich sa rodičoch, no potom si spomenula na tú poslednú hádku a v ústach pocítila príchuť žlče.
Nástojčivé zakňučanie našťastie odsunulo akúkoľvek jej odpoveď na neurčito. Pozrela sa na psíča, ktoré ku kňučaniu pridalo zvláštny tanec.
"Jakubko, Deny chce ísť von, čo keby sme išli spolu?" povedala veselým hlasom. Prudko sa k nej otočil. "Ty by si išla? Ukážem ti, čo som ho naučil, áno?"
Radostne prikývla.
Lampa pred domom nesvietila a nebo bolo tmavé, no vietor bol teplý ako dlaň, ktorú jej syn spontánne vložil do ruky. Deny sa oprel do vôdzky tak silno, že museli niekoľko krokov pobehnúť.
"Bol si s ním na obed von?" spýtala sa skúmavo.
"Bol, ale dnes je nejaký čudný. Stále kňučí..."
No už len to nám chýba, aby ochorel, pomyslela si vyplašene. Choroby ju desili. U detí, aj u zvierat.
"Čo je s tým psom?" vykĺzlo jej z úst, keď Deny odrazu zavyl a vrhol sa dopredu ako záprahový pes. Jej slová ešte viseli vo vzduchu, keď sa za nimi ozval výbuch a rinčanie skla. Vera sa obrátila ako v spomalenom filme a alarmy áut začali jačať ako pomätené.
"Mami?" ozval sa Jakub prestrašene a stisol jej silno ruku. Neveriacky sa dívala na dieru, ktorá sa černela v okne nad ich bytom, a skôr, ako pochopila, čo sa stalo, ozval sa vedľa nej muž, ktorý práve vystúpil z tmavého terénneho vozidla.
"Asi vybuchol plyn... To je u vás?" overoval si opatrne, keď sa zadíval do jej zblednutej tváre.
"Nie, nie, u nás, u susedov," odpovedala automaticky.
"To máte šťastie," prisvedčil muž, "ale asi vám vybilo všetky okná."
Vere prešiel mráz po chrbte, Jakubova posteľ bola pod oknom. Keby nešli na tú prechádzku... Raz videla na pohotovosti dieťa dorezané sklom. Naprázdno prehltla.
"Mami, on to cítil," prehovoril Jakub s bázňou v hlase a vystretou rukou ukázal na psa. "Hovoril som ti to, no ty si mi neverila."
Dívala sa nechápavo do synovej vzrušenej tváre, tá hádka sa zdala tak dávno!
"Vidíš, ako dobre, že mi ho ocko kúpil a zachránil nás? Teraz ho už pozveš na obed? Aby sme boli zase spolu..." spýtal sa prosebne.
Bez slova prikývla.
Detské sny sú privzácne, aby ich dospelí nezmyselne ničili.
Na konci ulice sa objavila húkajúca sanitka...
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
November 22, 2012
Tamara Tainová: Pozor, zlý pes!
Na vychudnuté telo psa dopadla spŕška kameňov. Dina chňapla po jednej zo skál a tá prudko zazvonila o jej zuby.
"Trefa,“ ozval sa piskľavým hlasom vysoký chudý chlapec s pehavou tvárou a svetlozelenými očami, keď pes bolestne zvyl. „Teraz skús ty,“ posotil ku zhrdzavenému plotu malého chlapca a vložil mu do rúk skalu.
Malý netrafil.
„Babrák,“ zlostil sa Piskľavý a zodvihol zo zeme ďalší kameň. „Teraz niečo uvidíte,“ obrátil sa na skupinku detí a zaškeril sa. Neuvideli nič, pretože na konci ulice sa objavila potácajúca postava starého Krištofa.
„Padáme!“ zavelil Piskľavý a deti sa rozbehli popri záhradách z dosahu mužových nadávok a kalných očí.
Dina sa schúlila pri rozsušenej búde a nesmelo kývla chvostom. Tackajúce kroky zastali pri jej hlave. Ťažká topánka sa rozmáchla, muž zavrávoral. Dina sa prikrčila ešte viac.
„Čo sa bo-íš? Nič ti neu-robím,“ zabľabotal muž a obrátil sa k domu. Po ceste zakopol do plechovej misky a vylial z nej vodu. Keby bola Dina ľudskou bytosťou a čítala by Londonovho Bieleho tesáka, možno by sa v tej knihe spoznala a možno by dokonca prišla aj na to, že jej týranie má nejaký zmysel. Starý Krištof ju však nevychovával pre psie zápasy, nevychovával ju vôbec, ak sa za výchovu nepovažovali kopance, ktoré jej pravidelne uštedroval. Ale občas, občas, keď mu z hlavy vyšumel alkohol a jeho duše sa zmocnila nečakaná ľudskosť, podišiel k psovi a pohladil ho po hlave. "Si mi len na oštaru," hovorieval mu v takej chvíli a Dina od slasti prižmurovala oči a neodvážila sa ani pohnúť.
Dnes ju však nepohladil, odpotácal sa do domu a zvalil sa na starú zapáchajúcu posteľ. Bude tam ležať, kým nevytriezvie a možno aj dlhšie.
Dina sa priblížila k miske a snažila sa vysať jazykom aspoň tých pár kvapiek, ktoré zostali na jej povrchu. Neskôr, keď slnko nemilosrdne pripekalo na jej vychudnuté telo a zaschnutý koláč krvi na hlave, ozvalo sa z jej hrdla bolestné kňučanie.
Po mnohých hodinách kňučanie prestalo. Hrdlo aj jazyk jej opuchli od smädu a horúčavy a bokmi jej občas šklbol slabý kŕč.
Keď nasledujúce poobedie pribehla tlupa chlapcov ku Krištofovmu domu, za plotom uzrela nehybné telo.
"Zdochol, obluda... " povedal Piskľavý so zvrátenou ľútosťou, ktorá naznačovala, že mu nie je ľúto psa, ale zmarenej zábavky.
Malý si pritlačil tvár na plot a zvedavo hľadel na mŕtveho psa.
Dina ležala s jazykom zaseknutým medzi zubami pri búde, na ktorej sa belel kostrbatý nápis POZOR, ZLÝ PES!
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
"Trefa,“ ozval sa piskľavým hlasom vysoký chudý chlapec s pehavou tvárou a svetlozelenými očami, keď pes bolestne zvyl. „Teraz skús ty,“ posotil ku zhrdzavenému plotu malého chlapca a vložil mu do rúk skalu.
Malý netrafil.
„Babrák,“ zlostil sa Piskľavý a zodvihol zo zeme ďalší kameň. „Teraz niečo uvidíte,“ obrátil sa na skupinku detí a zaškeril sa. Neuvideli nič, pretože na konci ulice sa objavila potácajúca postava starého Krištofa.
„Padáme!“ zavelil Piskľavý a deti sa rozbehli popri záhradách z dosahu mužových nadávok a kalných očí.
Dina sa schúlila pri rozsušenej búde a nesmelo kývla chvostom. Tackajúce kroky zastali pri jej hlave. Ťažká topánka sa rozmáchla, muž zavrávoral. Dina sa prikrčila ešte viac.
„Čo sa bo-íš? Nič ti neu-robím,“ zabľabotal muž a obrátil sa k domu. Po ceste zakopol do plechovej misky a vylial z nej vodu. Keby bola Dina ľudskou bytosťou a čítala by Londonovho Bieleho tesáka, možno by sa v tej knihe spoznala a možno by dokonca prišla aj na to, že jej týranie má nejaký zmysel. Starý Krištof ju však nevychovával pre psie zápasy, nevychovával ju vôbec, ak sa za výchovu nepovažovali kopance, ktoré jej pravidelne uštedroval. Ale občas, občas, keď mu z hlavy vyšumel alkohol a jeho duše sa zmocnila nečakaná ľudskosť, podišiel k psovi a pohladil ho po hlave. "Si mi len na oštaru," hovorieval mu v takej chvíli a Dina od slasti prižmurovala oči a neodvážila sa ani pohnúť.
Dnes ju však nepohladil, odpotácal sa do domu a zvalil sa na starú zapáchajúcu posteľ. Bude tam ležať, kým nevytriezvie a možno aj dlhšie.
Dina sa priblížila k miske a snažila sa vysať jazykom aspoň tých pár kvapiek, ktoré zostali na jej povrchu. Neskôr, keď slnko nemilosrdne pripekalo na jej vychudnuté telo a zaschnutý koláč krvi na hlave, ozvalo sa z jej hrdla bolestné kňučanie.
Po mnohých hodinách kňučanie prestalo. Hrdlo aj jazyk jej opuchli od smädu a horúčavy a bokmi jej občas šklbol slabý kŕč.
Keď nasledujúce poobedie pribehla tlupa chlapcov ku Krištofovmu domu, za plotom uzrela nehybné telo.
"Zdochol, obluda... " povedal Piskľavý so zvrátenou ľútosťou, ktorá naznačovala, že mu nie je ľúto psa, ale zmarenej zábavky.
Malý si pritlačil tvár na plot a zvedavo hľadel na mŕtveho psa.
Dina ležala s jazykom zaseknutým medzi zubami pri búde, na ktorej sa belel kostrbatý nápis POZOR, ZLÝ PES!
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
June 30, 2012
Tamara Tainová: Rozlúčka
Keď sa v ten deň Peter vrátil od zverolekára domov, na tvári mal stopy sĺz.
"Je to rakovina," povedal smutne.
"To akože aj psy môžu mať rakovinu?" spýtala sa Eva úplne nezmyselne a rovnako nezmyselne čakala zápornú odpoveď.
Peter bez slova prikývol. "Zostávajú jej tri mesiace života," dodal po chvíli a nežne pohladil po hlave oddaného psa, s ktorým ich spájalo toľko krásnych zážitkov. Eva sa zahľadela na psíka a zaspomínala na deň, keď ho muž priviezol z Čiech. Zlato sfarbené klbko so zlatým menom, s čiernymi okrúhlymi očami a úžasnou schopnosťou učiť sa. Po niekoľkých dňoch Goldie ovládala najbežnejšie povely, neskôr dokázala otvárať labkou dvere, priniesť spadnutú vec, upozorniť na tiché zvonenie telefónu, pípnutie mikrovlnky, alebo pretekajúcu vaňu s vodou. Príchod búrky signalizovala niekoľko hodín dopredu, príchod niektorého člena rodiny v okamihu, ako sa ocitol na konci ulice. Poznala ľudí nielen podľa chôdze, ale aj podľa mena.
"Už jej chýba len to, aby sa naučila rozprávať," žartovala Eva občas.
"My by sme sa mali naučiť rozumieť jej, ona nám rozumie dokonale," usmieval sa Peter. Mal pravdu - rozumela im každé slovo, každý posunok, vycítila ich radosť aj smútok, napätie aj nervozitu...
*
Po stanovení diagnózy sa koniec priblížil prekvapivo rýchlo.
"Pôjdeme s ňou na chalupu, možno tam..." rozhodol Peter v jeden krásny deň a naložil ženu, syna aj chorého psa do auta. Sučka si po príchode smutne ľahla ku krbu, v múdrych hnedých očiach nezostalo nič z dychtivosti, s akou behala voľakedy po okolí.
"Ocko, pôjdem s našou princeznou na lúčku," povedal na druhý deň ráno sedemročný syn. "Možno sa jej podarí chytiť nejakú myšičku, alebo ponaháňať zajačika, vieš, ako to vždy rada robila."
Rodičia sa s dojatím dívali na malú postavičku, ktorá nežne viedla chorého psíka na neďalekú lúku. Keď sa po hodine vrátili, chlapček mal rozžiarené očká.
"Maminka, videli sme srnku a naša Kukulienka vyplašila dvoch zajačikov, len ich už nevládala naháňať, no aj tak bola šťastná..."
Sučka na druhý deň zomrela.
Ticho, bez bolesti.
Akoby zaspala.
A chlapček dodnes verí, že zomrela šťastná, pretože sa mohla rozlúčiť s lesnými zvieratami.
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
"Je to rakovina," povedal smutne.
"To akože aj psy môžu mať rakovinu?" spýtala sa Eva úplne nezmyselne a rovnako nezmyselne čakala zápornú odpoveď.
Peter bez slova prikývol. "Zostávajú jej tri mesiace života," dodal po chvíli a nežne pohladil po hlave oddaného psa, s ktorým ich spájalo toľko krásnych zážitkov. Eva sa zahľadela na psíka a zaspomínala na deň, keď ho muž priviezol z Čiech. Zlato sfarbené klbko so zlatým menom, s čiernymi okrúhlymi očami a úžasnou schopnosťou učiť sa. Po niekoľkých dňoch Goldie ovládala najbežnejšie povely, neskôr dokázala otvárať labkou dvere, priniesť spadnutú vec, upozorniť na tiché zvonenie telefónu, pípnutie mikrovlnky, alebo pretekajúcu vaňu s vodou. Príchod búrky signalizovala niekoľko hodín dopredu, príchod niektorého člena rodiny v okamihu, ako sa ocitol na konci ulice. Poznala ľudí nielen podľa chôdze, ale aj podľa mena.
"Už jej chýba len to, aby sa naučila rozprávať," žartovala Eva občas.
"My by sme sa mali naučiť rozumieť jej, ona nám rozumie dokonale," usmieval sa Peter. Mal pravdu - rozumela im každé slovo, každý posunok, vycítila ich radosť aj smútok, napätie aj nervozitu...
*
Po stanovení diagnózy sa koniec priblížil prekvapivo rýchlo.
"Pôjdeme s ňou na chalupu, možno tam..." rozhodol Peter v jeden krásny deň a naložil ženu, syna aj chorého psa do auta. Sučka si po príchode smutne ľahla ku krbu, v múdrych hnedých očiach nezostalo nič z dychtivosti, s akou behala voľakedy po okolí.
"Ocko, pôjdem s našou princeznou na lúčku," povedal na druhý deň ráno sedemročný syn. "Možno sa jej podarí chytiť nejakú myšičku, alebo ponaháňať zajačika, vieš, ako to vždy rada robila."
Rodičia sa s dojatím dívali na malú postavičku, ktorá nežne viedla chorého psíka na neďalekú lúku. Keď sa po hodine vrátili, chlapček mal rozžiarené očká.
"Maminka, videli sme srnku a naša Kukulienka vyplašila dvoch zajačikov, len ich už nevládala naháňať, no aj tak bola šťastná..."
Sučka na druhý deň zomrela.
Ticho, bez bolesti.
Akoby zaspala.
A chlapček dodnes verí, že zomrela šťastná, pretože sa mohla rozlúčiť s lesnými zvieratami.
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
February 20, 2012
Tamara Tainová: Lara, Laruška
Chlapci sa poslednýkrát pozreli na miesto pod stromami, ktoré pozlátilo zapadajúce slnko, a vošli do domu. Mama práve kládla na stôl večeru, otec zamračene čítal noviny.
"Dokončili ste to?" spýtal sa otec vážne. Chlapci prikývli. Potom si všetci sadli k stolu a začali jesť. Vlastne, jedol len otec, chlapci nedokázali prehltnúť ani kúsok. Mama sa na nich súcitne zadívala a ukradomky si utrela slzy.
"Nemusíte jesť, keď nechcete," povedala a pozrela spýtavo na muža, akoby ho žiadala o súhlas.
"Tak dobre, môžete ísť do svojej izby," pridal sa otec a na tvári sa mu mihlo pohnutie. Chlapci so sklonenými hlavami odišli od stola. Starší Vojtech si ľahol na posteľ a zaboril tvár do vankúša. Mladší Radko sa postavil k obloku a zadíval sa na dvor. Ako keby čakal, že sa Lara odrazu vynorí spoza rohu a bafne čosi mohutným hlasom. Tak, ako každý večer, odkedy si ju priniesli...
Bola nedeľa, sviatočný deň. Aj chlapci boli oblečení sviatočne, hoci sedeli na bicykloch a ponáhľali sa po hradskej do susednej dediny. Cesta mierne stúpala a oni sa museli poriadne zaprieť do pedálov. Keď zosadli pred hľadaným domom, líca mali rozpálené od vetra aj vzrušenia. Na dvore im v ústrety vybehli dva mohutné psy.
„Nebojte sa, neublížia vám,“ upokojoval ich muž stojaci na priedomí, keď zazrel ako chlapci podvedome cúvli za bicykle. „Tak vy ste si prišli pre šteniatko? No poďte, ukážem vám ho.“
Spolu s mužom zašli za dom, kde sa vo veľkom koterci tlačilo k pletivu päť šteniatok. Pripomínali trojfarebné medvieďatá.
„Váš otec si vybral tohto, bude to krásny pes,“ vytiahol muž z koterca huňatý batôžtek. „Volá sa Lara,“ dodal a podal ho Radkovi. Šteňa bolo ťažké a mrvilo sa chlapcovi v rukách. Skôr, ako ho položil na zem, oblizlo mu nos. Cesta domov im trvala dlho, pretože šteňa striedavo viezli v košíku a striedavo nechali batoliť sa za nimi po vlastných.
„Poď, Lara, Laruška“ volali naň nežne.
Muž sa nemýlil, z Lary vyrástol nádherný pes. Keď sa postavila na zadné laby a predné si vyložila Radkovi na plecia, Radko mal čo robiť, aby sa mu pod ťarchou psa nepodlomili kolená. Otec ju dal starostlivo vycvičiť a chodil s ňou na všetky výstavy v republike. Po čase zdobilo poličku v obývacej miestnosti niekoľko vzácnych trofejí. Cez deň Lara behala po dvore, v noci spávala v obrovskej búde pri dome. Ráno trpezlivo čakávala pred dverami, kým niekto z domu nevyšiel a nepohladil ju.
V jeden deň Lara pred dverami nebola. Chlapci prehľadali dvor, kôlňu, celé okolie domu. Zašli aj do neďalekého poľa, vypytovali sa ľudí. Lara zmizla. Mama plakala, otec sa mračil.
„Niekto ju musel ukradnúť, bol to vzácny pes,“ šomral si otec pod nos. Radko pochybovačne krútil hlavou, Lara by s nikým nešla.
Prešlo niekoľko dní.
A potom sa v jedno ráno ozval z dvora mamin výkrik. Chlapci vybehli von a uvideli mamu, ako sa drží za ústa a ukazuje na ulicu. Po ulici sa potácavo vliekol zúbožený pes. Nohy sa mu podlamovali, hádzalo ho zo strany na stranu. Chlapci prestrašene bežali psovi na pomoc. Lara jemne pokývala chvostom, ako keby chcela povedať, že to zvládne, že sa nemusia báť, a namáhavo sa vliekla ďalej. Z posledných síl sa doplazila k trom bielym schodíkom vedúcim do domu, telo sa jej niekoľkokrát zachvelo a potom dodýchala.
Otec s chlapcami odniesli Laru k veterinárovi, aby určil príčinu smrti.
„Je to neuveriteľné, kam až môže zájsť ľudská zloba,“ krútil veterinár nechápavo hlavou. "Vaša Lara zomrela na kurióznu otravu - niekto jej dal zožrať veľkú vyprážanú špongiu. nedokázala to stráviť..." To, čo im veterinár nedokázal povedať, bolo, kto Laru odvliekol a kam, a prečo musela Lara tak nezmyselne zomrieť.
*
Radko si utrel mokré líca a zadíval sa znovu na dvor. Stromy pri dome boli mohutné a tmavé. Tam kdesi pod nimi ležal hrob, ktorý chlapci podvečer vykopali.
Čerstvú zem zdobila malá tabuľka, na ktorú Radko vyryl nožíkom štyri písmená.
LARA.
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
"Dokončili ste to?" spýtal sa otec vážne. Chlapci prikývli. Potom si všetci sadli k stolu a začali jesť. Vlastne, jedol len otec, chlapci nedokázali prehltnúť ani kúsok. Mama sa na nich súcitne zadívala a ukradomky si utrela slzy.
"Nemusíte jesť, keď nechcete," povedala a pozrela spýtavo na muža, akoby ho žiadala o súhlas.
"Tak dobre, môžete ísť do svojej izby," pridal sa otec a na tvári sa mu mihlo pohnutie. Chlapci so sklonenými hlavami odišli od stola. Starší Vojtech si ľahol na posteľ a zaboril tvár do vankúša. Mladší Radko sa postavil k obloku a zadíval sa na dvor. Ako keby čakal, že sa Lara odrazu vynorí spoza rohu a bafne čosi mohutným hlasom. Tak, ako každý večer, odkedy si ju priniesli...
Bola nedeľa, sviatočný deň. Aj chlapci boli oblečení sviatočne, hoci sedeli na bicykloch a ponáhľali sa po hradskej do susednej dediny. Cesta mierne stúpala a oni sa museli poriadne zaprieť do pedálov. Keď zosadli pred hľadaným domom, líca mali rozpálené od vetra aj vzrušenia. Na dvore im v ústrety vybehli dva mohutné psy.
„Nebojte sa, neublížia vám,“ upokojoval ich muž stojaci na priedomí, keď zazrel ako chlapci podvedome cúvli za bicykle. „Tak vy ste si prišli pre šteniatko? No poďte, ukážem vám ho.“
Spolu s mužom zašli za dom, kde sa vo veľkom koterci tlačilo k pletivu päť šteniatok. Pripomínali trojfarebné medvieďatá.
„Váš otec si vybral tohto, bude to krásny pes,“ vytiahol muž z koterca huňatý batôžtek. „Volá sa Lara,“ dodal a podal ho Radkovi. Šteňa bolo ťažké a mrvilo sa chlapcovi v rukách. Skôr, ako ho položil na zem, oblizlo mu nos. Cesta domov im trvala dlho, pretože šteňa striedavo viezli v košíku a striedavo nechali batoliť sa za nimi po vlastných.
„Poď, Lara, Laruška“ volali naň nežne.
Muž sa nemýlil, z Lary vyrástol nádherný pes. Keď sa postavila na zadné laby a predné si vyložila Radkovi na plecia, Radko mal čo robiť, aby sa mu pod ťarchou psa nepodlomili kolená. Otec ju dal starostlivo vycvičiť a chodil s ňou na všetky výstavy v republike. Po čase zdobilo poličku v obývacej miestnosti niekoľko vzácnych trofejí. Cez deň Lara behala po dvore, v noci spávala v obrovskej búde pri dome. Ráno trpezlivo čakávala pred dverami, kým niekto z domu nevyšiel a nepohladil ju.
V jeden deň Lara pred dverami nebola. Chlapci prehľadali dvor, kôlňu, celé okolie domu. Zašli aj do neďalekého poľa, vypytovali sa ľudí. Lara zmizla. Mama plakala, otec sa mračil.
„Niekto ju musel ukradnúť, bol to vzácny pes,“ šomral si otec pod nos. Radko pochybovačne krútil hlavou, Lara by s nikým nešla.
Prešlo niekoľko dní.
A potom sa v jedno ráno ozval z dvora mamin výkrik. Chlapci vybehli von a uvideli mamu, ako sa drží za ústa a ukazuje na ulicu. Po ulici sa potácavo vliekol zúbožený pes. Nohy sa mu podlamovali, hádzalo ho zo strany na stranu. Chlapci prestrašene bežali psovi na pomoc. Lara jemne pokývala chvostom, ako keby chcela povedať, že to zvládne, že sa nemusia báť, a namáhavo sa vliekla ďalej. Z posledných síl sa doplazila k trom bielym schodíkom vedúcim do domu, telo sa jej niekoľkokrát zachvelo a potom dodýchala.
Otec s chlapcami odniesli Laru k veterinárovi, aby určil príčinu smrti.
„Je to neuveriteľné, kam až môže zájsť ľudská zloba,“ krútil veterinár nechápavo hlavou. "Vaša Lara zomrela na kurióznu otravu - niekto jej dal zožrať veľkú vyprážanú špongiu. nedokázala to stráviť..." To, čo im veterinár nedokázal povedať, bolo, kto Laru odvliekol a kam, a prečo musela Lara tak nezmyselne zomrieť.
*
Radko si utrel mokré líca a zadíval sa znovu na dvor. Stromy pri dome boli mohutné a tmavé. Tam kdesi pod nimi ležal hrob, ktorý chlapci podvečer vykopali.
Čerstvú zem zdobila malá tabuľka, na ktorú Radko vyryl nožíkom štyri písmená.
LARA.
Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.
Subscribe to:
Posts (Atom)