November 28, 2012

Peter Šišovský: Kalma

Desaťročná Lujza sedí na brehu a kope nohami. Občas sa podrážkou dotkne nehybnej hladiny a jazero vypľuvne spŕšku vody. Celú ju orosí, na nose pocíti sviežosť, akú možno zažiť len o šiestej ráno v lete a pár kvapiek spadne aj na ňufák psa, ktorý sedí hneď vedľa. Sedí- skôr čupí a lačne sa uškŕňa na ospalé ryby zavŕtané v riedkom bahne.
„Kalma, chytaj!“ zakričí do ticha, no Kalma, natupírovaný pudel, len čupí a drobným ostrým ňufákom očucháva ryby.
Ozve sa hlasné čľupnutie a na hladinu jazera dopadne krátky konár. Chvíľu sa na nej udrží, pretože v poslednom čase veľa pršalo a voda je teraz plná blata a trávy z blízkeho okolia, no po niekoľkých minútach napätého čakania si to ležérne ako potápač v skafandri namieri ku dnu. A Kalma len sedí a ostrým čiernym ňufákom očucháva vzdialené ryby.
„Kalma, čo je dnes s tebou?“ obráti sa k nej Lujza a malým vráskavým čelom si premeria dve čierny oči, ktoré sa ju snažia ignorovať. Chytí ju preto za bradu a za protestného kňučania si ju posadí do lona. Kalma sa chvíľu vzpiera a žalostne sa díva na kalom omámené ryby, no keď ju Lujza začne škrabkať za ušami, prestane.
„Kalma, ja som z teba jeleň,“ mračí sa Lujza a vytrvalo íska natupírované uši, pričom sa vôbec nepozastavuje nad tým, že jej medzi prstami plieskajú ako mastné zemiakové placky. „Pred polhodinou si bola cela hŕŕ a teraz si ako zdochlina. Čo ti je?“
No Kalma len čuší a lačne nasáva vôňu nahnitého rybacieho mäsa, premiešaného s bahnom. Mlčky ako rys sleduje hladinu či si to niektorá zdochýnajúca ryba nerozmyslí a nerozhodne sa dokonať svoj život v jej papuli.
„Aha, tam niečo je!“ snaží sa ju prebudiť k životu Lujza a vytrčeným prstom ukáže doprostred jazera. Skutočne sa tam rozčerila voda a na hladinu sa vzniesol konár, napoly nahnitý konár, ktorý tam len pred pár minútami hodila a ktorý sa tak tvrdohlavo nechcel ponoriť.
„Dones mi ho, Kalma!“ odrazu sa rozhodne Lujza a nedbajúc na to, že voda v jazere je chladná a plná kalu, zhodí si Kalmu z nôh a postrčí ju k brehu. Kalma zavrčí a obranne zaryje pazúry do mäkkej hliny, akoby jej chcela povedať, nech nevymýšľa sprostosti. Je čistokrvný domáci pudel, s rodokmeňom, každé dva týždne kúpaný, tak načo tie idiotské nápady?! Nech ju radšej íska za ušami.
„Kalma, nebuď strachopud!“ detská topánka ju kopne do stiahnutého zadku a pred dopadom do ťažkej vody stihne akurát tak zavyť. No ani to jej nepomôže, pretože sa už v momente kolíše v stojatej kalnej vode, s ostrým ňufákom vytrčeným dohora a čisté, včera vymasírované laby, sa jej zabárajú do mäkkého rybacieho tela.
„Kalma, dones mi ten konár!“ prikazuje Lujza a ostrým hlasom, ostrejším, než je vytrčený ňufák roztraseného psa, pokrikuje: „Plávaj! Vo vani ti to predsa ide!“
Vo vani!- naježene prská Kalma a horúčkovito prepletá labami, aby sa udržala na hladine a neklesla k mazľavému dnu. Do citlivého ňufáka, zvyknutého len na to najlepšie, sa jej tisne smrad a pach po zelených riasach ju štípe v očiach. No ona ho prehltne a bojovne sa pustí do bitky s olejovou masou okolo seba. Jedno tempo, druhé, tretie... pláva sa jej ťažko, pripadá si ako kôň, ktorý sa postavil na obrovský magnet, no aj tak sa po niekoľkých minútach dopracuje do stredu jazera.
„No vidíš, že z teba bude aj nejaký osoh!“ raduje sa Lujza a keď sa ostré Kalmine zuby zahryznú do vodou napitého dreva, natešene zvýskne. „To sa budú všetci diviť, aká si šikovná! Uvidíš!“
Kalma však len fučí a kašle na všetko, čo to malé decko bľaboce tam v diaľke na brehu. Ešte započuje čosi o celej konzerve kuracieho mäsa, ktorú dostane, no keď si spomenie na jeho lahodnú chuť, na prebudenom jazyku sa naplno ozve kalom napité drevo. Krátko ju napne a hoci sa pokúša držať tesáky stisnuté, krátky konár jej vypadne. Chvíľu sa zasmeje na hladine, no potom si to ladnou šípkou namieri zase ku dnu akoby si z nich urobil dobrý deň.
„Kalma, ty lenivá potvora!“ vynadá jej Lujza, keď ju za obojok vytiahne z vody a ešte ju aj prútom šľahne po zadku, aby vedela, že si zaslúži aj horšie. „Zajtra pôjdeme zas, aby si vedela,“ otočí sa na odchod od jazera a fučiaci pudel zvesí mokrý chvost. Nič nerieši, ani sa nepokúša vrčať, len poslušne nasleduje jej chudú postavu.
„Lujza!“ ozve sa z diaľky a na konci lesnej cestičky sa objaví žena. Vysoká, mohutná žena, silná štyridsiatnička, ktorá si veľkými nohami preráža cestu pomedzi maliny, husto vyrastené zo zeme. „Už budú raňajky! Poď s tým psom...!“
Mocný hlas sa jej zlomí a pri pohľade na špinavého pudla sa zasekne. „Čo si s ním stvárala?!“ jedovato vyštekne, a tak nebezpečne sa vyrúti dopredu, až Lujze vypadne z ruky palička, ktorou ešte pred chvíľou švihala Kalmu. „Znova bola v jazere? Nevravela som ti, že jej to nemáš dovoliť?! Lujza!“
„Ale, mami, ja som...,“ nedopovie, pretože koniec vety zanikne v hlasnej facke. Pred očami sa jej zamihajú hrubé matkine prsty, na pravom líci pocíti úder ako z dela a srdcervúco sa rozplače.
„Mamííí!“
„Nerev mi tu!“ okríkne ju a s vervou sa rozoženie aj na šokovanú Kalmu, ktorá je ale omnoho rýchlejšia než Lujza a v predtuche sa uhne. Napriahnutá noha preto preletí vzduchom naprázdno, Lujzina matka zamáva rukami akoby chcela vzlietnuť a takto sama sebou podkosená sa zvalí na zem.
„Dofrasa aj s tým prekliatom psom! Ja ho roztrhnem!“ vrieska na plné hrdlo a z ťažkých nohavíc si zotiera blato a olepené ihličie. Ruky má samý škrabanec, pretože spadla rovno do mokrého malinčia a na čele jej pulzuje hrubá žila. „KALMA!“
Kalma sa však ani nehne a zanovito sa krčí pod najbližším spadnutým konárom. Už pozná tieto excesy, výstupy Lujzy a jej matky a vie, že dokiaľ je učupená pod ťažkým konárom, nič sa jej nestane.
„Lujza, vytiahni ju odtiaľ!“ prikazuje jej matka a nečakajúc na jej pomoc, sama sa chytí hrubého konára. Je silná, pás má hrubší ako najbližšia jedľa, no aj tak má problém popasovať sa s konárom, obrasteným pichľavými malinami.
„Dokelu... Doriti! Pomôž mi! Čo nevidíš, že sama to neutiahnem!“ okríkne Lujzu, ktorá matku pozorne sleduje, no v momente, ako od nej dostane povel, pribehne jej na pomoc. Ešte stále má zapálené líce, iste ju veľmi bolí, no už sa jej chudé ruky načahujú za tými najdrapľavejšími vetvami a silno ťahajú.
Obrastený strom sa však aj tak nehne a Kalma sa potichu teší.
„Nestihnem ju umyť! A večer si má po ňu prísť tá ženská, čo si ju tu nechala!“ kŕčovito fučí Lujzina matka a nevšímajúc si drobné poranenia, ktorými ma obsypané dlane a ktoré jej každou ďalšou minútou spôsobuje pichľavé malinčie, ťahá. „Keby som ťa nemala dnes predať, tak ťa tak zlynčujem, že si na zadok nesadneš!“ vyhráža sa Kalme a ostro pritom zazerá na Lujzu. „Ty svoju výslužku dostaneš doma.“
„Ale, mamííí...,“ ťahavo protestuje Lujza a pustí sa do šklbania pichľavých malín akoby si vlastnou krvou chcela matku udobriť. „Veď vieš, aká je Kalma potvora. To ona je na vine!“
„Nemala si jej dovoliť skákať do jazera! Čo si nevedela, že dnes musí byť v poriadku?!“
„Ona sama skočila!“ protestuje a spod malinčia sa ozve Kalmino vrčanie. Lujza naň však nereaguje a presvedčivo dodáva: „Mala si ju vidieť, ako sa mi drala z nôh. Nemohla som ju udržať!“
„Tak ju teraz poriadne zdrap, keď si sa vtedy flákala! Aha, tam mám chvost!“ ukáže hrubým prstom pred seba, keď sa jej podarí narušiť Kalminu skrýšu. Lujza nečaká ani sekundu a svižne ako lasica už skáče na kolená a načiahne sa za huňatým natupírovaným chvostom. Ozve sa kňučanie a po niekoľkých minútach bolestivého zápasu drží Kalmu pevne v rukách.
„Nevďačná potvora!“ na vlhký ňufák dopadne facka, tlmená, aby jej nespôsobila žiadnu modrinu, ale dostatočne silná, aby ju to bolelo. Kalma kňučí, vzpiera sa, no z Lujzinho zovretia sa dostať nemôže, pretože malé kostnaté dievča si ju pritláča silno na hruď a neohrabane jej stíska chvost.

Poobede, ten istý deň, sa na dvore blízko jazera ozvú kroky. Patria územčistej žene, tučnej šesťdesiatničke, ktorá si prižmúrenými očami obzerá plné koterce a krátke prsty pchá pomedzi dierkované mreže. Psi na ňu brešú, je ich veľa, možno aj šesťdesiat a všetky sa dožadujú jej pozornosti. Ona sa však nevenuje ani jednému, len čo na niektorého spasiteľsky žmurkne a guľatú hlavu vykrúca na všetky strany, pretože hľadá malého pudla.
Kalmu.
„Dobrý!“ otvoria sa dvere na dome, ktorý pomaly ani nevidno, pretože je celý obklopený brechajúcimi klietkami a na priedomie vystúpi mohutná žena. Je to Lujzina matka, v ruke má vôdzku a na jej konci poslušne kráča Kalma. Má sklopenú hlavu a ostrý ňufák namierený k zemi, no okrem ošumelého správania na nej nevidieť nič horšie. Keď ju územčistá žena zbadá, až tak nadskočí od vzrušenia a cupitavo pribehne k domu.
„Tak tu si, ty moja bublinka!“ bez vyzvania ju berie do rúk a Kalma jej s kňučaním oblizuje ľavé ucho. Tučná žena sa smeje, celá sa až tak prehýba šťastím a takto sa natriasajúc, vyťahuje z peňaženky peniaze: „Ja som vedela, že vy sa mi o ňu postaráte. Bez vás by som si ani neužila dovolenku!
Ale aj tak som rada, že si už pri mne!“ stíska si natupírovaného pudla v náručí a on sa jej čistými labami zapiera o ruku, aby sa odtiahol od Lujzinej matky, ktorá ešte stále drží vôdzku.
„Ako sa správala?“
„Všetko bolo v poriadku. Je to milý a vychovaný pes. Môžete byť na ňu pyšná,“ odvetí jej Lujzina matka, ktorá je skoro dvakrát tak vysoká ako ona. „Tu dcéra s ňou chodila každé ráno na prechádzku, ako ste kázali.“
„Och, ďakujem, že ste nezabudli! Kalma je závislá na ranných prechádzkach,“ začervená sa a do Lujzinej chudej nastrčenej ruky strčí päťeurovku. „Tešilo ma! Určite prídeme zase!“ zamáva im ešte a nastúpi do auta. Keď zabuchne dvere, Kalma nalepí svoj ostrý ňufák na bočné sklo a začne tlmene vrčať.
„Čo je, moja milá?“ chlácholí ju. „Je ti ľúto, že odchádzaš?“ obzrie sa na zadné sedadlo, kde sa zlostí na okno nalepená Kalma a krútiac hlavou, premeria si jej vycerené zuby. „Neboj sa, na rok sa sem vrátime. Uvidíš, ako si to znova užiješ.“



Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.

November 27, 2012

Katarína Tholtová: Mačacia láska

„Cicúúúš!!!“ zúfalo som zvreskla, keď mi tá potvora vyskočila na rozpísaný referát a prevrhla pri tom hrnček s kávou. Referát prežil, káva nie. Cicuš zoskočila a v jej mačacích očiach som spozorovala záblesk viny. Ten sa však rýchlo vyparil a ona vybehla z izby zo strachu pred oprávneným trestom.
Doteraz sa čudujem, čo ma primälo zachrániť ju pred nástrahami ulice a ujať sa jej. Bola škaredá a tak trochu zlá. Život ju naučil. Radšej som si mohla kúpiť krásnu perzskú mačku, prítulnú a lenivú, ktorej by sa chcelo len dôstojne ležať na určenom mieste a nie demolovať moje školské práce. Ale ja vlastne mačky ani nemám rada.
Naše prvé stretnutie s Cicuš bolo veľmi romantické – zoskočila na mňa z kontajnera, doškriabala mi chrbát a takmer mi privodila infarkt. Tým si získala moju desiatu i srdce. Neskôr si vydobyla i moju izbu. Privlastnila si posteľ, z koberca si urobila záchod a z klávesnice trampolínu. Obdivovala som jej schopnosť prežiť a vôľu vybojovať si všetko, čo k tomu potrebovala. Vrátane sympatií mňa i celej mojej rodiny.
Pod tým jej čiernym riedkym kožuchom sa skrývalo toľko hrdosti! Dostávala najdrahšie večere z celej rodiny a keď sa ich po dlhom naliehaní a prosení uráčila zjesť, usadila sa na schodoch a z výšky a diaľky nás ostatných pyšne pozorovala, ako zjeme ten svoj chabý pokrm. Bola by som odprisahala, že jej na tvári pritom vždy pohrával taký mačací škodoradostný úsmev.
Boli sme skvelá dvojka. Sisuš (teda ja) a Cicuš (teda Cicuš). Postrach každej civilizovanej domácnosti. Keď mala dobrú náladu, bola skvelou poslucháčkou. Sadla mi na kolená, ja som ju hladkala a rozprávala jej o mojich životných trápeniach. V tých chvíľach vyzerala veľmi inteligentne a chápavo. Keď som ju prestala hladkať, ušla preč.
Dnes však bola urazená. Nedovolila som jej skonzumovať sestrinho nového škrečka menom Piškótka. Brala to veľmi osobne. Mala pocit, že tá malá myš bez chvosta ohrozuje jej výsostné postavenie a bola rozhodnutá oň bojovať. Možno preto mi vyliala tú kávu.
Teraz som nemala chuť ani čas naháňať ju po dome a presviedčať o mojej oddanosti. Ponáhľala som sa na stretnutie s Igorom, mojím takmer priateľom, tak som len poutierala rozliatu kávu a o ďalší osud referátu ani Cicuš som sa nestarala.
Keď som prišla do parku, Igor už sedel na lavičke a čakal na mňa. Stretávali sme sa tam vždy v pondelok večer. Vlastne sme sa na tom nikdy nedohodli, ale vždy sme tam obaja prišli. V pondelok o ôsmej. To bol náš čas.
Mierne zadýchaná som sa zvalila vedľa neho.
„Nechceš žuvačku?“ spýtal sa bez pozdravu.
Chcela som. Jednu mi podal, ja som si ju vložila do úst, papierik spôsobne poskladala a odniesla do koša. Aj on si dal. Papierik hodil pod lavičku. Tak sme tam sedeli, žuvali a mlčali. Naše stretnutia prebiehali vždy podobne. Je to fajn, mať s kým mlčať. Hlavne, keď si nemáme čo povedať. Pondelky sú už také.
Keď sme dožuvali a prestalo nás baviť sledovať okoloidúcich, pritúlili sme sa k sebe a začali sa bozkávať. Len tak z dlhej chvíle, jemne, nie ako vo filme. Aj nám to dosť dlho vydržalo. Predsa len nejaká činnosť musí zamestnať aj jazyk, keď nie je o čom rozprávať. Lenže už bolo veľa hodín, park na noc zamykali, tak nás vyhodili.
My sme sa však len tak nedali. Šli sme sa poprechádzať do mesta, potom sme sa vrátili, preliezli plot a ľahli na trávu. Bola úplná tma, nikde nikto. Igorovi som ani nevidela tvár. Len odlesk jeho očí bol jasný. Mal ich podobné ako Cicuš. Také mačacie. To bolo vlastne jediné, čo sa mi na ňom páčilo. Mal zvláštne črty. Chvíľu mi trvalo, kým som si na ne zvykla. Láska na dvanásty pohľad.
Zrazu sa niekde v rohu zasvietila baterka. Prestali sme sa hýbať i dýchať a svetlo sa zase zhaslo. Rozosmiali sme sa a baterka si to všimla. Opäť sa zasvietila, hľadala tých narušiteľov pokoja, ale my sme už bežali k najbližšiemu plotu a liezli von. Majiteľ baterky bol rýchly, dohnal nás a snažil sa ma stiahnuť dole. Igor ma zase ťahal hore. Aj to nakoniec vyhral a ja som bola v bezpečí. Unikli sme a za nami sa ešte hodnú chvíľu ozývalo: „Lotri! Vagabundi! Nevychovanci! Potmehúdi! Darebáci, do čerta s nimi!“ Ujo mal zjavne bohatú slovnú zásobu.
Škoda, že nás vyhnal z nášho parku. Ďalší pokus o ilegálne vniknutie sme však už neurobili.
„Kam teraz?“ spýtala som sa
Mykol plecami, ale niekam ma viedol.
Po pár zákrutách sme prišli tam, kam plánoval. Na múrik pri obchodnom dome. Nepáčil sa mi. Bol studený a vonku už bola poriadna zima. S nevôľou som si sadla, triasla som sa a Igor ma objal a zohrieval. A mlčal. Dnes stále len mlčal.
„Prepáčte, vy tu bývate?“ spýtala sa okoloidúca pani.
„Nie,“ odpovedala som prekvapene. „Na tomto múriku?“
„Máte tu neporiadok,“ povedala pani, akoby nepočula moju odpoveď. Ukázala na prázdne fľaše a škatuľky od cigariet povaľujúce sa na zemi a odišla.
Zasmiala som sa na tej absurdnej konverzácii, ale Igor stále mlčal.
„Nejdeme už?“ spýtal sa po chvíli.
Ešte sa mi nechcelo, napriek tej zime. Cítila som sa príjemne. Ale nasilu som ho tam nechcela držať.
„Poďme,“ odpovedala som.
A tak sme šli ruka v ruke, až sme sa dostali do bodu, kde sa naša spoločná cesta skončila.
„Sisuš, ja už do parku neprídem,“ povedal, pustil moju ruku a bez ďalšieho slova sa vybral opačným smerom. Len tak.
Bola som prekvapená, to som nečakala. Na začiatku som cítila len šok. Potom som si uvedomila, že sa vlastne takto v noci nemám ako dostať domov, na taxík som so sebou nemala dosť peňazí. Musela som ísť pešo.
Našťastie som to nemala ďaleko, ale bola to taká bezútešná cesta, široká a rovná, vôbec nebolo vidieť na jej koniec a v detstve sa mi aj zdala nekonečná. Ako som tak šla a šla, zrazu mi začalo byť strašne smutno. Chcela som už byť doma, v teple. S počúvajúcou Cicuš na kolenách. Ale vedela som, že musím ešte ísť a ísť, triasť sa zimou na tej nepríjemnej ceste.
Onedlho na mňa zatrúbil taxikár. Pýtal sa na našu ulicu, tak sa aj potom ponúkol, že ma tam zvezie. Vtedy som si spomenula na všetky tie varovania, ako si nikdy nemám sadať do cudzieho auta. Zahodila som ich za hlavu a sadla som si. V krízovej situácii sa taxík zadarmo neodmieta.
Domov som prišla živá, zdravá, neznásilnená a neokradnutá v strede noci. Tešila som sa, že sa môžem najesť, napiť a ľahnúť si do postele. Bola som vyčerpaná.
„Cicuš,“ zašepkala som, keď som vošla do izby a usadila sa na posteľ s nastavenými kolenami.
Ale Cicuš nikde. Šepkala som naliehavejšie a naliehavejšie a nič. Ráno som sa dozvedela, že zjedla Piškótku a ušla.




Katarína Tholtová, autorka knihy Nočné motýle, víťazka Literárnej ceny Mám talent 2010

November 22, 2012

Zuzana Šedá: Zachráňte Miša!

„Vravela som ti, nenos do domu to prašivé šteňa! Ale ty si nedáš povedať! Ty si najmúdrejšia! Teraz to máš tu! Nakazí celú rodinu! Aj to malé nenarodené...“ s lamentovaním sa vovalí svokra do kuchyne práve vtedy, keď zoškrabávam z prihoreného koláča okraje. Preto v prvom momente nereagujem, ale snažím sa ukryť svoj ťažký zločin pred jej orlím zrakom. Samozrejme, márne.
„Zase ti prihorel?“ škodoradostne sa uchechtne.
„Kto nás nakazí?“ pýtam sa konečne, lebo odkedy mám Lauru, desím sa slova choroba ako čert svätenej vody.
„To šteňa, čo si dovliekla od Svátkov! Cico má tuberu! Včera ho odviezla sanitka. Tetka Kotúlka mi teraz vravela,“ zmizne svokre úsmev z tváre a nahodí pre zmenu tragický výraz.
„Ale to sa hádam na psa neprenáša...“ snažím sa protestovať.
„Prenáša, veru prenáša. Nevieš, že Kotúlkin vnuk je doktor? Ten Karol, no ten, čo mu žena ušla a nechala mu dve deti. Len tú malú si vzala, tú ryšavú, ale tá vraj nie je od neho. A ani s tým to nemá, čo s ním ušla. Vraj s nejakým hercom, či spevákom...“
„A ten doktor vravel, že je to prenosné?“ prerušujem ju, lebo, keď ona začne s vysvetľovaním kto s kým a kedy, neskončí ani do druhého dňa.
„Áno, áno, vravel, lebo aj Kotúlka chcela od Svátkov jedno šteňa, ale potom nevzala. So Svátkovou sa povadili pre tie role, tak nevzala. A teraz mi vraví, že dobre urobila, lebo starý Cico má tuberu a Karolko jej povedal, že sa to môže aj na človeka zo psa preniesť.“
Obleje ma studený pot a mimovoľne si siahnem na brucho. V tej samej chvíli vyzriem z obloka. Laura naťahuje čierne chlpaté šteňa a vyzerá tak šťastne a spokojne, netuší, že jej niečo hrozí. Chorá býva málokedy.
„Nie je očkovaná!“ vyhŕkne zo mňa.
„Ty si ju nedala zaočkovať? Aj minule v správach dávali, že niektorí rodičia sú proti očkovaniu, ale to by mi nenapadlo, že aj ty... No, pekne sme dopadli, decko nám umrie, lebo panička vymýšľa všelijaké novoty...“
„Nič nevymýšľam, nemohli ju a teraz, keď som tehotná tiež nemôžu, je to živá vakcína, mohlo by to malému ublížiť,“ bránim sa.
„Živá vakcína, živá vakcína. A teraz ti ten živý nakazený pes oblizuje decko! Keby tu bol Štefan, ten by ho hneď...“
Vybehnem na dvor. Laura práve hádže Mišovi loptičku. Teda, snaží sa hádzať, ešte jej to veľmi nejde. Mišo vrtí chvostom od radosti, vyplazuje uslintaný jazyk. Zjavne je to najšťastnejšie šteňa pod slnkom. A ja mám teraz prerušiť túto idylu! Ale dieťa je na prvom mieste. Chytím Lauru za ruku.
„Poď Lauruška, dáme si koláčik!“ lákam ju na jedlo, lebo to vždy funguje. Teraz asi nie. Vie, že mi koláč prihorel, preto nechce ísť? Ťahám plačúcu Lauru od prekvapeného Miša, vo dverách takmer prevalím víťazoslávne sa tváriacu svokru. Ako keby som počula jej myšlienky. Zase si nevieš poradiť, milá Ela! Mal si ten môj Štefan radšej vziať tú Alicku!
V kúpeľni púšťam horúcu vodu a drhnem dcérku ako zmyslov zbavená.
„To už aj tak nepomôže, týždeň sa s ním oblizovala,“ kritizuje moje počínanie svokra a odmietavo krúti hlavou. Mám chuť namieriť tú horúcu sprchu na ňu. Pokazila by som jej čerstvú trvalú a zmyla tú fialku, čo na nej má.
„Mala by si ho dať okamžite utratiť! Pošlem ti Lojza, má pušku.“
„Pušku?“ zdesím sa. „Hádam radšej injekciu, keď už to musí byť,“ snažím sa namietať.
„Musí byť? Ona sa ešte pýta, či to musí byť? Neskutočné! Čo si ty za matku? Pes je pre teba dôležitejší?“
Vie veľmi dobre, že nie je. Iba ma chce trýzniť, ako vždy. Nikdy nevynechá príležitosť, aby mi dala najavo, aké som nemehlo, odľud či škrata, ktorá si jej dokonalého synáčika vôbec nezaslúži.
„A za injekciu je škoda peňazí! Pošlem ti toho Lojza,“ zvrtne sa na opätku, teda určite by sa zvrtla, keby nejaký mala a keby sa jej s tými stodvadsiatimi kilami dalo zvŕtať.
Nesnažím sa ju zadržať, som rada, že konečne vypadla, aj keď ten Lojzo sa mi vôbec nepáči. Tá jeho puška sa mi nepáči. Len dúfam, že Laura z toho, čo sme tu rozprávali, nič nerozumela. Ani jej by sa to nepáčilo. Pozriem na ňu. Už neplače, hrá sa s mydlom. Natiera si ho až k lakťom, je ružové, určite si predstavuje, že má ružové rukavičky, je víla a začaruje zlú maminu, ktorá jej nedovolí hrať sa s Mišom. Preháňam. Už mi celkom šibe! Ale čo ak má svokra pravdu? Ani Štefan tu nie je. A keby aj bol, nič by mi nepomohol. Takéto veci on nerieši. A keď sa ukáže, že som sa zmýlila, riešenie bolo iné, aké som zvolila, je ten najmúdrejší z múdrych.
Zavolám detskej lekárke! To mi napadne ako prvé. Tento mesiac som jej už síce volala asi štyrikrát a vždy to bol planý poplach, ale hanba, nehanba, dieťa je na prvom mieste. Nedvíha. Dofrasa, čo teraz? Valika! Nie je síce doktorka, ale lekárnička, no možno bude vedieť.
„Nehnevaj sa, Ela, tak toto naozaj neviem. Myslím si, že skôr nie, ale zaručiť ti to nemôžem. Ešte som sa s takým niečím nestretla. Veď tuberkulóza sa už takmer nevyskytuje.“
Takmer. Ale čo ja s tým jej takmer mám urobiť? Čo ak sa práve teraz vyskytuje na mojom dvore? To ma neuteší, ani keby sa už nikde inde nevyskytovala.
„Dám ti číslo na jedného veterinára. Ten to skôr bude vedieť.“
Utieram Laure ruky, samozrejme, začne rumázgať. Odkrojím jej z koláča a vytáčam veterinára.
„Môže sa tuberkulóza preniesť z človeka na psa?“
„To sa ma pýtate hypoteticky alebo máte konkrétny problém? Lebo, ak to prvé, tak naozaj nemám čas, na stole mám kravu...“
Ten určite nemá na stole kravu, to o mne si myslí, že som krava.
Snažím sa mu vysvetliť situáciu čo najstručnejšie.
„Tuberkulóza je vysoko nákazlivé ochorenie. Určite to doma nedržte. Psa treba utratiť!“
Roztriasla som sa na celom tele. Malá sa na mňa sladko usmiala a malý ma tak silno kopol, až sa mi zahmlilo pred očami. Aký pekný deň to mohol byť!
Znovu vytáčam detskú. Konečne zdvihla.
„Nerobte paniku pani Pagáčová. Zavolajte na pľúcne...“ počúvam pokojný doktorkin hlas a roztrasenou rukou si zapisujem číslo, kde mi to majú objasniť najspoľahlivejšie.
Ženský, tentoraz vôbec nie pokojný hlas po mojom zdĺhavom vysvetľovaní vyštekne:
„Dám vám doktora,“ a tak znovu, už ani neviem koľkýkrát, rozprávam príbeh o tom, ako sme si vzali malé chlpaté šteniatko, ktoré mi tak veľmi pripomínalo psa Miša z môjho detstva, že som ho jednoducho u tých Svátkov nemohla nechať. Nie, tak toto doktorovi nerozprávam. Ale o tom veterinárovom verdikte, to mu poviem..
„Jáj, mladá pani, len vy to úbohé zviera nezabíjajte!“ smeje sa rozveselený doktor a niekoľkokrát ma ubezpečuje, že mojej rodine naozaj nič nehrozí.
„A ako sa volá ten pán s tuberkulózou?“
Privedie ma do pomykova. Chcem povedať celé meno a stále mi chodí po rozume len Cico a Cico, až zo mňa nakoniec vypadne len ten Svátek.
„S tuberkulózou tu žiadneho Svátka nemáme.“
Vydýchnem. Spotená som ako svokra, keď rýľuje záhradu.
Laura už stihla roznosiť koláč po všetkých kútoch domu, ale v tej chvíli by mi nevadilo, ani keby počmárala fixkou moje plesové šaty.
Stále mi to však nejako nedá pokoj. Vpracem špinavú Lauru do kočíka a hybaj k tetke Malinovej. Je to nielen najbližšia suseda Svátkovcov, ale aj najlepšie informovaná osoba v dedine. Ona bude vedieť, aká je pravda.
„Hovno tuberu! Zápal pľúc má. To kto ti takú somarinu...?“
Keď šepnem svokra, len sa zaškerí a mávne rukou. Aj by som ju vyobjímala, ale asi by to neprijala s porozumením. Starí ľudia nie sú zvyknutí na búrlivé prejavovanie citov. Aby som uspokojila svoju citovú potrebu vyobjímam dcérku a doma ešte Miša. Ten chudák ani netuší, aké mal dnes šťastie. Ušiel hrobárovi z lopaty, či skôr Lojzovi spred mušky. Podozrievam svokru, že si to vymyslela. Keď mi môže ublížiť, je schopná tých najhorších konšpirácií. Mišo mi hryzie palce na nohách. Keby ho tak videla svokra! Podľa nej, pes do domu nepatrí.
Keď som jej na druhý deň povedala, že Svátek má zápal pľúc a žiadnu tuberu, pokrčila plecami a vyšla z nej jediná neúplná veta: „Psovi dáš normálne meno a decku...“ hodila rukou a zabuchla za sebou dvere.



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov. 

Tamara Tainová: Pozor, zlý pes!

Na vychudnuté telo psa dopadla spŕška kameňov. Dina chňapla po jednej zo skál a tá prudko zazvonila o jej zuby.
"Trefa,“ ozval sa piskľavým hlasom vysoký chudý chlapec s pehavou tvárou a svetlozelenými očami, keď pes bolestne zvyl. „Teraz skús ty,“ posotil ku zhrdzavenému plotu malého chlapca a vložil mu do rúk skalu.
Malý netrafil.
„Babrák,“ zlostil sa Piskľavý a zodvihol zo zeme ďalší kameň. „Teraz niečo uvidíte,“ obrátil sa na skupinku detí a zaškeril sa. Neuvideli nič, pretože na konci ulice sa objavila potácajúca postava starého Krištofa.
„Padáme!“ zavelil Piskľavý a deti sa rozbehli popri záhradách z dosahu mužových nadávok a kalných očí.
Dina sa schúlila pri rozsušenej búde a nesmelo kývla chvostom. Tackajúce kroky zastali pri jej hlave. Ťažká topánka sa rozmáchla, muž zavrávoral. Dina sa prikrčila ešte viac.
„Čo sa bo-íš? Nič ti neu-robím,“ zabľabotal muž a obrátil sa k domu. Po ceste zakopol do plechovej misky a vylial z nej vodu. Keby bola Dina ľudskou bytosťou a čítala by Londonovho Bieleho tesáka, možno by sa v tej knihe spoznala a možno by dokonca prišla aj na to, že jej týranie má nejaký zmysel. Starý Krištof ju však nevychovával pre psie zápasy, nevychovával ju vôbec, ak sa za výchovu nepovažovali kopance, ktoré jej pravidelne uštedroval. Ale občas, občas, keď mu z hlavy vyšumel alkohol a jeho duše sa zmocnila nečakaná ľudskosť, podišiel k psovi a pohladil ho po hlave. "Si mi len na oštaru," hovorieval mu v takej chvíli a Dina od slasti prižmurovala oči a neodvážila sa ani pohnúť.
Dnes ju však nepohladil, odpotácal sa do domu a zvalil sa na starú zapáchajúcu posteľ. Bude tam ležať, kým nevytriezvie a možno aj dlhšie.
Dina sa priblížila k miske a snažila sa vysať jazykom aspoň tých pár kvapiek, ktoré zostali na jej povrchu. Neskôr, keď slnko nemilosrdne pripekalo na jej vychudnuté telo a zaschnutý koláč krvi na hlave, ozvalo sa z jej hrdla bolestné kňučanie.
Po mnohých hodinách kňučanie prestalo. Hrdlo aj jazyk jej opuchli od smädu a horúčavy a bokmi jej občas šklbol slabý kŕč.
Keď nasledujúce poobedie pribehla tlupa chlapcov ku Krištofovmu domu, za plotom uzrela nehybné telo.
"Zdochol, obluda... " povedal Piskľavý so zvrátenou ľútosťou, ktorá naznačovala, že mu nie je ľúto psa, ale zmarenej zábavky.
Malý si pritlačil tvár na plot a zvedavo hľadel na mŕtveho psa.
Dina ležala s jazykom zaseknutým medzi zubami pri búde, na ktorej sa belel kostrbatý nápis POZOR, ZLÝ PES!



Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.

November 21, 2012

Ava Eva: Ľudia medzi nami

Je studený sychravý októbrový deň. Jeden z tých nevľúdnych dní, ktoré jeseň prináša.
Flákam sa ulicami, je mi zima, ale hlad víťazí nad „teplom domova“, a tak snorím po
obci. S ňufákom pri zemi hľadám známu vôňu, ktorá by ma priviedla k jedlu. Život mi
ubieha deň za dňom a ja sa snažím prežiť. Trvá to už hodnú dobu. Odvtedy, čo sa ma
ako šteňaťa nabažili a potom zistili, že som príliš veľký a živý. A tak sa ma vzdali –
odviezli ma na dedinu k novým pánom.

Bolo mi nanič... miloval som svoju rodinu. Ocitol som sa osamelý u cudzej ženy, ktorá
sa mala o mňa starať. Bol som však viac bitý než sýty. Moja pekná, pestovaná srsť sa
časom zmenila na klbko chuchvalcov plné parazitov, špiny a výkalov. Mrzelo ma to,
pretože kedysi som bol krásny a dobre živený. Teraz ma Cudzinka každý deň vyháňa
z dvora, a tak celé dni blúdim po uliciach. Ale večer sa vraciam späť a čakám, čo bude...
Dnešok nie je iný – opäť sa túlam. Odrazu začujem piskot. Zdvihnem hlavu a zbadám
dvoch ľudí. Pozorujú ma. Mladý muž a žena. Ona sa smeje, volá na mňa. Tak dávno ma
nik k sebe nevolal! Rýchlo, akoby mi šlo o dušu, rozbehnem sa k nim. Uši mi
poskakujú vo vetre a šťastný sa vrhnem k nej. Neviem sa nasýtiť láskania, ktoré mi
dávajú jej ruky a nežný, láskavý hlas. Muž sa ku mne skloní a podáva mi sušienku.
Pahltne ju zmastím – už ani netuším, kedy som mal podobnú dobrotu! Poďakujem sa
mu vrúcnym pohľadom. Oblížem mu dlaň a nežne hryzkám jeho prsty. Páči sa mu to.
Viem to, pretože sa bláznivo smeje.
„Zoberme si ho,“ prehovorí ona a prosebne sa na muža zadíva. „Pozri, aký je
zanedbaný. Určite ho niekto vyhodil, a je to taký krásny psík!“
Och, keby len vedela, akú má pravdu!
„Čo si malá, kde by sme ho dali? A nevieš, či nemá pána...“
„Myslíš, že ak by mal, jašil by sa s cudzími ľuďmi a vyzeral by tak, ako vyzerá?!“
„Neviem, ale nemôžeme si ho vziať. Poď, musíme ísť.“
Radosť v mojich očiach pohasla, zachvátil ma strach. Keby som tak mohol hovoriť...
rozprávať ľudskou rečou! Ale nemôžem. Vidím, ako sa odo mňa vzďaľujú; ako na mňa
hľadí bytosť s nežným hlasom, v ktorom som rozpoznal lásku. Sadá do auta, ktoré
vzápätí štartuje.
Toto neznesiem. Rýchlo sa rozbehnem k vozidlu. Cítim, že ho musím zastaviť. Ale
ako!? Už viem – vrhnem sa k jej dverám, vyskočím na ne, šialene škriabem a žalostne
skučím. Vidím, že obaja sa na mňa dívajú, potom pozrú na seba a vzápätí motor
zdochne. Vystúpia a ja som celý bez seba. Poskakujem okolo nich ako divý.
„Tak na toto sa nemôžem pozerať,“ povie on. „Vezmi ho na úrad a ak nemá majiteľa,
zoberieme si ho.“
Všimnem si, ako sa žena usmieva a potom sa mi prihovorí:
„Poď, nespratník, ideme.“
Nasledujem ju, a keď mi pri dverách prikáže čakať, poslúchnem. Netrvá dlho a vzápätí
sa vracia aj s ľuďmi z úradu. Navliekajú mi povrázok a počúvam, čo vravia:
„Nebojte sa, my sa oňho postaráme. Obecným rozhlasom sa pokúsime nájsť jeho
majiteľa. Ak sa neprihlási, váš telefón máme a určite sa vám ozveme.“
„Ďakujem,“ povie ona a poškrabká ma po štici. Odstúpi a potom kráča preč. Takmer
šaliem, keď vidím, že odchádza a ja nemôžem ísť s ňou. Povraz okolo hrdla mi to
nedovolí. Odvádzajú ma a zatvárajú v akejsi garáži. Prinesú mi vodu, granule
a nechávajú ma napospas samote. Napijem sa, ale jedla sa ani nedotknem. Trpím.
Prejde niekoľko hodín a garáž sa opäť otvára. Vo dverách sa objaví muž, ktorý ma
zavrel a vedľa neho stojí Cudzinka. Som nešťastný. Už viem, čo sa bude diať...
Noc prejde akosi pomaly a na druhý deň som opäť vonku – vyhnala ma. Túlam sa po
obci a dúfam, že natrafím na ľudí z predošlého dňa. Nikde ich však nevidím. Odrazu
spozorujem muža, ktorý mi včera priniesol jedlo a vodu. Pribehnem k nemu a vítam sa
s ním.
„No teda, nešťastník, a ty tu čo robíš?“ prihovorí sa mi a odvádza ma k úradu.
Vchádzame do budovy, ľudia na nás pozerajú.
„Zavolajte jeho majiteľke a spýtajte sa jej, čo to má znamenať!“
Žena berie telefón a chvíľu hovorí s Cudzinkou. Potom zloží slúchadlo a
povie: „Povedala, že ho vyhodila a viac ho nechce.“
„To sú mi ľudia!“ zahrmí mužov hlas. „Zatelefonujte tým dvom a spýtajte sa ich, či ešte
majú záujem; či si poňho prídu. Ale najprv ho odveďte.“
Opäť ma zatvárajú do garáže. Do tmy a ticha. Čakám a kňučím. Neviem, čo sa bude
diať. Je mi smutno.
Prejdú nekonečné hodiny, kým sa dvere otvoria a oslepený slnkom ledva rozpoznám
postavu mladej ženy. Nevidím ju dobre, ale spoznávam jej hlas – hlas mojej panej; hlas
bytosti, u ktorej som včera našiel lásku. Vrhám sa k nej a som veľmi šťastný. Vrtím sa,
skáčem, oblizujem jej ruky, ktoré ma hladia a potom spozorujem muža, ktorý ženu
sprevádza. Áno, je to on. Jej partner, človek, ktorý mi dal keks a vypol motor auta.
Priskočím k nemu a skôr, ako sa nazdá, oblížem mu tvár. Usmievajú sa. A ja s nimi –
v duši.

Cupitám popri nich, a keď otvoria dvere auta, som prvý, ktorý doň vlezie. Obaja sa
smejú. Žena sa posadí a ja vyleziem na ňu. Viem, som veľký a ťažký, ale akosi cítim, že
jej to neprekáža. Túlim sa k nej a štuchám do muža, ktorý riadi vozidlo.
Odvádzajú ma. Odvážajú do nového domova a ja nepochybujem, že mi bude fajn. Opäť
bude zo mňa krásny a veselý pes – som rád, keď sa o mňa starajú.
Šťastne dýcham a som ako živé striebro. Teším sa, pretože som našiel lásku. Lásku,
ktorú budem dostávať a zároveň dávať, lebo viem, že láska sa nepestuje iba medzi
ľuďmi...

Venujem všetkým tým, ktorým nebol, nie je a nikdy nebude ľahostajný osud zvierat. (Ava)



Ava Eva - autorka citlivých poviedok a básní a tiež historických románov Izabela - Láskou spútaní, Izabela II. V tieni Notre-Dame, ktoré vyšli aj v českom jazyku.

Jara H. Bertolasi: Láska až za hrob

„Lacko, Lacko!“ ľadový januárový vzduch preťal výkrik nesúci sa cintorínom. Žena v čiernom kabáte sa priblížila po neodhrnutej cestičke, obišla nedávno zasypaný hrob založený vencami a kyticami, poprášený čerstvo napadaným snehom.
„Bol tu, vidím miesto, kde sa roztopil počas ležania.“ Povedala si pre seba ustarostená žena a poobzerala sa naokolo hľadajúc v bielobe stopy Lackových tlapiek.
Veľa toho nevidela, lebo okolie sa odrazu rozmazalo v prívale sĺz.
„Synček...“ vzdychla si a z hrude sa jej vydral srdcervúci nárek. „Bože, ako si mohol dopustiť, aby matka pochovala svoje dieťa?“
Myseľ otupená žiaľom posledných dní si nedokázala vybaviť tvár jediného, takmer dospelého syna. Už nikdy nevstúpi do voňavej kuchyne, neovinie jej ruku okolo pliec a nepoloží bradu na jej temeno. Už nemá význam variť, ani vypekať, nemá zmysel žiť. Jediný zmysel leží hlboko v ľadovej zemi a s ním je pochované aj jej srdce.
Niekto začal do jej mysle premietať film.
„Maminka, však sa nebudeš hnevať.“
Paľko vstúpil do dverí, spolu s ním sa priplazil ľadový vzduch a omotal sa jej okolo členkov. Oblečený v zelenej bunde mal brucho neprirodzene vypuklé a rukou prestrčenou pomedzi zapnuté gombíky si ho pridržiaval.
„Nenahneváš sa?“ zopakoval.
„Paľko, už si mal byť dávno v škole. Čo tu robíš?“
Chlapec ostal stáť v rozpakoch, akoby na tento prehrešok vôbec nepomyslel. Bunda sa zavlnila a vyšiel spod nej zvláštny zvuk.
„Našiel som ho v kontajneri ako tichučko kňučí a trasie sa od zimy. Pozrel som dnu a tie oči ma tak prosili...“ to už rozopínal bundu a v hrsti držal ušpinené, vyľakané a vyhladované šteniatko.
Matka zhíkla.
„Paľko, čo s ním budeme robiť? Veď sa v tom kurníku ledva pomestíme.“
„Bude spať u mňa v izbe, postarám sa oňho,“ využíval chlapec medzeru v maminej obrane. Pocítil, že jej stanovisko nie je vôbec jednoznačné. Pozerala na chlpatú guľu v synových rukách, váhala a srdce jej mäklo nehou.
„Vieš ty, koľko je so psom starostí?“
„Maminka, ty si poklad! Hneď mu idem urobiť pelech.“
„Počkaj, počkaj, a do školy...?“
„Napíšeš mi ospravedlnenie z vážnych rodinných dôvodov. Veď som práve zachránil nového člena rodiny.“ Úsmev sa mu rozlial po chlapčenskej tvári.
Matka medzitým vybrala z chladničky škatuľu s mliekom, prihriala ho a naliala do starej misky.

O nohu sa jej oprela psia hlava a prerušila tok obrazov. Utrela si oči a vysiakala sa do premočenej vreckovky.
„Tu si, tuláčik.“
Psík zakňučal a upieral pohľad striedavo do jej tváre a k miestu, kde naposledy spolu s jeho priateľom zmizlo aj materinské srdce.
„Ja viem, že ti chýba. Ale toto nie je vhodné miesto na spanie, Lacko.“
Pes zakňučal ako odpoveď.
„Poď chlpáč, doma už ťa čaká miska s jedlom.“
Zohla sa, stiahla rukavice a ku koženému obojku pripla vodítko.
„Nemôžeš tu ostať, zamrzol by si. Paľko sa už domov nevráti, nemusíš ho strážiť.“
Kľakla si k nemu do snehu, poškrabala za ušami a zopakovala posledné slová.
Lacko sa ani nepohol, len sa jej díval bez prestania do očí a vôbec by ju v tej chvíli neprekvapilo, keby k nej prehovoril ľudskou rečou. Lebo ak by to tak bolo, prvé, čo by počula by znelo: Strážim tvoje srdce, kým si preňho znova neprídeš.


Jara H. Bertolasi vyštudovala na UMB v Banskej Bystrici taliansky jazyk v odbore tlmočníctvo a prekladateľstvo, čomu sa aktuálne venuje. Je autorkou románu Nahí strážcovia raja.