November 28, 2012

Peter Šišovský: Kalma

Desaťročná Lujza sedí na brehu a kope nohami. Občas sa podrážkou dotkne nehybnej hladiny a jazero vypľuvne spŕšku vody. Celú ju orosí, na nose pocíti sviežosť, akú možno zažiť len o šiestej ráno v lete a pár kvapiek spadne aj na ňufák psa, ktorý sedí hneď vedľa. Sedí- skôr čupí a lačne sa uškŕňa na ospalé ryby zavŕtané v riedkom bahne.
„Kalma, chytaj!“ zakričí do ticha, no Kalma, natupírovaný pudel, len čupí a drobným ostrým ňufákom očucháva ryby.
Ozve sa hlasné čľupnutie a na hladinu jazera dopadne krátky konár. Chvíľu sa na nej udrží, pretože v poslednom čase veľa pršalo a voda je teraz plná blata a trávy z blízkeho okolia, no po niekoľkých minútach napätého čakania si to ležérne ako potápač v skafandri namieri ku dnu. A Kalma len sedí a ostrým čiernym ňufákom očucháva vzdialené ryby.
„Kalma, čo je dnes s tebou?“ obráti sa k nej Lujza a malým vráskavým čelom si premeria dve čierny oči, ktoré sa ju snažia ignorovať. Chytí ju preto za bradu a za protestného kňučania si ju posadí do lona. Kalma sa chvíľu vzpiera a žalostne sa díva na kalom omámené ryby, no keď ju Lujza začne škrabkať za ušami, prestane.
„Kalma, ja som z teba jeleň,“ mračí sa Lujza a vytrvalo íska natupírované uši, pričom sa vôbec nepozastavuje nad tým, že jej medzi prstami plieskajú ako mastné zemiakové placky. „Pred polhodinou si bola cela hŕŕ a teraz si ako zdochlina. Čo ti je?“
No Kalma len čuší a lačne nasáva vôňu nahnitého rybacieho mäsa, premiešaného s bahnom. Mlčky ako rys sleduje hladinu či si to niektorá zdochýnajúca ryba nerozmyslí a nerozhodne sa dokonať svoj život v jej papuli.
„Aha, tam niečo je!“ snaží sa ju prebudiť k životu Lujza a vytrčeným prstom ukáže doprostred jazera. Skutočne sa tam rozčerila voda a na hladinu sa vzniesol konár, napoly nahnitý konár, ktorý tam len pred pár minútami hodila a ktorý sa tak tvrdohlavo nechcel ponoriť.
„Dones mi ho, Kalma!“ odrazu sa rozhodne Lujza a nedbajúc na to, že voda v jazere je chladná a plná kalu, zhodí si Kalmu z nôh a postrčí ju k brehu. Kalma zavrčí a obranne zaryje pazúry do mäkkej hliny, akoby jej chcela povedať, nech nevymýšľa sprostosti. Je čistokrvný domáci pudel, s rodokmeňom, každé dva týždne kúpaný, tak načo tie idiotské nápady?! Nech ju radšej íska za ušami.
„Kalma, nebuď strachopud!“ detská topánka ju kopne do stiahnutého zadku a pred dopadom do ťažkej vody stihne akurát tak zavyť. No ani to jej nepomôže, pretože sa už v momente kolíše v stojatej kalnej vode, s ostrým ňufákom vytrčeným dohora a čisté, včera vymasírované laby, sa jej zabárajú do mäkkého rybacieho tela.
„Kalma, dones mi ten konár!“ prikazuje Lujza a ostrým hlasom, ostrejším, než je vytrčený ňufák roztraseného psa, pokrikuje: „Plávaj! Vo vani ti to predsa ide!“
Vo vani!- naježene prská Kalma a horúčkovito prepletá labami, aby sa udržala na hladine a neklesla k mazľavému dnu. Do citlivého ňufáka, zvyknutého len na to najlepšie, sa jej tisne smrad a pach po zelených riasach ju štípe v očiach. No ona ho prehltne a bojovne sa pustí do bitky s olejovou masou okolo seba. Jedno tempo, druhé, tretie... pláva sa jej ťažko, pripadá si ako kôň, ktorý sa postavil na obrovský magnet, no aj tak sa po niekoľkých minútach dopracuje do stredu jazera.
„No vidíš, že z teba bude aj nejaký osoh!“ raduje sa Lujza a keď sa ostré Kalmine zuby zahryznú do vodou napitého dreva, natešene zvýskne. „To sa budú všetci diviť, aká si šikovná! Uvidíš!“
Kalma však len fučí a kašle na všetko, čo to malé decko bľaboce tam v diaľke na brehu. Ešte započuje čosi o celej konzerve kuracieho mäsa, ktorú dostane, no keď si spomenie na jeho lahodnú chuť, na prebudenom jazyku sa naplno ozve kalom napité drevo. Krátko ju napne a hoci sa pokúša držať tesáky stisnuté, krátky konár jej vypadne. Chvíľu sa zasmeje na hladine, no potom si to ladnou šípkou namieri zase ku dnu akoby si z nich urobil dobrý deň.
„Kalma, ty lenivá potvora!“ vynadá jej Lujza, keď ju za obojok vytiahne z vody a ešte ju aj prútom šľahne po zadku, aby vedela, že si zaslúži aj horšie. „Zajtra pôjdeme zas, aby si vedela,“ otočí sa na odchod od jazera a fučiaci pudel zvesí mokrý chvost. Nič nerieši, ani sa nepokúša vrčať, len poslušne nasleduje jej chudú postavu.
„Lujza!“ ozve sa z diaľky a na konci lesnej cestičky sa objaví žena. Vysoká, mohutná žena, silná štyridsiatnička, ktorá si veľkými nohami preráža cestu pomedzi maliny, husto vyrastené zo zeme. „Už budú raňajky! Poď s tým psom...!“
Mocný hlas sa jej zlomí a pri pohľade na špinavého pudla sa zasekne. „Čo si s ním stvárala?!“ jedovato vyštekne, a tak nebezpečne sa vyrúti dopredu, až Lujze vypadne z ruky palička, ktorou ešte pred chvíľou švihala Kalmu. „Znova bola v jazere? Nevravela som ti, že jej to nemáš dovoliť?! Lujza!“
„Ale, mami, ja som...,“ nedopovie, pretože koniec vety zanikne v hlasnej facke. Pred očami sa jej zamihajú hrubé matkine prsty, na pravom líci pocíti úder ako z dela a srdcervúco sa rozplače.
„Mamííí!“
„Nerev mi tu!“ okríkne ju a s vervou sa rozoženie aj na šokovanú Kalmu, ktorá je ale omnoho rýchlejšia než Lujza a v predtuche sa uhne. Napriahnutá noha preto preletí vzduchom naprázdno, Lujzina matka zamáva rukami akoby chcela vzlietnuť a takto sama sebou podkosená sa zvalí na zem.
„Dofrasa aj s tým prekliatom psom! Ja ho roztrhnem!“ vrieska na plné hrdlo a z ťažkých nohavíc si zotiera blato a olepené ihličie. Ruky má samý škrabanec, pretože spadla rovno do mokrého malinčia a na čele jej pulzuje hrubá žila. „KALMA!“
Kalma sa však ani nehne a zanovito sa krčí pod najbližším spadnutým konárom. Už pozná tieto excesy, výstupy Lujzy a jej matky a vie, že dokiaľ je učupená pod ťažkým konárom, nič sa jej nestane.
„Lujza, vytiahni ju odtiaľ!“ prikazuje jej matka a nečakajúc na jej pomoc, sama sa chytí hrubého konára. Je silná, pás má hrubší ako najbližšia jedľa, no aj tak má problém popasovať sa s konárom, obrasteným pichľavými malinami.
„Dokelu... Doriti! Pomôž mi! Čo nevidíš, že sama to neutiahnem!“ okríkne Lujzu, ktorá matku pozorne sleduje, no v momente, ako od nej dostane povel, pribehne jej na pomoc. Ešte stále má zapálené líce, iste ju veľmi bolí, no už sa jej chudé ruky načahujú za tými najdrapľavejšími vetvami a silno ťahajú.
Obrastený strom sa však aj tak nehne a Kalma sa potichu teší.
„Nestihnem ju umyť! A večer si má po ňu prísť tá ženská, čo si ju tu nechala!“ kŕčovito fučí Lujzina matka a nevšímajúc si drobné poranenia, ktorými ma obsypané dlane a ktoré jej každou ďalšou minútou spôsobuje pichľavé malinčie, ťahá. „Keby som ťa nemala dnes predať, tak ťa tak zlynčujem, že si na zadok nesadneš!“ vyhráža sa Kalme a ostro pritom zazerá na Lujzu. „Ty svoju výslužku dostaneš doma.“
„Ale, mamííí...,“ ťahavo protestuje Lujza a pustí sa do šklbania pichľavých malín akoby si vlastnou krvou chcela matku udobriť. „Veď vieš, aká je Kalma potvora. To ona je na vine!“
„Nemala si jej dovoliť skákať do jazera! Čo si nevedela, že dnes musí byť v poriadku?!“
„Ona sama skočila!“ protestuje a spod malinčia sa ozve Kalmino vrčanie. Lujza naň však nereaguje a presvedčivo dodáva: „Mala si ju vidieť, ako sa mi drala z nôh. Nemohla som ju udržať!“
„Tak ju teraz poriadne zdrap, keď si sa vtedy flákala! Aha, tam mám chvost!“ ukáže hrubým prstom pred seba, keď sa jej podarí narušiť Kalminu skrýšu. Lujza nečaká ani sekundu a svižne ako lasica už skáče na kolená a načiahne sa za huňatým natupírovaným chvostom. Ozve sa kňučanie a po niekoľkých minútach bolestivého zápasu drží Kalmu pevne v rukách.
„Nevďačná potvora!“ na vlhký ňufák dopadne facka, tlmená, aby jej nespôsobila žiadnu modrinu, ale dostatočne silná, aby ju to bolelo. Kalma kňučí, vzpiera sa, no z Lujzinho zovretia sa dostať nemôže, pretože malé kostnaté dievča si ju pritláča silno na hruď a neohrabane jej stíska chvost.

Poobede, ten istý deň, sa na dvore blízko jazera ozvú kroky. Patria územčistej žene, tučnej šesťdesiatničke, ktorá si prižmúrenými očami obzerá plné koterce a krátke prsty pchá pomedzi dierkované mreže. Psi na ňu brešú, je ich veľa, možno aj šesťdesiat a všetky sa dožadujú jej pozornosti. Ona sa však nevenuje ani jednému, len čo na niektorého spasiteľsky žmurkne a guľatú hlavu vykrúca na všetky strany, pretože hľadá malého pudla.
Kalmu.
„Dobrý!“ otvoria sa dvere na dome, ktorý pomaly ani nevidno, pretože je celý obklopený brechajúcimi klietkami a na priedomie vystúpi mohutná žena. Je to Lujzina matka, v ruke má vôdzku a na jej konci poslušne kráča Kalma. Má sklopenú hlavu a ostrý ňufák namierený k zemi, no okrem ošumelého správania na nej nevidieť nič horšie. Keď ju územčistá žena zbadá, až tak nadskočí od vzrušenia a cupitavo pribehne k domu.
„Tak tu si, ty moja bublinka!“ bez vyzvania ju berie do rúk a Kalma jej s kňučaním oblizuje ľavé ucho. Tučná žena sa smeje, celá sa až tak prehýba šťastím a takto sa natriasajúc, vyťahuje z peňaženky peniaze: „Ja som vedela, že vy sa mi o ňu postaráte. Bez vás by som si ani neužila dovolenku!
Ale aj tak som rada, že si už pri mne!“ stíska si natupírovaného pudla v náručí a on sa jej čistými labami zapiera o ruku, aby sa odtiahol od Lujzinej matky, ktorá ešte stále drží vôdzku.
„Ako sa správala?“
„Všetko bolo v poriadku. Je to milý a vychovaný pes. Môžete byť na ňu pyšná,“ odvetí jej Lujzina matka, ktorá je skoro dvakrát tak vysoká ako ona. „Tu dcéra s ňou chodila každé ráno na prechádzku, ako ste kázali.“
„Och, ďakujem, že ste nezabudli! Kalma je závislá na ranných prechádzkach,“ začervená sa a do Lujzinej chudej nastrčenej ruky strčí päťeurovku. „Tešilo ma! Určite prídeme zase!“ zamáva im ešte a nastúpi do auta. Keď zabuchne dvere, Kalma nalepí svoj ostrý ňufák na bočné sklo a začne tlmene vrčať.
„Čo je, moja milá?“ chlácholí ju. „Je ti ľúto, že odchádzaš?“ obzrie sa na zadné sedadlo, kde sa zlostí na okno nalepená Kalma a krútiac hlavou, premeria si jej vycerené zuby. „Neboj sa, na rok sa sem vrátime. Uvidíš, ako si to znova užiješ.“



Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.

4 comments:

  1. Jara H. Bertolasi18:09

    Veľmi pekná :)

    ReplyDelete
  2. Verím, verím, že si Kalma užije. Ale zlú karmu. :)

    ReplyDelete
  3. zaujímavá poviedka...

    ReplyDelete
  4. Svetluška19:28

    Pekne napísané :) Myslím, že Kalma nemala veľmi všímavú majiteľku, keď nepochopila, že sa jej tam nepáčilo. Vycerené zuby sú predsa jasným dôkazom "ľútosti nad odchodom"...

    ReplyDelete