December 19, 2010

b.b. fisher: Patrí - nepatrí

“Nie.”
“Mami, prosím!”
“Už som povedala. Nie.”
„Ale mami ..“
„Nie. A už dosť!“
„To nie je fér,“ urazene sa zvrtne, ruky prekríži na hrudi a dotknuto skriví pery. Moja dcéra. Čo ona vie o tom, čo je fér?
Neviem, koľký krát túto scénu prežívame odvtedy, čo sa naučila spojiť slová „chcem“ a „havo.“ Už ani nezvyšujem hlas. Len podvedome čakám, kým dokončí vetu a  potom odriekam svoj jednoduchý text. Naučila som sa nevnímať, čo hovorí a nepočítať, koľkokrát poviem nie. Tak či onak jej napokon môj hlas bez emócií oznámi, že pes do paneláka nepatrí. Znova. Tak ako mne moja mama. Och, ako som ju len za to nenávidela! Aj mňa moja dcéra znenávidí? Možno. Na nejaký čas, ale potom to pochopí. Určite áno. Veď aj ja som to nakoniec pochopila. Naozaj. Naozaj?
„Budem s ním chodiť von a budem sa oňho starať,“ otočí sa ku mne ešte raz s naivnou nádejou v hlase.
„Nie!“
„Mami, prosím! Aspoň toho maličkého, čo tety nosia v kabelke,“ nevzdáva to.
No hoci jej ústa naďalej vyslovujú srdcervúce prosby, oči prezrádzajú, že myšlienky sa už rozpŕchli ktohovie kam. Už nejde o psa. Je ako autíčko na zotrvačník. Keď sa raz natiahne, buď musí niekam dôjsť, alebo aspoň naprázdno „vytočiť“ kolieska. Tiež som to tak robila. Ešte pár zakňučaní a bude pokoj. A tak aj je. O chvíľu už sedí na zemi a napomína bábiky, aby nevyrušovali. Veď sú v škole. A ja si môžem vydýchnuť.
Veľká ručička na hodinách vďaka pokročilej artritíde zaškrípe. Je pol štvrtej. O štvrtej chodieva z práce manžel. Mimovoľne si povzdychnem a idem si poznačiť, že tie naše kuchynské kukučky treba namazať. A potom pôjdem. Kiežby sa stalo niečo, aby som nemusela.
„Čo sa deje?“
„Len bežný záchvat psej túžby.“
„Na to som sa nepýtal.“
„Nič. Všetko je v poriadku,“ zaklamem. On vie, že klamem. Ja viem, že on to vie.
„Jasné,“ zašomre, keď si cestou do spálne rozväzuje kravatu. Je to tak sexi! Niekedy sa za ním potichu prikradnem ako mačka a zozadu ho objímem. Len taký malý, nevinný, slastný prísľub na neskôr.
„Ja ťa nechápem,“ počujem ho zo spálne. „Prečo za ňou chodíš?“
Idem za ním a zatvorím dvere. Viem čo bude nasledovať a nechcem, aby to dcéra počula.
„Je to moja sestra. Preto.“
„Iste. Že sa vôbec pýtam.“
„Nebuď ironický.“
„Nebuď hlúpa.“
„Nie som.“
„Si! Ale asi ti robí dobre nechať sa ponižovať. A využívať. Celé roky.“
„To nie je pravda!“
„Čo nie je pravda? Že pribehneš hneď, keď zapíska? Že si pri nej ako poslušný pes, čo zúfalo čaká kocku cukru za splnený rozkaz?“
„Nerozumieš tomu.“
„No, aspoň na niečom sa zhodneme. Možno by si mi to mohla konečne vysvetliť.“
„Nemôžem. To by si nepochopil. Ty nemáš súrodencov.“
„Pochopiteľne. Ale vieš čo? Mám skvelý nápad! Ak to potrebuješ, môžem byť na teba občas hnusný a nemusíš kvôli tomu nikam chodiť!“
„To nie je od teba fér.“
„Možno nie. Ale ja sa už na to nemôžem pozerať.“
„Musím ísť.“
„Ó, áno, pokojne choď. Veď aj ona by isto za tebou chodila každý deň, keby si ty bola teraz na jej mieste.“
Mlčím. Viem, že by za mnou neprišla. Ale on tomu nerozumie. Nechcem to počuť. Ako ho poznám, nebolo to posledné slovo. Aj on má svoj zotrvačník.
„Bože! Veď si zobrala aj toho tvojho storočného psa!“ Au! Tento krát to zabolelo. Ani nevedel ako. Alebo áno?
Musel vedieť, že ten pes je to jediné, čo z mojej detskej izby neskončilo v bazári alebo na smetisku, keď mama predala náš dom. Tridsať rokov sa mu nezvratne ufúľalo v plyšovom kožuchu a oči mal toľkokrát vyšklbnuté, že sa už nedajú prišiť a len tak mu visia na kúskoch uvoľnených nitiek. A možno mu len stále vypadávajú z jamiek, keď vidí, čo sa deje naokolo. A isto je slaný. Od sĺz, ktoré som si doňho za celé tie roky odložila.
„Je to moja sestra!“ opakujem pomaly a veľmi, veľmi nahlas. Koho sa ale snažím prekričať?
Strhnem sa, keď vrznú dvere.
„Mami, s kým sa rozprávaš?“
„Prosím?“ nechápavo pozerám na svoje dieťa.
„Pýtam sa, s kým sa to rozprávaš,“ zopakuje, nezaujato stojac vo dverách.
„Ja ... s nikým. Choď sa prezliecť, už musíme ísť.“ Náhlivo vyjdem z izby a pobehujem po byte v snahe potlačiť omínajúce slzy a paniku, ktorá mi pulzuje v sluchách a rozlieva sa ako hustý med do celého tela. Panebože, preskočilo mi? Rozprávam sa sama so sebou. Teda s manželom. Lenže on tu nie je. On naozaj odišiel! Čo budem robiť?
Dcéru odvediem k susedke. Odrazu sedím v aute, hoci si nepamätám ako som sa doň dostala. Po tvári mi stekajú kvapky. Nie, nie sú to slzy. Vonku prší.
Mokré líca si uložím do dlaní. Všetko sa kazí. Moja mladšia sestra. Znova sa zahryzla do môjho života a znova ho rozožiera po kúskoch ako húsenica chrumkavý list. S rovnakým apetítom a účinkom. Prečo jej to dovolím? Už dávno to nie je drobný nedonosenec, ktorého bolo treba chrániť a neustále mu pomáhať. Tak prečo sa tomu neviem vzoprieť? Prečo s tým neprestane ona?
Možno, keby ešte žil otec. Alebo, keby som mame povedala pravdu, bolo by to lepšie. Nie. Lepšie nie. Len jednoduchšie.
***
„Dobrý deň,“ zdravím recepčnú na klinike.
„Dobrý deň. Už vás čaká.“ Je to súcit, čo počujem v jej hlase? Alebo ma ľutuje? Došľaka!
„Ďakujem,“ odpoviem zahanbene a so sklonenou hlavou miznem v chodbe.
Moja sestra. Vo svojej nekonečnej samoľúbosti neuniesla fakt, že ju niekto opustil. Navzdory jej krehkej kráse, podfarbenej ľstivo nežným hlasom a obrovskými očami s tým najlepšie predstieraným psím pohľadom, sa našiel muž, ktorý to zvládol a poslal ju tam, kam patrí a kam ja nemám odvahu ju porúčať. Nedokázala sa s tým vyrovnať. Zosypala sa.
Zavolali mne. Ako obvykle. A ja som bez váhania pribehla. Ako obvykle. Odvtedy prešiel mesiac a ja za ňou chodím každý deň. Každý jeden. A ona si je istá, že sa o všetko postarám. Ako obvykle.
„Meškáš!“ uštedrí mi výčitku namiesto pozdravu.
Zdvihnem hlavu a takmer sa začnem ospravedlňovať, no slová sa mi zastavia niekde na prahu pier, keď zbadám, ako majetnícky zviera v rukách môjho psa. Je to môj pes, dočerta! To ja som ho dostala na štvrté narodeniny. Jediná hračka, ktorú mi nevzala, lebo bol pre ňu príliš škaredý. Po dlhej dobe pocítim zlosť. Pozerám sa na ňu, ako tam sebaisto sedí, bez najmenšej pochybnosti, že by som tam nemusela byť.
Nevdojak si spomeniem na maminu brošňu. Taký malý farebný kvietok. Kúsok jej detstva, v ktorom sedela svojej babke na kolenách, kým ho skrivenými prstami a paličkami vyčarovala pred jej očami. Ošumelá spleť cverien, ktorá jej dodnes vháňa slzy do očí, keď si na ňu spomenie. Roky ho nevie nájsť. A mne je to ľúto. Pretože jej z detstva nič iné neostalo. Naozaj nič. Všetko ostatné ľahlo popolom aj s domom jej rodičov. Lenže môj pes je stále tu. Môj spojenec z detstva, nech už bolo akékoľvek. Mala by som niečo urobiť..
„O chvíľu sa vrátim,“ odvetím ja namiesto pozdravu.
Nečakám, čo na to ona a vybehnem z izby von. Kričí za mnou, ale je mi to jedno. Niečo mi napadlo. Schody beriem po troch, s adrenalínovým vedomím, že stačí stúpiť o centimeter vedľa a pád by raz a navždy vyriešil všetky moje problémy. Opantáva ma vzrušenie z toho, čo plánujem urobiť. Ktovie, či by som sa odhodlala, keby mi môj muž nedal ultimátum. Buď on alebo ona. Neverila som, že to naozaj spraví. Ale odišiel. Naozaj.
Vďaka bohu, že žijeme v malom meste. To, čo potrebujem, zoženiem za necelú hodinu a hneď sa ženiem späť na kliniku. Neponáhľam sa kvôli sestre, len chcem byť čím skôr doma.
Konečne stojím pred ňou. Som rozrušená a asi sa aj prihlúplo usmievam. Ona je plná zlosti a asi sa chystá vychrstnúť na mňa hrču svojej žlče, no nestihne to.
„Dovolíš?“ začnem skôr, než stačí čokoľvek povedať. „Toto,“ neobratne jej z rúk vytrhnem môjho psieho dôverníka, „je moje. A toto,“ siahnem do jednej z tašiek, „som kúpila tebe.“ Podávam jej novučičkého mäkučkého plyšového psíka. Je krásny, krajší ako ten môj. Zjavne je zaskočená, lebo mlčí. Dokonca môj darček pohŕdavo neodhodí, len ho mechanicky vezme do rúk. Pozerá pritom na mňa tak uprene, až sa na moment preľaknem, či jej tým nespôsobím ďalší kolaps. Ale nie. Možno len čaká nejaké vysvetlenie.
Namiesto toho sa s ňou narýchlo rozlúčim a nechám ju tam samu aj s jej prekvapením. Veď aj zajtra je deň a ja tu budem. Už trochu iná ako obvykle, ale budem.
A poviem jej, nech sa začne starať o seba sama, lebo ja sa musím postarať o seba. Áno, poviem jej to. Asi nie dnes, ani zajtra. Ale poviem. Vážne. Len čo sa mama dozvie pravdu. O tej brošni. Že to ja som ju stratila. Už veľmi, veľmi dávno. Že som sa bála jej to povedať. A neskôr hanbila priznať, že som jej klamala. Že sestra o tom vedela a často mi to „pripomínala“. Aspoň spočiatku, neskôr už nemusela. Bála som sa. A hanbila. Áno. Poviem jej to. Raz jej to poviem. Čoskoro. A potom ...
***
Stierače upratujú dobiedzavé kvapky a celou cestou udávajú tempo mojim myšlienkam. Je toho dosť, čo by som mohla robiť inak ako doteraz. Ako napríklad dnes, keď som zašla do psieho útulku, hoci ma v hlave sprevádzal dotieravý hlas, že pes do paneláka nepatrí.
Patrí, nepatrí. Zhlboka sa nadýchnem. Pohladkám hlavu malého chlpáča, zvedavo aj zmätene vykúkajúcu z  tašky na vedľajšom sedadle. Uložím k nemu plyšového súkmeňovca a v dlhom výdychu zacítim závan nádeje, že možno, raz, snáď bude všetko tam, kde má byť. Aj my.


B.b. Fisher, tajomstvom zahalený autor pekných poviedok a spoluautor románu Minulosť ťa dostane , ktorý bol spoločným projektom vydavateľstva Evitapress a portálu www.martinus.sk

Marci V. K. : Ako sa Laura s Baškou rady mali alebo Pes terapeut

Konečne mi zazvonil budík a tak trochu naštvane a ľahostajne zároveň, som sa po ňom načiahla. Už nezvoní. Len ručička ukazujúca sedem hodín mi pripomína, aby som prestala rozjímať a radšej kopla do vrtule, aby som stihla prísť do práce aspoň raz v týždni načas.

V terapeutickej miestnosti ma už čakala päťročná Laura. Jej nádherné jantárovo sfarbené oči a šibalský úsmev prezrádzali, že dnes má dobrú náladu. A to vycítila i Baška, ktorá jej znenazdania začala oblizovať prsty na rukách. Vždy som obdivovala jej nebojácnosť a rozhodnosť, ktorou si dokázala v sekunde každého získať a omotať okolo svojho psieho chvostíka. A možno to bolo iba preto, že bola na to trénovaná. Po chvíľke zamierila k Laurinkinej tváričke. Pohľady sa im stretli, no Laura vycúvala. Nebolo to prvý raz. Nie všetky deti s detskou mozgovou obrnou dokážu udržať očný kontakt. A nielen oni. Ja pohľadom unikám vždy, keď mi ktosi z mužských radov lichotí. Ale poviem úprimne, nie je to až tak často.

Laurinka je v celku radostné dieťa. Niekedy, keď je však plačlivá a nespokojná, vyžaduje si prítomnosť svojej mamky. Rada sa nechá pestovať v jej rukách no po chvíli sa vždy upokojí. I keď nevidí a je pripútaná k posteli, nevie sa sama prevrátiť a ani sedieť, má veľmi dobre vyvinutý sluch. Počuje všetko a veľmi dobre reaguje. Ak k nim na návštevu prídu známi ľudia, ktorých pozná podľa hlasu, vyžaruje z nej kľud a spokojnosť. Rozozná ľudí, ktorí sú dobrí a zlí, na dobrých reaguje pokojne a pri zlých plače, je nepokojná, rozrušená. Každú nedeľu jej mamina pustí detskú reláciu v rádiu, a Laura úžasne reaguje na hlasy detí, na ich spev. Zväčša spozornie a čaká, kedy sa jej deti prihovoria priamo k nej. A tak si ju získala aj Baška, prihováraním psou rečou.

Tak ako aj jej rodičia, aj ona má rada psíkov. Pomáhajú jej pri epileptických záchvatoch aj pri uvoľňovaní spasticity v nožičkách a ručičkách. Laura ani „ nedýcha“, ak je to malé chlpaté „čudo“, ako ona sama hovorí, v jej blízkosti. Na prvé stretnutie s Baškou Laurinka zareagovala veľmi dobre. Bola prekvapená, keď zbadala, či skôr cítila pri sebe šteniatko. Baška jej oblizovala rúčky a Laura sa čudovala. Postupne som k nej začala Bašku dávať do postieľky. Už po chvíli sa k sebe túlili a stali sa z nich nerozluční priatelia. Spoločne sme pre Bašku zložili aj básničku:

Bola som sama,
no dnes to už tak nie je,
dnes už teba mám,
TEBA, kto ma hreje.

Aj keď stále iba ležím,
rúčku, nôžku neotočím,
mám možno to, čo iným chýba
Bašku psíka, pomocníka.

Tá je so mnou vždy keď treba,
odvahu mi neraz pridá,
telo, dušu uzdravuje
ja jej za to poďakujem.

Spolu sa hráme, maznáme,
spoločne šťastný život hľadáme.
Že ju ľúbim to vie iste,
priateľky sme už teraz nerozlučné.

Neraz bola Laura úplne potichu, takpovediac ani nedýchala, len oči mala otvorené dokorán a čakala, kedy sa šteniatko zobudí. Keď vstala, tak začala rozprávať „Teta, Baška je hore“. Každé naše stretnutie čaká kedy jej dám Bašku opäť do postieľky, aby mohli spolu spať. A Baška cíti, že Laurinkina láska je skutočná a silná, tak býva pri nej spokojná.
Po chvíli mi pohľad spadol na hodiny, čo signalizovalo, že do konca nášho stretnutia zostáva ešte dvadsaťpäť minút.
Laura leží na posteli, pomaly k nej opätovne prikladám Bašku. Tá dotykmi a sústredeným pohľadom sleduje jej pomalé a plynulé dýchanie, pričom sa snaží sústrediť na tlkot srdca, intenzitu dýchania, postupne uvoľňuje svalstvo, snaží sa čo najviac relaxovať. A Laura, na oplátku, môže pri tom pomalým a plynulým pohybom hladiť srsť svojho najobľúbenejšieho psíka.
Pri pohľade na ne dve som dojatá. Keď si uvedomím, že na začiatku terapie bola Laura zapolohovaná v ľahu na chrbte s ďalším potrebným vypodložením a až oveľa, oveľa neskôr dokázala ležať na boku, jej súčasná poloha je pre mňa zadosťučinením. Polohovanie zmiernilo spasticitu svalov jej dolných končatín. Nasledovalo cvičenie jemnej motoriky. Laura sa pokúšala kŕmiť Bašku najskôr z vystretej dlane, neskôr zo štipky. Cieľom bolo znížiť spasticitu v oblasti vlastnej ruky, k čomu prispelo aj olizovanie jej dlane psíkom pri kŕmení. Držaním piškóty v štipke sa následne zlepšoval jej úchop.
Keď sa Laura učila a niečo jej nešlo hneď na prvýkrát, prichádzal plač i hnev, nespokojnosť. Keď sa rozplakala, Baška vyskočila k nej a začala ju oblizovať a upokojovať suchým a drapľavým psím jazýčkom. Vtedy prišlo Laurinkine prvé kopnutie.
„Laura, ten psík nevie, prečo sa hneváš, nevie, čo ti je, chce sa s tebou spriateliť“, neraz som k nej prehovárala počas našej terapie.
Po dvoch-troch výbuchoch hnevu a zlosti pochopila a začala spolupracovať, oblizovanie odplácať jemnými dotykmi a spokojným „brumkaním“.
Keďže zatiaľ nebol vypracovaný žiadny štandardný systém na hodnotenie efektu canisterapie, jej výsledky sa hodnotia na základe pozorovania a subjektívneho hodnotenia zo strany jej rodičov, alebo z pohľadu nás, terapeutov. Preto pri pohľade na Lauru dokážem povedať, že využitie živočíšneho tepla pôsobí na Lauru uvoľňujúco a relaxačne. Baška pre ňu nie je iba pes, je pre ňu priateľom, cíti jej šťastie i nepokoj, dokonca vie svojim „vrtením a brechaním“ upozorniť na blížiace sa Laurinkine epileptické záchvaty. Je to jej psí pomocník, pes terapeut.

Dnes som si viac než istá, že najväčšou chybou lekárov by bolo, kedy sa usilovali oddeliť liečbu tela od duše a našim najväčším hriechom by bola ľahostajnosť, pretože nie je na svete krajší pocit, než ten, keď vyčarujete úsmev aspoň na jednej detskej tváričke. A preto všetky Bašky a ostatné štvornohé pomocníčky vynášam na ten najvyšší piedestál...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

December 18, 2010

Zuzka Kuglerová: Príbeh zo života (jedného vlka)

Keby Bonka vedela písať, určite by si podala do novín inzerát: „Hľadám svorku, ktorá by ma prijala za svoju. Je celkom jedno, či bude psia alebo ľudská.“ Keďže však Bonka bola niečo medzi ovčiakom a vlkom, je jasné, že si inzerát podať nemohla. vlcaMala len dva mesiace a za sebou dlhú cestu vlakom. Z mamy si pamätala iba pach. V nozdrách jej zostala aj ďalšia vôňa, akási zmes jazera, pučiacej trávy a kvitnúcich hrušiek.

Jej osud zmenil jeden telefonát. Ktosi povedal, že ju chce. Spotené mužské ruky, ktoré jej nosievali jesť, ju vybrali spomedzi klbka ďalších šteniat, dali ju do krabice a odniesli na stanicu. Hodinu, ktorá prišla potom, prespala, takže sa vôbec nepamätala na pravidelný náraz kolies o koľajnice a modré pásy neba, ktoré sa mihali za oknom. Vlak meškal. Ona a tie spotené ruky prišli na miesto stretnutia neskôr ako mali. Možno preto tam na nich nikto nečakal. Spotené ruky ju naposledy pohladkali po mamou voňajúcom kožúšku a navždy zmizli z jej života. Bonka zostala ležať v krabici na stanici. Žalostne zakňučala. Zastavilo sa pri nej zopár nôh, ale nikto sa k nej nesklonil a nezobral ju do náruče. Po dni čakania Bonka vyliezla z krabice a dala sa na dlhú púť. Mala šťastie. Hneď za stanicou našla záhradu. V záhrade dvoch Dvojnohých, Jeho a Ju. A ešte niekoho, kto sa veľmi podobal na jej mamu. Bola to dôstojná, krásna vlčica, so svetlohnedou srsťou a ligotavými očami. Mala aj meno, Aria. Bonka sa skrčila v kroví pred záhradou. Pozorovala odtiaľ vlčicu. Páčilo sa jej všetko, čo robí, ako pije, ako je, aj ako sa rozvaľuje v búde. Bola tým taká nadšená, že ani nezbadala jedného z Dvojnohých, ktorý sa k nej sklonil. Vytiahol šteniatko z krovia a položil ho na trávnik.

Arii sa sprvu nepáčilo, že Bonka vkročila do jej prísne stráženej záhrady. Tri dni na ňu vrčala. Na štvrtý deň ju vzala na milosť. Bolo to vtedy, keď sa jej Bonka zahryzla do chvosta a a pustila ho, až keď sa s ňou Aria začala hrať. Odvtedy považovala Aria Bonku za svoje šteňa. Tu by sa mohol Bonkin príbeh skončiť, keby tam neboli dvojnohí. Tí po dvoch týždňoch prišli na to, že chovať dvoch psov je priveľa. A tak Bonka znovu poputovala do krabice. Neocitla sa na stanici, ale pred veľkým obchodným domom. Chodili okolo nej ďalší Dvojnohí, ale vôbec si ju nevšímali. Snáď by tam zomrela hladom, keby krásna svetlo srstá vlčica s ligotavými očami neoplakávala svoje adoptované mláďa. Len čo zmizlo zo záhrady, začala žalostne kňučať. Zavýjala a skučala, kým jej ON nepripevnil na šiju obojok a nevydali sa spolu hľadať odložené šteňa. Aria ho zacítila už na diaľku. A keďže bola mama ako sa patrí, odtrhla sa z obojka, rozbehla sa ku krabici, sadla si vedľa nej a nepohla sa odtiaľ, až kým ON a ONA nevzali Bonku nazad do záhrady. Tam mohlo šteňa ďalej rásť. Zistilo, že ON a ONA nie sú až takí nevšímaví, ako ostatní Dvojnohí. Často ju hladili po kožúšku. Prežila s nimi celé leto.

Práve vtedy, keď sa zdalo, že jej budúcnosť už nemôže nič ohroziť, sa stalo niečo strašné. Jeden z Dvojnohých stratil zamestnanie. ON a ONA si sadli spolu za stôl a počítali, na čom ušetriť. Vyšlo im, že už nemôžu chovať dvoch psov. S ťažkým srdcom sa rozhodli, že Bonka sa musí o seba postarať sama. Tento krát pre ňu nevybrali miesto pred obchodom, ale v lese. Navrhla to ONA, dúfala totiž, že Bonka naďabí na psích zatúlancov, ktorí ju príjmu za svoju. Vyložili ju na čistinku uprostred lesnej hlbočiny a odišli. ONA to odhadla správne, naozaj tam bola psia rodinka, zatúlaná sučka a jej dve mláďatá. No ani im sa Bonka nepáčila. Jedno z mláďat, psík, síce podišiel až k nej, no sučka ho chytila za kožu na krku a vliekla do brloha. Bonka sa ťarbavo vybrala za nimi. Cudzia sučka na ňu zavrčala a odohnala ju preč. Vtedy si Bonka spomenula na svoju adoptívnu mamu, Ariu. Začala žalostne zavýjať.

Čuduj sa svete, Aria jej zavýjanie začula, hoci bola vzdialená od Bonky na hodinu jazdy autom. Rozrazila bránku záhrady a rozbehla sa za Bonkiným hlasom. Do rána boli obe nazad. ON sa síce hneval, ale ONA sa smiala a rozhodla, že keď sa Aria nechce vzdať svojho adoptívneho mláďaťa, musí sa vzdať polovičky každodenného prídelu. ON a ONA sa potom o Bonke dlho do noci rozprávali. Uvažovali nad jej osudom. Chovať dvoch psov totiž pre dvojnohých naozaj nie je jednoduché. Napokon ju prijali za svoju.

Bonka sa však do roka a do dňa rozhodla pre iný osud. Bola so svojou adoptívnou mamou Áriou a Dvojnohými práve na dlhej prechádzke. Riadením náhody sa ocitli na tom istom mieste, kde ju ON a ONA pred dvanástimi mesiacmi vyložili z auta. Dvojnohí rozprestreli deku na trávu a bláznili sa na nej. Aria v celej svojej kráse a dôstojnosti sedela vedľa nich. Nikto si nevšimol, že z lesa ich pozoruje pár psích očí. Nikto, okrem Bonky. Bol to ten psík, ktorého mama pred rokom schmatla za kožu na krku a odvliekla do brlohu. Bonka ho zacítila. Zdvihla ňufák a zajastrila ušami. V tej chvíli bola taká krásna, žeby sa do nej zamilovali všetci zatúlaní psi z okolia. Rozbehla sa do hĺbok lesa a zvítala sa so svojím dávnym známym. Pes ju oňuchal, olízal a jemne sa jej zahryzol do chvosta. V psej reči to znamenalo: stále som veril, že prídeš… Bonka krátko zavyla. Bol to jej posledný pozdrav, rozlúčka s Áriou, či skôr otázka: nechceš ísť so mnou? Ária však zostala pri Dvojnohých. ON a ONA dlho čakali na Bonku. Odišli až potom, keď pochopili, že sa už nikdy nevráti.


Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.

December 12, 2010

Soňa Tomšíková: Džek

Valčík byl toulavý psík
Ten uměl dát najevo svůj dík.
I za malé sousto, které kdosi mu dal,
zatančil Valčík, a utíkal dál ...
Měl rodokmen bez zvučných jmen,
jen psí život, malý psí sen.
Někde u popelnic měl luxusní skrýš,
koho by napadlo, aby šel blíž
Já mu povídám, pejsku, jsme dva,
Vždyť každý někoho má.
Po lásce, jak víš, je ten největší hlad,
Někoho milovat, aby někdo měl
hrozně rád ...
[Lenka Filipová – Toulavý valčík]


***************

Náhlivo a v strese som vybehla ráno z domu, preklínajúc všetko zodpovedné za to, že opäť raz zasa meškám...
Už vo výťahu som rozmýšľala, či tam bude.
BOL.
Sedel na svojom obvyklom mieste, ako už pár dní, každé ráno, pred dverami potravín, ktoré sú hneď vedľa nášho domu. Každým otvorením dverí sa postavil, vrtiac chvostíkom, netrpezlivo očakávajúc svojho pána či pani. Biela snehová vločka, čierne uško, čierny chvostík, rasa pre mňa, laika v psích plemenách, neidentifikovateľná. Asi najskôr nejaký guľášik. Kým som obehla auto, oškrabala námrazu, neušlo mojej pozornosti jeho smutné očakávanie a sklamanie, keď sa v dverách neobjavila očakávaná osoba a on si opäť smutne sadol a trpezlivo čakal...
Nasledujúcich niekoľko rán sa čierne uško pred dverami potravín neobjavilo a ja som zabudla.
Až o niekoľko dní neskôr. Vychádzala som predvečerom z potravín s operatívnym rýchlym nákupom a ponáhľala sa domov. A koho nevidím. Bol tam. Malá snehová vločka -čierne uško sedelo na svojom obvyklom mieste. Z blízka sa nedal nevšimnúť jeho zanedbaný výzor a smútok v očiach. V nádeji sa postavil, keď sa dvere predo mnou roztvorili a ja som vyšla z obchodu, a opäť sa apaticky otočil, ľahol si k smetnému košu pred obchodom, ňufák položil na predné labky. Čakal.
Zostala som stáť. „A ty si čí kamoš?“ snažila som sa nadviazať rozhovor, rozmýšľajúc, či mu budem vôbec stáť za povšimnutie. Ďalej ležal, len nepatrne zavetril smerom ku mne.
„Teta, on je tu každý deň, čaká“ poinformoval ma asi desaťročný chlapec s tatrankou v ruke.
Vyzeral tak zúbožene.
Ten pes, nie chlapec.
Zblízka už snehovú vločku vôbec nepripomínal, a ak aj, tak poriadne ufúľanú. Zložila som tašku s nákupom a vyhrabala balíček so šunkou, zaznamenala som mierny záblesk záujmu v jeho očiach. Keď som mu podala prvý plátok chvatne ho zožral , očakávajúc pokračovanie hostiny a o chvíľku bol dvestogramový balíček fuč. Po celý čas, čo sa čierne uško hostilo našou večerou, som v strehu očakávala, že každú chvíľu na mňa zaútočí majiteľ, že prečo kŕmim cudzieho psa.
Nikto nezaútočil, a ani nikto, koho by vítalo čierne uško z potravín nevyšiel. Iba čierne uško mi olízalo dlane vlhké od plátkov šunky. Musel byť poriadne hladný.
„Už musím ahoj“, poinformovala som čierne uško a zanechala ho tam, kde bol.
Doma mi neschádzal z mysle. Tak asi po hodine, som porozprávala o čiernom ušku mojej pubertálnej dcére. Pozrela na mňa nešťastne a okamžite sa vybrala na prieskum pred dvere potravín vyzbrojená párkami.
Neprešlo ani desať minút a bola späť doma. Nie však sama. Pán čierne uško váhajúc vkročil do nášho príbytku, oňuchal hosťovské papuče a nezistiac žiadne závadné pachy, bez vyzvania sa vybral na exkurziu po byte.
Zrejme spokojný s tým čo videl a cítil, sa nakoniec zvalil na zem v hale v kúte, vedľa vysokého prúteného koša a labku si položil cez ňufák. Odtiaľ nás pozoroval.
Spomenula som si prednášku o geopatogénnych zónach a o psoch, ktorí vedia identifikovať tie energeticky pozitívne. Hm, no niečo na tom bude, lebo každá doterajšia psia návšteva, si vybrala za miesto odpočinku práve kút pri koši.
„Mami nič nehovor!“ umlčala ma dcéra hneď, ako videla, že som sa nadýchla a chystám sa protestovať, „je to túlavý a opustený psík“.
V tom  momente mi v ušiach zazneli slová pesničky od Lenky Filipovej o túlavom psíkovi...
Tak čo som jej mohla na to povedať? Myslela som si, že roky žobronenia o to, aby som jej kúpila malého chlpáča, už máme dávno za sebou a užila som si toho naozaj statočne. A ešte statočnejšie som tomu niekoľko rokov odolávala, používajúc argumenty typu, aké je surové a bezohľadné, keď chovajú psíka v panelákovom byte ľudia, ktorí odchádzajú z domu ráno pred ôsmou a vracajú sa popoludní po štvrtej. Naša dvojčlenná domácnosť žiaľ fungovala presne takto.
Moja dcéra napriek tomu pravidelne žiadala Ježiška srdcervúco listom každý rok o malé šteniatko, zahŕňala túto prosbu aj do svojich večerných modlitieb a dala si záležať, aby som to každý večer počula. Nenápadne-nápadne mi podsúvala časopisy s článkami, kde sa písalo, aký je pes vhodný spoločník pre dieťa - jedináčika a ja som to vytrvalo ignorovala.
Stihla som sa dozvedieť aj to, ako sa nestarám o jej správny psychosomatický rozvoj a vychovávam z nej egoistického jedinca, potláčam jej individualitu, vystavujem ju frustrácii a podobné múdrosti vyčítane z odborných časopisov a kníh.
Napriek všetkým argumentom som zostala chladne neoblomná.
Moju snahu presvedčiť ju, že starať sa o psíka nie je len tak, že to nie je len tvor na hranie, som sa pokúsila demonštrovať aj tým, že v jedno upršané a ufúkané sobotňajšie ráno som ju zobudila o pol siedmej a ukázala jej, nášho suseda, jej kamaráta, ako sa krčí pod bránou a venčí ich psa, netrpezlivo podupkávajúc a okrikujúc ho, aby už vykonal čo má a on sa mohol vrátiť konečne domov do teplej postele. Nezabralo.
Aby si mohla vyskúšať na živo, aké to naozaj je, ponúkla som kolegyni hľadajúcej opateru počas ich dovolenky pre dvoch roztomilých yorkshirských teriérov, našu domácnosť na dva týždne ako psí hotel. Po pár dňoch psej starostlivosti z môjho potomka nadšenie z ranného vstávania opadlo a téma pes, bola u nás našťastie na dobro zažehnaná...
Až dodnes...
Do obľúbenej misky z detstva s očkami, noštekom a úsmevom, zakúpenej pôvodne pre účely „krupicová kaša“ mu naliala vodu a pozrela sa na mňa tak, že som sa už iba mohla tváriť, že bude úplne normálne, ak vytiahne zo skrine aj starodávny a opatrovaný porcelán po prababičke.
Aby som sa necítila ako úplný odľud, v komore som prebrala v koši staré ručne tkané koberce, jeden vybrala a s povzdychom vytiahla aj detskú ružovú deku, ktorú som mala pôvodne v úmysle zachovať pre vnúčatá a venovala som to nášmu novému spolubývajúcemu. Spolubývajúci zaľahol, dvakrát slastne odfúkol, párkrát sa pohniezdil, otočil a v tom momente spal.
Zodpovedne som si na internete naštudovala, čo taký chlpáč potrebuje, ale moja dcéra ma ubezpečila, že ona to má v malíčku a nech to nechám na ňu.
Na druhý deň sme vlastnili kefu na psie chlpy, šampón, špeciálnu psiu misku, vrece granúl, psie keksy, nejaké vitamínové psie kostičky, obojok a vodítko.
Trauma z kúpania čierneho uška, po naštudovaní odborného postupu, sa nakoniec traumou ani nestala, zvládli sme to v pohode, akurát sa odmietol fénovať, otriasol vodu na parkety a bolo.
Ja som vyutierala dlážky a tiež bolo.
„Budeme ho volať Džek“ rozhodla moja dcéra po dlhšom výbere psích mien, na ktoré náš spolubývajúci vôbec nereagoval. A pán Džek, voňavý a stále mokrý, zdvihol jedno ucho, otvoril len jedno oko a slastne pokračoval v driemaní.
Na večeru plná miska tých najkvalitnejších granúl. Obdaril nás zúboženým psím pohľadom, ktorý hovoril: „To čo ste mi to preboha dali?“ a otočil sa k miske zadkom, dávajúc na javo, že neprehltne ani jedno sústo.
Nakoniec sme sa mu zavďačili miskou trojdňového guľášu a pochopili, že Džek preferuje výlučne domácu stravu a žiadne umelé náhrady psej výživy. Uvedomila som si, že skončili moje zlaté časy a kým pubertálnej dcére stačí na večeru už len mrkva, jediný chlap v našej domácnosti pán Džek, bude vyžadovať teplé večere.
Zamilovala som sa do neho hneď, lebo na rozdiel od mojej dcéry sa stal vďačným stravníkom takmer všetkého, čo som mu v nadchádzajúcom období uvarila.
Ďalší deň sme absolvovali prehliadku u veterinára, zaplatili vitamínové injekcie na posilnenie organizmu a dopriali mu odčervovaciu kúru. Odniesli sme si informáciu, že pán Džek má približne 5-6 rokov.
Hneď na začiatku som stanovila prísne zásady, čo nový podnájomník môže a čo nie. Oboznámila som s nimi nielen dcéru, ale najmä pána psa.
Môžem len povedať, že pán Džek od začiatku zo zásady porušoval všetky moje zásady a onedlho mohol všetko, vrátane zahrievania nôh nad ránom v našich posteliach.
Ak sme sedeli pri stole, bolo samozrejmé, že tretia stolička je jeho a sedel pri stole zároveň s nami
Ku cti mu slúži, že ani raz si náš príbytok, čiže svoje nové teritórium, neoznačkoval spôsobom tak príznačným pre psiu rasu a trpezlivo čakal, kým ho zoberieme z bytu na prechádzku a na miesto tomu určené.
Zničené a ohryzené moje jediné spoločensko-divadelné lodičky a dcérine značkové tenisky nebudem ani spomínať, lebo uznávam, že je to naša chyba, že sme ich včas neodložili z dosahu jeho zubov.
Inak sa správal priam vzorne, žiadne hysterické či neurotické správanie nám neprezentoval.
Ubezpečovala som samú seba, že to preto, že vyrastá v zdravom prostredí a nemá to od koho odpozorovať. Ochotne a so záujmom sa zúčastňoval všetkých rodinných aktivít. Dokonca viac ochotne ako môj potomok - puberťáčka...
A bol za to patrične chválený. Pán Džek si na pochvalu mimoriadne potrpel, okrem toho že bol osobnosť, bol aj tvor mimoriadne samoľúby a závislý na pochvale.
Tak sme si na seba zvykli a žilo sa nám spolu dobre.
Majitelia psov vedia o čom teraz píšem... pes – priateľ človeka, bezhraničná oddaná psia láska, vždy ochotný vás vypočuť, víta vás s nadšenými výskokmi a radosťou, neodvráva, neprotestuje.
No nemilujte ho.
Náš pán Džek, náš domáci miláčik, ktorý okamžite pochopil, že ako jediný muž v domácnosti, musí chrániť nás krehké ženy a aj sa toho hneď od začiatku ujal.
Pozitívne na tom bolo, že naša večne nespokojná suseda prestala u nás pravidelne vyzváňať a stále sa na niečo sťažovať, keďže ju Džek zakaždým výstražným vrčaním odohnal od našich dverí.
V tomto momente sa v rozprávkach píše: Žili šťastne, až kým nepomreli....
V rozprávkach....

**************

Ponáhľajúc sa z obchodu mi jedného dňa padol zrak na plagát prilepený zvonku na posuvných dverách. Na čiernobielej fotokópii sa na mňa usmieval z plagátu náš pán Džek a pod ním telefónne číslo na niekoho, kto ho hľadá.
S boľavou dušou rozbitou na cimpr campr, napriek protestom mojej dcéry, som to číslo použila.
Pôvodná pani majiteľka aj so svojím vnukom, sa dostavila do dvadsiatich minút a šťastne sa zvítali s pánom Džekom, vlastným menom Beny. Ten kňučal a krútil sa na mieste, skákal a štekal o dušu psiu spasenú. Tak veľmi sa radoval.
Príbeh Džeka bezdomovca nadobudol podobu. Dozvedeli sme sa, ako starú pani jedného dňa odviezla sanitka z potravín priamo do nemocnice. A milý náš Džek zostal čakať svoju pani verne pred obchodom. Keď sme ho našli, bol už asi mesiac bezdomovcom. Po návrate z nemocnice ho začala jeho pani hľadať a už to vzdávali. Plágát na dvere obchodu bol už posledným pokusom.
Môj potomok uronil slzu nad nadchádzajúcou rozlúčkou s pánom Džekom, ale podozrievala som ju, že to skôr bola hra na city mladému mužovi, ktorý jej nakoniec navrhol,.že ak chce, môžu chodiť spolu večer venčiť.
Chcela.
Zbalila som Džekovi jeho nadobudnutú psiu batožinu a rozlúčili sme sa. Plakať som si zakázala... až potom... až neskôr bude čas.
Keď Džek- Beny odchádzal, zastal, obzrel sa, potom si na niečo spomenul a vrátil sa do kúta pri koši. Vytiahol zubami odtiaľ svoju ružovú deku a ťahajúc ju v papuľke sa opäť pobral k dverám.
Preložila som si to tak, že chce mať od nás niečo na pamiatku.
Asi tušil, ako ťažko som mu tú deku vtedy obetovala.

**************

Prešlo niekoľko mesiacov, pána Džeka stretávam s pani majiteľkou na prechádzke v parčíku za naším domom. Vždy sa patrične hlasno ohlási a prirúti, keď zbadá mňa, alebo moju dcéru.
Nezabudol na nás... a ani my na neho.
Chýba.
A ja som sa pristihla, že opäť pozorne sledujem všetkých chlpáčov sediacich pred potravinami a hľadám nového štvornohého bezdomovca...

Soňa Tomšíková, nenapraviteľná romantička snívajúca o dokonalosti tohto sveta a medziľudských vzťahov. Zúčastnila sa projektu vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere a jej poviedka vyšla v zbierke pod názvom Nevera "real" či "virtual".

Vesna: Opustení

Oranžové svetlo pouličných lámp veľmi biedne osvetľovalo uličku zasypanú bielym snehom. Zväčša bola ponorená do tmy. Jej pokoj narúšalo len pár ľudí, ktorí sa náhlili domov ukryť pred štipľavým mrazom. Kráčali so sklonenými hlavami, ignorujúc všetko naokolo.
Nikto si nevšímal malé dievčatko, ktoré sedelo na schodíku pred ošarpaným domom. Chúlila sa do klbka a rúčky si skrývala v rukávoch tenkej vetrovky. Svetlé vlasy jej studený vietor fúkal do bledej tváre. Nevšímala si to. Uprene hľadela na koniec ulice. Tým smerom odišiel jej otecko a odtiaľ sa určite aj vráti.
Nevedela ako dlho tu sedí. Bruško ju už bolelo od hladu, ale to nebolo nič nové. Na obed zjedla kúsok chleba, kôrku z neho si radšej odložila na ráno. To bolo ešte predtým, ako sa zjavili tí zlí muži. Hádali sa s ockom a potom ich jednoducho vyhodili na ulicu. Ocko chvíľu postával pred dverami a potom rázne vykročil. Rozbehla sa za ním. Zastal. Nerozhodne na ňu hľadel. Napokon jej povedal, aby naňho počkala na schodoch, že sa hneď vráti. A odišiel.

Najprv stála. Ale keď sa slnko sklonilo k obzoru, sily ju už opustili. A tak si sadla na kamenný schodík. Bol studený, ale bolo jej to jedno. Sedela a čakala. Ulica sa pomaly ponorila do tmy a v jej modrých očiach sa zjavil strach. Zovrela ju úzkosť, schúlila sa ešte viac.
Zrazu sa kúsok od nej zjavil malý bledohnedý psík. Tmolil sa po zasneženom chodníku. Nos mal prilepený k zemi a dlhé uši sa mu hompáľali pri každom kroku. Zrejme ju zacítil, lebo zrazu prudko zdvihol hlavu a uprel na ňu vydesený pohľad.
Milo sa naňho usmiala. „Nemusíš sa ma báť.“
Iba na ňu hľadel veľkými hnedými očami.
Siahla do vrecka a vytiahla kúsok kôrky. Pri tom pohybe sa prikrčil a chvostík stiahol medzi nohy. Nemyslela na to, že už nemá viac jedla a bez váhania mu ju celú ponúkla.
Obozretne o krok ustúpil.
„Neboj sa,“ šepotala upokojujúco, „poď, zober si.“
Nepriblížil sa k nej, zostal v bezpečnej vzdialenosti.
Hoci ho túžila pohladiť, povzdychla si a hodila mu kôrku pod nohy. Dopadla kúsok pred neho. Veľmi pomaličky k nej natiahol ňufáčik. Už-už ju jeho zúbky zovreli, keď vtom mu pri hlave preletel veľký kameň. Psík vydesene poskočil a rozbehol sa preč. Kamene ho prenasledovali. Jeden ho trafil do boku. Ozvalo sa bolestivé zavytie.
Nahnevane vyskočila a rozbehla sa k skupine starších chlapcov, ktorí so smiechom triafali do bezmocného cieľa.
„Prestaňte!“ skríkla na nich zlostne. „Nechajte ho tak!“
Iba sa jej zasmiali. Prestali, ale len preto, lebo im obeť zmizla z dohľadu. A obrátili sa na ňu.
„Kto to tu vyskakuje?“ zvolal pohŕdavo jeden z nich.
„Dcéra toho grázla.“
„Už ho zabásli?“ zapojil sa ďalší.
„Nie, počul som, že zdrhol!“
„Zdrhol a nechal ju tu?“
Odvrátila sa od ich posmešných pohľadov. V očiach sa jej leskli slzy. Vrátila sa pred svoj bývalý domov a zdvihla zo snehu zvlhnutú kôrku. Chvíľu váhavo postávala. V ušiach jej stále znel krutý smiech mládencov. Napokon si strčila chlieb do vrecka a vykročila do tmavej ulice. Išla smerom, ktorým zmizol psík.

Triasla sa od zimy. Mráz ju štípal po celom tele, ale nevšímala si to. Kráčala tichými ulicami, dúfajúc, že čoskoro zbadá veľké hnedé oči.
Ale márne sa obzerala na všetky strany. Napokon pochopila, že psíka už nenájde.
Odbočila na úzky chodníček. Nohy sa jej zaborili do hlbokého snehu. Odhodlane sa ním brodila vpred. Nebála sa, že by zablúdila. Príliš často už stúpala k čiernej bránke.
Ani dnes nebola zamknutá, pánty hlasno zaškrípali v tichu noci. Išla ďalej. Okolo nej vystupovali z tmy kríže a kamenné náhrobky. Občas temnotu narušil slabý jas sviečky, ale zväčša bol cintorín ponorený v čierňave. Zastala pri malom pomníku.
„Ahoj, mamička,“ šepla tíško. Klesla na kolená a pohladila studený kameň. Neprítomne hľadela na ružu vyrytú do mramoru. Pred očami sa jej mihali spomienky na nežný úsmev, teplé pohladenie a hrejivé objatie. Nevnímala slzy, ktoré jej tiekli po tvári. Už necítila ani mrazivý vietor.
„Zostanem tu s tebou,“ zaševelila a ľahla si vedľa hrobu. Schúlila sa do klbka a zavrela oči. Z neba sa začali sypať snehové vločky a pomaličky zakrývali jej útle telíčko.

Ponárala sa do príjemného tepla, keď v tom pocítila na líci drsný jazýček. Otvorila zlepené oči. Stál nad ňou hnedý psík a usilovne ju oblizoval po tvári.
Skrehnuté pery sa jej zvlnili v smutnom úsmeve. „Už sa ma nebojíš?“
Namáhavo zdvihla stuhnutú ruku a neobratne ho pohladila. Pritúlil sa k nej, akoby jej chcel darovať aspoň trochu zo svojho tepla. Zmeravené telo ju už neposlúchalo, ale napriek tomu sa jej podarilo posadiť. Opatrne ho vzala do rúk. Hoci sa triasol od zimy, predsa len bol teplejší ako ona. Pod rukami zacítila jeho vystupujúce rebrá a spomenula si na kúsok kôrky. Siahla do vrecka, ale bolo prázdne. Bezradne sa obzerala, hľadajúc miesto, kam jej mohla vypadnúť. Všetko bolo zasypané čerstvým snehom. Položila psíka vedľa seba a zmrznutými rukami začala odhrabávať bielu pokrývku. Námaha jej rozprúdila krv v žilách. Jej nový spoločník poslušne čakal a veľkými hnedými očami ju zvedavo pozoroval.
Netrvalo dlho a pochopila, že nemá šancu. Povzdychla si a klesla na päty. Psík bol okamžite pri nej.
„Je mi to naozaj ľúto. Určite si veľmi hladný,“ riekla nešťastne. „Dal by si si teplé mliečko, však?“
Opäť ju začal horlivo oblizovať po tvári. Chvostík sa mu nepatrne rozhýbal.
„Ja viem, ja tiež,“ usmiala sa smutne. Hladila ho a dumala, kde by zohnali nejaké jedlo.
Po chvíľke jej tvár rozžiaril úsmev.
„Už viem! Už viem, kto nám pomôže!“ zvolala radostne. „Vedľa nášho domčeka býva veľmi milá stará pani, ktorá mala psíka ako si ty. Nedávno jej zomrel a odvtedy je veľmi smutná. Určite sa u nej nájde miska mlieka.“
Donútila svoje skrehnuté nohy vstať. Zdvihla psíka a zahľadela sa na náhrobok.
„Mamička, teraz musím ísť. Psíček ma potrebuje.“
Pohladila na rozlúčku chladnú ružu a s odhodlaním vykročila k svetlám žiariacich z teplých domovov. V náručí sa jej chvel nový priateľ a v srdci ju hriala nádej.

December 11, 2010

Dark: Stretnutie so smrťou

"Ešte sem nazriem, možno ešte niečo nájdem," pomyslela si a prehrabla rukou trávu. Zohla sa a zbierala.
Tento rok sa májovky objavili o niečo neskôr ako inokedy. Našla ich na obvyklých miestach a to sa ani nemusela vzdialiť od chaty. Vybehla iba na nízky kopec oproti chalupe, poprechádzala sa po ňom, prehrabovala trávu a nachádzala. Kráčala po lúke, jarné slnko na ňu svietilo. Lúčne kvety sa predbiehali, ktorý skôr, krajšie a viac rozkvitne. Ticho ako v raji. Iba poskakujúci psík, šumenie blízkeho lesa a občasný štekot psov v dedinke narúšali popoludňajšiu idylu. Priblížila sa k cintorínu. Od posledných hrobov a voľnej trávnatej plochy za poslednými hrobmi ju delil plot. Kráčala popri ňom a pomaly sa chystala na návrat. Ovládol ju pocit, že ju niekto sleduje. Pozrela na cintorín, prechádzala pohľadom pomedzi hroby. Nikto tam nebol. Nevidela živú dušu. Cintorín bol malý, dedinka bola jedna z najmenších, mala iba pár desiatok pôvodných obyvateľov.
Pozerala pomaly dolu z kopca po celom cintoríne. Nik tam nebol, nikoho nevidela. No ju stále prenasledoval pocit, že ju niekto sleduje. Ale kto? Veď nikoho nevidí! Pocit vychádzal z tých miest, kde nebohí spali svoj večný sen. Nie z lúky, či lesa.
"Veď tu nikto nie je. Iba mŕtvi. A smrť."
Smrť! Striasla sa pri pomyslení, že ju sleduje práve ona.
„Bože, ochráň ma, ešte tam snáď nepatrím!“
Pohľadom preskakovala z hrobu na hrob.
„Ešte mám malé deti, povinnosti... ešte sa mi nikam nechce. A som zdravá. Alebo hrozí nebezpečenstvo niekomu z príbuzných? Blízkych? Pre koho z okolia si príde...?" zaháňala takéto myšlienky, ale neúspešne.
Obzerala sa a myšlienkami bola pri príbuzných. Nikto z nich nie je ťažko chorý, nikto sa nikam nechystá. Prečo ju premáha pocit, že ju sleduje tá pani, o ktorej sa hovorí, že je najspravodlivejšia na svete? Cítila sa neisto, cítila, že "Ona" je tam určite, ale neutekala. Pokojne pozerala po hroboch. Zimomriavky mala po celom tele. Nevedela, čo sa deje a prečo. Žeby to spôsobovala tá blízkosť hrobov, miest posledného odpočinku kedysi živých bytostí? Ale veď už tu bola niekoľkokrát a nič podobné sa nikdy nedialo!
Prešlo pár minút. Prestala sa rozhliadať po hroboch a otočila sa na odchod. Inou cestou. Zišla na cestu popri cintorínskom plote. Pripojila sa k príbuzným, ktorých pod cintorínom stretla. Z mysle jej neschádzal zážitok a hrozila sa myšlienky, že si pani (ne)spravodlivá pre niekoho z jej okolia príde. Veď nikto si ešte nezaslúži odísť na cestu bez návratu... opakovala si znova a znova. Rozmýšľala a sledovala pritom hopkajúceho psíka pred ňou.
V ten a nasledujúci deň myslela stále na ten zážitok. Na tretí deň ju povinnosti odpútali od rozmýšľania a zaoberania sa ním. Povinnosti, malé deti, domácnosť, psík. Mala ho rada, bol súčasťou ich rodiny, bol milý. A ten jej robil v ten deň najväčšie starosti. Začal mať zdravotné problémy. Pýtal sa stále von a jeho stav sa tak zhoršil, že s ním museli zájsť k zverolekárovi. Bohužiaľ, diagnóza bola tá najhoršia. Pravdepodobne ho niekto otrávil, alebo omylom zjedol niečo, čo nepatrilo zrovna jemu - v bytovom dome, v ktorom bývali, iba pred pár dňami rozsýpali v pivničných priestoroch granule s jedom na krysy. Príznaky boli jasné. Bolo ho treba čo najskôr utratiť, nech sa, úbožiak, netrápi. Udalosti nabrali rýchly spád a ešte v ten deň ho pochovali. Na tretí deň od toho nepríjemného zážitku.
A ona má dodnes pred sebou vnucujúcu sa otázku: Je to možné, aby ju smrť upozornila na to, že jej zoberie bytosť, ktorá je jej srdcu tak blízka, hoci to nie je človek?

December 09, 2010

Ivana Drábová: Malý Beny

Len sa blázniť, to ho baví
ten psík vie byť veľmi hravý
malý Beny nezbedník
neodolá mu viac nik

"Labku, Beny," volá Katka
za uškom ho nežne hladká
Je to vďačný kamarát
každý ho má veľmi rád

Ak si smutný, on to cíti
môžeš byť aj potme skrytý
Nenechá ťa nikdy v štichu
nenechá ťa v tvojom tichu

Stále je tu pre teba
presviedčať ho netreba
pozná každý krok a roh
je to doktor na štyroch

Nebudeš sa cítiť sám
Beny má už s tebou plán
Vylieči tvoj smútok v duši
nebudeš viac slepo krúžiť

Venované psom terapeutom




Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.

December 06, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (2. časť)

Zas si sem dovliekla chlapa. Tvrdil jej, že je Mexičan, ale podľa mňa je to trošku šmrncnutý s Rómom. Je celkom pekný, ale hneď, ako povedal „Mexičan,“ mal som dojem, že ma budú musieť odviesť kvôli besnote. Už som cítil penu v papuli. Ako mohol tak sprosto klamať? Mne bolo jasné, že je akurát tak z Banskej Belej a o Mexiku počul možno len v súvislosti so slovom pončo. Sombrero by už zrejme zaradiť nevedel. Znovu ma chytá nostalgia a trochu aj amok. Neviem, prečo nemôžem od nich odtrhnúť zrak. Oblapkávajú sa, Tereza vyzlieka jeho „mexickú“, luxusne chlpatú hruď, on sa tupo usmieva a ja som asi primrzol k podlahe. Je studená, ale nemôžem sa pohnúť. Je zvláštne, že im nevadí, ako sa pozerám. Možno keby som ešte vyplazil jazyk, všimli by si ma. To nie je fér. Nikdy som nevidel Mexiko. Ja, čivava, duchom aj telom mexický patriot a kysnem v byte v Handlovej a zízam na Terezu, ako ma práve podvádza pred mojimi vlastnými očami. Som zvedavý, či aj jemu ovonia hlavu tak, ako mne. A či aj jemu dovolí, aby jej spal na krku... A či aj jemu hodí raňajky na zem, ako nejakému prasaťu... Tereza, skončili sme. Začína to byť nechutné, musím odvrátiť zrak, viem, že psy neplačú, ale čivavy majú veľmi veľké oči, a teda aj veľké slzné kanále... a do prdele, už revem...
Odchádzam. Keby som mal ruky, zatresnem za sebou dvere na Terezinej spálni, ale nemám ich, a tak len opúšťam izbu so zvesenou hlavou. Ja som ju predsa žiadal o to, aby mi doniesla fenu a nie tohto Juana Carlosa. Asi som jej to nevtlačil do podvedomia dosť jasne. TEREZA! SOM STRAŠNE FRUSTROVANÁ A OSAMELÁ ČIVAVA! Ako môžeš s tým vedomím súložiť?
V obývačke vyskočím na gauč a schúlim sa do klbka, aby mi bolo teplejšie. Nemám krk, na ktorý by som si ľahol. Vo chvíľach, keď Tereza nie je so mnou, a je zaneprázdnená (ako aj teraz), premýšľam. Teraz premýšľam, či by sa aj iným ľudom páčila vôňa mojej hlavy, a keby sa začal vyrábať taký parfum, či by si ho kúpili. Je to však celkom bezpredmetné, lebo ja ho vyrobiť nemôžem. Nemám pohyblivý palec. Dlho mi to nevydrží a myšlienky sa vyčerpajú. Prejdem na balkón cez dieru vo dverách, ktorú Tereza urobila pre mňa a zízam cez mreže zábradlia. Fúka vetrík. Zas cítim, aký som maličký.
„Hej, čivava!“ začujem zrazu.
Hľadám v mori balkónov zdroj toho hlasu a v tom vidím huňatú hlavu prestrčenú cez mreže oproti.
„Nie som čivava!“ úplne rezignujem zo svojej pozície.
„A čo si?“
„Morské prasa!“
„Aha,“ zaváha a chvíľu mlčí. Tá hlava patrí kokeršpanielovi, ktorý býva oproti u trpáka, čo robí každý večer nejaké seansy a orgie. Vždy je to vidno cez okno. Sem tam vídam tohto psa, ako mu trčí hlava cez mreže a zíza von, presne ako ja teraz.
„Čo chceš?“ opýtam sa.
„Zasekla sa mi hlava.“
„Dobre,“ prikývnem a nechávam si prefukovať uši.
„Zasekla sa mi hlava!!!“ zvýši hlas a ja znovu na neho upriamujem zrak. „Choď po niekoho!“
Chvíľu zvažujem, a potom sa otočím a idem po Terezu. Nie že by sa vo mne prebrala dobrota, ale zdá sa mi to ako dobrý dôvod vyrušiť ju. Je mi jedno, prečo toho kokra nemôže zachrániť jeho pán sám. Vojdem a musím sa premáhať, aby som sa na to vydržal dívať.
„TEREZA, ZLEZ Z NEHO, MUSÍŠ ÍSŤ KOKROVI Z NAPROTI VYTIAHNUŤ HLAVU Z MREŽÍ !“
Ignoruje ma. „TEREZA!
„Ťutinko, teraz nie!“ vydralo sa z nej.
„JA TI DÁM ŤUTINKO!“ tak teraz ma vytočila. Vyskočím na posteľ, snažím sa nedostať ranu do hlavy, lebo všade lietajú končatiny a vyskakujem na chrbát Juanovi Carlosovi. Škrabem o sto šesť. Konečne to ten mamľas zacíti a snaží sa ma striasť z chrbta. Nejde to. Som vytrvalý, a nakoniec musia obaja prerušiť to, čo práve robili a Tereza ma naštvaná odnáša preč. Je celkom nahá a celkom vytočená.
„Zlá zlá čivava!“
„Na to ti vieš čo...!“
„Ešte budeš aj brechať do mňa?!“ oborí sa na mňa a ja začnem dupkať pred balkónom. Dobre vie, že keď dupkám, niečo sa deje, lebo na dupkanie z ničoho nič som príliš lenivý.
„Tak, čo máš?“ opýta sa. „Cikať?“
Stále dupkám a škrabkám na dvere balkóna. Pootvorí ich, vybehnem, ale ona je stále dnu. Vykukne iba hlavou, lebo je bez oblečenia. Ten tupý koker si to všimol. Začína zúrivo brechať a Tereza po pár sekundách konečne zbadá jeho hlavu. Trochu ňou lomcuje a Tereza to na moje prekvapenie chápe. Ide si vziať župan, pobozká Juana Carlosa a beží von do paneláka oproti.
Začína mi byť zima. Idem dnu, do Terezinej spálne. Juan Carlos sedí holý na posteli a na tvári má pripečený výraz. Neviem, či sa mi takí zdajú všetci ľudia, alebo len tí, ktorých si sem Tereza vodí. To je jedno, tento je pripečený tak či tak.
„Takže ty si Mexičan!“ posadím sa na zem oproti nemu. Moje oči ho rozrušujú.
„Haha, čivava.“
„To bolo skutočne inteligentné,“ poznamenám. „Nechceš si oholiť tie cecky?“
Mám dojem, že sa v ňom prebúdza neha a chcel by ma pohladkať. Načahuje sa za mnou a tak ohrniem hornú peru a začnem vrčať. Stiahne ruku nazad a ukáže mi rukou nechutné gesto. Mamľas. Viem, takých ako ja jete v osade na raňajky, ale tu nie si pánom.
Za pár minút je Tereza nazad, pobozká Juana Carlosa, sadne si na posteľ a usmieva sa.
„Predstav si, Anton z naproti mal večierok, zaspal opitý, nechal psa na balkóne a ten si tam zasekol hlavu. Zvonila som mu asi päť minút, kým sa zobudil.“
Idem na balkón a naozaj. Hlava zmizla. Za pár minút však dvere na byte tresli a Carlos bol preč. Aká krásna noc. Vďaka, Antonov kokeršpaniel. So sladkým pocitom si idem ľahnúť Tereze na krk, ale po pár sekundách musím preč. Smrdí ako fachitas.
Na druhý deň počujem klopanie. Je asi poludnie. Rozlepím jedno oko a nastraženým uchom počujem pri dverách mužský hlas. Nie je to Carlos. Je to cudzí hlas, ale počujem aj niekoho iného. Vystrelím z postele. Áno, je to ten trpák a jeho retardovaný koker, čo si pchá hlavu pomedzi mreže. Nevyzerajú až tak pripečene.
Tereza sa usmieva, pozýva ho ďalej a on sa usádza v obývačke. Podáva jej bonboniéru a koker si sadá na zem k jeho nohám.
„Čau, čivava,“ prehodí, kým Tereza začína nudnú zdvorilostnú debatu. Nereagujem.
„Vďaka za včera,“ pokračuje.
„Nie je začo.“
„Aj u vás bolo včera asi veselo,“ uškrnie sa a ja už nevládzem ďalej hrať urazeného, som nesmierne osamelý.
„Áno, Tereza mala mexickú párty.“
„Keď má Anton doma oslavu a opije sa, vždy mu zožeriem všetko, čo doma nájdem. Preto ma často zatvára na balkón, a potom ma tam zabudne.“
Je mi smiešne. To je tiež pekne tupý pán a pekne vychcaný pes. Ako ja a Tereza. Beriem kokera na balkón a sedíme spolu na vetríku. Ponúknem ho svojimi keksami a sem tam hodím okom po Tereze, žiarivo sa usmieva. Konečne je mi fajn. Koker sa volá Kokso. Vždy, keď mi to príde na myseľ, chce sa mi smiať, ale je to môj prvý kamoš, a tak sa radšej udržím.
Boli u nás asi hodinu, potom odišli, Tereza zjedla takmer všetky bonbóny, a zas prišiel pán Fachitas.
Sadá si na gauč a vedľa seba kladie farebnú škatuľu. Ozaj, Tereza má dnes narodeniny. Srdce mi tlie šťastím. Cítil som to už z dverí. On mi doniesol fenku. Ten najmilší falošný Mexičan na svete s krásnou hruďou. Mám chuť vyskočiť a objať ho, oči sa mi zas zalievajú slzami a moja radosť sa v momente mení na prúd zúrivosti, keď tú škatuľu otvára a vyťahuje odtiaľ bielu perzskú mačku. PRE BOHA! Tereza, tá mačka neprežije ani jeden deň! A mačky majú navyše toxoplazmózu...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

December 05, 2010

Pavel Hirax Baričák: Bližšie k Bohu (2. časť hafkačskej trilógie)

V Indii si ďalší sanjasini
odrezali gule a vypichli oči.
To aby boli bližšie k Bohu.

Ja som ráno
z lásky polial kvety
a podrbal Charlieho za uchom.

Skutočne som chcel
tomuto svetu pomôcť.



Pavel Hirax Baričák - martinský spisovateľ, poet, hudobník, bloger, filozof, cestovateľ a fotograf, autor mnohých románov, cestopisov a básnických zbierok, .