December 12, 2010

Soňa Tomšíková: Džek

Valčík byl toulavý psík
Ten uměl dát najevo svůj dík.
I za malé sousto, které kdosi mu dal,
zatančil Valčík, a utíkal dál ...
Měl rodokmen bez zvučných jmen,
jen psí život, malý psí sen.
Někde u popelnic měl luxusní skrýš,
koho by napadlo, aby šel blíž
Já mu povídám, pejsku, jsme dva,
Vždyť každý někoho má.
Po lásce, jak víš, je ten největší hlad,
Někoho milovat, aby někdo měl
hrozně rád ...
[Lenka Filipová – Toulavý valčík]


***************

Náhlivo a v strese som vybehla ráno z domu, preklínajúc všetko zodpovedné za to, že opäť raz zasa meškám...
Už vo výťahu som rozmýšľala, či tam bude.
BOL.
Sedel na svojom obvyklom mieste, ako už pár dní, každé ráno, pred dverami potravín, ktoré sú hneď vedľa nášho domu. Každým otvorením dverí sa postavil, vrtiac chvostíkom, netrpezlivo očakávajúc svojho pána či pani. Biela snehová vločka, čierne uško, čierny chvostík, rasa pre mňa, laika v psích plemenách, neidentifikovateľná. Asi najskôr nejaký guľášik. Kým som obehla auto, oškrabala námrazu, neušlo mojej pozornosti jeho smutné očakávanie a sklamanie, keď sa v dverách neobjavila očakávaná osoba a on si opäť smutne sadol a trpezlivo čakal...
Nasledujúcich niekoľko rán sa čierne uško pred dverami potravín neobjavilo a ja som zabudla.
Až o niekoľko dní neskôr. Vychádzala som predvečerom z potravín s operatívnym rýchlym nákupom a ponáhľala sa domov. A koho nevidím. Bol tam. Malá snehová vločka -čierne uško sedelo na svojom obvyklom mieste. Z blízka sa nedal nevšimnúť jeho zanedbaný výzor a smútok v očiach. V nádeji sa postavil, keď sa dvere predo mnou roztvorili a ja som vyšla z obchodu, a opäť sa apaticky otočil, ľahol si k smetnému košu pred obchodom, ňufák položil na predné labky. Čakal.
Zostala som stáť. „A ty si čí kamoš?“ snažila som sa nadviazať rozhovor, rozmýšľajúc, či mu budem vôbec stáť za povšimnutie. Ďalej ležal, len nepatrne zavetril smerom ku mne.
„Teta, on je tu každý deň, čaká“ poinformoval ma asi desaťročný chlapec s tatrankou v ruke.
Vyzeral tak zúbožene.
Ten pes, nie chlapec.
Zblízka už snehovú vločku vôbec nepripomínal, a ak aj, tak poriadne ufúľanú. Zložila som tašku s nákupom a vyhrabala balíček so šunkou, zaznamenala som mierny záblesk záujmu v jeho očiach. Keď som mu podala prvý plátok chvatne ho zožral , očakávajúc pokračovanie hostiny a o chvíľku bol dvestogramový balíček fuč. Po celý čas, čo sa čierne uško hostilo našou večerou, som v strehu očakávala, že každú chvíľu na mňa zaútočí majiteľ, že prečo kŕmim cudzieho psa.
Nikto nezaútočil, a ani nikto, koho by vítalo čierne uško z potravín nevyšiel. Iba čierne uško mi olízalo dlane vlhké od plátkov šunky. Musel byť poriadne hladný.
„Už musím ahoj“, poinformovala som čierne uško a zanechala ho tam, kde bol.
Doma mi neschádzal z mysle. Tak asi po hodine, som porozprávala o čiernom ušku mojej pubertálnej dcére. Pozrela na mňa nešťastne a okamžite sa vybrala na prieskum pred dvere potravín vyzbrojená párkami.
Neprešlo ani desať minút a bola späť doma. Nie však sama. Pán čierne uško váhajúc vkročil do nášho príbytku, oňuchal hosťovské papuče a nezistiac žiadne závadné pachy, bez vyzvania sa vybral na exkurziu po byte.
Zrejme spokojný s tým čo videl a cítil, sa nakoniec zvalil na zem v hale v kúte, vedľa vysokého prúteného koša a labku si položil cez ňufák. Odtiaľ nás pozoroval.
Spomenula som si prednášku o geopatogénnych zónach a o psoch, ktorí vedia identifikovať tie energeticky pozitívne. Hm, no niečo na tom bude, lebo každá doterajšia psia návšteva, si vybrala za miesto odpočinku práve kút pri koši.
„Mami nič nehovor!“ umlčala ma dcéra hneď, ako videla, že som sa nadýchla a chystám sa protestovať, „je to túlavý a opustený psík“.
V tom  momente mi v ušiach zazneli slová pesničky od Lenky Filipovej o túlavom psíkovi...
Tak čo som jej mohla na to povedať? Myslela som si, že roky žobronenia o to, aby som jej kúpila malého chlpáča, už máme dávno za sebou a užila som si toho naozaj statočne. A ešte statočnejšie som tomu niekoľko rokov odolávala, používajúc argumenty typu, aké je surové a bezohľadné, keď chovajú psíka v panelákovom byte ľudia, ktorí odchádzajú z domu ráno pred ôsmou a vracajú sa popoludní po štvrtej. Naša dvojčlenná domácnosť žiaľ fungovala presne takto.
Moja dcéra napriek tomu pravidelne žiadala Ježiška srdcervúco listom každý rok o malé šteniatko, zahŕňala túto prosbu aj do svojich večerných modlitieb a dala si záležať, aby som to každý večer počula. Nenápadne-nápadne mi podsúvala časopisy s článkami, kde sa písalo, aký je pes vhodný spoločník pre dieťa - jedináčika a ja som to vytrvalo ignorovala.
Stihla som sa dozvedieť aj to, ako sa nestarám o jej správny psychosomatický rozvoj a vychovávam z nej egoistického jedinca, potláčam jej individualitu, vystavujem ju frustrácii a podobné múdrosti vyčítane z odborných časopisov a kníh.
Napriek všetkým argumentom som zostala chladne neoblomná.
Moju snahu presvedčiť ju, že starať sa o psíka nie je len tak, že to nie je len tvor na hranie, som sa pokúsila demonštrovať aj tým, že v jedno upršané a ufúkané sobotňajšie ráno som ju zobudila o pol siedmej a ukázala jej, nášho suseda, jej kamaráta, ako sa krčí pod bránou a venčí ich psa, netrpezlivo podupkávajúc a okrikujúc ho, aby už vykonal čo má a on sa mohol vrátiť konečne domov do teplej postele. Nezabralo.
Aby si mohla vyskúšať na živo, aké to naozaj je, ponúkla som kolegyni hľadajúcej opateru počas ich dovolenky pre dvoch roztomilých yorkshirských teriérov, našu domácnosť na dva týždne ako psí hotel. Po pár dňoch psej starostlivosti z môjho potomka nadšenie z ranného vstávania opadlo a téma pes, bola u nás našťastie na dobro zažehnaná...
Až dodnes...
Do obľúbenej misky z detstva s očkami, noštekom a úsmevom, zakúpenej pôvodne pre účely „krupicová kaša“ mu naliala vodu a pozrela sa na mňa tak, že som sa už iba mohla tváriť, že bude úplne normálne, ak vytiahne zo skrine aj starodávny a opatrovaný porcelán po prababičke.
Aby som sa necítila ako úplný odľud, v komore som prebrala v koši staré ručne tkané koberce, jeden vybrala a s povzdychom vytiahla aj detskú ružovú deku, ktorú som mala pôvodne v úmysle zachovať pre vnúčatá a venovala som to nášmu novému spolubývajúcemu. Spolubývajúci zaľahol, dvakrát slastne odfúkol, párkrát sa pohniezdil, otočil a v tom momente spal.
Zodpovedne som si na internete naštudovala, čo taký chlpáč potrebuje, ale moja dcéra ma ubezpečila, že ona to má v malíčku a nech to nechám na ňu.
Na druhý deň sme vlastnili kefu na psie chlpy, šampón, špeciálnu psiu misku, vrece granúl, psie keksy, nejaké vitamínové psie kostičky, obojok a vodítko.
Trauma z kúpania čierneho uška, po naštudovaní odborného postupu, sa nakoniec traumou ani nestala, zvládli sme to v pohode, akurát sa odmietol fénovať, otriasol vodu na parkety a bolo.
Ja som vyutierala dlážky a tiež bolo.
„Budeme ho volať Džek“ rozhodla moja dcéra po dlhšom výbere psích mien, na ktoré náš spolubývajúci vôbec nereagoval. A pán Džek, voňavý a stále mokrý, zdvihol jedno ucho, otvoril len jedno oko a slastne pokračoval v driemaní.
Na večeru plná miska tých najkvalitnejších granúl. Obdaril nás zúboženým psím pohľadom, ktorý hovoril: „To čo ste mi to preboha dali?“ a otočil sa k miske zadkom, dávajúc na javo, že neprehltne ani jedno sústo.
Nakoniec sme sa mu zavďačili miskou trojdňového guľášu a pochopili, že Džek preferuje výlučne domácu stravu a žiadne umelé náhrady psej výživy. Uvedomila som si, že skončili moje zlaté časy a kým pubertálnej dcére stačí na večeru už len mrkva, jediný chlap v našej domácnosti pán Džek, bude vyžadovať teplé večere.
Zamilovala som sa do neho hneď, lebo na rozdiel od mojej dcéry sa stal vďačným stravníkom takmer všetkého, čo som mu v nadchádzajúcom období uvarila.
Ďalší deň sme absolvovali prehliadku u veterinára, zaplatili vitamínové injekcie na posilnenie organizmu a dopriali mu odčervovaciu kúru. Odniesli sme si informáciu, že pán Džek má približne 5-6 rokov.
Hneď na začiatku som stanovila prísne zásady, čo nový podnájomník môže a čo nie. Oboznámila som s nimi nielen dcéru, ale najmä pána psa.
Môžem len povedať, že pán Džek od začiatku zo zásady porušoval všetky moje zásady a onedlho mohol všetko, vrátane zahrievania nôh nad ránom v našich posteliach.
Ak sme sedeli pri stole, bolo samozrejmé, že tretia stolička je jeho a sedel pri stole zároveň s nami
Ku cti mu slúži, že ani raz si náš príbytok, čiže svoje nové teritórium, neoznačkoval spôsobom tak príznačným pre psiu rasu a trpezlivo čakal, kým ho zoberieme z bytu na prechádzku a na miesto tomu určené.
Zničené a ohryzené moje jediné spoločensko-divadelné lodičky a dcérine značkové tenisky nebudem ani spomínať, lebo uznávam, že je to naša chyba, že sme ich včas neodložili z dosahu jeho zubov.
Inak sa správal priam vzorne, žiadne hysterické či neurotické správanie nám neprezentoval.
Ubezpečovala som samú seba, že to preto, že vyrastá v zdravom prostredí a nemá to od koho odpozorovať. Ochotne a so záujmom sa zúčastňoval všetkých rodinných aktivít. Dokonca viac ochotne ako môj potomok - puberťáčka...
A bol za to patrične chválený. Pán Džek si na pochvalu mimoriadne potrpel, okrem toho že bol osobnosť, bol aj tvor mimoriadne samoľúby a závislý na pochvale.
Tak sme si na seba zvykli a žilo sa nám spolu dobre.
Majitelia psov vedia o čom teraz píšem... pes – priateľ človeka, bezhraničná oddaná psia láska, vždy ochotný vás vypočuť, víta vás s nadšenými výskokmi a radosťou, neodvráva, neprotestuje.
No nemilujte ho.
Náš pán Džek, náš domáci miláčik, ktorý okamžite pochopil, že ako jediný muž v domácnosti, musí chrániť nás krehké ženy a aj sa toho hneď od začiatku ujal.
Pozitívne na tom bolo, že naša večne nespokojná suseda prestala u nás pravidelne vyzváňať a stále sa na niečo sťažovať, keďže ju Džek zakaždým výstražným vrčaním odohnal od našich dverí.
V tomto momente sa v rozprávkach píše: Žili šťastne, až kým nepomreli....
V rozprávkach....

**************

Ponáhľajúc sa z obchodu mi jedného dňa padol zrak na plagát prilepený zvonku na posuvných dverách. Na čiernobielej fotokópii sa na mňa usmieval z plagátu náš pán Džek a pod ním telefónne číslo na niekoho, kto ho hľadá.
S boľavou dušou rozbitou na cimpr campr, napriek protestom mojej dcéry, som to číslo použila.
Pôvodná pani majiteľka aj so svojím vnukom, sa dostavila do dvadsiatich minút a šťastne sa zvítali s pánom Džekom, vlastným menom Beny. Ten kňučal a krútil sa na mieste, skákal a štekal o dušu psiu spasenú. Tak veľmi sa radoval.
Príbeh Džeka bezdomovca nadobudol podobu. Dozvedeli sme sa, ako starú pani jedného dňa odviezla sanitka z potravín priamo do nemocnice. A milý náš Džek zostal čakať svoju pani verne pred obchodom. Keď sme ho našli, bol už asi mesiac bezdomovcom. Po návrate z nemocnice ho začala jeho pani hľadať a už to vzdávali. Plágát na dvere obchodu bol už posledným pokusom.
Môj potomok uronil slzu nad nadchádzajúcou rozlúčkou s pánom Džekom, ale podozrievala som ju, že to skôr bola hra na city mladému mužovi, ktorý jej nakoniec navrhol,.že ak chce, môžu chodiť spolu večer venčiť.
Chcela.
Zbalila som Džekovi jeho nadobudnutú psiu batožinu a rozlúčili sme sa. Plakať som si zakázala... až potom... až neskôr bude čas.
Keď Džek- Beny odchádzal, zastal, obzrel sa, potom si na niečo spomenul a vrátil sa do kúta pri koši. Vytiahol zubami odtiaľ svoju ružovú deku a ťahajúc ju v papuľke sa opäť pobral k dverám.
Preložila som si to tak, že chce mať od nás niečo na pamiatku.
Asi tušil, ako ťažko som mu tú deku vtedy obetovala.

**************

Prešlo niekoľko mesiacov, pána Džeka stretávam s pani majiteľkou na prechádzke v parčíku za naším domom. Vždy sa patrične hlasno ohlási a prirúti, keď zbadá mňa, alebo moju dcéru.
Nezabudol na nás... a ani my na neho.
Chýba.
A ja som sa pristihla, že opäť pozorne sledujem všetkých chlpáčov sediacich pred potravinami a hľadám nového štvornohého bezdomovca...

Soňa Tomšíková, nenapraviteľná romantička snívajúca o dokonalosti tohto sveta a medziľudských vzťahov. Zúčastnila sa projektu vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere a jej poviedka vyšla v zbierke pod názvom Nevera "real" či "virtual".

1 comment:

  1. jara h. bertolasi15:53

    Aj som slzu uronila... :)

    ReplyDelete