December 12, 2010

Vesna: Opustení

Oranžové svetlo pouličných lámp veľmi biedne osvetľovalo uličku zasypanú bielym snehom. Zväčša bola ponorená do tmy. Jej pokoj narúšalo len pár ľudí, ktorí sa náhlili domov ukryť pred štipľavým mrazom. Kráčali so sklonenými hlavami, ignorujúc všetko naokolo.
Nikto si nevšímal malé dievčatko, ktoré sedelo na schodíku pred ošarpaným domom. Chúlila sa do klbka a rúčky si skrývala v rukávoch tenkej vetrovky. Svetlé vlasy jej studený vietor fúkal do bledej tváre. Nevšímala si to. Uprene hľadela na koniec ulice. Tým smerom odišiel jej otecko a odtiaľ sa určite aj vráti.
Nevedela ako dlho tu sedí. Bruško ju už bolelo od hladu, ale to nebolo nič nové. Na obed zjedla kúsok chleba, kôrku z neho si radšej odložila na ráno. To bolo ešte predtým, ako sa zjavili tí zlí muži. Hádali sa s ockom a potom ich jednoducho vyhodili na ulicu. Ocko chvíľu postával pred dverami a potom rázne vykročil. Rozbehla sa za ním. Zastal. Nerozhodne na ňu hľadel. Napokon jej povedal, aby naňho počkala na schodoch, že sa hneď vráti. A odišiel.

Najprv stála. Ale keď sa slnko sklonilo k obzoru, sily ju už opustili. A tak si sadla na kamenný schodík. Bol studený, ale bolo jej to jedno. Sedela a čakala. Ulica sa pomaly ponorila do tmy a v jej modrých očiach sa zjavil strach. Zovrela ju úzkosť, schúlila sa ešte viac.
Zrazu sa kúsok od nej zjavil malý bledohnedý psík. Tmolil sa po zasneženom chodníku. Nos mal prilepený k zemi a dlhé uši sa mu hompáľali pri každom kroku. Zrejme ju zacítil, lebo zrazu prudko zdvihol hlavu a uprel na ňu vydesený pohľad.
Milo sa naňho usmiala. „Nemusíš sa ma báť.“
Iba na ňu hľadel veľkými hnedými očami.
Siahla do vrecka a vytiahla kúsok kôrky. Pri tom pohybe sa prikrčil a chvostík stiahol medzi nohy. Nemyslela na to, že už nemá viac jedla a bez váhania mu ju celú ponúkla.
Obozretne o krok ustúpil.
„Neboj sa,“ šepotala upokojujúco, „poď, zober si.“
Nepriblížil sa k nej, zostal v bezpečnej vzdialenosti.
Hoci ho túžila pohladiť, povzdychla si a hodila mu kôrku pod nohy. Dopadla kúsok pred neho. Veľmi pomaličky k nej natiahol ňufáčik. Už-už ju jeho zúbky zovreli, keď vtom mu pri hlave preletel veľký kameň. Psík vydesene poskočil a rozbehol sa preč. Kamene ho prenasledovali. Jeden ho trafil do boku. Ozvalo sa bolestivé zavytie.
Nahnevane vyskočila a rozbehla sa k skupine starších chlapcov, ktorí so smiechom triafali do bezmocného cieľa.
„Prestaňte!“ skríkla na nich zlostne. „Nechajte ho tak!“
Iba sa jej zasmiali. Prestali, ale len preto, lebo im obeť zmizla z dohľadu. A obrátili sa na ňu.
„Kto to tu vyskakuje?“ zvolal pohŕdavo jeden z nich.
„Dcéra toho grázla.“
„Už ho zabásli?“ zapojil sa ďalší.
„Nie, počul som, že zdrhol!“
„Zdrhol a nechal ju tu?“
Odvrátila sa od ich posmešných pohľadov. V očiach sa jej leskli slzy. Vrátila sa pred svoj bývalý domov a zdvihla zo snehu zvlhnutú kôrku. Chvíľu váhavo postávala. V ušiach jej stále znel krutý smiech mládencov. Napokon si strčila chlieb do vrecka a vykročila do tmavej ulice. Išla smerom, ktorým zmizol psík.

Triasla sa od zimy. Mráz ju štípal po celom tele, ale nevšímala si to. Kráčala tichými ulicami, dúfajúc, že čoskoro zbadá veľké hnedé oči.
Ale márne sa obzerala na všetky strany. Napokon pochopila, že psíka už nenájde.
Odbočila na úzky chodníček. Nohy sa jej zaborili do hlbokého snehu. Odhodlane sa ním brodila vpred. Nebála sa, že by zablúdila. Príliš často už stúpala k čiernej bránke.
Ani dnes nebola zamknutá, pánty hlasno zaškrípali v tichu noci. Išla ďalej. Okolo nej vystupovali z tmy kríže a kamenné náhrobky. Občas temnotu narušil slabý jas sviečky, ale zväčša bol cintorín ponorený v čierňave. Zastala pri malom pomníku.
„Ahoj, mamička,“ šepla tíško. Klesla na kolená a pohladila studený kameň. Neprítomne hľadela na ružu vyrytú do mramoru. Pred očami sa jej mihali spomienky na nežný úsmev, teplé pohladenie a hrejivé objatie. Nevnímala slzy, ktoré jej tiekli po tvári. Už necítila ani mrazivý vietor.
„Zostanem tu s tebou,“ zaševelila a ľahla si vedľa hrobu. Schúlila sa do klbka a zavrela oči. Z neba sa začali sypať snehové vločky a pomaličky zakrývali jej útle telíčko.

Ponárala sa do príjemného tepla, keď v tom pocítila na líci drsný jazýček. Otvorila zlepené oči. Stál nad ňou hnedý psík a usilovne ju oblizoval po tvári.
Skrehnuté pery sa jej zvlnili v smutnom úsmeve. „Už sa ma nebojíš?“
Namáhavo zdvihla stuhnutú ruku a neobratne ho pohladila. Pritúlil sa k nej, akoby jej chcel darovať aspoň trochu zo svojho tepla. Zmeravené telo ju už neposlúchalo, ale napriek tomu sa jej podarilo posadiť. Opatrne ho vzala do rúk. Hoci sa triasol od zimy, predsa len bol teplejší ako ona. Pod rukami zacítila jeho vystupujúce rebrá a spomenula si na kúsok kôrky. Siahla do vrecka, ale bolo prázdne. Bezradne sa obzerala, hľadajúc miesto, kam jej mohla vypadnúť. Všetko bolo zasypané čerstvým snehom. Položila psíka vedľa seba a zmrznutými rukami začala odhrabávať bielu pokrývku. Námaha jej rozprúdila krv v žilách. Jej nový spoločník poslušne čakal a veľkými hnedými očami ju zvedavo pozoroval.
Netrvalo dlho a pochopila, že nemá šancu. Povzdychla si a klesla na päty. Psík bol okamžite pri nej.
„Je mi to naozaj ľúto. Určite si veľmi hladný,“ riekla nešťastne. „Dal by si si teplé mliečko, však?“
Opäť ju začal horlivo oblizovať po tvári. Chvostík sa mu nepatrne rozhýbal.
„Ja viem, ja tiež,“ usmiala sa smutne. Hladila ho a dumala, kde by zohnali nejaké jedlo.
Po chvíľke jej tvár rozžiaril úsmev.
„Už viem! Už viem, kto nám pomôže!“ zvolala radostne. „Vedľa nášho domčeka býva veľmi milá stará pani, ktorá mala psíka ako si ty. Nedávno jej zomrel a odvtedy je veľmi smutná. Určite sa u nej nájde miska mlieka.“
Donútila svoje skrehnuté nohy vstať. Zdvihla psíka a zahľadela sa na náhrobok.
„Mamička, teraz musím ísť. Psíček ma potrebuje.“
Pohladila na rozlúčku chladnú ružu a s odhodlaním vykročila k svetlám žiariacich z teplých domovov. V náručí sa jej chvel nový priateľ a v srdci ju hriala nádej.

3 comments:

  1. Veľmi sa mi páčila...

    ReplyDelete
  2. Anonymous18:18

    Ďakujem, som rada:-) Vesna.

    ReplyDelete
  3. Zuzana Šedá07:19

    smutné, ale pekne napísané

    ReplyDelete