December 01, 2012

Tamara Tainová: Rozbitý svet

"Mami, vieš, že zvieratá dokážu vycítiť nebezpečenstvo oveľa skôr, ako ho zmerajú nejaké prístroje?"
Vera sa pozrela do oduševnenej tváre svojho syna a potom nepremyslene vyslovila vetu, ktorá ho pobúrila: "Je čas ísť do postele, zlatko."
"Vieš, že to neznášam," povedal prudko.
"Čo presne?" spýtala sa pokorne.
"Keď ma nepočúvaš! Keď ma posielaš spať! Keď zo mňa robíš decko!"
Natiahla k nemu zmierlivo ruku, no on sa vytrhol, cmukol na psa a spolu vybehli z izby.
Vera si ťažko vzdychla. Synova puberta prišla absurdne nečakane a postavila na hlavu všetky jej predstavy o tom, aké to bude, keď to nastane. V jeden deň mala doma nežné oddané dieťa a na druhý deň chlapca búriaceho sa proti všetkému, no najmä proti nej. Potláčala v sebe bolestné tušenie, že ten prudký nástup vzdoru nespôsobila len puberta, ale najmä manželov odchod z domu, ktorý synovi nedokázala vysvetliť.

"Ty za to môžeš!" vzlykal Jakub v prvý večer, keď osameli. "Nemala si sa s ním hádať!"
Vera si zakusla prudko do pery, aby nevykričala synovi pravdu o svojich prebdených nociach, smiešnych výhovorkách jeho otca a jednej prsnatej dievčine, ktorá vyfajčila Viktorovi z hlavy každú spomienku na manželku a syna. Vera nebola nikdy vulgárna, toto slovo ju však prenasledovalo ako zlý sen.
"Viktor, povedz mi prečo?" spýtala sa manžela vo dverách spálne, kde si balil veci do dvoch kufrov.
"Neskutočne ma dokáže fajčiť," usmial sa skoro dôverne.
Dívala sa do tváre muža, s ktorým prežila dvanásť rokov, a ktorý si ju premeriaval zdvorilo-ľútostivým pohľadom, a zrazu pocítila šialenú túžbu zaboriť mu nechty do tváre a uvidieť na nej šok, sklamanie, bolesť, hocičo, len nie tú hnusnú ľahostajnú zdvorilosť, ktorá pálila viac ako facka. Chcela, aby trpel, ako trpela celé tie dlhé týždne ona, keď jej vyčítal každú maličkosť, a ona len matne tušila, že v hre asi nie je tuba od zubnej pasty alebo nová značka cestovín, ale niečo iné. Chcela mu ublížiť, no namiesto toho ju naplo a ona sa vypotácala na chodbu a klesla na kolená.


Vera vypla vypínač televízora, ktorý neúnavne blikal do priestoru naplneného jej spomienkami.
"Spíš?" nakukla do synovej izby, hoci vedela, že ešte nespí, že len potreboval umlčať svoju zlosť vo vankúši, do ktorého mal vnorenú tvár.
"Nie," zahundral a posunul sa k stene, čo bol jeho spôsob pozvania, aby sa k nemu pritisla a zobrala ho do náručia.
Psíča vedľa postele zakňučalo a oprelo si studený ňufák o jej nahé lýtko.
"Prečo odo mňa odišiel, mami?" ozvalo sa plačlivo z vankúša.
"Jakubko, otec neodišiel od teba, odišiel odo mňa. Má ťa rád, pozri, dal ti aj Denyho. Vieš, že ja som psíka nikdy nechcela, aj keď si po ňom túžil."
"Tak prečo k nám niekedy nepríde na obed? Alebo na večeru? Prečo ho nezavoláš?"
Tak rada by to urobila, tak veľmi chcela pozliepať ten jeho rozbitý svet, vrátiť sen o milujúcich sa rodičoch, no potom si spomenula na tú poslednú hádku a v ústach pocítila príchuť žlče.
Nástojčivé zakňučanie našťastie odsunulo akúkoľvek jej odpoveď na neurčito. Pozrela sa na psíča, ktoré ku kňučaniu pridalo zvláštny tanec.
"Jakubko, Deny chce ísť von, čo keby sme išli spolu?" povedala veselým hlasom. Prudko sa k nej otočil. "Ty by si išla? Ukážem ti, čo som ho naučil, áno?"
Radostne prikývla.
Lampa pred domom nesvietila a nebo bolo tmavé, no vietor bol teplý ako dlaň, ktorú jej syn spontánne vložil do ruky. Deny sa oprel do vôdzky tak silno, že museli niekoľko krokov pobehnúť.
"Bol si s ním na obed von?" spýtala sa skúmavo.
"Bol, ale dnes je nejaký čudný. Stále kňučí..."
No už len to nám chýba, aby ochorel, pomyslela si vyplašene. Choroby ju desili. U detí, aj u zvierat.
"Čo je s tým psom?" vykĺzlo jej z úst, keď Deny odrazu zavyl a vrhol sa dopredu ako záprahový pes. Jej slová ešte viseli vo vzduchu, keď sa za nimi ozval výbuch a rinčanie skla. Vera sa obrátila ako v spomalenom filme a alarmy áut začali jačať ako pomätené.
"Mami?" ozval sa Jakub prestrašene a stisol jej silno ruku. Neveriacky sa dívala na dieru, ktorá sa černela v okne nad ich bytom, a skôr, ako pochopila, čo sa stalo, ozval sa vedľa nej muž, ktorý práve vystúpil z tmavého terénneho vozidla.
"Asi vybuchol plyn... To je u vás?" overoval si opatrne, keď sa zadíval do jej zblednutej tváre.
"Nie, nie, u nás, u susedov," odpovedala automaticky.
"To máte šťastie," prisvedčil muž, "ale asi vám vybilo všetky okná."
Vere prešiel mráz po chrbte, Jakubova posteľ bola pod oknom. Keby nešli na tú prechádzku... Raz videla na pohotovosti dieťa dorezané sklom. Naprázdno prehltla.
"Mami, on to cítil," prehovoril Jakub s bázňou v hlase a vystretou rukou ukázal na psa. "Hovoril som ti to, no ty si mi neverila."
Dívala sa nechápavo do synovej vzrušenej tváre, tá hádka sa zdala tak dávno!
"Vidíš, ako dobre, že mi ho ocko kúpil a zachránil nás? Teraz ho už pozveš na obed? Aby sme boli zase spolu..." spýtal sa prosebne.
Bez slova prikývla.
Detské sny sú privzácne, aby ich dospelí nezmyselne ničili.
Na konci ulice sa objavila húkajúca sanitka...





Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.

11 comments:

  1. Jara H. Bertolasi13:56

    Och, Tamara, to je príliš silné... miestami veľmi známe. Táto sa mimoriadne vydarila.

    ReplyDelete
  2. ďakujem, Jarka...

    ReplyDelete
  3. Zuzana Šedá14:06

    naozaj krásne napísané, a ako som už napísala, citlivo ako vždy, Tamarka.

    ReplyDelete
  4. Ďakujem, Zuzka. Na chvíľu sa mi zachcelo vrátiť to do ľudského sveta...

    ReplyDelete
  5. Gorazd14:22

    Veľmi realistické a vydarené. palec hore :)

    ReplyDelete
  6. Gorazd, tvoja pochvala potešila dvojnásobne :)

    ReplyDelete
  7. ester15:19

    veeeľmi dobráá, i keď o tom fajčení som už niekde čítala, žeby to bolo tiež od teba?)))

    ReplyDelete
  8. o fajčení som písala určite, neviem však, či v takejto súvislosti :)))

    ReplyDelete
  9. Svetluška18:18

    Zaujímavá a s nečakaným koncom:) Myslela som si, že ich von ťahá z nejakého dôvodu, ale výbuch plynu som nečakala. Skôr niečo von, nejaká vec/miesto, ktoré Denyho zaujalo na poobednej prechádze a chces sa k nemu vrátiť, aby im ho ukázal.

    ReplyDelete
  10. Veľmi, veľmi sa mi páčila, Tami a rada to opäť zopakujem. :)

    ReplyDelete
  11. Anonymous17:19

    škoda, že každý sen raz skončí.
    Tami, tvoje poviedky človeka vťahujú priamo do deja. Nazvala by som ich 3D ;-)
    Sofi Lu

    ReplyDelete