Showing posts with label Gorazd Karamel. Show all posts
Showing posts with label Gorazd Karamel. Show all posts

February 25, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (4. časť)

Už je to tretí deň od zneuctenia u veťáka a ja stále chodím ako obarený. Nemôžem si ani len poriadne sadnúť, nehovoriac o nočných morách, ktoré mávam každú noc. Vidím v nich obrovského spoteného veterinára s chlpatou hruďou, ako si navlieka rukavice a blíži sa ku mne. Potrebujem trochu vália.
Celé telo mám čudne ochabnuté a nič ma nebaví. Kamkoľvek sa pohnem, vidím tú hrču sadla obalenú v srsti, ako sa vyvaľuje v mojom pelechu, ako žerie z mojich misiek a ako mi berie lásku mojej Terezy. Mením sa na ochabnutého zašlého miláčika a väčšinu dňa hnijem na lôžku. Život sa pre mňa stal nočnou morou. Ani pán Fachitas, ktorý občas príde mi nevadí. Mám ho celkom na háku, dokonca sa mi nechce ani len pohnúť, keď si tou svojou riťou sadne tesne vedľa mňa na gauč a hladká ma. Smrdia mu ruky, ale ja som celkom stratil spojenie so svetom a nevnímam. Hybernujem. Čakám na lepší zajtrajšok. Keby som mohol byť ako ten retriver z reklamy na krmivo, tak by som tú mačku rozdrapil ako žabu a potom by som rozdrapil aj Fachitasa.
O časoch, kedy som sníval o svojej fenke ani nechyrovať. Tereza je jeden hnusný sebec, ktorý myslí iba na seba. Mal som to vidieť už prvý deň, kedy mi nechcela dať z koláča, ktorý jedla. Začínam mať dojem, že za chvíľu sa jej celkom zunujem a vyhodí ma na ulicu ako psa.
Zídem z gauča a smutne sa zadívam cez sklené dvere balkóna. Pozerám na nočné mesto a predstavujem si sám seba, ako Trampa, ktorý blúdi po uliciach a hľadá svoju Lady s ktorou by mohol jesť špagety. Vidím, ako sa medzi mrežami v baraku oproti vynára známa hlava, a tak vyjdem na balkón aj ja.
„Máš sa?“ zavolá na mňa Kokso.
„Idem skočiť z balkóna,“ odvetím do noci a dívam sa na mreže. Potom sa zahľadím dolu a potom zas na Koksa. Čakám, že ma bude odhovárať, že bude šalieť, ale on len ticho hľadí cez tmu a necháva si prefukovať uši.
„Tak ja skáčem,“ zakričím a až vtedy sa znovu ozve.
„Čo sa deje?“ opýta sa znudene.
„Tereza si dovliekla mačku, teda Fachitas jej dovliekol mačku!“
„A?“ opýta sa Kokso s nezáujmom.
„A?!“ neverím vlastným ušiam.
„Aj my máme mačku,“ odvetí po chvíli. „Lujza!“ zavolá Kokso do bytu a po pár sekundách sa unavene dovlečie na balkón niečo strašne ohavné.
Neviem prečo mám na moment dojem, že v tej diaľke vidím svoj odraz, ale potom sa spamätám. Tma skresľuje, má to len trochu veľké uši, je to chudé, je to odporné, slizké, hnusné. Chce sa mi vracať.
„Fuj, to čo je, do pekla!“ zhrozím sa.
Mačka sa naježí a prská na mňa. Kokso ju upokojuje, ale aj tak sa zvrtne a odchádza.
„To je siamská mačka.“ Vysvetlí mi, ale nijak mi to nevyjasní myšlienky. „Vieš, aká je s ňou zábava?“
Ach, aj Koksovi celkom zapieklo mozog. Celý svet sa zbláznil. Rozmýšľam o tom, že ujdem, ale potom ma napadne, že by ma na ulici mohli chytiť bezďáci a zjedli by ma. Takých už bolo. Vrátim sa teda dnu a nechám Koksa s jeho stupídnymi názormi samého. Znovu si ľahnem na gauč a dívam sa na Renátu, ako spí v mojom pelechu. Už si do neho nikdy viac neľahnem, zvlášť po tom, čo si zas oblizovala zadok. Mám dojem, že to už robí viac zo zábavy ako kvôli hygiene, nikto si nepotrebuje olizovať zadok po každom druhom nádychu. A Tereza sa s ňou potom ňuňulká. Čo jej celkom šibe. To jej môže rovno ten zadok olízať sama!
Upokoj sa! hovorím si. Upokoj sa. Takto ma určite čoskoro klepne. A tak začínam zvažovať svoje šance na prežitie. Nič ma nenapadá, lebo každý plán stroskotá na fakte, že som čivava. Jediné, čo mi teda zostáva je zmieriť sa a dať na Koksove slová. Snažím sa veriť tomu, že nijaké stretnutie nie je náhodné a Renáta tu je z nejakého dôvodu. Rozhodnem sa teda, že ustúpim, som predsa len múdrejší a skúsim s ňou vychádzať. Vidím, že sa prebúdza. Zídem z gauča a práve keď ju chcem osloviť sa zo spálne ozve krik a Tereza nahnevane vybehne. Zastane pred nami a oborí sa na nás.
„Ktorý s vás to bol?!“
Nechápem o čo jej ide. Pozriem na Renátu, ale tá sa tvári ako majster sveta, takže mi je jasné, že niečo urobila.
„Ktorý z vás sa mi vykakal na koberec?!! Zúri. Chytá ma záchvat smiechu. Vidíš, Tereza, keď si hlúpa, niet ti pomoci. Toto ti bolo treba? Mačku, ktorá obsiera koberce! Zrazu však zo spálne vychádza aj pán Fachitas a na papieri má položenú tú nádielku, ktorú odstránil z koberca.
„Je v tom červík,“ povie sucho a otrčí Tereze papier s nádielkou. Napne ju na vracanie a zbledne.
Pozrie sa na nás, potom ten humus zabalí do vrecka a na druhý deň, keď sa vráti od veťáka, je na mačku akási nevrlá. Doniesla jej nejaké tabletky a ja sa cítim nesmierne blažene. Potom však zodvihne telefón, zavolá Fachitasa a žiada ho, aby doniesol tie tabletky pre mňa. Zamrazí ma. Pre mňa? Ja som na koberec neklátil.
„Vieš, doktor povedal, že pravdepodobne pojedal jej výkaly, tak musím odčerviť aj Reného,“ povie mu do telefónu.
Zrazu sa celý môj svet zrútil, hľadel som ako skamenený a tie slová sa mi odrážali od stien uší. „Pravdepodobne pojedal jej výkaly.“
Toto je vrcholné zneuctenie! Toto mohol určite povedať len ten veťák bez diplmu. A Tereza mu verí. Tereza, never mu! Ja pojedám jej výkaly asi tak ako ty! Nezaberá to.
Obzriem sa na mačku a tá ma na tvári víťazoslávny výraz. Dosť! Toto ti neprejde!


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

January 09, 2011

Gorazd Karamel: Filozoficko-satiricko-psychologická poviedka o morskom prasati

Mohla som mať možno desať rokov. Je to práve to obdobie, kedy je dieťa veľmi podobné plastelíne. Ak ho niekto vezme do rúk, môže si z neho vymodelovať, čo len chce. Niektorí to sem tam preženú, a potom ich za to zavrú, lebo aj plastelína má svoje ľudské práva. Mne sa však stalo niečo iné, čo ma naveky poznačilo.

Bola sobota, deň už neviem, a rok by som si musela vypočítať. Bolo sparno, všetci boli spotení a lepkaví. To tak býva. Za normálnych okolností by sa to všetko odohrávalo na námestí, ale my sme nijaké nemali. Zišli sme sa teda niekde na polceste, pretože sa konala tombola. Tomboly sú veľká hlúposť, dovtedy som na nijakej nevyhrala, preto som si bola istá, že sú zmanipulované. Toto bola však veľmi divná tombola. Väčšinou sa losuje o fľaše a vecné ceny, ale v tejto boli zvieratá. Kúpila som si lístok, ako si ho kupujem vždy, aj keď je to celé podfuk, a čakala som. Vylosovali hrdličku, ktorú som chcela. Potom mačku, ktorá si celý čas v klietke oblizovala zadok, potom andulku a nakoniec padlo číslo, ktoré mi bolo povedomé. Pozrela som sa na svoje a zdalo sa mi, že sa niekto pomýlil a zle tombolu zmanipuloval, lebo som vyhrala. Prišla som k dlhému stolu, kde už nebolo takmer nič, len dve škatule. V jednej z nich sedeli učupené dve vydesené morské prasce. Jedno bolo ohyzdné, a tak som si vzala to druhé, hladkosrsté. To škaredé vyhral spolužiak, čo sa mi stále posmieval. Dali mi pre moje prasa krabicu na topánky, zavrela som ho tam a šla som hrdým krokom domov. Zalievalo ma šťastie. Mala som svoje prvé vlastné morské prasa. Bolo veľké asi ako priemerná fašírka. Doma som si ho položila na posteľ, ale ostávali po ňom bobky, tak som ho dala do akvária, kde pred tým boli rybičky. Tie však našťastie zdochli už dávno, a teraz na ich mieste mohlo bývať morské prasa. V klietke by mu bolo lepšie, ale takto sa nemuselo aspoň dívať na mreže. Bolo to pre neho iste menej frustrujúce. Moje prasa sa so mnou však nechcelo hrať. Viedlo akúsi čudnú politiku, nejavilo známky náklonnosti a nechcelo sa so mnou zblížiť. Bola som z toho značne skleslá a vinila sa za to. Moja láska bola pošliapaná a nebola opätovaná.
Ďalší zvrat nastal, keď si moje morské prasa rodičia všimli. Dlho som ho schovávala, ale ak má niečo v názve slovo prasa, je ľahké to nájsť po pachu. Navyše, posledné dni začalo každé ráno kvičať o štvrtej, keď sused odchádzal do nemocnice na službu a schádzal výťahom. Snažila som sa ho od toho odučiť, ale ono naďalej len smrdelo a kvičalo, a odmietalo prejaviť akúkoľvek lásku. Dosť som sa naň hnevala, ale bola to predsa len moja tombolová výhra, zrejme jediná v živote.
Jedného rána však matka doniesla malý prútený košík a prikázala mi prasa doň vložiť. Potom ma vyhnala von a celý deň som musela chodiť od domu k domu a núkať ľudom svoje morské prasa, aby neskončilo spláchnuté v záchode. Nikto ho nechcel. Ľudia väčšinou ohrdnú dobré veci, keď sú zadarmo. Vrátila som sa šťastná, že moje prasa nikto nechce, ale mama ho zabalila do škatule a odniesla preč. Položila ho pred drobnochov. Odvtedy sme sa nevideli. Ja a to prasa.
Smiešne, že si ho stále pamätám, aj keď ani neviem, kto to skutočne bol. Ani morské, ani prasa.

Odvtedy uplynulo veľa času. Dnes by som jednala celkom inak. V prvom rade by som si nekúpila lístok do tomboly, lebo sú zmanipulované, a v druhom rade by som si vyhraté morské prasa určite nešla prevziať a prevzaté morské prasa by som nikdy nešla ponúkať ľuďom. Malo také smutné oči. Často som premýšľala, či aj mňa chodili ponúkať rodičia v prútenom koši, lebo ani ja som neprejavovala lásku. Dlho som sa na mamu hnevala, že ma o moju výhru pripravila, ale potom mi došlo, že medzi nami nebolo nijaké citové puto. Medzi mnou a prasaťom, myslím. Keď človek niečo dostane zadarmo, teší sa z toho, aj keď je to možno hlúposť, ktorú nepotrebuje, a nikdy by si ju nekúpil. Aj každý nový deň človek dostáva zadarmo, ale nevie, či skutočne potrebuje toľko času, koľko dostáva, lebo väčšinou ho premárni hlúposťami, ako snahou vytvoriť si puto s morským prasaťom, čo nikdy nevidelo more. Keď je s niečím nespokojný, chodí sa núkať od jedných dverí k druhým, aby neskončil spláchnutý.

Mohla som mať tak osemnásť. Vtedy je človek celkom ako plastelína. Ak ju niekto chce zjesť, príde mu zle, ak pošliapať, nalepí sa mu na topánku a drží sa ako kliešť. Sedela som na parapetnej doske a oddychovala. Nie je to bežné sedieť o jednej v noci na parapete, ale je to akceptovateľné, ak nepľujete na chodcov. V noci tam aj tak nijakí nie sú. Ani nablízku. Nikto tam nie je. Zvláštne, ako často tu nikto nie je. Všetci sú niekde preč a mne sa nechce kupovať si lístky do tomboly, aby som mala aspoň niekoho. Všetko, čo by som vyhrala, by mi vzali, alebo by sa to vzalo samo. Možno by som rada niekomu zhora napľula na hlavu, ale asi by mu to nebolo smiešne. Možno ani mne nie. Ale chcela by som to urobiť už len z toho dôvodu, že je to jedna z vecí, ktoré človek dostane zadarmo a nik mu ju nezoberie. Tak, ako mne vzali moje morské prasa. Možno keby mi ho nevzali, nepoznačilo by ma to tak. S plastelínou treba narábať opatrne. Lebo potom sa môže stať, že bude viesť svoj šťastný život, ktorý nie je ani šťastný, ani život...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

January 03, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (3. časť)

Tá mačka je mŕtvy muž

Pán Fachitas dávno vypadol z bytu a ja cítim prichádzajúci infarkt. Sedím ako kus bravčového kolena neschopný pohybu a s vyplazeným jazykom civiem na tú perzskú mačku. Má ksicht celkom vrazený do hlavy, ako keby jej niekto tresol Veľkým Slovníkom Slovenského Pravopisu, alebo Ottovou encyklopédiou, to je fuk. Leží schúlená v klbku a nejaví známky života, okrem toho, že smrdí. Ten puch mi pripomína starú babku.
Tereza sa vracia z kuchyne a nesie mlieko v nerezovej myse. MOJEJ MISKE! Mám chuť skočiť jednej z nich po krku. Toto je vrchol. Mne mlieko dáva len zriedka, lebo sa bojí, že z neho dostanem hlísty, čo je do neba volajúci blud. Keď však príde mačka, dostane mlieko a k tomu z mojej misky. Tereza kladie misku na zem a mačka hneď zavetrí sladkú vôňu. Preberá sa, ale niečo mi na nej nesedí. Miesto toho, aby skočila dolu k mlieku sa naťahuje, ako keby ju napínalo na vracanie, potom zrazu vytočí hlavu do čudnej polohy, noha jej vystrelí do pravého uhla vysoko nad hlavu , ktorá mizne niekde pri zadku. Hneď mám ústa plné sladkých slín a je mi zle. Fuj. Humus! Keď sa jej hlava znovu vynorí, zalizuje sa až po uši, ako keby práve zjedla nejakú dobošku a až potom skáče dolu.
„NIEE!“ rozbieham sa, keď sa s tou papuľou blíži k moje miske. MOJEJ MISKE!
Mačka sa pozrie, vrhne na mňa pohľad plný nezáujmu a ponorí tvár do mlieka. Nemôžem sa na to znesvätenie dívať. Vybehnem na balkón a začnem brechať. O chvíľu sa na balkóne oproti zjaví Koksova hlava prestrčená cez mreže.
„Máme pohotovosť!“ volám. „Príď sem!“
„Nemôžem, Anton s zas ožral.“
Zvesím som hlavu a vraciam sa nazad dnu. Tereza hladká mačku, a potom sa na mňa otočí s maximálne úchylným úsmevom.
„Bude sa volať Renáta.“
Už aj bez toho mám dosť vypuklé oči, ale zrazu mám dojem, že mi vypadnú. Tereze celkom odpieklo mozog. Toto je vojna. Rozhodla sa ma absolútne zruinovať. Musím zahájiť krutú defenzívu, čo bude veľmi zložité, lebo budem musieť použiť svoje mimoriadne vyvinutý mozog, keďže nemám protistojný palec na fyzickú realizáciu svojich plánov. Ani s Koksom nemôžem rátať, aspoň nie dovtedy, kým Anton nevytriezvie a nepríde na návštevu. Napadá ma, že by bolo fajn, keby ku nám prišli čo najskôr, kým je mačka ešte malá. Kokso by ju mohol zožrať. Ale najprv som si musel byť istý, či by od nej nedostal tú toxoplazmózu, alebo aj nie, však je to jedno. On by to rozchodil.
Prečkám v útrapách až do včera a rozhodnem sa, že prvý krok k zničeniu tej potvory musí udrieť rovno na city. Poviem si teda, že budem držať protestnú hladovku. Je to klišé, viem, ale bolo to prvé, čo ma napadlo. Ráno, keď mi Tereza naplní misku psím žrádlom, ani len neotvorím oko, ďalej len spím, teda tvárim sa, že spím a potom celý deň blúdim po byte so zvesenou hlavou. Tereza je taká hotová zo svojej Renáty, že si to vôbec nevšíma a ja som bol celý deň zbytočne hladný. Ešteže mám pod posteľou schovaný kúsok zoschnutého syra, ktorý zhltnem, keď sa nedíva. Na druhý deň si to konečne všimne a zbadá, že moja miska zostala nedotknutá. Vyčítavo sa na mňa pozrie, opýta sa, či ma bolí bruško a ja len smutne prejdem okolo nej a posadím sa ku balkónovým dverám. Zas som celý deň nič nejedol. Na tretí deň jej to už nedá, vezme ma do rúk a skúma ma ako bábätko. Pýta sa, prečo jej ťuťulko nechce nič papať, donesie mi kúsok syrokrému, ktorý milujem, ale zapriem sa, prekľajem tú hnusnú mačku, a odmietnem. Nechápe to. Na druhý deň to trpko oľutujem, lebo Tereza vstane skoro ráno, zbalí ma do mojej cestovnej taštičky, oblečie sa a mačku zavrie v spálni. Naloží ma do auta a ja tŕpnem, kam ma to vezie. Zastaneme pri nízkej zelenej budove. Zamrazí ma, stisne mi polky a chvost mám schúlený až na bruchu. Prečo ma vzala k veterinárovi?
Vchádzame a v čakárni je strašný smrad. Je to ako hnoj. Keď z ordinácie po chvíli vynesú ovcu, dôjde mi, odkiaľ ten puch pochádza a hnusí sa mi čo i len pomyslieť, že ten veťák sa ma bude chytať rukami, ktorými možno dával tej ovci klystír. Trvá ešte polhodinu, kým prídeme na rad. Tereza ma znepokojene donesie dnu a chce ma položiť na jeho vyšetrovací stôl, ale bránim sa. Držím sa jej pazúrmi a zarývam sa jej do kabáta. Veťák má ľadové ruky. Premýšľam, že ho seknem do prsta, ale potom by ma možno chcel utratiť kvôli podozreniu na besnotu. Nechávam som sa teda vytrhnúť z Terezinho náručia a položiť sa na stôl. Veťák sa na mňa skúmavo zahľadí, skontroluje mi hruď, ústa aj brucho, ktoré mi chvíľu stláča prstami a potom zahlási:
„Má zápchu.“
Vypúlim na neho oči a mám chuť nadať mu celým repertoárom nadávok, aké poznám. Tereza, never mu ani slovo, nemám zápchu!
„Tíško, ťuťulko,“ upokojuje ma a díva sa uprene na veťáka. „Čo mu dáte?“
„Čípok,“ veťák sa otočí, chvíľu loví v šuplíku a vytiahne odtiaľ niečo čudne tvarované. Začínam panikáriť. Potom vezme do ruky skalpel a takmer sa pocikám na jeho stole, ale potom len rozbalí čípok a prepolí ho.
„Dám mu len polovičnú dávku, je maličký.“
„Ty si maličký, ty doktor! Neviem, kto ti dal diplom. Zápcha? To je všetko vina tej sprostej mačky, ona za to môže, jej dajte čípok, neopováž sa ku mne s tým priblížiť!“
Naťahuje si rukavice. Ozve sa plesnutie gumy.
„Načo sú ti?!“
„Chyťte ho za hlávku, nech sa nebojí,“ povie úlisne Tereze a tá ma s clivými očami chytí. Doktor si obíde stôl, jednou rukou ma chytí a druhou mi vrazí ten čípok rovno do...
„BOŽE! Nenávidím Terezu, nenávidím veťákov bez diplomu a nenávidím tú blbú mačku. Toto si vypiješ!“


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

December 06, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (2. časť)

Zas si sem dovliekla chlapa. Tvrdil jej, že je Mexičan, ale podľa mňa je to trošku šmrncnutý s Rómom. Je celkom pekný, ale hneď, ako povedal „Mexičan,“ mal som dojem, že ma budú musieť odviesť kvôli besnote. Už som cítil penu v papuli. Ako mohol tak sprosto klamať? Mne bolo jasné, že je akurát tak z Banskej Belej a o Mexiku počul možno len v súvislosti so slovom pončo. Sombrero by už zrejme zaradiť nevedel. Znovu ma chytá nostalgia a trochu aj amok. Neviem, prečo nemôžem od nich odtrhnúť zrak. Oblapkávajú sa, Tereza vyzlieka jeho „mexickú“, luxusne chlpatú hruď, on sa tupo usmieva a ja som asi primrzol k podlahe. Je studená, ale nemôžem sa pohnúť. Je zvláštne, že im nevadí, ako sa pozerám. Možno keby som ešte vyplazil jazyk, všimli by si ma. To nie je fér. Nikdy som nevidel Mexiko. Ja, čivava, duchom aj telom mexický patriot a kysnem v byte v Handlovej a zízam na Terezu, ako ma práve podvádza pred mojimi vlastnými očami. Som zvedavý, či aj jemu ovonia hlavu tak, ako mne. A či aj jemu dovolí, aby jej spal na krku... A či aj jemu hodí raňajky na zem, ako nejakému prasaťu... Tereza, skončili sme. Začína to byť nechutné, musím odvrátiť zrak, viem, že psy neplačú, ale čivavy majú veľmi veľké oči, a teda aj veľké slzné kanále... a do prdele, už revem...
Odchádzam. Keby som mal ruky, zatresnem za sebou dvere na Terezinej spálni, ale nemám ich, a tak len opúšťam izbu so zvesenou hlavou. Ja som ju predsa žiadal o to, aby mi doniesla fenu a nie tohto Juana Carlosa. Asi som jej to nevtlačil do podvedomia dosť jasne. TEREZA! SOM STRAŠNE FRUSTROVANÁ A OSAMELÁ ČIVAVA! Ako môžeš s tým vedomím súložiť?
V obývačke vyskočím na gauč a schúlim sa do klbka, aby mi bolo teplejšie. Nemám krk, na ktorý by som si ľahol. Vo chvíľach, keď Tereza nie je so mnou, a je zaneprázdnená (ako aj teraz), premýšľam. Teraz premýšľam, či by sa aj iným ľudom páčila vôňa mojej hlavy, a keby sa začal vyrábať taký parfum, či by si ho kúpili. Je to však celkom bezpredmetné, lebo ja ho vyrobiť nemôžem. Nemám pohyblivý palec. Dlho mi to nevydrží a myšlienky sa vyčerpajú. Prejdem na balkón cez dieru vo dverách, ktorú Tereza urobila pre mňa a zízam cez mreže zábradlia. Fúka vetrík. Zas cítim, aký som maličký.
„Hej, čivava!“ začujem zrazu.
Hľadám v mori balkónov zdroj toho hlasu a v tom vidím huňatú hlavu prestrčenú cez mreže oproti.
„Nie som čivava!“ úplne rezignujem zo svojej pozície.
„A čo si?“
„Morské prasa!“
„Aha,“ zaváha a chvíľu mlčí. Tá hlava patrí kokeršpanielovi, ktorý býva oproti u trpáka, čo robí každý večer nejaké seansy a orgie. Vždy je to vidno cez okno. Sem tam vídam tohto psa, ako mu trčí hlava cez mreže a zíza von, presne ako ja teraz.
„Čo chceš?“ opýtam sa.
„Zasekla sa mi hlava.“
„Dobre,“ prikývnem a nechávam si prefukovať uši.
„Zasekla sa mi hlava!!!“ zvýši hlas a ja znovu na neho upriamujem zrak. „Choď po niekoho!“
Chvíľu zvažujem, a potom sa otočím a idem po Terezu. Nie že by sa vo mne prebrala dobrota, ale zdá sa mi to ako dobrý dôvod vyrušiť ju. Je mi jedno, prečo toho kokra nemôže zachrániť jeho pán sám. Vojdem a musím sa premáhať, aby som sa na to vydržal dívať.
„TEREZA, ZLEZ Z NEHO, MUSÍŠ ÍSŤ KOKROVI Z NAPROTI VYTIAHNUŤ HLAVU Z MREŽÍ !“
Ignoruje ma. „TEREZA!
„Ťutinko, teraz nie!“ vydralo sa z nej.
„JA TI DÁM ŤUTINKO!“ tak teraz ma vytočila. Vyskočím na posteľ, snažím sa nedostať ranu do hlavy, lebo všade lietajú končatiny a vyskakujem na chrbát Juanovi Carlosovi. Škrabem o sto šesť. Konečne to ten mamľas zacíti a snaží sa ma striasť z chrbta. Nejde to. Som vytrvalý, a nakoniec musia obaja prerušiť to, čo práve robili a Tereza ma naštvaná odnáša preč. Je celkom nahá a celkom vytočená.
„Zlá zlá čivava!“
„Na to ti vieš čo...!“
„Ešte budeš aj brechať do mňa?!“ oborí sa na mňa a ja začnem dupkať pred balkónom. Dobre vie, že keď dupkám, niečo sa deje, lebo na dupkanie z ničoho nič som príliš lenivý.
„Tak, čo máš?“ opýta sa. „Cikať?“
Stále dupkám a škrabkám na dvere balkóna. Pootvorí ich, vybehnem, ale ona je stále dnu. Vykukne iba hlavou, lebo je bez oblečenia. Ten tupý koker si to všimol. Začína zúrivo brechať a Tereza po pár sekundách konečne zbadá jeho hlavu. Trochu ňou lomcuje a Tereza to na moje prekvapenie chápe. Ide si vziať župan, pobozká Juana Carlosa a beží von do paneláka oproti.
Začína mi byť zima. Idem dnu, do Terezinej spálne. Juan Carlos sedí holý na posteli a na tvári má pripečený výraz. Neviem, či sa mi takí zdajú všetci ľudia, alebo len tí, ktorých si sem Tereza vodí. To je jedno, tento je pripečený tak či tak.
„Takže ty si Mexičan!“ posadím sa na zem oproti nemu. Moje oči ho rozrušujú.
„Haha, čivava.“
„To bolo skutočne inteligentné,“ poznamenám. „Nechceš si oholiť tie cecky?“
Mám dojem, že sa v ňom prebúdza neha a chcel by ma pohladkať. Načahuje sa za mnou a tak ohrniem hornú peru a začnem vrčať. Stiahne ruku nazad a ukáže mi rukou nechutné gesto. Mamľas. Viem, takých ako ja jete v osade na raňajky, ale tu nie si pánom.
Za pár minút je Tereza nazad, pobozká Juana Carlosa, sadne si na posteľ a usmieva sa.
„Predstav si, Anton z naproti mal večierok, zaspal opitý, nechal psa na balkóne a ten si tam zasekol hlavu. Zvonila som mu asi päť minút, kým sa zobudil.“
Idem na balkón a naozaj. Hlava zmizla. Za pár minút však dvere na byte tresli a Carlos bol preč. Aká krásna noc. Vďaka, Antonov kokeršpaniel. So sladkým pocitom si idem ľahnúť Tereze na krk, ale po pár sekundách musím preč. Smrdí ako fachitas.
Na druhý deň počujem klopanie. Je asi poludnie. Rozlepím jedno oko a nastraženým uchom počujem pri dverách mužský hlas. Nie je to Carlos. Je to cudzí hlas, ale počujem aj niekoho iného. Vystrelím z postele. Áno, je to ten trpák a jeho retardovaný koker, čo si pchá hlavu pomedzi mreže. Nevyzerajú až tak pripečene.
Tereza sa usmieva, pozýva ho ďalej a on sa usádza v obývačke. Podáva jej bonboniéru a koker si sadá na zem k jeho nohám.
„Čau, čivava,“ prehodí, kým Tereza začína nudnú zdvorilostnú debatu. Nereagujem.
„Vďaka za včera,“ pokračuje.
„Nie je začo.“
„Aj u vás bolo včera asi veselo,“ uškrnie sa a ja už nevládzem ďalej hrať urazeného, som nesmierne osamelý.
„Áno, Tereza mala mexickú párty.“
„Keď má Anton doma oslavu a opije sa, vždy mu zožeriem všetko, čo doma nájdem. Preto ma často zatvára na balkón, a potom ma tam zabudne.“
Je mi smiešne. To je tiež pekne tupý pán a pekne vychcaný pes. Ako ja a Tereza. Beriem kokera na balkón a sedíme spolu na vetríku. Ponúknem ho svojimi keksami a sem tam hodím okom po Tereze, žiarivo sa usmieva. Konečne je mi fajn. Koker sa volá Kokso. Vždy, keď mi to príde na myseľ, chce sa mi smiať, ale je to môj prvý kamoš, a tak sa radšej udržím.
Boli u nás asi hodinu, potom odišli, Tereza zjedla takmer všetky bonbóny, a zas prišiel pán Fachitas.
Sadá si na gauč a vedľa seba kladie farebnú škatuľu. Ozaj, Tereza má dnes narodeniny. Srdce mi tlie šťastím. Cítil som to už z dverí. On mi doniesol fenku. Ten najmilší falošný Mexičan na svete s krásnou hruďou. Mám chuť vyskočiť a objať ho, oči sa mi zas zalievajú slzami a moja radosť sa v momente mení na prúd zúrivosti, keď tú škatuľu otvára a vyťahuje odtiaľ bielu perzskú mačku. PRE BOHA! Tereza, tá mačka neprežije ani jeden deň! A mačky majú navyše toxoplazmózu...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

November 26, 2010

Gorazd Karamel: Kruhy

Nechcem ponúknuť ani lacný patetický nárek nad láskou k môjmu psovi, ani vysušený príbeh psa a starca, z ktorých jeden na konci bezpodmienečne umrie, ale v konečnom dôsledku je jedno, ktorý. Nejde predsa o nich, ale o roztrhnuté puto. Nechcem ani jedno.

Pes v tejto poviedke sa volá Alica. Je to suka. Nie je to hrdinka. Nemá rada ľudí. Nikdy nikoho nezachránila a na konci poviedky neumrie. Je vychudnutá, ale neľutujte ju. Svojmu pánovi lásku nedáva a on jej dáva málo žrádla. Možno, keby jej dal viac, dala by lásku. A keby dala lásku, dostala by žrať. Kto vie, ktorý z nich je vypočítavejší. Ona aj jej pán čakajú na iniciatívu z druhej strany a nedochádza im, že ona možno bude hladovať navždy a on nikdy nebude ľúbený. Volá sa Harold a je to cvok. Nie v pravom zmysle slova. Netrpí depresiami ani fóbiami. Skôr má trochu problém uvedomiť si čas a priestor a seba v nich. Akosi sa zasekol na jednom bode, v jednom slnečnom dni a ten deň prežíva už päť rokov. Harold je cvok. Možno naozaj v tom pravom zmysle slova. Ale neľutujte ho. Nedáva žrať... Nedostáva lásku... Netočme sa už v tom bludnom kruhu. Môže si za to sám...

Celých jeho päť rokov je vlastne len jeden deň a ten jeden deň trvá už päť rokov. Harold má teda obrovskú moc. Trochu smiešne sa podobá na Boha, lebo ten tiež dokázal to čo Harold, ale trošku pompéznejšie. Večnosť je ako jeden deň a jeden deň je ako večnosť. Aj pre Harolda. Žije len jeden deň. Jeden deň bude žiť možno po zvyšok ostatných dní. A zase je v kruhu. Všetko okolo neho sa vždy musí otáčať nazad k počiatku. Akoby mu bolo súdené všetko robiť dookola. Všetko zopakovať, všetko prežiť nanovo, no bez možnosti nápravy.

Ráno vstane. Je jedno, ktoré ráno, vždy je to to isté ráno. Určite včera, práve dnes a možno aj zajtra. Budík, ktorý už päť rokov nefunguje, začne cengať a Harold sa strhne. Strháva sa aj teraz. Nič ho nebolí, aj keď má o päť rokov viac, ako vtedy. Nemôže ho bolieť. Všetko musí byť rovnaké. Posadí sa, položí bosé nohy na podlahu svojho karavanu a chvíľu sa díva. Má dojem, že kedysi dávno niečo zažil. Niečo intenzívne, dlho sa opakujúce a vágne. Nemôže si na to spomenúť. Ako keby sa mu to len snívalo. Čím viac sa snaží, tým viac sa to stráca. V tom ho zo zbytočných myšlienok prebudí vrčanie. Alica sa vynorí z pod periny. Je to chrt. Je strašne škaredá, ale to preto, že nedáva lásku. Aj Harold je škaredý, a to pre to, že nedáva viac žrádla. Mohli by sa v tom kruhu točiť až do večera, alebo to by nebol Haroldov deň. Zaujíma vás, čo také pohlcujúce môže človek robiť celých päť rokov, každý jeden deň bez toho, aby sa mu život zunoval? Nič. Harold nerobí celkom nič. Teda nič, čo by malo váhu z akéhokoľvek aspektu spoločnosti. Je to zbytočný jedinec, ktorý nič neprináša, ale nie je na príťaž, lebo ani nepýta. Nedáva žrať, ale ani nevyžaduje lásku.
Postaví sa na nohy a nechá si krv stiecť poriadne až do končekov prstov, lebo nohy máva každé jedno ráno rovnako stŕpnuté, nech spí v akejkoľvek polohe. Všetko musí byť rovnaké. Odtiahne malé záclonky a oči mu na pár sekúnd oslepí skoré slnko, aj keby tam nijaké nebolo, musí ho oslepiť.

Alica sa znudene díva z postele. Má hlad, ale nedobiedza. Harold sa oblečie. Dá si pásikavé tepláky a biele tielko. Na hlavu si zacapí rozpadnutú šiltovku a hodí na panvicu tri vajcia. Nenávidí vajcia, ale v ten deň pred piatimi rokmi ich jedol na raňajky a tým sa odsúdil na ich dennodenné pojedanie počas celých piatich rokov. Usmaží ich, sadne si nazad do postele a je. Občas hodí kúsok bielka Alici, potom jej odtrhne chlieb a nahádže zvyšok do seba, aby nemusel týrať svoje svedomie a dať jej viac.
Prehodí si kabátec a vyvalí sa von. Nadýchne sa a takmer sa rozplynie. Už päť rokov mu vzduch vonia životom a slobodou. Zapíska, Alica vybehne von a spolu sa vydajú na tú istú trasu ako včera. Je už vychodená, a predsa ju každý deň objavujú znovu, neporušenú. Predierajú sa cez malý lesík. V diaľke počuť šum a niečo divé. Alica neznáša prechádzky. Alica je chrt, ktorý by preležal v teple zatuchnutej periny aj celý život. Nútene prešľapuje z laby na labu popri Haroldovi a hlavu nesie zvesenú ako pri smútočnom pochode. Porast sa končí a pred nimi sa odkrýva to, čo tak šumelo. Z tejto strany zátoku ešte nevidel. Nohy sa mu zabárali do bledého piesku, ktorý sa zdal byť imúnny voči času a pálivému slnku. Harold sa pozrel do diaľky. Vzduch sa trochu vlnil. Presedel tam takmer celý deň, zvečerilo sa. Alice už nekrúžila okolo neho. Už dosť dlho nehybne sedela a zízala na lesklú vodnú hladinu, ktorá potemnievala každou minútou. Niečo na hladine žblnklo, Alica vybehla v presvedčení, že uloví nejakú potravu, ale vrátila sa s prázdnou papuľou. Harold ju pohladkal po hlave, vstal a spolu sa šuchtali domov. Upražil si klobásu, šupku z nej dal Alici a uložil sa vedľa nej.

Budík, ktorý už päť rokov aj jeden deň nefunguje zacengá a Harold sa strhne. Posadí sa, nohy si položí na podlahu a spomína na to niečo vágne a známe, čo má niekde v kúte hlavy. Nejde to. Vstane, rozbije tri vajcia, upraží ich a kúsok bielka hodí Alici. Všetko sa znovu dokonalo zopakuje. Harold sedí na brehu zátoky.

„Ted, kto je ten chlap?“ Tina drgla do manžela a ukázala na ošumelého muža v piesku.
„To je Harold Gunt.“
Tina prižmúrila oči.
„Prečo tam sedí tak sám?“
Ted sa na neho lepšie pozrel. „Je to chudák, ten chlap. Pred dvadsiatimi rokmi mu umrela žena. A potom sa minimálne desať rokov z toho nevedel spamätať. Bol v tom, že jeho žena žije a je s ním. Chodil do reštaurácie a tváril sa, že s ňou večeria. Chodil tam každý deň niekoľko rokov, kým to miesto nezatvorili, a potom našiel toho chrta. Pár rokov vyzeral, že sa dá dokopy, ale potom mu to psisko zrazilo auto. Asi päť či šesť rokov dozadu, neviem...“
„Smutné,“ prikývla Tina. „Poďme preč.“

Tina sa prehadzovala na posteli, kým Ted už dávno spal. Odkedy sa vrátili domov, stále mala pred očami Harolda sediaceho v piesku a jeho neviditeľného psa. Nedalo jej to zavrieť oka. Nechápala, ako môže byť niečí smútok tak silný a načisto opantať myseľ. Premýšľala, či by aj ona prestala žiť, keby Ted zrazu umrel alebo odišiel. Zrejme nie.
Na druhý deň zašla do mesta a prechádzala sa po námestí. Dívala sa na ľudí, ktorí prechádzali oproti nej, a všetci sa jej zdali primálo cenní. Vošla do malého drobnochovu a smrad žrádla a výkalov ju takmer zrazil z nôh. Premohla sa, prešla ďalej až ku pokladni a tam odbočila do úzkej uličky, na konci ktorej boli veľké klietky. Akonáhle sa pozrela do jednej z nich, bola rozhodnutá. Zavolala predavača, ukázala prstom na klietku, zaplatila a s nádejou v očiach vyšla von. Našťastie si ráno obula tenisky, aby sa jej piesok nedostal do sandál.
Našla ho tam, sedel v piesku a díval sa na hladinu.
„Dobrý,“ pozdravila ho.
Harold sa strhol, lebo niečo narušilo jeho deň. Nemohol však odpovedať. Už päť rokov nikomu nepovedal ani slovo. Tina nenaliehala, no pokračovala.
„Niekoho som po ceste našla.“
Položila na zem malú škatuľu a narovnala sa.
„Zajtra bude nový deň, pán Gunt,“ usmiala sa a odišla.
Zašla však len za prvé husté krovie a tam sa skryla, aby sledovala, čo sa bude diať.
Harold sedel rovnako neoblomne a díval sa na vodu. Zdalo sa, že nemá ani najmenší záujem meniť niečo na svojej päť ročnej ilúzií. Niečo vedľa neho sa pohlo. V škatuli to zaškrabkalo, zamrnčalo a on pootočil hlavu. Tina sa usmiala. Chvíľu sa díval na škatuľu a potom opatrne jednu ruku položil na kartón. Mal zvláštny pocit. Bál sa. Prvý krát po piatich rokoch robil niečo nové. Niečo, čo nemal overené. Pomaly škatuľu otvoril a z jej vnútra na neho civelo malé vyplašené mača s veľkými očami.
Tine sa naplnili oči detskými slzami. Gunt sa usmial a kostnatou rukou vytiahol krehké mača zo škatule. Pridržal si ho pred tvárou. Niečo povedal, ale nepočula to. Dala by všetko za to, aby vedela, čo povedal, ale len mača to počulo.
„Zajtra bude nový deň.“
Vzal mača, škatuľu nechal v piesku a pobral sa domov. Zas mal v hlave spomienku po niečom vágnom a dlho sa opakujúcom, ale už si nespomínal, čo to bolo. Mača pomenoval Budha a rozhodol sa, že mu bude dávať veľa žrať.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

November 22, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (1. časť)

Nie som potkan!!! Tie babky s fúzmi, čo po mne zazerajú, keď som s Terezou na prechádzke, by sa to už konečne mali naučiť. Nie som ani mačka, do frasa! Viem si snáď strčiť hlavu až do čriev, ako to vedia len mačky? Nie. Pozrite sa na mňa. Mám dokonalú hlavu v tvare jabĺčka, vyčnievajúce oči, ktoré vidia všetko, ňufák a ústa na drobné kúsky potravy, prípadne na lovenie malého hmyzu. Prečo pre nich, do pekla, teda vyzerám ako potkan?!

„René, čo zase? Hm? Čo je?“ pýta sa ma Tereza, lebo zúrim. Tá tiež vie veľký trt o mojich pocitoch. Nikdy sa ma nezastane. Vždy sa len zachichoce, keď jej niekto povie, že si za sebou vlečie potkana. Keby som mal väčšie ústa, pohryzol by som tie babky, a potom asi aj Terezu. Doma samé cucky-mucky, ale vonku... Ako keby sme k sebe nepatrili. Neviem, kedy náš vzťah spadol na takú úroveň.
„Tíško,“ šepká a díva sa na film. Vždy pozerá také debiliny a ja nemám čo robiť. Mňa telka nezaujíma. V tomto byte už nemám čo robiť a Tereza ma berie ako istotu. Ale to sa môže zmeniť. Nemusím tu byť. Nič ma tu nedrží. Môžem si kedykoľvek ujsť. Potom zbadá, že jej chýba jeden malý potkan. „TEREZA! UŽ ŤA NEMILUJEM! CHCEM SLOBODU!“
„Nebreš,“ povie sladko a neodtŕha oči od telky.
„TY KRAVA! Veď počkaj, budeš mi chcieť za chvíľu ovoňať hlavu!“
Celkom ma ignoruje. Už to nie je to, čo bývalo. Keď ma doniesla, bol som jej maznáčik, miláčik, ťuťulko, neviem čo všetko. Viem, že ma stále ľúbi, ale už to nedáva najavo. A ja som čivava, nie nejaký pripečený papagáj. Potrebujem to. Ale v poriadku. Veď uvidí.
Rezignujem. Mám ju na háku. Všimol som si totiž, že v poslednom čase som strašne neurotický a zbytočne sa rozčuľujem, čo je všetkým aj tak len na smiech. Keby sa rozzúril taký pitbul, všetci si naložia do gatí po jednej klobáse, ale keď sa vytočím ja, idú sa potrhať, aký som zlatunký. To vie jedného vytočiť ešte viac. Musím isť na to inak.

Tereze končí film a zas nevie, čo so sebou. Vtedy som jej dobrý. Hľadá ma. Hah, schoval som sa jej do skrine medzi gaťky. Tam ma nenájde.
„René,“ volá po byte a ja sa uchechtávam. Musím byť potichu. Neskoro. Počula ma z pootvoreného šuplíka. Otvára ho, tvár mi oblieva tlmené svetlo a potom sa ocitám nalepený na jej tvári.
„Tu si, ťuťulko. Čo si tam robil?“
„Nechci vedieť,“ fľochol som jej do tváre. A je to tu. Blíži sa ku mne jej nos a vidím všetky chlpy, čo v ňom má. Prečo mi musí stále ovoniavať hlavu. Dosť ma to obťažuje, lebo na rozdiel od nej, ja mám v strede mojej lebky dieru. Mäkkú časť, pod ktorou mám hneď mozog a vždy mám dojem, že si ten svoj nos zabára rovno do môjho mozgu. Prichádza moja chvíľa. Ako sa približuje, napriahnem sa a uhryznem ju do nosa. Zjojkne a prísne sa na mňa díva. Ale ja viem, ako na ňu. Vypúlim oči ešte viac a ona sa už nemôže hnevať. Som zvedavý, ako vtedy vyzerám. Ešte som sa tak nevidel, ale musí to byť veľmi dojímavé. Som vychcaný.

Berie ma do obývačky a sadne si so mnou na gauč. Ležím jej na hrudí a takmer sa dotýkame nosmi. Škrabká ma za ušami, čo je celkom fajn. Našťastie jej to potom nemusím vracať. Dosť by sa mi hnusilo škrabať ju za ušami.
Berie si zo stola plátok syra a dáva si ho do úst. Syr zbožňujem. Nedáva mi ho však často, lebo potom ma bolí bruško, ale teraz by som si fakt dal. Dívam sa na syr, hypnotizujem ho očami, sledujem každý jej pohyb. Bože, tá je hlúpa. No, konečne si to všimla a trhá kúsok syra. S capnutím ho hádže na podlahu vedľa gauča. Pozriem sa na syr, potom na ňu, a keby som mal dlaň, tak jej jednu vylepím. To čo si urobila? Kto to má žrať so zeme? Čo som ja, prasa? Bože, toľko vtelení... Mačka, potkan, voňavá hlava a teraz aj prasa... Zožer si to zo zeme sama!
Musím jej ukázať, kto je tu pán. Otočím sa jej zadkom k tvári a dívam sa na vypnutú telku.
„No ďakujem,“ povie prekvapene, ale usmieva sa. Prečo jej zas moje rozčúlenie príde milé.
„Nemáš za čo.“
„Nevrč po mne, ciciík.“
„Ja nie som cicík, do riti, len pre to, že som malý. Som čivava, nie cumeľ!“
„Asi máš vonku kamošov,“ skonštatuje, keď vidí moje rozčarovanie. Vôbec ju nenapadne, že môžem byť zdutý. Jasné, ja nemám právo naštvať sa. Ja som miláčik, o ktorého si každý otiera nos, lebo voniam ako mimino. Hnus. Každý túži byť niečo iné, a ja mám pocit, že môj život neurotickej podceňovanej čivavy sa mi už zunoval. Nemám nikoho, okrem svojej voňavej hlavy a Terezy, ktorá stále zíza do telky. Som osamelý. Som úbohý. Som len malá čivava, ktorá si už pomaly príde viac ako potkan, než pes. S týmto pocitom si líham do postele vedľa Terezy.

Keď sa jej dych ustáli a ja som si istý, že už spí, vyleziem jej na krk a uvelebím sa tam. Ani ma necíti. Mám len jedno kilo a moja hlava jej pekne vonia celú noc. Zbožňujem spať celú noc na jej krku. Keby som bol nejaké vypasené hovädo, ktoré musí i samo sebe smrdieť, nedovolila by mi spávať v jej posteli a tobôž nie na jej krku. Nemohla by ma malíčkom škrabkať v ušku a nemohla by mi jednou dlaňou zakryť celé bruško, keď mi je zima. Zaspávam s pocitom, že milujem svoj život čivavy, ktorá žerie každý deň lososa a jediné, čo za to musí, je dať Tereze ovoňať svoju hlavu.
Život je krásny.
Len niekedy som strašne neurotický.
Potrebujem fenku.
V snoch sa dá vraj ľuďom hocičo vsugerovať. Sú ľahko manipulovateľní.
Tereza, chcem čivavu. Hneď zajtra mi donesieš čivavu, inak ti už nedám ovoňať hlavu a to neprežiješ.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.