November 06, 2011

Miroslav Kapusta: Ja, Yorkie a tí iní...

Som psičkár! Poviete si: „No a čo...? Takých je na každej ulici toľko, až je to iným nemilé...!“

Ale nie o tom som chcel a moje priznanie ani nemalo byť akousi chválou a priradením sa k tejto, miestami mestami až zatracovanej entite. Na svoju obranu však podotýkam, patrím k „zberačom“ a bez obáv sa hocikedy pozriem do očí mestskému policajtovi, či susedom pravidelne hyzdiacim okolie vyhadzovaním svojich prebytkov, či zbytkov, z okien, alebo balkónov svojich bytov, od ktorých ani v hrozbe bitkou nevymáham základné ľudské slušnosti, bez ktorých sa nedá hovoriť o tolerancii v spolunažívaní!

Pri všetkom tomto som si však nie raz uvedomil, že predsa len sme iní.

Zatiaľ čo drvivá väčšina priechodzích ulicou, sa pri stretnutí navzájom ani očami nedotkne, my sa síce obvykle tiež len tak nedotýkame, ak nerátam „štrikovanie“ a „háčkovanie“ s prepletenými vôdzkami /bože, aké debilné slovo!/ našich psíkov, najmä keď sa stretneme tak zo piati, ale vždy sa prinajmenšom na seba aspoň usmejeme, pozdravíme, či len tak kývneme hlavou a zatiaľ čo naši zverenci absolvujú obligátny, genitálne zoznamovací program, my, z ľudskej rasy, stihneme si častokrát navzájom povyzrádzať i také rodinné súvislosti, o ktorých sa nebavíme ani s našimi najbližšími. Sme zvláštne dôverčivá kasta a nerobíme medzi sebou rozdiely podľa toho, či je niekto s rodokmeňom, alebo iba taká „pouličná zmes“, či niekto cupitá za Srnčím ratlíkom, alebo či je niekto v blate a prachu chodníkov, vláčený – Írskym vlkodavom.

Na našej ulici žijem už 23 rokov a zatiaľ čo „iní“ nemajú takmer žiadnu šancu sa zoznámiť, „my“ ostatní, nepotrebujeme ani klubovňu. Denne sa v čase i nečase, aj niekoľko krát, pravidelne stretávame na styčných bodoch ulice a vieme o sebe a svojich psíkoch všetko, len jedno nie – akosi sme sa zabudli vzájomne popýtať, na svoje mená, či priezviská. Zato však jeden druhému dokonale poznáme mená svojich psíkov a to nám stačí.

Ak doma manželke po návrate z venčenia /jaj, ďalší z debilných výrazov!/, vykladám, alebo ona mne / podľa toho kto má „službu“/, s kým sme sa dnes na ulici stretli, poviem jednoducho: „Vieš čo, dnes sme sa stretli s pánom Rexom, slečnou Lindou, či pánom Alfom a kým sme stihli rozobrať futbalové derby, prišla k nám teta Dina s pánom Alikom.... A vieš, že pani Nelinka má problémy? Vraj sa jej tá jej zabehla /mimochodom „yorkshirka“ – naša budúca nevesta!/, len sa ešte nevie či to bude s tým, od pána Árona, alebo s tým, od tety Lucky... a slečna Labka má zase nového frajera!“
No a manželka hneď vie, o kom je reč a takto akosi prebiehajú aj klebety medzi nami, psičkármi – trošku s prvkami konšpirácie a nik z nás sa nad tým nepozastavuje a ani si neuvedomujeme, že sme si vytvorili akúsi zvláštnu „hantírku“! Toť nedávno ma pán Trhaj z vedľajšieho paneláku upozornil, aby som k ním nechodil veľmi blízko, lebo si nie je istý prašinou, vraj sa v poslednej dobe akosi neprimerane často a priam až do krvi driapu pazúrmi... Tak som sa mu poďakoval – pekné od neho! Mimochodom, ja mám psíka Yorkshire Terrier a keď sme si ho pred takmer piatimi rokmi kúpili, dali sme mu jednoduché meno „Yorkie“, tak to má v očkovacom preukaze, lebo iný nemá, aj keď je inak čistokrvný.

Ale súkromne ho oslovujeme pekne po slovensky „Jorki“ a iba keď sa mu chceme zalíškať, tak sa mu ťuťulíkame so slovami: „ No čo je, ty náš malý grófik, Jorinko...?“ Všetci to vedia!

Keď tak nad tým uvažujem, vôbec sa za svoje meno nemusím hanbiť – čo poviete...?



Miroslav Kapusta - banskobystrický poet, píšuci tiež aforizmy, epigramy, humoresky a haiku, ktorý v roku 2008, vo vydavateľstve TRIAN a.s., debutoval básnickou zbierkou TŔNE A LUPENE a je laureátom rôznych literárnych súťaží na Slovensku.