Gorazd Karamel: Čivava René (1. časť)

Nie som potkan!!! Tie babky s fúzmi, čo po mne zazerajú, keď som s Terezou na prechádzke, by sa to už konečne mali naučiť. Nie som ani mačka, do frasa! Viem si snáď strčiť hlavu až do čriev, ako to vedia len mačky? Nie. Pozrite sa na mňa. Mám dokonalú hlavu v tvare jabĺčka, vyčnievajúce oči, ktoré vidia všetko, ňufák a ústa na drobné kúsky potravy, prípadne na lovenie malého hmyzu. Prečo pre nich, do pekla, teda vyzerám ako potkan?!

„René, čo zase? Hm? Čo je?“ pýta sa ma Tereza, lebo zúrim. Tá tiež vie veľký trt o mojich pocitoch. Nikdy sa ma nezastane. Vždy sa len zachichoce, keď jej niekto povie, že si za sebou vlečie potkana. Keby som mal väčšie ústa, pohryzol by som tie babky, a potom asi aj Terezu. Doma samé cucky-mucky, ale vonku... Ako keby sme k sebe nepatrili. Neviem, kedy náš vzťah spadol na takú úroveň.
„Tíško,“ šepká a díva sa na film. Vždy pozerá také debiliny a ja nemám čo robiť. Mňa telka nezaujíma. V tomto byte už nemám čo robiť a Tereza ma berie ako istotu. Ale to sa môže zmeniť. Nemusím tu byť. Nič ma tu nedrží. Môžem si kedykoľvek ujsť. Potom zbadá, že jej chýba jeden malý potkan. „TEREZA! UŽ ŤA NEMILUJEM! CHCEM SLOBODU!“
„Nebreš,“ povie sladko a neodtŕha oči od telky.
„TY KRAVA! Veď počkaj, budeš mi chcieť za chvíľu ovoňať hlavu!“
Celkom ma ignoruje. Už to nie je to, čo bývalo. Keď ma doniesla, bol som jej maznáčik, miláčik, ťuťulko, neviem čo všetko. Viem, že ma stále ľúbi, ale už to nedáva najavo. A ja som čivava, nie nejaký pripečený papagáj. Potrebujem to. Ale v poriadku. Veď uvidí.
Rezignujem. Mám ju na háku. Všimol som si totiž, že v poslednom čase som strašne neurotický a zbytočne sa rozčuľujem, čo je všetkým aj tak len na smiech. Keby sa rozzúril taký pitbul, všetci si naložia do gatí po jednej klobáse, ale keď sa vytočím ja, idú sa potrhať, aký som zlatunký. To vie jedného vytočiť ešte viac. Musím isť na to inak.

Tereze končí film a zas nevie, čo so sebou. Vtedy som jej dobrý. Hľadá ma. Hah, schoval som sa jej do skrine medzi gaťky. Tam ma nenájde.
„René,“ volá po byte a ja sa uchechtávam. Musím byť potichu. Neskoro. Počula ma z pootvoreného šuplíka. Otvára ho, tvár mi oblieva tlmené svetlo a potom sa ocitám nalepený na jej tvári.
„Tu si, ťuťulko. Čo si tam robil?“
„Nechci vedieť,“ fľochol som jej do tváre. A je to tu. Blíži sa ku mne jej nos a vidím všetky chlpy, čo v ňom má. Prečo mi musí stále ovoniavať hlavu. Dosť ma to obťažuje, lebo na rozdiel od nej, ja mám v strede mojej lebky dieru. Mäkkú časť, pod ktorou mám hneď mozog a vždy mám dojem, že si ten svoj nos zabára rovno do môjho mozgu. Prichádza moja chvíľa. Ako sa približuje, napriahnem sa a uhryznem ju do nosa. Zjojkne a prísne sa na mňa díva. Ale ja viem, ako na ňu. Vypúlim oči ešte viac a ona sa už nemôže hnevať. Som zvedavý, ako vtedy vyzerám. Ešte som sa tak nevidel, ale musí to byť veľmi dojímavé. Som vychcaný.

Berie ma do obývačky a sadne si so mnou na gauč. Ležím jej na hrudí a takmer sa dotýkame nosmi. Škrabká ma za ušami, čo je celkom fajn. Našťastie jej to potom nemusím vracať. Dosť by sa mi hnusilo škrabať ju za ušami.
Berie si zo stola plátok syra a dáva si ho do úst. Syr zbožňujem. Nedáva mi ho však často, lebo potom ma bolí bruško, ale teraz by som si fakt dal. Dívam sa na syr, hypnotizujem ho očami, sledujem každý jej pohyb. Bože, tá je hlúpa. No, konečne si to všimla a trhá kúsok syra. S capnutím ho hádže na podlahu vedľa gauča. Pozriem sa na syr, potom na ňu, a keby som mal dlaň, tak jej jednu vylepím. To čo si urobila? Kto to má žrať so zeme? Čo som ja, prasa? Bože, toľko vtelení... Mačka, potkan, voňavá hlava a teraz aj prasa... Zožer si to zo zeme sama!
Musím jej ukázať, kto je tu pán. Otočím sa jej zadkom k tvári a dívam sa na vypnutú telku.
„No ďakujem,“ povie prekvapene, ale usmieva sa. Prečo jej zas moje rozčúlenie príde milé.
„Nemáš za čo.“
„Nevrč po mne, ciciík.“
„Ja nie som cicík, do riti, len pre to, že som malý. Som čivava, nie cumeľ!“
„Asi máš vonku kamošov,“ skonštatuje, keď vidí moje rozčarovanie. Vôbec ju nenapadne, že môžem byť zdutý. Jasné, ja nemám právo naštvať sa. Ja som miláčik, o ktorého si každý otiera nos, lebo voniam ako mimino. Hnus. Každý túži byť niečo iné, a ja mám pocit, že môj život neurotickej podceňovanej čivavy sa mi už zunoval. Nemám nikoho, okrem svojej voňavej hlavy a Terezy, ktorá stále zíza do telky. Som osamelý. Som úbohý. Som len malá čivava, ktorá si už pomaly príde viac ako potkan, než pes. S týmto pocitom si líham do postele vedľa Terezy.

Keď sa jej dych ustáli a ja som si istý, že už spí, vyleziem jej na krk a uvelebím sa tam. Ani ma necíti. Mám len jedno kilo a moja hlava jej pekne vonia celú noc. Zbožňujem spať celú noc na jej krku. Keby som bol nejaké vypasené hovädo, ktoré musí i samo sebe smrdieť, nedovolila by mi spávať v jej posteli a tobôž nie na jej krku. Nemohla by ma malíčkom škrabkať v ušku a nemohla by mi jednou dlaňou zakryť celé bruško, keď mi je zima. Zaspávam s pocitom, že milujem svoj život čivavy, ktorá žerie každý deň lososa a jediné, čo za to musí, je dať Tereze ovoňať svoju hlavu.
Život je krásny.
Len niekedy som strašne neurotický.
Potrebujem fenku.
V snoch sa dá vraj ľuďom hocičo vsugerovať. Sú ľahko manipulovateľní.
Tereza, chcem čivavu. Hneď zajtra mi donesieš čivavu, inak ti už nedám ovoňať hlavu a to neprežiješ.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.