November 29, 2010

Svetluška: Dievča a pes

Ostré jesenné slnko zalialo park svojím zlatistým svitom, lúče svetla nepríjemne pichali do očí. Helena si nasadila slnečné okuliare, akoby chcela zahatať cestu dotieravým fotónom. Takto vyzbrojená vykročila do stredu parku smerom k svojej obľúbenej lavičke. Užívala si záplavu pestrofarebných listov všade naokolo. Stromy jej počas posledných dní vyčarovali zakaždým nové kulisy, uprostred ktorých sa vynárali obľúbení hrdinovia z kníh. Vždy ich tu vídala, kým sa jej štvornohý ochranca vyšantil v napadanom lístí.
Po chvíli dorazili do cieľa. Lavička bola na jej prekvapenie prázdna, čo bývalo o tomto čase raritou. Helena sa posadila a opäť pripomenula svojmu labradorovi, ako sa má správať, keď nebude na vôdzke. Len tak, pre istotu. Pozrel sa na ňu trochu vyčítavo, akoby ju chcel pokarhať, že mu neverí. Odopla karabínku. Pes radostne zavrtel chvostom a vybral sa na prieskum, aby skontroloval, či je všetko, ako má byť. Chvíľu ho pozorovala, potom jej pohľad upútala blížiaca sa osoba.
Bolo to dievča, asi v jej veku. Už zďaleka jej bolo sympatické - tiež malo na nose slnečné okuliare a po boku labradora. Zdalo sa, že majú namierené k nej. Helena od nich odtrhla zrak, hľadajúc dôverne známu psiu postavu. Zbadala ho poskakovať medzi stromami. Vtedy zacítila, ako sa lavička zachvela. Helena sa obzrela. Jej nádejná kamarátka spolu s chlpáčom sedela potichu pri nej. Pes si sadol z druhej strany lavičky, takže mu Helena videla iba hlavu a uši. Hneď ju zaujali psie oči - sršala z nich múdrosť a poslušnosť. Pohľadom zablúdila aj ku svojej spoločníčke, no nič nenasvedčovalo tomu, že by sa z nich mali v najbližších chvíľach stať kamarátky. Dievča sa celý čas rozprávalo so psom a ju vôbec nebrali do úvahy, akoby tam ani nebola. Nechápala to. Pohľad jej opäť spočinul na neznámom psovi. Keď sa mu lepšie prizrela, zbadala špeciálny postroj.
Helene zrazu všetko začalo dávať zmysel. Už sa nečudovala, prečo sa jej dievčina neprihovorila. Sedeli tam. Také rovnaké a zároveň tak odlišné. Tajné spoločné puto, o ktorom si Helena myslela, že ich spája, sa náhle rozplynulo ako obláčik dymu. Dva mladé životy, každý poznačený svojím osudom. Nemohla pochopiť, ako tam mohlo dievča len tak sedieť. Bez krivdy. Bez strápeného výzoru tváre. Veď malo oproti nej toľko nevýhod! Zrazu jej ho prišlo ľúto. Uvedomila si, o čo všetko ho osud ukrátil. Nemohlo sa tešiť zo všetkých tých farieb naokolo. Nikdy nevidelo dúhu. Netuší, ako vyzerajú jeho najbližší. Nepozná radosť z dobre nakresleného obrázku. Nikdy ho nebude môcť uchvátiť veľkoleposť hôr, ani stavieb.

Kým Helenina myseľ spracovávala všetky myšlienky, ktoré sa nezadržateľne vynárali v mozgu, jej spoločníčka nerušene škrabkala svojho sprievodcu. Dievča zaregistrovalo prítomnosť neznámej osoby, no na prvý pohľad sa v jeho správaní nič nezmenilo. Boli si cudzí. Nemalo záujem začínať konverzáciu. Veď ani nevedelo, kto sedí vedľa, a ako by malo svoju spoločníčku osloviť. Pán? Pani? Jeho pozornosť ešte chvíľu zamestnával chlpáč sediaci pri nohách, potom sa naplno oddalo vychutnávaniu posledných teplých lúčov.
Obrátilo hlavu k slnku a rozmýšľalo. Opäť si dobre uvedomovalo, ako sa jej život líši od životov ostatných „normálnych“ ľudí. Na um mu zišli všetky prekážky, ktoré muselo denno-denne prekonávať, no na druhej strane bolo vďačné za veľa iných vecí, v ktorých bolo oproti ostatným vo výhode. Nemuselo panikáriť, keď sa zrazu večer ocitlo v miestnosti bez prúdu. Tma mu nebola cudzia, veď v nej žilo od počiatku svojej existencie. Ľudí a ich podstatu poznalo lepšie, než ostatní. Nemohlo sa nechať oklamať pekným úsmevom, alebo značkovým oblečením. Ľudia sa mu predstavovali iba na základe svojich činov.

Pohltené vo vlastných myšlienkach, sedeli tam ešte hodnú chvíľu, až kým ich chladný vietor neodvial v ústrety ďalším dňom...

Svetluška - obyčajné dievča s neobyčajnými snami, ktorého mottom je výrok G. Rebuffata: "Aby človek dobre videl, nestačí otvoriť oči. Predovšetkým treba otvoriť srdce!"

November 27, 2010

Alexandra Šupolová: Deň, keď som stretol Sally

Sedel som pred svojim prázdnou miskou a už mi poriadne škvŕkalo v bruchu.
Ľudia si myslia, že my psy nemáme city, že vydržíme všetko, aj hlad, aj večné rozkazovanie. To sadni, ľahni, dones, daj mi labku, mi naozaj lezie hore mojou papuľou. Volám sa Roky, môj majiteľ je veľký muž bez srste, je smiešny. Pred troma mesiacmi som sa cítil ako v tom najluxusnejšom psom hotely. Veľký muž ma kúpil a doniesol svojej priateľke, krásnej Darinke. Tak ju tuším volal. Ľúbila ma, hladkala, škrabkala, kŕmila, chodila so mnou von a ja som brechal od šťastia. Raz som však počul ako Darinka spomína akúsi Ameriku, ani neviem čo to je, asi nejaké nové granule a potom už jej nebolo.
Od vtedy sa všetko zmenilo. Veľký muž bez srsti a o mňa vôbec nestará.
- Vypadni, ty potvora, – povedal mi, keď som ešte stále čakal na svoj prísun potravy.
- Som hladný, – zabrechal som.
- Buď ticho, - zareval.
- Nebudem ticho, som hladný, počuješ? – pokračoval som v rozhovore.
- Buď ticho, ty prašivá potvora, - povedal a už som mal jeho ruku na svojom tele.
Bolelo to. Nemohol som sa ani postaviť. Labky sa mi šmýkali po kachličkách a ja som letmo spozoroval Veľkého muža ako otvára dvere od našej búdy.
Vedel som, že ak teraz nenájdem v sebe silu, zdochnem. Spomenul som si na Darinku, na to ako ma s láskou strihala a robila mi pedikúru. Acch, Darinka. Ani neviem, kde som v sebe našiel toľkú silu, postavil som sa na predné labky, no trošku sa mi zošmykli. Skúsil som to ešte raz a s bolesťou som začal utekať. Veľký muž mi pred ňúfákom skoro zatvoril dvere, ale ja som sa pomedzi jeho laby prešmykol a utekal som dole schodmi. Au, au, - havkal som si v duchu.
- Len si bež, aspoň budem mať pokoj – zareval na mňa Veľký muž.
Na ulici bolo labiek. Vysilený som sa prešmykoval pomedzi ne a hľadal som malú kostičku, alebo čokoľvek, čo by sa dalo zožrať.
- Ahoj, čo sa ti stalo? – prihovorila sa ku mne krásna biela pudlica Sally.
- Veľký muž ma zbil, som hladný. Tvoja pani nemá nejakú granulu? – spýtal som sa jej.
- Veď ty krvácaš. Ja mám skvelú pani, určite niečo bude mať, poď so mnou. – zahavkala Sally a už sme obaja pomaly kráčali.
- Počkaj už nevládzem. –zvalil som sa na trávnik.
- Budem s tebou, - havkala.
- Nie, ty musíš ísť. Tvoja pani ťa bude hľadať.
- Ona ma nájde.
Potom sme chvíľu ležali. Sally mi oblizovala ranu a ja som sa na ňu z posledných síl díval. Mala krásny ňufáčik a zmyselné oči.
- Sally, všade ťa hľadám, - povedala čiernovláska s krásnym úsmevom. - Tak, ty sa staráš o psíka – dodala.
Sally čosi zahavkala. Už som to nevnímal. Zatmelo sa mi pred očami a na moment som mal pocit, že už je to môj posledný nádych.
O niekoľko minút som sa prebudil na stole s bielou plachtou. Pomaly som otvoril oči a uvidel som tú čiernovlásku a Sally, ktorá ležala pri mojom stole.
- Kde to som? – spýtal som sa Sally.
- Už ti bude dobre, moja pani je lekárka, postará sa o teba. – zahavkala Sally.
O niekoľko mesiacov som celý zotavený radostne brázdil ulice zo Sally, stala sa mojou najlepšou kamoškou, neskôr aj ženou, ale to je už iný príbeh.
Čiernovlasá pani, ktorá mi pripomína Darinku, si ma nechala.
Nie všetky zvieratá majú také šťastie ako ja. Na svete je plno Veľkých mužov bez srsti, ktorí sa o nás nechcú starať. Jedno šťastie však je, že existujú Darinky a čiernovlásky.
Hav, Hav.



Alexandra Šupolová - vášnivá čitateľka, blogerka a autorka pripravovanej knihy Mužská Vakcína.

November 26, 2010

Ivana Drábová: Psia láska

V ten jeden deň hľadel si spoza mreží
keď ďalší človek vkročil dnu
ty si mal v očiach len prosbu Prežiť
a strach, že ťa iní predbehnú

On zháňal šteňa,
že dieťa sa musí s niečím hrať
"Konečne zmena!"
zaštekal si si z ticha vrát

A potom doma, s tou láskou v očiach
ako to iba psíci vedia
si si to malé dievča počkal
šťastný, že preč ťa už nikto nedá

Mať vlastný domov a tých, čo ťa ľúbia
splnený tajný psíkov sen
nie všetci dvojnohí sú však vždy ľudia
štvornohý život plný zmien

Dievčatká rastú, šteniatka tiež
kto sa už bude hrať a s čím
"Zbytočný pes, zmizni a bež,
poslúchaj, nech zas nekričím!"

Hodený pri ceste, v zime a sám
to je to teplo domova?
Nerozumieš týmto hrám
nimi len ľudia hovoria

A čo sa s týmto psíkom stane
je iba v našich rukách
nesmieme tvory nechať samé
a po dušiach im stúpať...



Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.

Gorazd Karamel: Kruhy

Nechcem ponúknuť ani lacný patetický nárek nad láskou k môjmu psovi, ani vysušený príbeh psa a starca, z ktorých jeden na konci bezpodmienečne umrie, ale v konečnom dôsledku je jedno, ktorý. Nejde predsa o nich, ale o roztrhnuté puto. Nechcem ani jedno.

Pes v tejto poviedke sa volá Alica. Je to suka. Nie je to hrdinka. Nemá rada ľudí. Nikdy nikoho nezachránila a na konci poviedky neumrie. Je vychudnutá, ale neľutujte ju. Svojmu pánovi lásku nedáva a on jej dáva málo žrádla. Možno, keby jej dal viac, dala by lásku. A keby dala lásku, dostala by žrať. Kto vie, ktorý z nich je vypočítavejší. Ona aj jej pán čakajú na iniciatívu z druhej strany a nedochádza im, že ona možno bude hladovať navždy a on nikdy nebude ľúbený. Volá sa Harold a je to cvok. Nie v pravom zmysle slova. Netrpí depresiami ani fóbiami. Skôr má trochu problém uvedomiť si čas a priestor a seba v nich. Akosi sa zasekol na jednom bode, v jednom slnečnom dni a ten deň prežíva už päť rokov. Harold je cvok. Možno naozaj v tom pravom zmysle slova. Ale neľutujte ho. Nedáva žrať... Nedostáva lásku... Netočme sa už v tom bludnom kruhu. Môže si za to sám...

Celých jeho päť rokov je vlastne len jeden deň a ten jeden deň trvá už päť rokov. Harold má teda obrovskú moc. Trochu smiešne sa podobá na Boha, lebo ten tiež dokázal to čo Harold, ale trošku pompéznejšie. Večnosť je ako jeden deň a jeden deň je ako večnosť. Aj pre Harolda. Žije len jeden deň. Jeden deň bude žiť možno po zvyšok ostatných dní. A zase je v kruhu. Všetko okolo neho sa vždy musí otáčať nazad k počiatku. Akoby mu bolo súdené všetko robiť dookola. Všetko zopakovať, všetko prežiť nanovo, no bez možnosti nápravy.

Ráno vstane. Je jedno, ktoré ráno, vždy je to to isté ráno. Určite včera, práve dnes a možno aj zajtra. Budík, ktorý už päť rokov nefunguje, začne cengať a Harold sa strhne. Strháva sa aj teraz. Nič ho nebolí, aj keď má o päť rokov viac, ako vtedy. Nemôže ho bolieť. Všetko musí byť rovnaké. Posadí sa, položí bosé nohy na podlahu svojho karavanu a chvíľu sa díva. Má dojem, že kedysi dávno niečo zažil. Niečo intenzívne, dlho sa opakujúce a vágne. Nemôže si na to spomenúť. Ako keby sa mu to len snívalo. Čím viac sa snaží, tým viac sa to stráca. V tom ho zo zbytočných myšlienok prebudí vrčanie. Alica sa vynorí z pod periny. Je to chrt. Je strašne škaredá, ale to preto, že nedáva lásku. Aj Harold je škaredý, a to pre to, že nedáva viac žrádla. Mohli by sa v tom kruhu točiť až do večera, alebo to by nebol Haroldov deň. Zaujíma vás, čo také pohlcujúce môže človek robiť celých päť rokov, každý jeden deň bez toho, aby sa mu život zunoval? Nič. Harold nerobí celkom nič. Teda nič, čo by malo váhu z akéhokoľvek aspektu spoločnosti. Je to zbytočný jedinec, ktorý nič neprináša, ale nie je na príťaž, lebo ani nepýta. Nedáva žrať, ale ani nevyžaduje lásku.
Postaví sa na nohy a nechá si krv stiecť poriadne až do končekov prstov, lebo nohy máva každé jedno ráno rovnako stŕpnuté, nech spí v akejkoľvek polohe. Všetko musí byť rovnaké. Odtiahne malé záclonky a oči mu na pár sekúnd oslepí skoré slnko, aj keby tam nijaké nebolo, musí ho oslepiť.

Alica sa znudene díva z postele. Má hlad, ale nedobiedza. Harold sa oblečie. Dá si pásikavé tepláky a biele tielko. Na hlavu si zacapí rozpadnutú šiltovku a hodí na panvicu tri vajcia. Nenávidí vajcia, ale v ten deň pred piatimi rokmi ich jedol na raňajky a tým sa odsúdil na ich dennodenné pojedanie počas celých piatich rokov. Usmaží ich, sadne si nazad do postele a je. Občas hodí kúsok bielka Alici, potom jej odtrhne chlieb a nahádže zvyšok do seba, aby nemusel týrať svoje svedomie a dať jej viac.
Prehodí si kabátec a vyvalí sa von. Nadýchne sa a takmer sa rozplynie. Už päť rokov mu vzduch vonia životom a slobodou. Zapíska, Alica vybehne von a spolu sa vydajú na tú istú trasu ako včera. Je už vychodená, a predsa ju každý deň objavujú znovu, neporušenú. Predierajú sa cez malý lesík. V diaľke počuť šum a niečo divé. Alica neznáša prechádzky. Alica je chrt, ktorý by preležal v teple zatuchnutej periny aj celý život. Nútene prešľapuje z laby na labu popri Haroldovi a hlavu nesie zvesenú ako pri smútočnom pochode. Porast sa končí a pred nimi sa odkrýva to, čo tak šumelo. Z tejto strany zátoku ešte nevidel. Nohy sa mu zabárali do bledého piesku, ktorý sa zdal byť imúnny voči času a pálivému slnku. Harold sa pozrel do diaľky. Vzduch sa trochu vlnil. Presedel tam takmer celý deň, zvečerilo sa. Alice už nekrúžila okolo neho. Už dosť dlho nehybne sedela a zízala na lesklú vodnú hladinu, ktorá potemnievala každou minútou. Niečo na hladine žblnklo, Alica vybehla v presvedčení, že uloví nejakú potravu, ale vrátila sa s prázdnou papuľou. Harold ju pohladkal po hlave, vstal a spolu sa šuchtali domov. Upražil si klobásu, šupku z nej dal Alici a uložil sa vedľa nej.

Budík, ktorý už päť rokov aj jeden deň nefunguje zacengá a Harold sa strhne. Posadí sa, nohy si položí na podlahu a spomína na to niečo vágne a známe, čo má niekde v kúte hlavy. Nejde to. Vstane, rozbije tri vajcia, upraží ich a kúsok bielka hodí Alici. Všetko sa znovu dokonalo zopakuje. Harold sedí na brehu zátoky.

„Ted, kto je ten chlap?“ Tina drgla do manžela a ukázala na ošumelého muža v piesku.
„To je Harold Gunt.“
Tina prižmúrila oči.
„Prečo tam sedí tak sám?“
Ted sa na neho lepšie pozrel. „Je to chudák, ten chlap. Pred dvadsiatimi rokmi mu umrela žena. A potom sa minimálne desať rokov z toho nevedel spamätať. Bol v tom, že jeho žena žije a je s ním. Chodil do reštaurácie a tváril sa, že s ňou večeria. Chodil tam každý deň niekoľko rokov, kým to miesto nezatvorili, a potom našiel toho chrta. Pár rokov vyzeral, že sa dá dokopy, ale potom mu to psisko zrazilo auto. Asi päť či šesť rokov dozadu, neviem...“
„Smutné,“ prikývla Tina. „Poďme preč.“

Tina sa prehadzovala na posteli, kým Ted už dávno spal. Odkedy sa vrátili domov, stále mala pred očami Harolda sediaceho v piesku a jeho neviditeľného psa. Nedalo jej to zavrieť oka. Nechápala, ako môže byť niečí smútok tak silný a načisto opantať myseľ. Premýšľala, či by aj ona prestala žiť, keby Ted zrazu umrel alebo odišiel. Zrejme nie.
Na druhý deň zašla do mesta a prechádzala sa po námestí. Dívala sa na ľudí, ktorí prechádzali oproti nej, a všetci sa jej zdali primálo cenní. Vošla do malého drobnochovu a smrad žrádla a výkalov ju takmer zrazil z nôh. Premohla sa, prešla ďalej až ku pokladni a tam odbočila do úzkej uličky, na konci ktorej boli veľké klietky. Akonáhle sa pozrela do jednej z nich, bola rozhodnutá. Zavolala predavača, ukázala prstom na klietku, zaplatila a s nádejou v očiach vyšla von. Našťastie si ráno obula tenisky, aby sa jej piesok nedostal do sandál.
Našla ho tam, sedel v piesku a díval sa na hladinu.
„Dobrý,“ pozdravila ho.
Harold sa strhol, lebo niečo narušilo jeho deň. Nemohol však odpovedať. Už päť rokov nikomu nepovedal ani slovo. Tina nenaliehala, no pokračovala.
„Niekoho som po ceste našla.“
Položila na zem malú škatuľu a narovnala sa.
„Zajtra bude nový deň, pán Gunt,“ usmiala sa a odišla.
Zašla však len za prvé husté krovie a tam sa skryla, aby sledovala, čo sa bude diať.
Harold sedel rovnako neoblomne a díval sa na vodu. Zdalo sa, že nemá ani najmenší záujem meniť niečo na svojej päť ročnej ilúzií. Niečo vedľa neho sa pohlo. V škatuli to zaškrabkalo, zamrnčalo a on pootočil hlavu. Tina sa usmiala. Chvíľu sa díval na škatuľu a potom opatrne jednu ruku položil na kartón. Mal zvláštny pocit. Bál sa. Prvý krát po piatich rokoch robil niečo nové. Niečo, čo nemal overené. Pomaly škatuľu otvoril a z jej vnútra na neho civelo malé vyplašené mača s veľkými očami.
Tine sa naplnili oči detskými slzami. Gunt sa usmial a kostnatou rukou vytiahol krehké mača zo škatule. Pridržal si ho pred tvárou. Niečo povedal, ale nepočula to. Dala by všetko za to, aby vedela, čo povedal, ale len mača to počulo.
„Zajtra bude nový deň.“
Vzal mača, škatuľu nechal v piesku a pobral sa domov. Zas mal v hlave spomienku po niečom vágnom a dlho sa opakujúcom, ale už si nespomínal, čo to bolo. Mača pomenoval Budha a rozhodol sa, že mu bude dávať veľa žrať.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

November 25, 2010

Ester Anaswah : Atosov exkrement a iné hovienka

Je nádherný letný deň, slniečko príjemne hreje a Ester sa v povznesenej nálade vyberie na prechádzku. Otvorí bránku a...
Dokelu! Tí psíčkari mi už fakt idú na nervy! Ako môžu vychovávať svoje deti, keď im chýbajú základné vedomosti o slušnosti? Nechajú vykadiť psa priamo pred mojou bránkou, nadáva Ester s nohou v psom hovienku. A keď už sa to stane, majú to predsa odpratať, ale čoby sa s tým oni špinili, že? Ešte som nevidela psíčkara s lopatkou a sáčkom v ruke, aby po svojom miláčikovi odpratal výkaly, šomre Ester. Iba ak v zahraničných filmoch. A potom sú psie hovienka všade kam sa pozriete. Bodaj by ten majiteľ stúpil do hovna iného psa, potom by si to možno uvedomil, alebo aj neuvedomil, skôr to druhé. Hlavne, že má psík posledný model čohosi, čo má byť akože kabátik, a na hlave ešte aj čiapočku, des! Kam tento svet speje? Ľudia, namiesto toho, aby sa starali o opustené deti, venujú sa opusteným zvieratám. Veď zviera je len zviera, ktoré podlieha zákonom prírody a ľudia by do toho nemali zasahovať. Príroda je múdrejšia ako človek, reguluje si všetko sama.
Ester má po nálade. Musí sa vrátiť domov a hodinu čistiť špinavú topánku. Zo smradu ju napína na zvracanie. Na žiadnu prechádzku už chuť nemá, raz za deň pucovať topánky od sračiek jej bohato stačí.
Uvarí si kávičku a sadne pred telku. Siestu si urobí radšej doma.
HAV, HAV, HAV...... zarezáva sa jej do uší hysterický štekot susedovho psa. Pozrie z balkóna, čo ho zas tak vytočilo, no, jasne, mačka sa pred ním producíruje ako manekýnka a provokuje ho, lebo vie, že cez plot na ňu nemôže skočiť. Keby štekal aspoň ako pes basom, ale jeho štekot pripomína rozčúleného kastráta a trhá uši.
Keď to susedových mačku prestane baviť, presunie sa do Esterinej záhrady, či v miske pred dverami na terasu nenájde nejakú dobrotu, ako zvyčajne. Miska je prázdna, z obeda tentoraz nič nezostalo. A tak mačka, domáhajúc sa žrádla a Esterinej pozornosti, zavesí sa všetkými štyrmi na sieťkové dvere, a chce si ich sama otvoriť. Mňaučaním vyčíta Ester, že ona si sedí v kresle a nevie, čo sa patrí. Čo nevidí, že ona má chuť driemkať v jej lone a Ester ju má škrabkať až do večera, tak ako inokedy?!
"Čo to robíš ty potvora?! Ideš z tých dverí!" skríkne na mačku Ester. "A just ti neotvorím, keď si taká drzá," dohovára jej.
Mačka sa presunie na okno, mysliac, že Ester prejde cez rozum a vlezie oknom. Ale okno je zatvorené, tak od jedu aspoň pozhadzuje z okna všetky kvetináče. V jej mačacom pohľade Ester číta, to máš za trest, že si mi tie dvere neotvorila. Ale o chvíľu sa príde pochváliť a udobriť s myšou v papuli.
Večer Ester sleduje svoj obľúbený Panelák a myslí na to, že sa do neho presťahuje naspäť. Tam mali susedia tiež psa, ale toho nepočula ako bol rok dlhý. Vtom začuje bzzz, bzzzz, nálet komárov. Pozrie na sieťkové dvere... Ja ju zabijem, hromží na mačku, síce sieťku neroztrhala, ale drápami uvoľnila cestu komárom a Ester môže kupovať za 150 eur nové dvere.
Kým ich vykynoží je polnoc a vyčerpaná si ľahne do postele. Len čo zaspí, hav, hav, hav, uškriekaný susedov psisko spustí obvyklý koncert a k nemu sa okamžite pridá celý dedinský psí zbor. Asi po polhodke psi stíchnu, ale ten susedov, čo vyzerá ako divé prasa, má výdrž. Šteká ďalšiu hodinu.
"Budeš ticho!" zakričí na neho Ester z balkóna. Pes začne havkať ešte viac. Chytí malý kamienok a hodí do plota, nech sa pes zľakne a zalezie. Hav, hav, hav, pridáva hlasné piskľavé repete. Ďalší kamienok letí do plota.
Zrazu sused vyletí z domu a zareve:
"Ja ten kameň trafím do teba!"
Namiesto toho, aby si utíšil psa, ešte je aj arogantný a lenivý psa vychovávať, znechutene si pomyslí Ester. Pes je celé dni zavretý v malej ohrádke, oddelenej od záhrady, aby im nešpinil v tráve a Ester nevidela suseda ani raz, žeby toho psa venčil. Ani sa tomu čoklovi nediví, že sa tam nudí, je nespokojný a potom celé dni a noci vyštekáva.

Po pol roku, nevyspatá a s nervami na konci, dostane Ester nápad. Kúpi si psa! Pes so psom sa lepšie dorozumie. A možno ho prešteká. A možno sused pochopí, keď bude štekať iný pes.
Napokon zašla do útulku. Bože, toľko zúbožených psíkov, až jej srdce zovrelo, hneď by si ich vzala domov všetkých.
Vyberie si týraného vlčiaka Atosa, jeho smutným očiam nevie odolať, akoby vraveli vezmi si ma, prosím, prosím.
Keď odchádza, jej pozornosť sa snaží upútať štekotom malý pudlík Ajka. Jeeej ten je ale roztomilý, to bude náš maznáčik do bytu, okamžite sa rozhodne. Majitelia ho priniesli naspäť do útulku po Vianociach, vraj ich syna prestal baviť po dvoch týždňoch a oni na neho nemajú čas.

Je krásny slnečný deň, Ester ide na prechádzku s Atosom, pes radostne šteká a pobehuje. Vtom sa vykadí pri nejakej bránke. Doprdele, sáčok s lopatkou som zabudla doma, uvedomí si Ester. Ale, však nevadí, povie si a rozhliadne sa okolo seba. Zbadá hovná iných psov, ktoré sú už v rozklade a zapáchajú. Atosov exkrement aspoň nesmrdí, nie je ako tie ostatné hovná, upokojí sa Ester a ďalej tuho premýšľa, aký kabátik kúpi Ajke na zimu, ten károvaný, či ten prúžkovaný?


Ester Anaswah - publicistka, účastníčka súťaží Poviedky o nevere a Mám talent, svojská autorka poviedok zameraných na vzťahy

Marci V.K.: Psí život

Slušnosť káže predstaviť sa. Volám sa Ajda, žijem v paneláku v jednoizbovom byte s mojou paničkou a vôbec sa netajím tým, že mám už 13 psích rokov, počas ktorých som sa naučila, že nie všetko, čo sa blyští, je na zjedenie. To som si však uvedomila až vtedy, keď som sa pahltne vrhla na ušľachtilo rozvetvený krík bodliakov, ktoré sa ukrývali pod snehobielou pokrievkou nazývanou sneh. Nečudujte sa, v tom čase to bolo pre mňa nové a nepoznané a okrem toho, že sa to na mňa z každej strany ligotalo, bolo to mäkké a dobre sa do toho skákalo. A potom ešte raz, keď som našla otvorenú mäsovú konzervu blízko kontajnera a porezala si na nej jazyk.

Dnes, keď som už poznačená zdravým aj keď mestským rozumom a skúsenosťami seniora, (predsa len uznajte, že v 91 človečenských rokoch je úctyhodné čo i len ráno otvoriť oči a vstať) také hlúposti nerobím. Napokon, tie bodliaky vôbec nechutili a stáli ma skoro „šteňatovský“ život. A ja predsa nie som krava, čo sa pasie, a zelené trávy nepotrebujem ani k rastu svojej srsti. A cudzie konzervy už neokupujem. Ale nie kvôli riziku porezania psieho jazýčka, ale preto, lebo som pochopila, že niekoľkodňové zvyšky už naozaj nemajú žiadnu nutričnú hodnotu. A ja si skutočne zaslúžim omnoho viac!

Moji majitelia sa o mňa dobre starajú. Ak teda zoberiem do úvahy, že aspoň trikrát do dňa mi na krk zavesia masívny a ťažký obojok pripomínajúci skôr okovy a ťahajú ma von. Len neviem, ako mám svojej paničke povedať, že sa mi v ňom nedá ani dýchať. Teda, keď bežím a ona ma sťahuje ako šnurovačku a lá 60-te roky. Skutočne neviem, o čo jej ide. A dokonca si myslím, že keby trochu podbehla aj ona, ľahšie by sa zbavila tých tridsiatichpiatich kíl nadváhy, ktoré ospravedlňuje slovami: „Priberám aj z vody“. Nuž, som rada, že aspoň chvíľu trávim na čerstvom vzduchu a mám možnosť okysličiť si rozum. To si aspoň namýšľam pri tej trojminútovej prechádzke, ktorú mi trikrát do dňa venujú moji majitelia.

A potom strava. V miske mám stále tie isté granule. Veľké a tvrdé, ktoré vôbec nedokážem pohrýzť. Chcela by som vidieť moju paničku, ako by v mojom veku zahryzla do tvrdej nektarinky a tvárila sa pritom šťastne a zasýtene. Vždy, keď dostanem niečo iné, tak ich poctivo odsúvam na opačnú stranu. No len čo dojem, miska s granulami je opäť na svojom pôvodnom mieste. Nezdá sa vám, že je to signál toho, že sú hnusné a nežral by ich ani pes? No a potom si v miske nachádzam puding, krupicovú kašu, piškóty, polievku či zemiaky a ryžu. A to som si myslela, že ľudia majú viac rozumu. Neviem, aké iné gesto na znak protestu by som ešte mala naznačiť, aby moji majitelia pochopili, že nie som prasa, a tak sa neraz stáva, že vlastne aj ja sama pochybujem o tom, kto vlastne som.

Ale sú aj šťastné dni. Vtedy si v miske nájdem čerstvú hovädzinu (tú však nedostávam príliš často, pretože vraj potom vypúšťam všakovaké plyny, po ktorých nie je nikto schopný vydržať so mnou v jednej miestnosti) a kuracinu. Tú mám najradšej. Šťavnaté mäsko i kostičky. Môžem ich žrať na kilá, nuž ale to mi zas zakázal veterinár. Vraj neprospievajú môjmu telu a množia sa mi tukové vankúšiky, ktoré v konečnom dôsledku musí vyprázdniť zase len on. A tak, čím som staršia, tým menej kuraciny dostávam.

Ešte sú tu hračky. Tie, čo nielen ľuďom ale aj nám psom pištia ešte tri dni potom, ako ich odložíme späť do svojho pelechu, ale aj žuvacie, ktoré majú dvojsečnú zbraň. Väčšinou majú svojský pach (keby som nechcela vo vašich očiach zostať slušná, povedala by som, že smrdia ako latrína na dvore, kam ma z času na čas vezme panička, vraj, aby som si viac vážila čistotu svojho príbytku v kruhu rodiny), ale za to sú vraj zdravé a výživné, ale často krát sa nalepia na spodné zadné zuby, čo nám naozaj spôsobuje nemalé problémy. Teda len vtedy, keď sa vám na ne nalepia aj zuby vrchné. Vtedy lapáte po dychu, nie ste schopní vydať zo seba ani hlások a hlava vám kmitoce ako pri pohľade na úchyláka v parku. Zato mojej paničke by som ústa niekedy zalepila s radosťou. Ale iba vtedy, keď po mne zvyšuje hlas (podľa nej len dáva dôraz na význam povedaného slova), aby si zas dokázala (a hlavne aby to dokázala všetkým naokolo), aký mám pred ňou rešpekt a ako poslúcham na slovo. Že je to však iba obyčajná šikana, to ešte nikoho, kto sa tomu prizerá, nenapadlo.

Ale našťastie sa blížia sviatky vianočné, pokoj a mier. V miske si namiesto vody nájdem bylinkový čaj, na tanieri vyprážaný rezeň veľký ako hajzlový dekel (prepáčte, to som musela, keby som to nahradila iným slovom, ťažko by ste pochopili, aký skutočne veľký ten rezeň bude) a ako dezert dostanem tvarohový koláč. Potom sa budú všetci o mňa trhať, ťahať za uši, maznať sa so mnou, ťahať za fúzy (no čo, mám viac mužských hormónov) a hrať sa. Nevadí mi, že ja nemám možnosť napísať Ježiškovi a nevadí mi ani to, že o všetkom viem už takto v predstihu, je to tradícia, zvyk. Štve ma len to, že mi dostatočnú pozornosť venujú len raz v roku, kým ja im dávam lásku každý deň.


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala ako redaktorka a šéfredaktorka regionálneho dvojtýždenníka BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

November 24, 2010

Zuzka Kuglerová: Moja Fešná Panička

Tak, aby ste vedeli, hneď z kraja vám to poviem, nech je medzi nami jasno. Ja som slobodymilovný tvor. Moja mama je tuláčka ako sa patrí. Pozná všetky vône lesa. Otec? Nooo, hm, to je trochu ošemetná záležitosť, ale vyparil sa hneď, ako ma urobil. Mama však preto nikdy nevešala chvost, načo by aj? Veď jej krásne, dlhé nohy, ozdobené jemnými, lesklými čiernymi chĺpkami, ľahko pritiahli pozornosť iných a jej vôňa by zlákala aj svätého. Naučila ma, že najviac chutí sloboda a najhoršie je, keď sme zavretí medzi štyrmi stenami. So všetkým ostatným sa dá poradiť.
Jedného dňa odišla aj ona, a ja som osamel. Trošku mi bolo smutno a dostal som hlad. Tak som si vyhľadal teplučké miesto pri kanáli, kam ľudia vyhadzovali odpadky. Jedlo sa tam raz dva našlo, nuž som sa napapal tak, až mi išlo brucho prasknúť a zaspal som.
Zobudil ma zvuk krokov. Také to ťukanie opätkov. Buch buch, klop klop, ťuk ťuk. Po ceste, ktorá viedla ponad kanál, kráčala akási panička. Vyfintená. Nohavicový kostýmček jej tesne obopínal telo, čierna kabelka, čierne črievičky. Musím uznať, dala sa zaradiť do kategórie fešánd, aj keď už mala svoje rôčky. Kráčala smerom k Budmerickému zámku, tak mi bolo jasné, že si ju budem môcť preštudovať bez toho, aby si ma všimla, neviditeľný, nespoznaný.
Vyšmodŕchal som sa z kanála a ukradomky sa vybral za ňou. Fíha, spravila veľmi zvláštnu vec. Keď bola z dosahu chalúp, na mieste, kde na nej žiadne ľudské oko nemohlo spočinúť (teda, aspoň ona si to myslela), tak si sadla na mylník a vyzula sa. Šup šup čierne topánočky do čiernej kabelky. A kráčala po ceste v silonových ponožkách.
Vtedy som usúdil, že je čas ukázať sa, zoznámiť sa. Znenazdajky, ako čert z pekla, som sa objavil pri nej. Veď som aj vyzeral ako čert! Vysoké, mocné nohy s čiernymi chlpmi som zdedil po mame a po otcovi veľký chvost. Prilepil som sa k tej bosonohej paničke s trochou strachu v duši. Väčšinou sa ma totiž zľakol každý, kto ma zbadal. Ale ona nie. Ona bola z iného cesta. Zasmiala sa, zohla sa, poškrabkala ma za jedným uchom, potom aj za druhým. Tak to trochu urazilo moju dôsťojnosť.
,,Pŕŕ, moja pekná bosonohá panička,“ vravím si v duchu. ,,Nemysli si, že sa do teba buchnem na prvý pohľad, to veru nie!“
Aby si uvedomila, ako to medzi nami bude, olízal som jej ruku. Zas sa len smiala, potvora. Tak som jej jemne pohrýzol dlaň.
,,Nerob, ty Truľo…“ jej smiech bol ešte hlasnejší, plný koketnosti. A ja som bol navždy stratený. Ach jaj, veď mi dala aj meno, ktoré mi zabudla dať vlastná mať.
Skrotený, so zmäknutým srdcom si to kráčam popri nej a počúvam, čo mi rozpráva.
,,Dostala som ráno mail,“ hovorí a krúti pritom tou čiernou kabelkou, v ktorej ma skryté čierne topánočky. ,,Písal mi Šéfinko. No, on ti je najlepší na svete, len ho zvádza Politika. A ja sa bojím, že mi ho pokazí. A keby len to,“ rozpráva ďalej panička. ,,dostala som aj druhý mail, v ktorom tá Politika začala zvádzať aj mňa. Vraj, aby som to s ňou skúsila. Napísať najprv jeden článoček, druhý, že je už čas, aby som sa s ňou zoznámila.“
Svätá pravda, zľakol som sa. Ojojoj, Politika! Najhorší ľudský výmysel. Dostal som strach, že moja pekná panička sa ňou dá zvábiť. Nuž som sa rozhodol, že jej naplno prejavím svoju lásku, ba čo lásku, priam psiu oddanosť, aby dostala inú inšpiráciu. Znovu som jej olízal ruku. Znovu ma pohladila – ale len tak podvedome, v hlave furt mala svojho Šéfinka a Politiku. Začal som cítiť, že je zle. Oblízal som ju znovu. Teraz ma už ani len nepohladila. Tak som spravil čosi, začo som sa jej v duchu dopredu ospravedlnil, no prinútila ma k tomu, tak nech má, čo chce. Riadne, schuti a nahlas som na ňu zabrechal.
To sme už skoro prišli k Budmerickému zámku. Moja fešná Panička sa tam oprela o múr a pozerá sa na mňa šibalskými očami. Kdeže strach. Tá by sa nezľakla, ani keby na ňu brechal sám diabol. Môj pokus zhodnotila slovami:
,,Truľo, ty si iste hladný.“
Zalovila v kabelke, vylovila z nej čokoládovú tyčinku a podala mi ju.“
Tým moje srdce načisto, nadobro, navždy, nafurt a naveky vekov dorazila! Ach, jaj! Nezostalo mi nič iné, len ju strážiť aj potom, keď vojde do zámku.
Usadil som sa pod jej okná a pozerám sa, čo robí. Sedí pri počítači a píše. Len dúfam, že o mne a nie o tej potvore Politike!



Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.

November 23, 2010

Pavel Hirax Baričák: Charlie (1. časť hafkačskej trilógie)

Kráčal som do kopca
a Charlie sa mi motal pod nohami.
Na lúčke vrchu sme sa natiahli,
zjedli kus domáceho chleba s klobásou,
zapili to vodou z prameňa,
zaspali.


Prietrž mračien myšlienok
padajúcich zdola nahor
ustala.
Naplnilo nás šťastie
a tak sme tú radosť
posielali do celého sveta.
Ja ľuďom, Charlie zvieratám.


Aby každý našiel svoj kopec,
skalu, strom, dom, posteľ,
bytosť, šťastie, objatie...


"Raz budú ľudia medzi sebou žiť
v úcte a láske,"
prikyvoval Charlie.
"A ako sa vlastne voláš?
Keď si sa ku mne
v polovičke kopca pridal,
pripadal si mi ako tulák,
preto som ťa nazval Charlie.


A je to vlastne jedno...
Poď ku mne,
chcem ťa podrbať za uchom
a vyhladkať.


Mám ťa rád,
Charlie,
vieš to?"

(z debutovej zbierky básní More srdca)



Pavel Hirax Baričák - martinský spisovateľ, poet, hudobník, bloger, filozof, cestovateľ a fotograf, autor mnohých románov, cestopisov a básnických zbierok, ktorý na svojich čítačkách okrem prezentovania básní a románov veľmi rád vedie filozofické debaty o pozitívnom myslení.

November 22, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (1. časť)

Nie som potkan!!! Tie babky s fúzmi, čo po mne zazerajú, keď som s Terezou na prechádzke, by sa to už konečne mali naučiť. Nie som ani mačka, do frasa! Viem si snáď strčiť hlavu až do čriev, ako to vedia len mačky? Nie. Pozrite sa na mňa. Mám dokonalú hlavu v tvare jabĺčka, vyčnievajúce oči, ktoré vidia všetko, ňufák a ústa na drobné kúsky potravy, prípadne na lovenie malého hmyzu. Prečo pre nich, do pekla, teda vyzerám ako potkan?!

„René, čo zase? Hm? Čo je?“ pýta sa ma Tereza, lebo zúrim. Tá tiež vie veľký trt o mojich pocitoch. Nikdy sa ma nezastane. Vždy sa len zachichoce, keď jej niekto povie, že si za sebou vlečie potkana. Keby som mal väčšie ústa, pohryzol by som tie babky, a potom asi aj Terezu. Doma samé cucky-mucky, ale vonku... Ako keby sme k sebe nepatrili. Neviem, kedy náš vzťah spadol na takú úroveň.
„Tíško,“ šepká a díva sa na film. Vždy pozerá také debiliny a ja nemám čo robiť. Mňa telka nezaujíma. V tomto byte už nemám čo robiť a Tereza ma berie ako istotu. Ale to sa môže zmeniť. Nemusím tu byť. Nič ma tu nedrží. Môžem si kedykoľvek ujsť. Potom zbadá, že jej chýba jeden malý potkan. „TEREZA! UŽ ŤA NEMILUJEM! CHCEM SLOBODU!“
„Nebreš,“ povie sladko a neodtŕha oči od telky.
„TY KRAVA! Veď počkaj, budeš mi chcieť za chvíľu ovoňať hlavu!“
Celkom ma ignoruje. Už to nie je to, čo bývalo. Keď ma doniesla, bol som jej maznáčik, miláčik, ťuťulko, neviem čo všetko. Viem, že ma stále ľúbi, ale už to nedáva najavo. A ja som čivava, nie nejaký pripečený papagáj. Potrebujem to. Ale v poriadku. Veď uvidí.
Rezignujem. Mám ju na háku. Všimol som si totiž, že v poslednom čase som strašne neurotický a zbytočne sa rozčuľujem, čo je všetkým aj tak len na smiech. Keby sa rozzúril taký pitbul, všetci si naložia do gatí po jednej klobáse, ale keď sa vytočím ja, idú sa potrhať, aký som zlatunký. To vie jedného vytočiť ešte viac. Musím isť na to inak.

Tereze končí film a zas nevie, čo so sebou. Vtedy som jej dobrý. Hľadá ma. Hah, schoval som sa jej do skrine medzi gaťky. Tam ma nenájde.
„René,“ volá po byte a ja sa uchechtávam. Musím byť potichu. Neskoro. Počula ma z pootvoreného šuplíka. Otvára ho, tvár mi oblieva tlmené svetlo a potom sa ocitám nalepený na jej tvári.
„Tu si, ťuťulko. Čo si tam robil?“
„Nechci vedieť,“ fľochol som jej do tváre. A je to tu. Blíži sa ku mne jej nos a vidím všetky chlpy, čo v ňom má. Prečo mi musí stále ovoniavať hlavu. Dosť ma to obťažuje, lebo na rozdiel od nej, ja mám v strede mojej lebky dieru. Mäkkú časť, pod ktorou mám hneď mozog a vždy mám dojem, že si ten svoj nos zabára rovno do môjho mozgu. Prichádza moja chvíľa. Ako sa približuje, napriahnem sa a uhryznem ju do nosa. Zjojkne a prísne sa na mňa díva. Ale ja viem, ako na ňu. Vypúlim oči ešte viac a ona sa už nemôže hnevať. Som zvedavý, ako vtedy vyzerám. Ešte som sa tak nevidel, ale musí to byť veľmi dojímavé. Som vychcaný.

Berie ma do obývačky a sadne si so mnou na gauč. Ležím jej na hrudí a takmer sa dotýkame nosmi. Škrabká ma za ušami, čo je celkom fajn. Našťastie jej to potom nemusím vracať. Dosť by sa mi hnusilo škrabať ju za ušami.
Berie si zo stola plátok syra a dáva si ho do úst. Syr zbožňujem. Nedáva mi ho však často, lebo potom ma bolí bruško, ale teraz by som si fakt dal. Dívam sa na syr, hypnotizujem ho očami, sledujem každý jej pohyb. Bože, tá je hlúpa. No, konečne si to všimla a trhá kúsok syra. S capnutím ho hádže na podlahu vedľa gauča. Pozriem sa na syr, potom na ňu, a keby som mal dlaň, tak jej jednu vylepím. To čo si urobila? Kto to má žrať so zeme? Čo som ja, prasa? Bože, toľko vtelení... Mačka, potkan, voňavá hlava a teraz aj prasa... Zožer si to zo zeme sama!
Musím jej ukázať, kto je tu pán. Otočím sa jej zadkom k tvári a dívam sa na vypnutú telku.
„No ďakujem,“ povie prekvapene, ale usmieva sa. Prečo jej zas moje rozčúlenie príde milé.
„Nemáš za čo.“
„Nevrč po mne, ciciík.“
„Ja nie som cicík, do riti, len pre to, že som malý. Som čivava, nie cumeľ!“
„Asi máš vonku kamošov,“ skonštatuje, keď vidí moje rozčarovanie. Vôbec ju nenapadne, že môžem byť zdutý. Jasné, ja nemám právo naštvať sa. Ja som miláčik, o ktorého si každý otiera nos, lebo voniam ako mimino. Hnus. Každý túži byť niečo iné, a ja mám pocit, že môj život neurotickej podceňovanej čivavy sa mi už zunoval. Nemám nikoho, okrem svojej voňavej hlavy a Terezy, ktorá stále zíza do telky. Som osamelý. Som úbohý. Som len malá čivava, ktorá si už pomaly príde viac ako potkan, než pes. S týmto pocitom si líham do postele vedľa Terezy.

Keď sa jej dych ustáli a ja som si istý, že už spí, vyleziem jej na krk a uvelebím sa tam. Ani ma necíti. Mám len jedno kilo a moja hlava jej pekne vonia celú noc. Zbožňujem spať celú noc na jej krku. Keby som bol nejaké vypasené hovädo, ktoré musí i samo sebe smrdieť, nedovolila by mi spávať v jej posteli a tobôž nie na jej krku. Nemohla by ma malíčkom škrabkať v ušku a nemohla by mi jednou dlaňou zakryť celé bruško, keď mi je zima. Zaspávam s pocitom, že milujem svoj život čivavy, ktorá žerie každý deň lososa a jediné, čo za to musí, je dať Tereze ovoňať svoju hlavu.
Život je krásny.
Len niekedy som strašne neurotický.
Potrebujem fenku.
V snoch sa dá vraj ľuďom hocičo vsugerovať. Sú ľahko manipulovateľní.
Tereza, chcem čivavu. Hneď zajtra mi donesieš čivavu, inak ti už nedám ovoňať hlavu a to neprežiješ.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.