Showing posts with label Zuzka Kuglerová. Show all posts
Showing posts with label Zuzka Kuglerová. Show all posts

December 18, 2010

Zuzka Kuglerová: Príbeh zo života (jedného vlka)

Keby Bonka vedela písať, určite by si podala do novín inzerát: „Hľadám svorku, ktorá by ma prijala za svoju. Je celkom jedno, či bude psia alebo ľudská.“ Keďže však Bonka bola niečo medzi ovčiakom a vlkom, je jasné, že si inzerát podať nemohla. vlcaMala len dva mesiace a za sebou dlhú cestu vlakom. Z mamy si pamätala iba pach. V nozdrách jej zostala aj ďalšia vôňa, akási zmes jazera, pučiacej trávy a kvitnúcich hrušiek.

Jej osud zmenil jeden telefonát. Ktosi povedal, že ju chce. Spotené mužské ruky, ktoré jej nosievali jesť, ju vybrali spomedzi klbka ďalších šteniat, dali ju do krabice a odniesli na stanicu. Hodinu, ktorá prišla potom, prespala, takže sa vôbec nepamätala na pravidelný náraz kolies o koľajnice a modré pásy neba, ktoré sa mihali za oknom. Vlak meškal. Ona a tie spotené ruky prišli na miesto stretnutia neskôr ako mali. Možno preto tam na nich nikto nečakal. Spotené ruky ju naposledy pohladkali po mamou voňajúcom kožúšku a navždy zmizli z jej života. Bonka zostala ležať v krabici na stanici. Žalostne zakňučala. Zastavilo sa pri nej zopár nôh, ale nikto sa k nej nesklonil a nezobral ju do náruče. Po dni čakania Bonka vyliezla z krabice a dala sa na dlhú púť. Mala šťastie. Hneď za stanicou našla záhradu. V záhrade dvoch Dvojnohých, Jeho a Ju. A ešte niekoho, kto sa veľmi podobal na jej mamu. Bola to dôstojná, krásna vlčica, so svetlohnedou srsťou a ligotavými očami. Mala aj meno, Aria. Bonka sa skrčila v kroví pred záhradou. Pozorovala odtiaľ vlčicu. Páčilo sa jej všetko, čo robí, ako pije, ako je, aj ako sa rozvaľuje v búde. Bola tým taká nadšená, že ani nezbadala jedného z Dvojnohých, ktorý sa k nej sklonil. Vytiahol šteniatko z krovia a položil ho na trávnik.

Arii sa sprvu nepáčilo, že Bonka vkročila do jej prísne stráženej záhrady. Tri dni na ňu vrčala. Na štvrtý deň ju vzala na milosť. Bolo to vtedy, keď sa jej Bonka zahryzla do chvosta a a pustila ho, až keď sa s ňou Aria začala hrať. Odvtedy považovala Aria Bonku za svoje šteňa. Tu by sa mohol Bonkin príbeh skončiť, keby tam neboli dvojnohí. Tí po dvoch týždňoch prišli na to, že chovať dvoch psov je priveľa. A tak Bonka znovu poputovala do krabice. Neocitla sa na stanici, ale pred veľkým obchodným domom. Chodili okolo nej ďalší Dvojnohí, ale vôbec si ju nevšímali. Snáď by tam zomrela hladom, keby krásna svetlo srstá vlčica s ligotavými očami neoplakávala svoje adoptované mláďa. Len čo zmizlo zo záhrady, začala žalostne kňučať. Zavýjala a skučala, kým jej ON nepripevnil na šiju obojok a nevydali sa spolu hľadať odložené šteňa. Aria ho zacítila už na diaľku. A keďže bola mama ako sa patrí, odtrhla sa z obojka, rozbehla sa ku krabici, sadla si vedľa nej a nepohla sa odtiaľ, až kým ON a ONA nevzali Bonku nazad do záhrady. Tam mohlo šteňa ďalej rásť. Zistilo, že ON a ONA nie sú až takí nevšímaví, ako ostatní Dvojnohí. Často ju hladili po kožúšku. Prežila s nimi celé leto.

Práve vtedy, keď sa zdalo, že jej budúcnosť už nemôže nič ohroziť, sa stalo niečo strašné. Jeden z Dvojnohých stratil zamestnanie. ON a ONA si sadli spolu za stôl a počítali, na čom ušetriť. Vyšlo im, že už nemôžu chovať dvoch psov. S ťažkým srdcom sa rozhodli, že Bonka sa musí o seba postarať sama. Tento krát pre ňu nevybrali miesto pred obchodom, ale v lese. Navrhla to ONA, dúfala totiž, že Bonka naďabí na psích zatúlancov, ktorí ju príjmu za svoju. Vyložili ju na čistinku uprostred lesnej hlbočiny a odišli. ONA to odhadla správne, naozaj tam bola psia rodinka, zatúlaná sučka a jej dve mláďatá. No ani im sa Bonka nepáčila. Jedno z mláďat, psík, síce podišiel až k nej, no sučka ho chytila za kožu na krku a vliekla do brloha. Bonka sa ťarbavo vybrala za nimi. Cudzia sučka na ňu zavrčala a odohnala ju preč. Vtedy si Bonka spomenula na svoju adoptívnu mamu, Ariu. Začala žalostne zavýjať.

Čuduj sa svete, Aria jej zavýjanie začula, hoci bola vzdialená od Bonky na hodinu jazdy autom. Rozrazila bránku záhrady a rozbehla sa za Bonkiným hlasom. Do rána boli obe nazad. ON sa síce hneval, ale ONA sa smiala a rozhodla, že keď sa Aria nechce vzdať svojho adoptívneho mláďaťa, musí sa vzdať polovičky každodenného prídelu. ON a ONA sa potom o Bonke dlho do noci rozprávali. Uvažovali nad jej osudom. Chovať dvoch psov totiž pre dvojnohých naozaj nie je jednoduché. Napokon ju prijali za svoju.

Bonka sa však do roka a do dňa rozhodla pre iný osud. Bola so svojou adoptívnou mamou Áriou a Dvojnohými práve na dlhej prechádzke. Riadením náhody sa ocitli na tom istom mieste, kde ju ON a ONA pred dvanástimi mesiacmi vyložili z auta. Dvojnohí rozprestreli deku na trávu a bláznili sa na nej. Aria v celej svojej kráse a dôstojnosti sedela vedľa nich. Nikto si nevšimol, že z lesa ich pozoruje pár psích očí. Nikto, okrem Bonky. Bol to ten psík, ktorého mama pred rokom schmatla za kožu na krku a odvliekla do brlohu. Bonka ho zacítila. Zdvihla ňufák a zajastrila ušami. V tej chvíli bola taká krásna, žeby sa do nej zamilovali všetci zatúlaní psi z okolia. Rozbehla sa do hĺbok lesa a zvítala sa so svojím dávnym známym. Pes ju oňuchal, olízal a jemne sa jej zahryzol do chvosta. V psej reči to znamenalo: stále som veril, že prídeš… Bonka krátko zavyla. Bol to jej posledný pozdrav, rozlúčka s Áriou, či skôr otázka: nechceš ísť so mnou? Ária však zostala pri Dvojnohých. ON a ONA dlho čakali na Bonku. Odišli až potom, keď pochopili, že sa už nikdy nevráti.


Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.

November 24, 2010

Zuzka Kuglerová: Moja Fešná Panička

Tak, aby ste vedeli, hneď z kraja vám to poviem, nech je medzi nami jasno. Ja som slobodymilovný tvor. Moja mama je tuláčka ako sa patrí. Pozná všetky vône lesa. Otec? Nooo, hm, to je trochu ošemetná záležitosť, ale vyparil sa hneď, ako ma urobil. Mama však preto nikdy nevešala chvost, načo by aj? Veď jej krásne, dlhé nohy, ozdobené jemnými, lesklými čiernymi chĺpkami, ľahko pritiahli pozornosť iných a jej vôňa by zlákala aj svätého. Naučila ma, že najviac chutí sloboda a najhoršie je, keď sme zavretí medzi štyrmi stenami. So všetkým ostatným sa dá poradiť.
Jedného dňa odišla aj ona, a ja som osamel. Trošku mi bolo smutno a dostal som hlad. Tak som si vyhľadal teplučké miesto pri kanáli, kam ľudia vyhadzovali odpadky. Jedlo sa tam raz dva našlo, nuž som sa napapal tak, až mi išlo brucho prasknúť a zaspal som.
Zobudil ma zvuk krokov. Také to ťukanie opätkov. Buch buch, klop klop, ťuk ťuk. Po ceste, ktorá viedla ponad kanál, kráčala akási panička. Vyfintená. Nohavicový kostýmček jej tesne obopínal telo, čierna kabelka, čierne črievičky. Musím uznať, dala sa zaradiť do kategórie fešánd, aj keď už mala svoje rôčky. Kráčala smerom k Budmerickému zámku, tak mi bolo jasné, že si ju budem môcť preštudovať bez toho, aby si ma všimla, neviditeľný, nespoznaný.
Vyšmodŕchal som sa z kanála a ukradomky sa vybral za ňou. Fíha, spravila veľmi zvláštnu vec. Keď bola z dosahu chalúp, na mieste, kde na nej žiadne ľudské oko nemohlo spočinúť (teda, aspoň ona si to myslela), tak si sadla na mylník a vyzula sa. Šup šup čierne topánočky do čiernej kabelky. A kráčala po ceste v silonových ponožkách.
Vtedy som usúdil, že je čas ukázať sa, zoznámiť sa. Znenazdajky, ako čert z pekla, som sa objavil pri nej. Veď som aj vyzeral ako čert! Vysoké, mocné nohy s čiernymi chlpmi som zdedil po mame a po otcovi veľký chvost. Prilepil som sa k tej bosonohej paničke s trochou strachu v duši. Väčšinou sa ma totiž zľakol každý, kto ma zbadal. Ale ona nie. Ona bola z iného cesta. Zasmiala sa, zohla sa, poškrabkala ma za jedným uchom, potom aj za druhým. Tak to trochu urazilo moju dôsťojnosť.
,,Pŕŕ, moja pekná bosonohá panička,“ vravím si v duchu. ,,Nemysli si, že sa do teba buchnem na prvý pohľad, to veru nie!“
Aby si uvedomila, ako to medzi nami bude, olízal som jej ruku. Zas sa len smiala, potvora. Tak som jej jemne pohrýzol dlaň.
,,Nerob, ty Truľo…“ jej smiech bol ešte hlasnejší, plný koketnosti. A ja som bol navždy stratený. Ach jaj, veď mi dala aj meno, ktoré mi zabudla dať vlastná mať.
Skrotený, so zmäknutým srdcom si to kráčam popri nej a počúvam, čo mi rozpráva.
,,Dostala som ráno mail,“ hovorí a krúti pritom tou čiernou kabelkou, v ktorej ma skryté čierne topánočky. ,,Písal mi Šéfinko. No, on ti je najlepší na svete, len ho zvádza Politika. A ja sa bojím, že mi ho pokazí. A keby len to,“ rozpráva ďalej panička. ,,dostala som aj druhý mail, v ktorom tá Politika začala zvádzať aj mňa. Vraj, aby som to s ňou skúsila. Napísať najprv jeden článoček, druhý, že je už čas, aby som sa s ňou zoznámila.“
Svätá pravda, zľakol som sa. Ojojoj, Politika! Najhorší ľudský výmysel. Dostal som strach, že moja pekná panička sa ňou dá zvábiť. Nuž som sa rozhodol, že jej naplno prejavím svoju lásku, ba čo lásku, priam psiu oddanosť, aby dostala inú inšpiráciu. Znovu som jej olízal ruku. Znovu ma pohladila – ale len tak podvedome, v hlave furt mala svojho Šéfinka a Politiku. Začal som cítiť, že je zle. Oblízal som ju znovu. Teraz ma už ani len nepohladila. Tak som spravil čosi, začo som sa jej v duchu dopredu ospravedlnil, no prinútila ma k tomu, tak nech má, čo chce. Riadne, schuti a nahlas som na ňu zabrechal.
To sme už skoro prišli k Budmerickému zámku. Moja fešná Panička sa tam oprela o múr a pozerá sa na mňa šibalskými očami. Kdeže strach. Tá by sa nezľakla, ani keby na ňu brechal sám diabol. Môj pokus zhodnotila slovami:
,,Truľo, ty si iste hladný.“
Zalovila v kabelke, vylovila z nej čokoládovú tyčinku a podala mi ju.“
Tým moje srdce načisto, nadobro, navždy, nafurt a naveky vekov dorazila! Ach, jaj! Nezostalo mi nič iné, len ju strážiť aj potom, keď vojde do zámku.
Usadil som sa pod jej okná a pozerám sa, čo robí. Sedí pri počítači a píše. Len dúfam, že o mne a nie o tej potvore Politike!



Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.