November 21, 2012

Ava Eva: Ľudia medzi nami

Je studený sychravý októbrový deň. Jeden z tých nevľúdnych dní, ktoré jeseň prináša.
Flákam sa ulicami, je mi zima, ale hlad víťazí nad „teplom domova“, a tak snorím po
obci. S ňufákom pri zemi hľadám známu vôňu, ktorá by ma priviedla k jedlu. Život mi
ubieha deň za dňom a ja sa snažím prežiť. Trvá to už hodnú dobu. Odvtedy, čo sa ma
ako šteňaťa nabažili a potom zistili, že som príliš veľký a živý. A tak sa ma vzdali –
odviezli ma na dedinu k novým pánom.

Bolo mi nanič... miloval som svoju rodinu. Ocitol som sa osamelý u cudzej ženy, ktorá
sa mala o mňa starať. Bol som však viac bitý než sýty. Moja pekná, pestovaná srsť sa
časom zmenila na klbko chuchvalcov plné parazitov, špiny a výkalov. Mrzelo ma to,
pretože kedysi som bol krásny a dobre živený. Teraz ma Cudzinka každý deň vyháňa
z dvora, a tak celé dni blúdim po uliciach. Ale večer sa vraciam späť a čakám, čo bude...
Dnešok nie je iný – opäť sa túlam. Odrazu začujem piskot. Zdvihnem hlavu a zbadám
dvoch ľudí. Pozorujú ma. Mladý muž a žena. Ona sa smeje, volá na mňa. Tak dávno ma
nik k sebe nevolal! Rýchlo, akoby mi šlo o dušu, rozbehnem sa k nim. Uši mi
poskakujú vo vetre a šťastný sa vrhnem k nej. Neviem sa nasýtiť láskania, ktoré mi
dávajú jej ruky a nežný, láskavý hlas. Muž sa ku mne skloní a podáva mi sušienku.
Pahltne ju zmastím – už ani netuším, kedy som mal podobnú dobrotu! Poďakujem sa
mu vrúcnym pohľadom. Oblížem mu dlaň a nežne hryzkám jeho prsty. Páči sa mu to.
Viem to, pretože sa bláznivo smeje.
„Zoberme si ho,“ prehovorí ona a prosebne sa na muža zadíva. „Pozri, aký je
zanedbaný. Určite ho niekto vyhodil, a je to taký krásny psík!“
Och, keby len vedela, akú má pravdu!
„Čo si malá, kde by sme ho dali? A nevieš, či nemá pána...“
„Myslíš, že ak by mal, jašil by sa s cudzími ľuďmi a vyzeral by tak, ako vyzerá?!“
„Neviem, ale nemôžeme si ho vziať. Poď, musíme ísť.“
Radosť v mojich očiach pohasla, zachvátil ma strach. Keby som tak mohol hovoriť...
rozprávať ľudskou rečou! Ale nemôžem. Vidím, ako sa odo mňa vzďaľujú; ako na mňa
hľadí bytosť s nežným hlasom, v ktorom som rozpoznal lásku. Sadá do auta, ktoré
vzápätí štartuje.
Toto neznesiem. Rýchlo sa rozbehnem k vozidlu. Cítim, že ho musím zastaviť. Ale
ako!? Už viem – vrhnem sa k jej dverám, vyskočím na ne, šialene škriabem a žalostne
skučím. Vidím, že obaja sa na mňa dívajú, potom pozrú na seba a vzápätí motor
zdochne. Vystúpia a ja som celý bez seba. Poskakujem okolo nich ako divý.
„Tak na toto sa nemôžem pozerať,“ povie on. „Vezmi ho na úrad a ak nemá majiteľa,
zoberieme si ho.“
Všimnem si, ako sa žena usmieva a potom sa mi prihovorí:
„Poď, nespratník, ideme.“
Nasledujem ju, a keď mi pri dverách prikáže čakať, poslúchnem. Netrvá dlho a vzápätí
sa vracia aj s ľuďmi z úradu. Navliekajú mi povrázok a počúvam, čo vravia:
„Nebojte sa, my sa oňho postaráme. Obecným rozhlasom sa pokúsime nájsť jeho
majiteľa. Ak sa neprihlási, váš telefón máme a určite sa vám ozveme.“
„Ďakujem,“ povie ona a poškrabká ma po štici. Odstúpi a potom kráča preč. Takmer
šaliem, keď vidím, že odchádza a ja nemôžem ísť s ňou. Povraz okolo hrdla mi to
nedovolí. Odvádzajú ma a zatvárajú v akejsi garáži. Prinesú mi vodu, granule
a nechávajú ma napospas samote. Napijem sa, ale jedla sa ani nedotknem. Trpím.
Prejde niekoľko hodín a garáž sa opäť otvára. Vo dverách sa objaví muž, ktorý ma
zavrel a vedľa neho stojí Cudzinka. Som nešťastný. Už viem, čo sa bude diať...
Noc prejde akosi pomaly a na druhý deň som opäť vonku – vyhnala ma. Túlam sa po
obci a dúfam, že natrafím na ľudí z predošlého dňa. Nikde ich však nevidím. Odrazu
spozorujem muža, ktorý mi včera priniesol jedlo a vodu. Pribehnem k nemu a vítam sa
s ním.
„No teda, nešťastník, a ty tu čo robíš?“ prihovorí sa mi a odvádza ma k úradu.
Vchádzame do budovy, ľudia na nás pozerajú.
„Zavolajte jeho majiteľke a spýtajte sa jej, čo to má znamenať!“
Žena berie telefón a chvíľu hovorí s Cudzinkou. Potom zloží slúchadlo a
povie: „Povedala, že ho vyhodila a viac ho nechce.“
„To sú mi ľudia!“ zahrmí mužov hlas. „Zatelefonujte tým dvom a spýtajte sa ich, či ešte
majú záujem; či si poňho prídu. Ale najprv ho odveďte.“
Opäť ma zatvárajú do garáže. Do tmy a ticha. Čakám a kňučím. Neviem, čo sa bude
diať. Je mi smutno.
Prejdú nekonečné hodiny, kým sa dvere otvoria a oslepený slnkom ledva rozpoznám
postavu mladej ženy. Nevidím ju dobre, ale spoznávam jej hlas – hlas mojej panej; hlas
bytosti, u ktorej som včera našiel lásku. Vrhám sa k nej a som veľmi šťastný. Vrtím sa,
skáčem, oblizujem jej ruky, ktoré ma hladia a potom spozorujem muža, ktorý ženu
sprevádza. Áno, je to on. Jej partner, človek, ktorý mi dal keks a vypol motor auta.
Priskočím k nemu a skôr, ako sa nazdá, oblížem mu tvár. Usmievajú sa. A ja s nimi –
v duši.

Cupitám popri nich, a keď otvoria dvere auta, som prvý, ktorý doň vlezie. Obaja sa
smejú. Žena sa posadí a ja vyleziem na ňu. Viem, som veľký a ťažký, ale akosi cítim, že
jej to neprekáža. Túlim sa k nej a štuchám do muža, ktorý riadi vozidlo.
Odvádzajú ma. Odvážajú do nového domova a ja nepochybujem, že mi bude fajn. Opäť
bude zo mňa krásny a veselý pes – som rád, keď sa o mňa starajú.
Šťastne dýcham a som ako živé striebro. Teším sa, pretože som našiel lásku. Lásku,
ktorú budem dostávať a zároveň dávať, lebo viem, že láska sa nepestuje iba medzi
ľuďmi...

Venujem všetkým tým, ktorým nebol, nie je a nikdy nebude ľahostajný osud zvierat. (Ava)



Ava Eva - autorka citlivých poviedok a básní a tiež historických románov Izabela - Láskou spútaní, Izabela II. V tieni Notre-Dame, ktoré vyšli aj v českom jazyku.

7 comments:

  1. Krásny nápad :)

    ReplyDelete
  2. Anonymous20:55

    Tento je skutočný :)ava

    ReplyDelete
  3. Anonymous22:30

    Ava, kým som napísala svoju poviedku koketovala som s myšlienkou hovoriť hlasom psíka ako rozprávača. Dobre, že som to neurobila. Napísala si to krásne, precítene.
    Jara H. Bertolasi

    ReplyDelete
  4. Anonymous07:40

    super Ava, je to krásne! aj mňa to napadlo :)) ale vôbec mi to nešlo. Zuzana Šedá

    ReplyDelete
  5. Anonymous09:54

    pekné...ava, a nechceš byť hovorkyňa psov?)))

    ReplyDelete
  6. Karin14:12

    Poviedka má dušu,napätie ako to dopadne,ľahko čitateľný text a happy end. NICE AVA.

    ReplyDelete
  7. Ďakujem, Karin, teší ma, že si v nej toto všetko našla. :)

    Týmto ďakujem za všetky komentáre, za ktoré som sa ani nepoďakovala. Obzvlášť za ten od Ester nad tebou, ktorý ma prekvapil. :)))

    ReplyDelete