November 26, 2010

Gorazd Karamel: Kruhy

Nechcem ponúknuť ani lacný patetický nárek nad láskou k môjmu psovi, ani vysušený príbeh psa a starca, z ktorých jeden na konci bezpodmienečne umrie, ale v konečnom dôsledku je jedno, ktorý. Nejde predsa o nich, ale o roztrhnuté puto. Nechcem ani jedno.

Pes v tejto poviedke sa volá Alica. Je to suka. Nie je to hrdinka. Nemá rada ľudí. Nikdy nikoho nezachránila a na konci poviedky neumrie. Je vychudnutá, ale neľutujte ju. Svojmu pánovi lásku nedáva a on jej dáva málo žrádla. Možno, keby jej dal viac, dala by lásku. A keby dala lásku, dostala by žrať. Kto vie, ktorý z nich je vypočítavejší. Ona aj jej pán čakajú na iniciatívu z druhej strany a nedochádza im, že ona možno bude hladovať navždy a on nikdy nebude ľúbený. Volá sa Harold a je to cvok. Nie v pravom zmysle slova. Netrpí depresiami ani fóbiami. Skôr má trochu problém uvedomiť si čas a priestor a seba v nich. Akosi sa zasekol na jednom bode, v jednom slnečnom dni a ten deň prežíva už päť rokov. Harold je cvok. Možno naozaj v tom pravom zmysle slova. Ale neľutujte ho. Nedáva žrať... Nedostáva lásku... Netočme sa už v tom bludnom kruhu. Môže si za to sám...

Celých jeho päť rokov je vlastne len jeden deň a ten jeden deň trvá už päť rokov. Harold má teda obrovskú moc. Trochu smiešne sa podobá na Boha, lebo ten tiež dokázal to čo Harold, ale trošku pompéznejšie. Večnosť je ako jeden deň a jeden deň je ako večnosť. Aj pre Harolda. Žije len jeden deň. Jeden deň bude žiť možno po zvyšok ostatných dní. A zase je v kruhu. Všetko okolo neho sa vždy musí otáčať nazad k počiatku. Akoby mu bolo súdené všetko robiť dookola. Všetko zopakovať, všetko prežiť nanovo, no bez možnosti nápravy.

Ráno vstane. Je jedno, ktoré ráno, vždy je to to isté ráno. Určite včera, práve dnes a možno aj zajtra. Budík, ktorý už päť rokov nefunguje, začne cengať a Harold sa strhne. Strháva sa aj teraz. Nič ho nebolí, aj keď má o päť rokov viac, ako vtedy. Nemôže ho bolieť. Všetko musí byť rovnaké. Posadí sa, položí bosé nohy na podlahu svojho karavanu a chvíľu sa díva. Má dojem, že kedysi dávno niečo zažil. Niečo intenzívne, dlho sa opakujúce a vágne. Nemôže si na to spomenúť. Ako keby sa mu to len snívalo. Čím viac sa snaží, tým viac sa to stráca. V tom ho zo zbytočných myšlienok prebudí vrčanie. Alica sa vynorí z pod periny. Je to chrt. Je strašne škaredá, ale to preto, že nedáva lásku. Aj Harold je škaredý, a to pre to, že nedáva viac žrádla. Mohli by sa v tom kruhu točiť až do večera, alebo to by nebol Haroldov deň. Zaujíma vás, čo také pohlcujúce môže človek robiť celých päť rokov, každý jeden deň bez toho, aby sa mu život zunoval? Nič. Harold nerobí celkom nič. Teda nič, čo by malo váhu z akéhokoľvek aspektu spoločnosti. Je to zbytočný jedinec, ktorý nič neprináša, ale nie je na príťaž, lebo ani nepýta. Nedáva žrať, ale ani nevyžaduje lásku.
Postaví sa na nohy a nechá si krv stiecť poriadne až do končekov prstov, lebo nohy máva každé jedno ráno rovnako stŕpnuté, nech spí v akejkoľvek polohe. Všetko musí byť rovnaké. Odtiahne malé záclonky a oči mu na pár sekúnd oslepí skoré slnko, aj keby tam nijaké nebolo, musí ho oslepiť.

Alica sa znudene díva z postele. Má hlad, ale nedobiedza. Harold sa oblečie. Dá si pásikavé tepláky a biele tielko. Na hlavu si zacapí rozpadnutú šiltovku a hodí na panvicu tri vajcia. Nenávidí vajcia, ale v ten deň pred piatimi rokmi ich jedol na raňajky a tým sa odsúdil na ich dennodenné pojedanie počas celých piatich rokov. Usmaží ich, sadne si nazad do postele a je. Občas hodí kúsok bielka Alici, potom jej odtrhne chlieb a nahádže zvyšok do seba, aby nemusel týrať svoje svedomie a dať jej viac.
Prehodí si kabátec a vyvalí sa von. Nadýchne sa a takmer sa rozplynie. Už päť rokov mu vzduch vonia životom a slobodou. Zapíska, Alica vybehne von a spolu sa vydajú na tú istú trasu ako včera. Je už vychodená, a predsa ju každý deň objavujú znovu, neporušenú. Predierajú sa cez malý lesík. V diaľke počuť šum a niečo divé. Alica neznáša prechádzky. Alica je chrt, ktorý by preležal v teple zatuchnutej periny aj celý život. Nútene prešľapuje z laby na labu popri Haroldovi a hlavu nesie zvesenú ako pri smútočnom pochode. Porast sa končí a pred nimi sa odkrýva to, čo tak šumelo. Z tejto strany zátoku ešte nevidel. Nohy sa mu zabárali do bledého piesku, ktorý sa zdal byť imúnny voči času a pálivému slnku. Harold sa pozrel do diaľky. Vzduch sa trochu vlnil. Presedel tam takmer celý deň, zvečerilo sa. Alice už nekrúžila okolo neho. Už dosť dlho nehybne sedela a zízala na lesklú vodnú hladinu, ktorá potemnievala každou minútou. Niečo na hladine žblnklo, Alica vybehla v presvedčení, že uloví nejakú potravu, ale vrátila sa s prázdnou papuľou. Harold ju pohladkal po hlave, vstal a spolu sa šuchtali domov. Upražil si klobásu, šupku z nej dal Alici a uložil sa vedľa nej.

Budík, ktorý už päť rokov aj jeden deň nefunguje zacengá a Harold sa strhne. Posadí sa, nohy si položí na podlahu a spomína na to niečo vágne a známe, čo má niekde v kúte hlavy. Nejde to. Vstane, rozbije tri vajcia, upraží ich a kúsok bielka hodí Alici. Všetko sa znovu dokonalo zopakuje. Harold sedí na brehu zátoky.

„Ted, kto je ten chlap?“ Tina drgla do manžela a ukázala na ošumelého muža v piesku.
„To je Harold Gunt.“
Tina prižmúrila oči.
„Prečo tam sedí tak sám?“
Ted sa na neho lepšie pozrel. „Je to chudák, ten chlap. Pred dvadsiatimi rokmi mu umrela žena. A potom sa minimálne desať rokov z toho nevedel spamätať. Bol v tom, že jeho žena žije a je s ním. Chodil do reštaurácie a tváril sa, že s ňou večeria. Chodil tam každý deň niekoľko rokov, kým to miesto nezatvorili, a potom našiel toho chrta. Pár rokov vyzeral, že sa dá dokopy, ale potom mu to psisko zrazilo auto. Asi päť či šesť rokov dozadu, neviem...“
„Smutné,“ prikývla Tina. „Poďme preč.“

Tina sa prehadzovala na posteli, kým Ted už dávno spal. Odkedy sa vrátili domov, stále mala pred očami Harolda sediaceho v piesku a jeho neviditeľného psa. Nedalo jej to zavrieť oka. Nechápala, ako môže byť niečí smútok tak silný a načisto opantať myseľ. Premýšľala, či by aj ona prestala žiť, keby Ted zrazu umrel alebo odišiel. Zrejme nie.
Na druhý deň zašla do mesta a prechádzala sa po námestí. Dívala sa na ľudí, ktorí prechádzali oproti nej, a všetci sa jej zdali primálo cenní. Vošla do malého drobnochovu a smrad žrádla a výkalov ju takmer zrazil z nôh. Premohla sa, prešla ďalej až ku pokladni a tam odbočila do úzkej uličky, na konci ktorej boli veľké klietky. Akonáhle sa pozrela do jednej z nich, bola rozhodnutá. Zavolala predavača, ukázala prstom na klietku, zaplatila a s nádejou v očiach vyšla von. Našťastie si ráno obula tenisky, aby sa jej piesok nedostal do sandál.
Našla ho tam, sedel v piesku a díval sa na hladinu.
„Dobrý,“ pozdravila ho.
Harold sa strhol, lebo niečo narušilo jeho deň. Nemohol však odpovedať. Už päť rokov nikomu nepovedal ani slovo. Tina nenaliehala, no pokračovala.
„Niekoho som po ceste našla.“
Položila na zem malú škatuľu a narovnala sa.
„Zajtra bude nový deň, pán Gunt,“ usmiala sa a odišla.
Zašla však len za prvé husté krovie a tam sa skryla, aby sledovala, čo sa bude diať.
Harold sedel rovnako neoblomne a díval sa na vodu. Zdalo sa, že nemá ani najmenší záujem meniť niečo na svojej päť ročnej ilúzií. Niečo vedľa neho sa pohlo. V škatuli to zaškrabkalo, zamrnčalo a on pootočil hlavu. Tina sa usmiala. Chvíľu sa díval na škatuľu a potom opatrne jednu ruku položil na kartón. Mal zvláštny pocit. Bál sa. Prvý krát po piatich rokoch robil niečo nové. Niečo, čo nemal overené. Pomaly škatuľu otvoril a z jej vnútra na neho civelo malé vyplašené mača s veľkými očami.
Tine sa naplnili oči detskými slzami. Gunt sa usmial a kostnatou rukou vytiahol krehké mača zo škatule. Pridržal si ho pred tvárou. Niečo povedal, ale nepočula to. Dala by všetko za to, aby vedela, čo povedal, ale len mača to počulo.
„Zajtra bude nový deň.“
Vzal mača, škatuľu nechal v piesku a pobral sa domov. Zas mal v hlave spomienku po niečom vágnom a dlho sa opakujúcom, ale už si nespomínal, čo to bolo. Mača pomenoval Budha a rozhodol sa, že mu bude dávať veľa žrať.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

12 comments:

  1. Fascinujúci príbeh, myšlienka aj záver...

    ReplyDelete
  2. Jara H. Bertolasi12:02

    Mamma mia, zimomriavky po mne lezú.
    Mám len jednu otázku, Gorazd, ten úvod je nevyhnutný? Ja by som poviedku začala odsekom: "Celých päť rokov..." Myslím, že to podstatné je zjavné z textu. Čitateľ je inteligentný :)

    ReplyDelete
  3. ja si tiež myslím si, že bez prvých dvoch odstavcov by to bolo mrazivejšie, údernejšie, silnejšie... ale je to na autorovi :)

    ReplyDelete
  4. Sofi Lu12:19

    páni !!!

    ReplyDelete
  5. Anonymous12:32

    Tá úvaha pár riadková je pre mňa nutná. je na čitateloch, myslím, že ju kludne môžu preskočiť. :))

    ReplyDelete
  6. ester14:15

    ja nemám čo dodať, karamel nám vytrel zrak))) a idem roztrhať tie úbohé riadky, čo som na túto tému horko-ťažko zosmolila, pri čítaní jeho riadkov ma prepadla depresia, že patrím k lopate))

    ReplyDelete
  7. Karamel14:50

    Ester, nie.
    Nič prosím netrhaj :)

    ReplyDelete
  8. Keď vraví Ester o lopate, tak ja si na ňu už sadám. Skutočne pekne si to napísala, aj ten strohý štýl sa mi k celej atmosfére hodil. Klobúk dole, asi sa musím nad niektorými vecami zamyslieť :)

    ReplyDelete
  9. Mne osobne sa poviedka páčila aj s prvými odstavcami, ktoré jej tým dodali "šťavu"...
    Len jedna maličká otázka: Harald si najprv urobil 3 vajíčka, v ďalšom odstavci dve... mýlka, či zámer ?

    ReplyDelete
  10. karamel19:44

    úúúúú... chybička :)))dakujem

    ReplyDelete
  11. Anonymous08:53

    perfektné, páči sa mi celá! Zuzana Šedá

    ReplyDelete
  12. Ivka23:31

    Krásne, magické, čarovné. Okrem krásnej myšlienky aj veľmi kvalitne napísané, film sa mi odvíjal pred očami:)

    ReplyDelete