July 08, 2011

Peter Šišovský: Hľadám ťa...

„S Filipom sme spolu od ôsmich rokov... A nikdy neušiel,“ tupo som dodal
a na stĺp elektrického vedenia som lepiacou páskou nalepil jeho fotku. Mračil sa
na mňa, možno ho chladila modrá elektrina v betónovej konštrukcii, a keď som
odchádzal, ešte dosť dlho na mňa zazeral.
Vonku bolo chladno a ja som cítil, ako mi pod svetrom duje vietor. Kabát som
mal doma a vlasy mi poletovali na všetky strany. Pripadal som si ako strašiak-
stratený na ulici uprostred októbra.
„Koľko mal, keď si ho dostal?“
„Neviem. Možno dva,“ hneval som sa sám na seba, že si to nepamätám,
pretože som bol hrozne malý. Malé osemročné decko, omnoho menšie než
Jano, ktorý tu teraz stál so mnou a hompáľal sa na obrubníku. Tak divne na mňa
pozeral a vždy, keď som ďalším kúskom pásky nalepil novú fotku, odpľul si do
kanála. Šli sme takým tempom: jedna fotka – jeden stĺp – jeden kanál.
„Ja som mal raz zajačika, ktorý zdochol. Tiež neviem kedy,“ vysúkal zo
seba necitlivo a ešte do mňa zapichol obe oči, aby videl, že mi to pomohlo.
Nepomohlo. Otočil som sa mu chrbtom, aby nevidel, že smrkám. Zlostil som
sa.
„Mojim krstným sa teraz okotila sučka. Ak by si chcel, mohol by som ich
poprosiť o jedno šteňa. Je to buldog, malé prasa, takže nič moc, no aspoň ťa
bude mať kto ráno budiť. Chceš?“
„Podrž mi to,“ ukázal som mu, kde na stĺp má položiť prst a zatiaľ čo sa vo
vetre natriasala jedna neprilepená fotka, vyfúkal som si nos. Jano sa vôbec
neodvrátil, skôr naopak, ešte bližšie ku mne pričuchol, takže vyzeral ako
zvedavý pavúk priklincovaný ku kandelábru. Škeril sa a keď som si mokrú
vreckovku strčil do vrecka, zdalo sa mi, že chce od samého kamarátstva moje
sople zjesť.
No, naše kamarátstvo je ako sopeľ. Nerozlučné, tuhé a mazľavé. Každá urážka
sa na nás pošmykne a upaľuje preč.
„Takže teraz som na prvom mieste ja?“
„Na akom prvom mieste?“
„No, či som teraz tvoj najlepší kamarát, keď je Filip preč. Som?“
„Netrep voloviny!“ odbil som ho a vyslobodil som spod jeho palca
poskakujúcu fotku. Spýtavo sa na mňa zapozeral, znova tak hnusne a zvedavo
ako predtým a ja som si radšej zahryzol do jazyka, aby som sa uprostred ulice
nerozkričal ako nejaká hysterická baba. Dráždil ma, hoci ani nevedel ako
a prisahám, že keby nebol môj kamarát, vylepím mu jednu medzi oči.
„Ty si mojím najlepším priateľom už teraz a bol si ním aj keď som mal toho
zajaca,“ dodal vyčítavo akoby ma odsudzoval. „Nikdy by som ho pred tebou
neuprednostnil.“
„Veď preto aj zdochol...“
„Čo?“
„Nič,“ odsekol som. Odrazu som ho chcel mať aspoň na polhodinu od seba. „Donesieš mi ďalšie fotky?“ poprosil som ho. „Chcel by som obísť celú
štvrť.“
„Dnes?“ prekvapene si ma premeral a ja som prikývol. Viem, bolo to hlúpe,
naša štvrť má aspoň milión metrov štvorcových a v nej každých desať metrov
jeden elektrický stĺp, no odrazu sa mi páčilo, že je vonku tak chladno. Aspoň
si vyvetrám hlavu - myslel som si, keď sa Jano otočil a s tým, že sa hneď vráti,
odišiel preč.
„Ach, Filip!“ zakričal som, pretože sa mi chcelo rozplakať. Vietor mi dul do
tváre, vlasy mi plieskali na všetky strany a ja som sa mračil na mraky, ktoré mi
vyčítali, že sa v šestnástich správam ako malé decko. No a čo? odpľul som si do
kanála, aby som neporušil našu tradíciu, načo som sa cítil ešte horšie, lebo som
bol hnusný na Jana. Som debil! choval som sa ako schizofrenik a bez okolkov
som sa zvalil na obrubník.
„Filip!“ okolo prešlo auto a spoza zadného okna na mňa štekal pes. Nevyzeral
ako Filip, no práve som pociťoval takú veľkú ťažobu, že by ma potešil aj jeho
obojok. Aspoň by som vedel, že je v poriadku! Zaboril som si tvár do dlaní
a pochabo som dúfal, že sa teraz ozve štekot ako v amerických filmoch.
„Hej, ty! Tam na tom papieri je tvoj pes?“ ktosi mi zaklopal po pleci a ja
som sa šokovane otočil. Neveril som na podobné náhody, nebol som typ, ktorý
dokázal revať nad podobnými „happyendmi“, no azda som musel vyzerať
strašne, pretože chlapík, ktorý stál nado mnou, škaredo ohrnul nos. „Ty
nalepuješ tie fotky, alebo si len somrák?“
„Čo? Ja... ja. Videli ste ho?“ zalapal som po dychu a potichu som vyslovil
otázku, ktorú som chcel niekomu položiť už tri dni. „Máte ho?“
„Nie, nemám. Len som sa chcel spýtať či ho nepredáš, keď sa nájde. Moja
vnučka by takého chcela.“
„Veď ho nemám!“ zajačal som ako blázon, načo chlapík bojazlivo
uskočil. „Nemám ho, nechápete?!“ vrieskal som za ním, keď upaľoval preč
a prskal som na všetky strany. „To ste fakt taký idiot?!“
Ticho.
„Ako sa to niekto môže opýtať...? Ako?“ skleslo som vysúkal zo seba
a bezradne som sledoval, ako ten muž zmizol za rohom. „Je to na smiech? Alebo
si chcel zo mňa niekto spraviť dobrý deň? Haló, tu som! Prosím, doneste mi
Filipa a prestaňte byť takí hnusní!“
Ani neviem, čo som ďalšiu polhodinu robil. Asi som sedel na tvrdom
obrubníku a sledoval mrežu na kanáli, pretože keď som sa postavil a šiel ďalej
lepiť plagáty, hrozne ma bolel zadok.
Bol stále október a ešte chladnejšie než pred hodinou. Vyzeral som ako
strašiak stratený na ulici a keď sa vrátil Jano a opľul neviem koľký kanál, cítil
som sa stratený o trochu menej. Chýbaš mi, Filip.

Ivana Drábová: Neublížiš nevinným

Ľudia dnes už nie sú ľudia
kopnúť, spáliť, rozrezať
však ich aj tak neodsúdia
jedná sa len o zviera

Pokuta za jeden život
zajtra ďalšie obete
a vy len tak so súcitom
okolo nich prejdete

Len atrapy v ľudskej koži
smiešna maska plná lží
myslia si, že im Boh vložil
do rúk právo ublížiť

Kedy to už všetko skončí?
Keby sme to zmenili
Predsa zločin ako zločin
Neublížiš nevinným

Hocikedy len tak z nudy
by si ľudia strelili
Kedy sa už svet zobudí?
Neublížiš nevinným



Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.