May 25, 2011

Adam J. Pallo: Mám chuť nadýchnuť sa a vydýchnuť tvoje druhé ja...

Ráno bolo všetkým neobyčajné.
Kohút kikiríkal, no nepočul som ho, lebo bývam na šiestom poschodí. Spolubývajúci hlasno nadával, no nepočul som ho, lebo som si strčil hlavu pod vankúš, zakázal si dýchať a povolil pridusiť v sebe svoje druhé neposlušné ja a myšlienky na Alenu, Miru, Zuzu a ich spoločného milenca Trevora.
Na posteľ mi skočil pes.
Roztrhal v zuboch vankúš, len aby sa predral k môjmu uchu, ktoré začal olizovať. Pach z jeho huby ma prebudil do reality. Zachránil ma, hnusák jeden málo vydarený, ale za to podarený. Neďakoval som mu, ale hodil päť deka pražskej šunky patriacej do vlastníctva niektorého z mojich spolubývajúcich. Myši neboli doma, pes sa nažral a susedova mačka zostala celá.
Pokazila sa nám rýchlo varná kanvica divnej značky.
Našiel som zápalky s obrázkom malého chlapčeka, ktorý sa špáral v nose a v komiksovej bubline, ktorá mu vychádzala z úst, bolo napísane: "Radšej papať šušníky, ako mať popálené prstíky." Prešla ma chuť na raňajky, na malé deti a všetky pracovné povinnosti vyplývajúce pre mňa a ostatných radových zamestnancov na pozícii riaditeľ úseku služby riaditeľovania.
Voda zovrela.
Zalial som kávu Velvet v hrnčeku s logom Popradskej kávy, vyložil nohy na psí chrbát a počúvajúc správy z vysokej TA3 som nemohol odtrhnúť zrak od toľkých povinností, ktoré ma čakajú hneď prvý deň v práci. Zo zmluvy o mojej novej pracovnej pozícii som nevyčítal nič rozumné a pre mňa prospešné. Napísal som výpoveď a šiel do práce.
Privítali ma v nej dvaja ľudia - vrátnik a upratovačka. Ten prvý chcel odo mňa preukaz zamestnanca a tá druhá, ktorá sa veľmi podobala na toho prvého, mi pohrozila metlou, ak stúpim na jej dlážku. Nepáčilo sa mi tam. Hľadal som tam svoj vankúš, pod ktorý by som vopchal hlavu, nadýchol sa a vydýchol tvoje druhé ja, ktorým ma včera obdarovali a následne zobrali späť.
Požičal som si zapaľovač od nového kolegu, s ktorým som sa nezoznámil, lebo aj on bol dôvodom mojej výpovede, a šiel si zapáliť. Bolo mi duševne zle a výzorovo to tiež nebola žiadna výhra. Fajčil som a vyhadzoval požičaný zapaľovač do vzduchu. Zíra z neho na mňa známa tvár, ktorá sa však už nešpára v nose, ale bublinovým spôsobom ma poúča: "Neprikladaj zapaľovač k riti, lebo ti plyny spália slipy." Zabudol som doma vypnúť plyn.
V byte som našiel priduseného psa, rozvoniavajúci plyn a kopec neumytého riadu. Začal som robiť všetko postupne, v strese, v návale odvahy zachrániť život toho podareného stvorenia, ktoré ráno zachránilo ten môj. Vypol som plyn, umyl riad a zašiel so psom k veterinárovi. Nebol tam.
A ja som nebol v práci. Všetci, ktorí ma v mojej novej práci poznali, teda vrátnik a upratovačka, neverili môjmu príbehu o priotrávenom psovi a navrhli mi skončenie pracovného pomeru dohodou. Nechcel som sa dohadovať, a preto som svoju napísanú výpoveď nechal na vrátnici u vrátnika a dôkladne som dbal, aby zostali po mojom odchode viditeľné škvrny na dlážke. Kráčal po nej prepustený muž.

Ležím na posteli s osobou, ktorá do mňa dýcha svoje druhé ja, a v mysli si kupujem mercedes, more pri vile, dve borovice v Zrkadlovom háji a jeden zámok, vzdušný, ktorý na našich vchodových dverách bezpečne zabráni, aby sa pri mojej opakovanej chybe s plynom nepridusili susedia, ale udusil sa iba pes a moji spolubývajúci. Mám chuť na novú prácu, nové vyhliadky do budúcnosti a najmä predýchať ostatný deň niekde pri pive s Alenou, s Mirou, so Zuzou a s Jožom a povedať im, že som dnes dvakrát vydychoval niekoho druhé ja.

Adam J. Pallo ovláda čaro v obyčajných dialógoch bežných ľudí popísať mystiku a kúzlo života. Jeho vety majú emócie a tým pádom aj dušu. Tryská z nich smútok, beznádej, hľadanie, túžba duše zorientovať sa. (Pavel Hirax Baričák o poviedkach Adama J. Palla)