March 21, 2012

Zuzana Šedá: Rozhodnutie

Kráčal a pod nohami mu vŕzgal včerajší sneh. Občas sa obzrel, akoby na niečo, či niekoho čakal. Akoby ho mali zavolať späť. Pritom si jasne uvedomoval, že by naňho nekričali z okna. Pravdepodobne by mu zazvonil mobil. V poslednom čase ho mal stále pri sebe. Predtým nie. Nevedel si naň zvyknúť. Aj keď sa vraví, starého psa novým kúskom nenaučíš, okolnosti človeka prinútia aj k horším veciam, ako je používanie mobilu. Z ťažkých tmavých mrakov začal padať nový sneh. K stanici to bol už len kúsok. Po ceste nikoho nestretol a aj čakáreň bola prázdna. Všetci sedia doma a chystajú vianočnú hostinu. On tento rok ani stromček neozdobil. Veď pre koho?
Stále mal pred očami jej žltú tvár. Ťažký chrčivý dych mu ustavične znel v ušiach. Musel vyjsť na perón a zapáliť si. O chvíľu tu bude vlak, potom už nebude môcť. Chudulinké paže napojené na infúzie. Hadičky, všade samé hadičky! Najradšej by ju vzal na ruky a odniesol domov. Musela byť ľahučká ako pierko. Lenže to nešlo. Možno by neprežila ani to nadvihnutie. Sestrička sa ho už ani nič nepýtala, len ho vpustila dnu. Spočiatku sa aspoň smutne pousmiala, potom už ani to nie. Niekedy tam sedel aj hodinu, hľadel na ňu a mysľou mu bežal film jeho života.
Bol ich vždy plný dom. Bratov, sestier, zvierat. Gniavili sa v dvoch izbách a jednej kuchyni. Keď sa to tak vezme, tak vlastne len v tej kuchyni. Písali tam úlohy, kreslili, čítali, jedli. Všetko na jednom stole. Mama sa zvŕtala okolo sporáka a keď mocným hlasom zavelila: „Ide sa jesť!“ všetko sa zo stola pratalo. Poutierala vyšúchané drevo čistou utierkou a kládla naň skromné jedlo. Nevadilo im to, len nech ho bolo veľa. Bol najmladší, najmenej sa mu ušlo. Bol najmladší a najviac sa jej bál. Nemala čas sa s nimi maznať, lebo život sa nemaznal s ňou. Päť detí a otec zomrel skôr, ako si ho stihol zapamätať. Keď skríkla, aj kocúr z kuchyne ušiel. Musela. Traja chlapci, dve dievčatá, všetci rovnakí zbojníci. Dobre si to pamätal. Navyvádzali sa toho viac, ako bolo zdravé. Biť ich nebila, nikdy. Často od nej počuli vetu:
„Keby som ťa začala biť, aj ťa zabijem.“ Preto sa jej báli. Nikdy nič nevravela iba tak. Čo povedala, vždy aj urobila. Mali ju radi, nemôže povedať, že nemali. Ale city sa u nich neprejavovali. Len keď bolo niektoré z detí choré, dočkalo sa pohladenia. A slová ako ľúbim ťa, mám ťa rád v ich slovníku chýbali. Ale napriek tomu si bol istý, že ich milovala. Vtedy sa nad takými vecami jednoducho nepremýšľalo.
Až keď stretol Vlastu, začalo mu vadiť, že sa mu tie slová lásky akosi nevedia predrať cez hrdlo. A jej to prekážalo samozrejme ešte viac. Trvalo mu celú večnosť, kým ju požiadal o ruku. To sa už začínalo hovoriť, že má iného nápadníka, preto sa k tomu nakoniec odhodlal. Obaja si vydýchli a bola svadba. Zostali bývať s jeho mamou. Ostatní súrodenci už mali svoje životy, rozpŕchnutí po celom svete, to len on najmladší, starý mládenec, sa ešte držal maminej sukne. Vlasta rodičov nemala a ani žiadnych iných príbuzných. Vychovala ju babka a tá už bola na pravde božej.
Po dlhom čase ich bolo v dome o jedného viac. A obaja dúfali, že časom pribudnú ďalší. Aspoň jeden, zredukovali po rokoch svoju požiadavku. No jeden, ani jedna akosi neprichádzali. Dom bol plný kriku, no detský hlas v tom nebol. Matka naďalej kričala, ako bola zvyknutá, hoci už nemusela tíšiť rozhádaných nezbedníkov. Kričala naňho, na Vlastu, na psa, kričala iba tak. Vlasta to nechápala, vždy jej myklo celým telom, nevedela si zvyknúť. Občas mame dohováral, aj sľúbila, že už nebude, ale vydržala deň, maximálne dva. Vysoká mocná žena s hromovým hlasom bola tá jeho mama. Dlho bola taká. Keď na ňu hľadel v týchto dňoch, nechcelo sa mu veriť, že je to ona. Z jej kedysi plnej červenej tváre zostal veľký už len nos. Žltá tenulinká koža bola poskladaná na vpadnutých lícach do drobných vejárikov. Zmizli aj čierne fúziky, pre ktoré ju v dedine zvykli volať aj fúzatá Berta. Pár sivých slabých vláskov zostalo z jej donedávna hustej hrivy. Mal pred očami ten čierny vodopád, ktorý si každý večer prečesávala a zapletala do hrubého vrkoča. Postupne pribúdalo bielych pramienkov, vrások okolo očí, v tvári, ale stále to bola jeho silná zdravá mama. Žena nebojaca sa ničoho a nikoho. Aj preto si mama s Vlastou nerozumeli. Vlasta bola mäkká, poddajná ako hlina, na mamine výčitky nič nevravela, ale vo vnútri ju to zožieralo. Nevedela variť, tak ako si mama predstavovala. Nevládala toľko robiť v záhrade ako mama.
„Milanko, keď ona ti je taká pomalá,“ vyčítala mu často.
„Nie je zvyknutá, mali s babkou len malú záhradku,“ snažil sa ju obhajovať. Nepomohlo.
A nemohla mať deti. Toto mame najviac prekážalo. A toto jediné pred Vlastou nikdy nahlas a ani šeptom nevyslovila. Ale Vlasta to cítila, aj keď ju presviedčal, že si to nahovára. Plakávala do vankúša, ticho, dlho, bezmocne a on jej nevedel pomôcť. Nevedel nájsť tie správne slová, aj keď v tom, čo ju trápilo, by jej slová nepomohli. Nedokázal ju vtedy ani pohladiť, pozrieť do uplakaných očí. Bolo mu jej ľúto, ale utekal od nej. Ako zbitý pes sa túlal po dvore a hľadal si robotu. Keď už bolo veľmi neskoro, tak sa potichu zhováral s Dunčom. Dunčo sa časom menil. Pes iný, meno zostávalo. Nepamätal si na iné meno. Aj keď ako deti mali často snahu dať novému šteniatku zaujímavejšie meno, nakoniec to vždy zostalo pri Dunčovi. Až ten úplne posledný dostal iné meno. Pravdepodobne z toho dôvodu, že to bola ona. Zora.
Zapískal vlak, na perón sa vyšuchtal starý výpravca. Pravdepodobne si zdriemol, ale kto by sa mu čudoval? V takýto čas? Otriasol zo seba vločky snehu a nenáhlivo nastúpil do vlaku. Bol takmer prázdny. Posadil sa k oknu v smere jazdy a opäť sa ponoril do spomienok.
Vianoce pred ôsmimi rokmi. Hádka pri štedrovečernom stole. Hoci o hádke možno hovoriť, keď sa zapoja minimálne dvaja. Toto bol skôr matkin monológ. Zase kvôli hlúpostiam. Vlasta pripravovala rybu a šalát, mama vianočnú kapustnicu. A nič, čo Vlasta urobila sa matke nepáčilo. Nakoniec sa Vlasta zamkla v kúpeľni. Nikdy predtým to neurobila. Klopal jej na dvere, po chvíli znova, nič.
„Nechaj ju, veď ju to prejde! Čo sa odúva pre taľafatky?“ presviedčala ho mama. Nedalo mu to a tak vypáčil dvere. V poslednej chvíli. Všade samá krv. Na umývadle, vani, podlahe. A bledá Vlasta s vyplakanými očami, polomŕtva v červených vianočných šatách. Sanitka prišla rýchlo. Odišiel s ňou a doma nechal matku s kúpeľňou plnou krvi. Drhla ju až do polnočnej.
„Nezbadali ste na manželke v poslednom čase nejaké zmeny v správaní?“
Asi pozeral na toho mladého múdreho doktora dosť nechápavo, lebo mu hneď začal tie možné zmeny vyratúvať.
„Prudké výkyvy nálad, smútok, depresie, plačlivosť...“
„Viete, pán doktor...ona bola vždy taká smutná a plačlivá...“
„Dôvod?“
„Nemohli sme mať deti. A ona veľmi chcela, veď aj ja,“ rýchlo sa opravil, akoby ho mal doktor preto odsúdiť. „Ale žena sa s tým nijako nemohla zmieriť. Chcela si aj adoptovať, ale ja som sa toho bál.“
Mal mu vysvetľovať, že on by možno aj pristal, ale matka doňho toľko húdla, až si naozaj myslel, že to on sa toho bojí.
„Gény sú gény. Nevieš z akej rodiny by to bolo. Či nemá otca kriminálnika? Ty to budeš piplať, starať sa a nakoniec ťa okradne a vyhodí na ulicu. Alebo aj horšie!“
Spriadala pred ním svoje desivé predpovede a on potom povedal Vlaste rozhodné nie. Neprehovárala ho. Nemala to v povahe. Len sa ešte viac utiahla, častejšie máčala vankúš slzami a prestala sa usmievať. Až ju napokon našiel krvavú v kúpeľni. Veď to aj tisíckrát oľutoval. Všetko mohlo byť inak. Prečo len počúval matku? Ale vždy ju poslúchal. Možno zvyk z detstva, strach z jej hnevu. Zostal pod jej strechou, tak ju poslúchal. Keď bol mladší a podarilo sa mu prísť neskoršie domov, vtedy mu to opakovala: „Kým žiješ pod mojou strechou, musíš ma poslúchať!“ A tak poslúchal. Priviedol si Vlastu, chceli čo-to zmeniť, zmodernizovať, mama zakázala, neurobili nič. Všetko bolo také, ako v jeho detstve. Len do ich izby kúpila pár maličkostí, záclonu, nočné lampy, niečo aj z domu doniesla, no matka všetko ofrflala. Ako tie prekrásne vyšívané obrusy po Vlastinej babke.
„Šťastná žena, že mala čas vyšívať! To som si ja pri piatich deťoch nemohla dovoliť. Aj tak by mi obrusy poničili. My sme len holý stôl mali. A veď by mi na také pletky ako bavlnky ani nevystalo.“
Nemyslela to zle, poznal ju. Ale v tom to bolo, on ju poznal, Vlasta nie. Zatvorená vo svojom svete, už ani nechcela nikoho spoznať.
Keď ju pustili z nemocnice bolo ešte horšie. S nikým sa nerozprávala, len sedela v spálni pri okne a pozerala von. Matka sa zo začiatku ovládala, ale dlho to nevydržala.
„Milanko, ja viem, že je chorá, ale nemala by sa takto opúšťať! Veď sa celkom zblázni!“
Prihováral sa jej, volal ju na prechádzku, piekol jej orechové koláče, ktoré milovala. Márna snaha. Všetko bolo zbytočné. Niekedy v tom čase prepadli matku výčitky svedomia.
„Je to moja vina,“ počul od nej deň, čo deň.
„Nie je. Neurobila to kvôli tebe. Keby sme mali dieťa, tak sa to nestane.“
„Veď práve,“ pokyvkávala mama hlavou. Narážala na to, že nebyť jej hororových scenárov mohli si to dieťa adoptovať? Nevedel. Prestával čomukoľvek rozumieť. Každý z nich akoby začal žiť osobitný život. Traja pod jednou strechou a predsa bol každý z nich neľútostne sám.
A prišiel Vlastin ďalší pokus odísť z tohto sveta vlastným pričinením. Tentoraz to skúsila s tabletkami. Záchranku zavolala mama. Ráno, kým odišiel do práce si nič nevšimol. Vlasta spala, aspoň si to myslel. V prítmí tichej izby neskúmal jej dych, trochu aj prispal a tak sa ponáhľal. A ona zatiaľ odchádzala. No znovu sa jej to nepodarilo. Ale domov sa už nevrátila. Pokusy stabilizovať jej stav boli zas a znova neúspešné. A tak chodieval za ňou. Do utešeného kaštieľa s prekrásnym parkom. Keď bolo teplo, sedávali na lavičke a mlčali. V zime mlčali v bielej izbe. Vlasta žmolila vo vychudnutých rukách papierovú vreckovku a vždy, keď odchádzal, bola z nej guľôčka s chvostíkom. Zakaždým rovnaká. A zakaždým rovnaká bola aj Vlasta. Akoby sa zastavila a prestala starnúť. Nevyzerala dobre, to nie, len stále rovnako. Rovnaké kruhy pod očami, rovnako bledá tvár.
Aj teraz šiel za ňou. Vystúpi z vlaku, nasadne na autobus, chvíľu si s ňou pomlčí a vráti sa domov. Pravda, ak mu medzitým nezavolajú z nemocnice. Mal taký zvláštny pocit, keď dnes hľadel na matku. Akoby to malo byť poslednýkrát. Na Štedrý večer. Ale smrť si nevyberá. Tej je jedno, či je sviatok, či piatok. Vlastne už aj jemu. Veď aké už len on môže mať Vianoce? Prázdny dom, prázdny dvor. Veru, ešte aj ten pes sa mu pobral. Akoby sa ho všetci rozhodli opustiť.
Keď mama ochorela, bol už zo súrodencov nažive len on a dve sestry. Jedna vydatá v Amerike, druhá chorá viac ako mama. Musel sa postarať sám. Vlasta už bola vtedy v ústave.
A tak sa staral. Odišiel do predčasného dôchodku, aby mama nebola sama doma. Prenášal ju do záhrady a späť do domu, aby jej nebolo otupno zavretej v izbe. Varil a vypekal pre ňu, aj keď jedla čoraz menej. Strácala sa mu pred očami. Videl to hlavne vtedy, keď ju kúpal. Spočiatku sa veľmi hanbila, ale nakoniec jej nič iné nezostávalo a zvykla si. Neskôr prišlo na rad aj prebaľovanie a vymieňanie obkladov na mokvajúcich ranách. A bola veľmi zlý pacient. Nadávala mu však čoraz slabším hlasom, aby sa mu vzápätí ešte slabším ospravedlňovala.
„Keby si ma Pánbožko už konečne zobral! Každý deň sa za to modlím, Milanko. Aby si už mal odo mňa pokoj!“
„Mama, čo to rozprávaš! Chceš ma tu nechať samého?“
A v takých chvíľach ho prosila o odpustenie. Za jeho pokazený život. Za to, že sa mu do všetkého starala.
Keď ho začala volať Vinckom alebo Paľkom, tak sa volali jeho bratia, už vedel, že je zle. Vinca zabil vlak ešte ako mladého, čerstvo oženeného a Paľo zomrel na infarkt v tom roku, ako sa to stalo s Vlastou po prvýkrát. Nakoniec bol stále len Vinckom, ale z toho, čo povravela, pochopil, že sa rozpráva s otcom.
Akoby ju až teraz skutočne spoznával. Prečo bola taká, aká bola. Čo všetko prežila a ako sa s tým vyrovnávala. Ťažký život z nej postupne vyformoval tvrdú ženu. Ale jadro bolo dobré. Teraz to videl a chápal. Len on mal byť iný. Odísť ako ostatní a žiť svoj život. Ale potom by sa o ňu možno nemal kto postarať. Asi to malo byť takto. Nebude už nič ľutovať.
Veru, nebude. Aj teraz si to vravel. Vystúpil z vlaku a zapálil si ďalšiu cigaretu. Kým dôjde k autobusovej zastávke, stihne ju vyfajčiť.
V ruke zvieral tašku s orechovým koláčom. Ešte stále ho piekol. A občas zaniesol mame a Vlaste. Vedel, že ho nejedia. Ale sestričky si ho chválili a čo by aspoň im neurobil radosť. Hádam sa lepšie postarajú.
Bol na zastávke. Za tie týždne to už mal vyrátané. Akurát dofajčil a o chvíľu prišiel autobus. Aj tento bol takmer prázdny, ako dnes všetko. Ľudia už majú nákupy za sebou. Len takí ako on sa asi terigajú z teplých obývačiek za tými, bez ktorých nemá zmysel na Vianoce sedieť doma. A on nebol na samotu zvyknutý. Keď mamu odviezli do nemocnice zostal v prázdnom dome a o pár dní nasťahoval do predsiene Zoru. Po týždni s ním už sledovala v obývačke televízor. Ospravedlňoval sa sám pred sebou, že sú veľké mrazy a ona je už stará a chorá. Keď sa jedného dňa prebudil a ona nie, po prvýkrát sa rozplakal. Ticho, veľkými ťažkými slzami, tak ako zvykla plakať Vlasta. Vedel, že to nie je len pre psa, ale aj tak sa sám pred sebou hanbil, že až Zorina smrť v ňom vyvolala plač.
Keď v záhrade kopal hlbokú jamu, ľutoval, že si nenechal šteňa z posledného vrhu. Ale kto mohol vedieť, že je to posledný? Čo tu už naľutuje.
V tej chvíli, v ľudoprázdnom autobuse, cestou ku Vlaste, sa rozhodol. Vždy túžil po vlčiakovi. No mávali len samých orechov, raz od toho suseda, raz od druhého. Nemôže povedať, že to boli zlí psi. Vycvičil ich, poslúchali ho na slovo, aj strážili dobre. Ale prečo by si nesplnil sen? Hneď po Vianociach si nejakého zaobstará. A Dunčo to veru nebude.
Zazvonil mu mobil. Pozrel na rozžiarený displej. Roztriasla sa mu ruka, v ktorej ho držal. Keď priškrteným hlasom vyslovoval, prosím, vedel už, že tušenie ho neklamalo.



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov.