Dark: Stretnutie so smrťou

"Ešte sem nazriem, možno ešte niečo nájdem," pomyslela si a prehrabla rukou trávu. Zohla sa a zbierala.
Tento rok sa májovky objavili o niečo neskôr ako inokedy. Našla ich na obvyklých miestach a to sa ani nemusela vzdialiť od chaty. Vybehla iba na nízky kopec oproti chalupe, poprechádzala sa po ňom, prehrabovala trávu a nachádzala. Kráčala po lúke, jarné slnko na ňu svietilo. Lúčne kvety sa predbiehali, ktorý skôr, krajšie a viac rozkvitne. Ticho ako v raji. Iba poskakujúci psík, šumenie blízkeho lesa a občasný štekot psov v dedinke narúšali popoludňajšiu idylu. Priblížila sa k cintorínu. Od posledných hrobov a voľnej trávnatej plochy za poslednými hrobmi ju delil plot. Kráčala popri ňom a pomaly sa chystala na návrat. Ovládol ju pocit, že ju niekto sleduje. Pozrela na cintorín, prechádzala pohľadom pomedzi hroby. Nikto tam nebol. Nevidela živú dušu. Cintorín bol malý, dedinka bola jedna z najmenších, mala iba pár desiatok pôvodných obyvateľov.
Pozerala pomaly dolu z kopca po celom cintoríne. Nik tam nebol, nikoho nevidela. No ju stále prenasledoval pocit, že ju niekto sleduje. Ale kto? Veď nikoho nevidí! Pocit vychádzal z tých miest, kde nebohí spali svoj večný sen. Nie z lúky, či lesa.
"Veď tu nikto nie je. Iba mŕtvi. A smrť."
Smrť! Striasla sa pri pomyslení, že ju sleduje práve ona.
„Bože, ochráň ma, ešte tam snáď nepatrím!“
Pohľadom preskakovala z hrobu na hrob.
„Ešte mám malé deti, povinnosti... ešte sa mi nikam nechce. A som zdravá. Alebo hrozí nebezpečenstvo niekomu z príbuzných? Blízkych? Pre koho z okolia si príde...?" zaháňala takéto myšlienky, ale neúspešne.
Obzerala sa a myšlienkami bola pri príbuzných. Nikto z nich nie je ťažko chorý, nikto sa nikam nechystá. Prečo ju premáha pocit, že ju sleduje tá pani, o ktorej sa hovorí, že je najspravodlivejšia na svete? Cítila sa neisto, cítila, že "Ona" je tam určite, ale neutekala. Pokojne pozerala po hroboch. Zimomriavky mala po celom tele. Nevedela, čo sa deje a prečo. Žeby to spôsobovala tá blízkosť hrobov, miest posledného odpočinku kedysi živých bytostí? Ale veď už tu bola niekoľkokrát a nič podobné sa nikdy nedialo!
Prešlo pár minút. Prestala sa rozhliadať po hroboch a otočila sa na odchod. Inou cestou. Zišla na cestu popri cintorínskom plote. Pripojila sa k príbuzným, ktorých pod cintorínom stretla. Z mysle jej neschádzal zážitok a hrozila sa myšlienky, že si pani (ne)spravodlivá pre niekoho z jej okolia príde. Veď nikto si ešte nezaslúži odísť na cestu bez návratu... opakovala si znova a znova. Rozmýšľala a sledovala pritom hopkajúceho psíka pred ňou.
V ten a nasledujúci deň myslela stále na ten zážitok. Na tretí deň ju povinnosti odpútali od rozmýšľania a zaoberania sa ním. Povinnosti, malé deti, domácnosť, psík. Mala ho rada, bol súčasťou ich rodiny, bol milý. A ten jej robil v ten deň najväčšie starosti. Začal mať zdravotné problémy. Pýtal sa stále von a jeho stav sa tak zhoršil, že s ním museli zájsť k zverolekárovi. Bohužiaľ, diagnóza bola tá najhoršia. Pravdepodobne ho niekto otrávil, alebo omylom zjedol niečo, čo nepatrilo zrovna jemu - v bytovom dome, v ktorom bývali, iba pred pár dňami rozsýpali v pivničných priestoroch granule s jedom na krysy. Príznaky boli jasné. Bolo ho treba čo najskôr utratiť, nech sa, úbožiak, netrápi. Udalosti nabrali rýchly spád a ešte v ten deň ho pochovali. Na tretí deň od toho nepríjemného zážitku.
A ona má dodnes pred sebou vnucujúcu sa otázku: Je to možné, aby ju smrť upozornila na to, že jej zoberie bytosť, ktorá je jej srdcu tak blízka, hoci to nie je človek?