February 24, 2011

Patrick Patton: Traja

Padal studený pichľavý dážď a bola neskutočná zima. Keďže som si doma zabudol rukavice, ruky som mal skrehnuté a pomaly som si ich ani necítil. Ponáhľal som sa domov, tušil som totiž, že výsledkom tejto prvoplánovo krátkej prechádzky bude nádcha ako lusk. Nečakal som, že sa pretiahne až na dve hodiny, ale hoci som sa v tenkom kabáte chvel ako osika, usmieval som sa. Pretože som stretol JU.

To krásne dievča som stretával každú sobotu na moste okolo piatej večer. Už prvý raz mi padla do oka a nie a nie ju vytiahnuť. Dokonca sa mi o nej jednu noc snívalo. Kráčala po lúke plnej kvitnúcich kvetov, bola jar a ona mala bosé nohy. Bežala mi naproti a objala ma. Deň na to som bol v práci roztržitý a prihlúplo som sa usmieval. Kolega Maroš si ma doberal, vraj čo tak zasnene pozerám. Poslal som ho do čerta a sníval ďalej.
Každý raz mala na očiach slnečné okuliare a so sebou veľkého zlatohnedého labradora. Bol veľmi podobný môjmu Rockymu. Škoda, že jej nikdy nevidím do očí, pomyslel som si. Tie jej ostali zahalené tajomstvom slnečných okuliarov, ktoré som tužil sňať dolu a nazrieť jej do duše. Iste si všimla, že ju pozorujem. Však jasné, ako hlupák som tam stál opretý o zábradlie a zízal na ňu. Musela by byť slepá, aby si nevšimla môj pohľad. Možno teraz čaká, kým spravím prvý krok. A možno jej to je nepríjemné. Ale nie, nie. Keby jej to nebolo príjemné, zmení trasu svojej sobotňajšej prechádzky. V hlave mi vírilo množstvo otázok.
Až som sa jednu krásnu slnečnú sobotu odvážil podísť bližšie a začať konverzáciu.
Asi som sa k nej pohol prirýchlo, lebo zlatohnedý havkáč sa pohol ku mne a začal brechať. Štekal tak vášnivo, že som prudko ustúpil, zakopol a zvalil sa na zem. Na znak ospravedlnenia mi psík začal oblizovať tvár. Usmial som sa, čo iné som mal robiť?
„Azor! Kriste, čo si to spravil?“ zakričala slečna na svojho psíka.
„To nič, je veľmi pekný.“
„Preboha, ospravedlňujem sa. Stalo sa vám niečo?“
„Veď vravím, to nič,“ usmial som sa, „Ja som Peter.“
Vystrel som ruku.
„Ja som Karolína a veľmi sa ospravedlňujem,“ neopätovala podanie ruky.
„Ale, ale. Nemusíte sa toľko ospravedlňovať, veď vidíte, že mi nič nie je.“
„Veď to...“
„Čo?“ nechápavo som na ňu pozrel.
„Ale nič, nechajte to tak, prosím. Prepáčte, ale už musím ísť,“ sklopiac zrak sa poberala na odchod.
„Počkajte, Karolína! Nezájdeme na kávu?“
Na moment nastalo ticho, no napokon súhlasila. Azor poslušne pred nami cupkal a my dvaja sme sa dali konečne do reči. Rozprávali sme sa o psoch. O mojom Rockym, ktorého pred časom zrazilo auto, aj o Azorovi. Tvrdila, že je špeciálny, iný ako ostatní, výnimočný. A keď som sa spýtal prečo, usmiala sa tak, že jej líca nadvihli spodný rám okuliarov.
„O chvíľu sa dozviete.“
Keď mi neskôr v kaviarni rozpovedala svoj príbeh, ostal som v nemom úžase. Spadol by som na zadok, keby som nesedel. Všetko do seba zapadlo ako puzzle. A konečne mi ukázala svoje oči. Oči, ktoré nič nevidia. Len čierno-čiernu tmu.
Jej slepota ma neodradila, naopak, ešte viac sa mi začala páčiť.
Pritúlil som si Azora a pozrel do jeho a zároveň aj Karolíniných očí. Pohladil som ho a siahol si do vrecka, z ktorého som vybral zopár granúl. Vedel som, prečo ich beriem. Obdivujem každého psíka, no tento je špeciálny. Slepecký pes hrdina. :-).

Čas pretekal pomedzi naše prepletené prsty, nastala jar, nastalo leto, prešlo pár krásnych rokov a my traja sme spolu stále šťastní.


Patrick Patton - chlapec, ktorý miluje dobré knihy, Zuzanu Smatanovú a výrok Pabla Picassa. "All children are artists. The problem is how to remain an artist once he grows up."

No comments:

Post a Comment