February 22, 2011

Miroslav Kapusta: O psíkoch a mačičkách

Nedávno sme opäť boli na chalupe, spraviť menšiu údržbu dvora po napadanom lístí. Bol pekný deň, nuž ja som šantil za hrabľami a náš psík „Yorkie“ pred nimi. Ledva ho bolo vidieť. Keby veselo nebrechal, pohrabem ho i s lístím. Keďže chalupu máme v dedine, hneď poniže základnej školy, nie je v priebehu dňa žiaden problém vidieť okoloidúce deti, s ktorými si náš Yorkie vždy veľmi ochotne a rád, pekne z poza plota, ako sa na dobrého susedu patrí, pokecia - pardón, pobreše. Po takýchto stretnutiach sa mi, na môj dušu, vždy zdá o čosi vyšší od pokosenej trávy, vzhľadom ku komplimentom a pochvalám, ktoré hrdo prijíma. „...Aha, aký krásny psík, zlatý havinko, aký má pekný svetrík... a kde máš chvostík, chúďatko moje, ako sa voláš?...“ A tak ďalej - a tak ďalej.

Aj toť, s pani učiteľkou pekne v dvojstupe, pristavili sa. „Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň...“ hádam dvadsaťkrát.
A ja: „Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň...“ tiež takých najmenej. Hrdo odpovedám a priam vidím, ako sa žena v kuchyni pochechtáva a cez pootvorené dvere vetrajúc prepálenú masť z pekáča, akoby som ju počul: „No, už si zasa našiel spôsob, ako si preklepať zobák, vták starý.“

„Ujo, a ako sa volá váš psík?“ pýta sa jeden z prosta, z môstika pred bráničkou

„Jorki,“ foneticky prekladám a nechám sa plynule voviesť do dišputu.

„Aké máte pekné modré okná aj dvere,“ ozvala sa jedna z malých slečien. Táto pochvala patrila skôr žene, tak som ju len akusticky predĺžil, aby aj tá počula. „To teta tak pekne natrela.“

„Ujo, a kedy sa narodil Jorki, aj on má narodeniny? Ja mám zajtra - už sedem, ale budem mať aj viac. A ty máš koľko?“ vysúkal zo seba v jednom slede ďalší, až som zabudol ako znela prvá otázka. Vtom vstúpila do rozpravy pani učiteľka a so zdvihnutým prstom, ktorý mi pripomínal kýptik Yorkieho chvostíka, ukázala raz na chudáka Yorkieho, hneď zas na zvedavého žiaka, mentorsky ním zakrútila a predniesla s dôstojnosťou úradu, ktorý jej prináleží: „Deti, psík sa nerodí, lebo nemá dušu, ani mačička! Rodia sa iba ľudia. Psík a mačička sa kotia!“

Keby som nebral ohľad na svoje kilá, hneď by som preskočil plôtik, s úmyslom sotiť pani učiteľku do garádu pod ním. „Ja tvojho apoštola, môj psík že nemá dušu? Ten, čo zo sna breše i chrápe ako ja, čo sa vie báť i vie byť smelý? Ten, čo vie oddanejšie prijať i vrátiť lásku, ako sebalepšia milenka?“ Až na malú korektúru v poslednej myšlienke, istotne by so mnou súhlasila aj moja manželka. Lenže skôr ako som tento počin domyslel, pani učiteľka zavelila: „Poďme deti!“ A deti poslušne odpochodovali s nekonečným „Dovidenia, dovidenia, dovidenia...“ no, aspoň dvadsaťkrát. Ja tiež tak. Poslednému z dvojradu sa však zdalo ešte čosi nedopovedané, otočil sa ku mne a za chôdze zakričal:

„Ujo, aj naša Dixina je akási rozkotená.“

Len tak-tak, že zo mňa nevyhŕklo: „Tvoja stará mať je rozkotená!“ Ale to už našťastie na mňa kričala moja stará s povelom k obedu. Ešte však aj počas neho doznieval vo mne prastarý, generáciami overený monológ, ktorý by sa dal zhrnúť do jednej vety: „Čo len z vás, deti, pri takejto výchove bude ?!“

Večer, keď sme sa vrátili do miesta bydliska, som vo večernom spravodajstve TV už po niekoľký krát znovu zachytil, že: Ten a ten neznámy, chcel sa zbaviť psíka, vyviezol ho do lesa, či len tak za ľudské osídla a priviazaného nechal ho na pospas, alebo: Ten a ten neznámy, nevedel si rady s nakotenými mačiatkami, nuž ich zaviazané v igelitovom vreci hodil do kontajnera, či utopil v rieke, alebo: Tí a tí, nezletilí, v pubertálnej pochabosti poliali mačku benzínom a v ukrutných bolestiach plameňa nechali ju behať pred kamerami svojich mobilov, alebo: Tí a tí zábavychtiví mladíci z roztopaše palicami utĺkli o vlastnú búdu priviazaného psíka, alebo: Tí a tí ...
Dosť, dosť, dosť!!!
Na druhej strane, však čože, veď psík ani mačička dušu nemajú.../?!?!?!/
Hlavná vec, že ju má človek!!!

(poviedka bola uverejnená na http://citanie.madness.sk)


Miroslav Kapusta - banskobystrický poet, píšuci tiež aforizmy, epigramy, humoresky a haiku, ktorý v roku 2008, vo vydavateľstve TRIAN a.s., debutoval básnickou zbierkou TŔNE A LUPENE a je laureátom rôznych literárnych súťaží na Slovensku.

2 comments:

  1. Koniec varovný a také bývajú smutné...

    ReplyDelete
  2. Jara H. Bertolasi08:57

    Smutné konštatovanie...

    ReplyDelete