June 30, 2012

Tamara Tainová: Rozlúčka

Keď sa v ten deň Peter vrátil od zverolekára domov, na tvári mal stopy sĺz.
"Je to rakovina," povedal smutne.
"To akože aj psy môžu mať rakovinu?" spýtala sa Eva úplne nezmyselne a rovnako nezmyselne čakala zápornú odpoveď.
Peter bez slova prikývol. "Zostávajú jej tri mesiace života," dodal po chvíli a nežne pohladil po hlave oddaného psa, s ktorým ich spájalo toľko krásnych zážitkov. Eva sa zahľadela na psíka a zaspomínala na deň, keď ho muž priviezol z Čiech. Zlato sfarbené klbko so zlatým menom, s čiernymi okrúhlymi očami a úžasnou schopnosťou učiť sa. Po niekoľkých dňoch Goldie ovládala najbežnejšie povely, neskôr dokázala otvárať labkou dvere, priniesť spadnutú vec, upozorniť na tiché zvonenie telefónu, pípnutie mikrovlnky, alebo pretekajúcu vaňu s vodou. Príchod búrky signalizovala niekoľko hodín dopredu, príchod niektorého člena rodiny v okamihu, ako sa ocitol na konci ulice. Poznala ľudí nielen podľa chôdze, ale aj podľa mena.
"Už jej chýba len to, aby sa naučila rozprávať," žartovala Eva občas.
"My by sme sa mali naučiť rozumieť jej, ona nám rozumie dokonale," usmieval sa Peter. Mal pravdu - rozumela im každé slovo, každý posunok, vycítila ich radosť aj smútok, napätie aj nervozitu...

*
Po stanovení diagnózy sa koniec priblížil prekvapivo rýchlo.
"Pôjdeme s ňou na chalupu, možno tam..." rozhodol Peter v jeden krásny deň a naložil ženu, syna aj chorého psa do auta. Sučka si po príchode smutne ľahla ku krbu, v múdrych hnedých očiach nezostalo nič z dychtivosti, s akou behala voľakedy po okolí.
"Ocko, pôjdem s našou princeznou na lúčku," povedal na druhý deň ráno sedemročný syn. "Možno sa jej podarí chytiť nejakú myšičku, alebo ponaháňať zajačika, vieš, ako to vždy rada robila."
Rodičia sa s dojatím dívali na malú postavičku, ktorá nežne viedla chorého psíka na neďalekú lúku. Keď sa po hodine vrátili, chlapček mal rozžiarené očká.
"Maminka, videli sme srnku a naša Kukulienka vyplašila dvoch zajačikov, len ich už nevládala naháňať, no aj tak bola šťastná..."
Sučka na druhý deň zomrela.
Ticho, bez bolesti.
Akoby zaspala.
A chlapček dodnes verí, že zomrela šťastná, pretože sa mohla rozlúčiť s lesnými zvieratami.




Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.

1 comment:

  1. Marci V.K.19:00

    Hm, také smutnučké, ale zo života :(

    ReplyDelete