February 27, 2011

Marci.V.K: Reparát života

„Pokladničku natiahnite kľúčikom, ktorý je na jednej zo strán. Mincu položte pred psíka. Ten vylezie z búdy a mincu vtiahne dovnútra ,“ húževnato mi vysvetľuje predavačka, akoby to bola prvá hračka, ktorú tento mesiac predala. Civím na ňu s úžasom, a aj keď som do hračkárstva nevstupovala s úmyslom nakúpiť, o chvíľu si svoju keramickú Ajku vediem Trojičným námestím.

Dnes mám toho ešte veľa. Musím dokončiť výkazy, ktoré som doposiaľ prekladala z jednej strany na druhú, len aby som oddialila tie nezmyselné výpočty, ktoré bolo potrebné vypísať, a ktoré nikto nikdy nečítal. A aby som na konci, keď si od vyčerpania a únavy budem pretierať pot z čela, pochopila, že súčasná životná úroveň nášho obyvateľstva je reálne a aj merateľne pod psa. Dokonca mám pocit, že sa to netýka len tých výkazov, ale aj môjho života. Je poprepletaný útrapami, slzami a bolesťou, netolerujú sa v ňom slabosti, zlyhania a ani malé prehrešky. Život sa mi ukázal v celej svojej podobe, pohladil ma, keď som bola slabá a potrebovala som povzbudiť, kopol ma, keď som sa správala povýšenecky.
Kráčam po ulici a míňam zhluk mladých ľudí bojujúcich za vybudovanie psích útulkov. Jedno dievča drží v rukách bielu orámovanú škatuľu s nápisom „Ďakujeme“. Možno pre tie moje úvahy o bolestiach vhadzujem do škatule svoju poslednú desaťcentovku, lebo aj to sa počíta. „Kiežby ste mali šťastie a mohli vždy dávať lásku a svoj čas a nachádzať vnímavé ucho a povzbudenie,“ pomyslím si, keď sa z obedňajšej prestávky vraciam späť do svojej kancelárie.

A v tom si spomeniem na svoju Ajku, ktorá tak ako ja, čaká len na svoju príležitosť - reparát života. Narýchlo ju vykladám z tašky, staviam na pracovný stôl stojaci uprostred tmavej miestnosti, pokladám pred ňu mincu. Vylieza z búdy, bezprostredne potom ju vťahuje dovnútra, a aj keď je len keramická a nerozpráva, zreteľne počujem ako mi ďakuje za všimné a nádej.

Náš spoločný reparát sa práve začína...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

February 25, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (4. časť)

Už je to tretí deň od zneuctenia u veťáka a ja stále chodím ako obarený. Nemôžem si ani len poriadne sadnúť, nehovoriac o nočných morách, ktoré mávam každú noc. Vidím v nich obrovského spoteného veterinára s chlpatou hruďou, ako si navlieka rukavice a blíži sa ku mne. Potrebujem trochu vália.
Celé telo mám čudne ochabnuté a nič ma nebaví. Kamkoľvek sa pohnem, vidím tú hrču sadla obalenú v srsti, ako sa vyvaľuje v mojom pelechu, ako žerie z mojich misiek a ako mi berie lásku mojej Terezy. Mením sa na ochabnutého zašlého miláčika a väčšinu dňa hnijem na lôžku. Život sa pre mňa stal nočnou morou. Ani pán Fachitas, ktorý občas príde mi nevadí. Mám ho celkom na háku, dokonca sa mi nechce ani len pohnúť, keď si tou svojou riťou sadne tesne vedľa mňa na gauč a hladká ma. Smrdia mu ruky, ale ja som celkom stratil spojenie so svetom a nevnímam. Hybernujem. Čakám na lepší zajtrajšok. Keby som mohol byť ako ten retriver z reklamy na krmivo, tak by som tú mačku rozdrapil ako žabu a potom by som rozdrapil aj Fachitasa.
O časoch, kedy som sníval o svojej fenke ani nechyrovať. Tereza je jeden hnusný sebec, ktorý myslí iba na seba. Mal som to vidieť už prvý deň, kedy mi nechcela dať z koláča, ktorý jedla. Začínam mať dojem, že za chvíľu sa jej celkom zunujem a vyhodí ma na ulicu ako psa.
Zídem z gauča a smutne sa zadívam cez sklené dvere balkóna. Pozerám na nočné mesto a predstavujem si sám seba, ako Trampa, ktorý blúdi po uliciach a hľadá svoju Lady s ktorou by mohol jesť špagety. Vidím, ako sa medzi mrežami v baraku oproti vynára známa hlava, a tak vyjdem na balkón aj ja.
„Máš sa?“ zavolá na mňa Kokso.
„Idem skočiť z balkóna,“ odvetím do noci a dívam sa na mreže. Potom sa zahľadím dolu a potom zas na Koksa. Čakám, že ma bude odhovárať, že bude šalieť, ale on len ticho hľadí cez tmu a necháva si prefukovať uši.
„Tak ja skáčem,“ zakričím a až vtedy sa znovu ozve.
„Čo sa deje?“ opýta sa znudene.
„Tereza si dovliekla mačku, teda Fachitas jej dovliekol mačku!“
„A?“ opýta sa Kokso s nezáujmom.
„A?!“ neverím vlastným ušiam.
„Aj my máme mačku,“ odvetí po chvíli. „Lujza!“ zavolá Kokso do bytu a po pár sekundách sa unavene dovlečie na balkón niečo strašne ohavné.
Neviem prečo mám na moment dojem, že v tej diaľke vidím svoj odraz, ale potom sa spamätám. Tma skresľuje, má to len trochu veľké uši, je to chudé, je to odporné, slizké, hnusné. Chce sa mi vracať.
„Fuj, to čo je, do pekla!“ zhrozím sa.
Mačka sa naježí a prská na mňa. Kokso ju upokojuje, ale aj tak sa zvrtne a odchádza.
„To je siamská mačka.“ Vysvetlí mi, ale nijak mi to nevyjasní myšlienky. „Vieš, aká je s ňou zábava?“
Ach, aj Koksovi celkom zapieklo mozog. Celý svet sa zbláznil. Rozmýšľam o tom, že ujdem, ale potom ma napadne, že by ma na ulici mohli chytiť bezďáci a zjedli by ma. Takých už bolo. Vrátim sa teda dnu a nechám Koksa s jeho stupídnymi názormi samého. Znovu si ľahnem na gauč a dívam sa na Renátu, ako spí v mojom pelechu. Už si do neho nikdy viac neľahnem, zvlášť po tom, čo si zas oblizovala zadok. Mám dojem, že to už robí viac zo zábavy ako kvôli hygiene, nikto si nepotrebuje olizovať zadok po každom druhom nádychu. A Tereza sa s ňou potom ňuňulká. Čo jej celkom šibe. To jej môže rovno ten zadok olízať sama!
Upokoj sa! hovorím si. Upokoj sa. Takto ma určite čoskoro klepne. A tak začínam zvažovať svoje šance na prežitie. Nič ma nenapadá, lebo každý plán stroskotá na fakte, že som čivava. Jediné, čo mi teda zostáva je zmieriť sa a dať na Koksove slová. Snažím sa veriť tomu, že nijaké stretnutie nie je náhodné a Renáta tu je z nejakého dôvodu. Rozhodnem sa teda, že ustúpim, som predsa len múdrejší a skúsim s ňou vychádzať. Vidím, že sa prebúdza. Zídem z gauča a práve keď ju chcem osloviť sa zo spálne ozve krik a Tereza nahnevane vybehne. Zastane pred nami a oborí sa na nás.
„Ktorý s vás to bol?!“
Nechápem o čo jej ide. Pozriem na Renátu, ale tá sa tvári ako majster sveta, takže mi je jasné, že niečo urobila.
„Ktorý z vás sa mi vykakal na koberec?!! Zúri. Chytá ma záchvat smiechu. Vidíš, Tereza, keď si hlúpa, niet ti pomoci. Toto ti bolo treba? Mačku, ktorá obsiera koberce! Zrazu však zo spálne vychádza aj pán Fachitas a na papieri má položenú tú nádielku, ktorú odstránil z koberca.
„Je v tom červík,“ povie sucho a otrčí Tereze papier s nádielkou. Napne ju na vracanie a zbledne.
Pozrie sa na nás, potom ten humus zabalí do vrecka a na druhý deň, keď sa vráti od veťáka, je na mačku akási nevrlá. Doniesla jej nejaké tabletky a ja sa cítim nesmierne blažene. Potom však zodvihne telefón, zavolá Fachitasa a žiada ho, aby doniesol tie tabletky pre mňa. Zamrazí ma. Pre mňa? Ja som na koberec neklátil.
„Vieš, doktor povedal, že pravdepodobne pojedal jej výkaly, tak musím odčerviť aj Reného,“ povie mu do telefónu.
Zrazu sa celý môj svet zrútil, hľadel som ako skamenený a tie slová sa mi odrážali od stien uší. „Pravdepodobne pojedal jej výkaly.“
Toto je vrcholné zneuctenie! Toto mohol určite povedať len ten veťák bez diplmu. A Tereza mu verí. Tereza, never mu! Ja pojedám jej výkaly asi tak ako ty! Nezaberá to.
Obzriem sa na mačku a tá ma na tvári víťazoslávny výraz. Dosť! Toto ti neprejde!


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

February 24, 2011

Patrick Patton: Traja

Padal studený pichľavý dážď a bola neskutočná zima. Keďže som si doma zabudol rukavice, ruky som mal skrehnuté a pomaly som si ich ani necítil. Ponáhľal som sa domov, tušil som totiž, že výsledkom tejto prvoplánovo krátkej prechádzky bude nádcha ako lusk. Nečakal som, že sa pretiahne až na dve hodiny, ale hoci som sa v tenkom kabáte chvel ako osika, usmieval som sa. Pretože som stretol JU.

To krásne dievča som stretával každú sobotu na moste okolo piatej večer. Už prvý raz mi padla do oka a nie a nie ju vytiahnuť. Dokonca sa mi o nej jednu noc snívalo. Kráčala po lúke plnej kvitnúcich kvetov, bola jar a ona mala bosé nohy. Bežala mi naproti a objala ma. Deň na to som bol v práci roztržitý a prihlúplo som sa usmieval. Kolega Maroš si ma doberal, vraj čo tak zasnene pozerám. Poslal som ho do čerta a sníval ďalej.
Každý raz mala na očiach slnečné okuliare a so sebou veľkého zlatohnedého labradora. Bol veľmi podobný môjmu Rockymu. Škoda, že jej nikdy nevidím do očí, pomyslel som si. Tie jej ostali zahalené tajomstvom slnečných okuliarov, ktoré som tužil sňať dolu a nazrieť jej do duše. Iste si všimla, že ju pozorujem. Však jasné, ako hlupák som tam stál opretý o zábradlie a zízal na ňu. Musela by byť slepá, aby si nevšimla môj pohľad. Možno teraz čaká, kým spravím prvý krok. A možno jej to je nepríjemné. Ale nie, nie. Keby jej to nebolo príjemné, zmení trasu svojej sobotňajšej prechádzky. V hlave mi vírilo množstvo otázok.
Až som sa jednu krásnu slnečnú sobotu odvážil podísť bližšie a začať konverzáciu.
Asi som sa k nej pohol prirýchlo, lebo zlatohnedý havkáč sa pohol ku mne a začal brechať. Štekal tak vášnivo, že som prudko ustúpil, zakopol a zvalil sa na zem. Na znak ospravedlnenia mi psík začal oblizovať tvár. Usmial som sa, čo iné som mal robiť?
„Azor! Kriste, čo si to spravil?“ zakričala slečna na svojho psíka.
„To nič, je veľmi pekný.“
„Preboha, ospravedlňujem sa. Stalo sa vám niečo?“
„Veď vravím, to nič,“ usmial som sa, „Ja som Peter.“
Vystrel som ruku.
„Ja som Karolína a veľmi sa ospravedlňujem,“ neopätovala podanie ruky.
„Ale, ale. Nemusíte sa toľko ospravedlňovať, veď vidíte, že mi nič nie je.“
„Veď to...“
„Čo?“ nechápavo som na ňu pozrel.
„Ale nič, nechajte to tak, prosím. Prepáčte, ale už musím ísť,“ sklopiac zrak sa poberala na odchod.
„Počkajte, Karolína! Nezájdeme na kávu?“
Na moment nastalo ticho, no napokon súhlasila. Azor poslušne pred nami cupkal a my dvaja sme sa dali konečne do reči. Rozprávali sme sa o psoch. O mojom Rockym, ktorého pred časom zrazilo auto, aj o Azorovi. Tvrdila, že je špeciálny, iný ako ostatní, výnimočný. A keď som sa spýtal prečo, usmiala sa tak, že jej líca nadvihli spodný rám okuliarov.
„O chvíľu sa dozviete.“
Keď mi neskôr v kaviarni rozpovedala svoj príbeh, ostal som v nemom úžase. Spadol by som na zadok, keby som nesedel. Všetko do seba zapadlo ako puzzle. A konečne mi ukázala svoje oči. Oči, ktoré nič nevidia. Len čierno-čiernu tmu.
Jej slepota ma neodradila, naopak, ešte viac sa mi začala páčiť.
Pritúlil som si Azora a pozrel do jeho a zároveň aj Karolíniných očí. Pohladil som ho a siahol si do vrecka, z ktorého som vybral zopár granúl. Vedel som, prečo ich beriem. Obdivujem každého psíka, no tento je špeciálny. Slepecký pes hrdina. :-).

Čas pretekal pomedzi naše prepletené prsty, nastala jar, nastalo leto, prešlo pár krásnych rokov a my traja sme spolu stále šťastní.


Patrick Patton - chlapec, ktorý miluje dobré knihy, Zuzanu Smatanovú a výrok Pabla Picassa. "All children are artists. The problem is how to remain an artist once he grows up."

February 22, 2011

Miroslav Kapusta: O psíkoch a mačičkách

Nedávno sme opäť boli na chalupe, spraviť menšiu údržbu dvora po napadanom lístí. Bol pekný deň, nuž ja som šantil za hrabľami a náš psík „Yorkie“ pred nimi. Ledva ho bolo vidieť. Keby veselo nebrechal, pohrabem ho i s lístím. Keďže chalupu máme v dedine, hneď poniže základnej školy, nie je v priebehu dňa žiaden problém vidieť okoloidúce deti, s ktorými si náš Yorkie vždy veľmi ochotne a rád, pekne z poza plota, ako sa na dobrého susedu patrí, pokecia - pardón, pobreše. Po takýchto stretnutiach sa mi, na môj dušu, vždy zdá o čosi vyšší od pokosenej trávy, vzhľadom ku komplimentom a pochvalám, ktoré hrdo prijíma. „...Aha, aký krásny psík, zlatý havinko, aký má pekný svetrík... a kde máš chvostík, chúďatko moje, ako sa voláš?...“ A tak ďalej - a tak ďalej.

Aj toť, s pani učiteľkou pekne v dvojstupe, pristavili sa. „Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň...“ hádam dvadsaťkrát.
A ja: „Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň...“ tiež takých najmenej. Hrdo odpovedám a priam vidím, ako sa žena v kuchyni pochechtáva a cez pootvorené dvere vetrajúc prepálenú masť z pekáča, akoby som ju počul: „No, už si zasa našiel spôsob, ako si preklepať zobák, vták starý.“

„Ujo, a ako sa volá váš psík?“ pýta sa jeden z prosta, z môstika pred bráničkou

„Jorki,“ foneticky prekladám a nechám sa plynule voviesť do dišputu.

„Aké máte pekné modré okná aj dvere,“ ozvala sa jedna z malých slečien. Táto pochvala patrila skôr žene, tak som ju len akusticky predĺžil, aby aj tá počula. „To teta tak pekne natrela.“

„Ujo, a kedy sa narodil Jorki, aj on má narodeniny? Ja mám zajtra - už sedem, ale budem mať aj viac. A ty máš koľko?“ vysúkal zo seba v jednom slede ďalší, až som zabudol ako znela prvá otázka. Vtom vstúpila do rozpravy pani učiteľka a so zdvihnutým prstom, ktorý mi pripomínal kýptik Yorkieho chvostíka, ukázala raz na chudáka Yorkieho, hneď zas na zvedavého žiaka, mentorsky ním zakrútila a predniesla s dôstojnosťou úradu, ktorý jej prináleží: „Deti, psík sa nerodí, lebo nemá dušu, ani mačička! Rodia sa iba ľudia. Psík a mačička sa kotia!“

Keby som nebral ohľad na svoje kilá, hneď by som preskočil plôtik, s úmyslom sotiť pani učiteľku do garádu pod ním. „Ja tvojho apoštola, môj psík že nemá dušu? Ten, čo zo sna breše i chrápe ako ja, čo sa vie báť i vie byť smelý? Ten, čo vie oddanejšie prijať i vrátiť lásku, ako sebalepšia milenka?“ Až na malú korektúru v poslednej myšlienke, istotne by so mnou súhlasila aj moja manželka. Lenže skôr ako som tento počin domyslel, pani učiteľka zavelila: „Poďme deti!“ A deti poslušne odpochodovali s nekonečným „Dovidenia, dovidenia, dovidenia...“ no, aspoň dvadsaťkrát. Ja tiež tak. Poslednému z dvojradu sa však zdalo ešte čosi nedopovedané, otočil sa ku mne a za chôdze zakričal:

„Ujo, aj naša Dixina je akási rozkotená.“

Len tak-tak, že zo mňa nevyhŕklo: „Tvoja stará mať je rozkotená!“ Ale to už našťastie na mňa kričala moja stará s povelom k obedu. Ešte však aj počas neho doznieval vo mne prastarý, generáciami overený monológ, ktorý by sa dal zhrnúť do jednej vety: „Čo len z vás, deti, pri takejto výchove bude ?!“

Večer, keď sme sa vrátili do miesta bydliska, som vo večernom spravodajstve TV už po niekoľký krát znovu zachytil, že: Ten a ten neznámy, chcel sa zbaviť psíka, vyviezol ho do lesa, či len tak za ľudské osídla a priviazaného nechal ho na pospas, alebo: Ten a ten neznámy, nevedel si rady s nakotenými mačiatkami, nuž ich zaviazané v igelitovom vreci hodil do kontajnera, či utopil v rieke, alebo: Tí a tí, nezletilí, v pubertálnej pochabosti poliali mačku benzínom a v ukrutných bolestiach plameňa nechali ju behať pred kamerami svojich mobilov, alebo: Tí a tí zábavychtiví mladíci z roztopaše palicami utĺkli o vlastnú búdu priviazaného psíka, alebo: Tí a tí ...
Dosť, dosť, dosť!!!
Na druhej strane, však čože, veď psík ani mačička dušu nemajú.../?!?!?!/
Hlavná vec, že ju má človek!!!

(poviedka bola uverejnená na http://citanie.madness.sk)


Miroslav Kapusta - banskobystrický poet, píšuci tiež aforizmy, epigramy, humoresky a haiku, ktorý v roku 2008, vo vydavateľstve TRIAN a.s., debutoval básnickou zbierkou TŔNE A LUPENE a je laureátom rôznych literárnych súťaží na Slovensku.

February 10, 2011

Ivana Drábová: Bodrík má štyri oči

Keď zahrejú prvé lúče
a tráva sa začne zelenať
do ruky schytím kľúče
a môj Bodrík vedie ma

Chce sa mu blázniť, len vrtí chvostom
a tak sa spolu hráme
Je iba môj, jediný zo sto
a všetky cesty sú mu známe

Pýtate sa, či je čierny? A či hnedý?
Tak to vám veru nepoviem
V mojej mysli ako - kedy
a podľa toho, aký je dnes deň

Už dlho som ho nevidela
a kadiaľ kráčať, vie len on
Až s ním sa cítim celkom celá
vďaka nemu som, kým som

Nahrádza mi moje oči
bez zábran ma vodí svetom
tam, kde treba, ihneď skočí
ľúbime sa, presne preto

Keď zahrejú prvé lúče
a tráva sa začne (vraj) zelenať
Bodrík prinesie mi kľúče
a žiť život vedie ma

Venované vodiacim psom



Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.

January 28, 2011

Adam J. Pallo: Keby nebolo keby

Artuš bol konečne ten správny chlap. Keby...
Vždy si nájdem keby, a to len preto, lebo rada hľadám keby a chlapov. Teda najskôr chlapov a potom keby. Artuš by bol, keby nemal to sprosté meno a keby mu nesmrdelo z úst. Nebola to cibuľa ani cesnak, ani tá divná pachuť mlieka, s ktorou sa ráno budíte, keď si pred spánkom po vypitom pohári mlieka neumyjete zuby.
Artuš bolo meno psa mojej susedy. A to bolo ďalšie keby. Posledné v prípade Artuša. Ale sex s ním bol dobrý. O stupeň lepší ako s Brunom.


Bruna som spoznala, keď som sa bicyklovala. Pokazili sa mi brzdy a ja som vletela na nuda pláž. Rozbehnutý bicykel prudko zastavil piesok a ja som z bicykla vyletela. Hlavou som padla Brunovi rovno medzi nohy. Áno. Priamo na jeho...Neskôr mi povedal, že HO volal "pepo". Najskôr som sa teda zoznámila s jeho "pepom" a potom s Brunom. Mal zopár chýb a o niečo viac šošovíc na chrbte, ale inak sme si rozumeli. V niektorých veciach ako dve kamarátky.
Bruno mal vkus na oblečenie, výber správneho parfému a kabelky k topánkam. Bruno kefoval moderátorky ranného magazínu v nejakej súkromnej televízie a "kefoval" s kolegom, ktorý kefoval moderátorky v inej súkromenj televízii.
Bruna som po dvoch nevydarených orgazmoch z obidvoch strán zoznámila s Cyrilom.

Cyril sa nikdy nepretvaroval, a preto niekedy dostal na hubu. Mala som ho rada a keby nebol gay, chcela by som nosiť pod srdcom minimálne dve jeho deti.

Po Brunovi, ktorý ma opustil pre Cyrila, som plakala na Dávidovom ramene. Od šťastia, že som sa zbavila toho od "B" a pomohla tomu od "C". Dávid mi utrel slzy z líc a zapálil si cigaretu. Poznali sme sa asi dve hodiny z internetu a po stretnutí fejs tú fejs som vedela, že to nebude to pravé orechové.
Jeho bohatstvo zatienili obrovské nosné nozdry. Boli také veľké, že by z nich bol útulný dvojizbový byt. I keď mi mama hovorila, aby som sa takého chlapa držala, musela som Dávidovi citlivo povedať, že s ním budúcnosť nemôžem plánovať. Poslala som mu sms a on odpovedal, že OK. Vydýchla som si, lebo už vtedy som sedela na lavičke pred barákom a rozprávala sa so susedom Ervinom.

Boli sme kamaráti od druhého ročníka na základnej. V treťom ročníku mi ukázal pohlavný orgán a v ôsmom ho do mňa vrazil. Mama ma vtedy zbila a poslala k tete na vidiek. Odvtedy som Ervina nevidela.
Až teraz. Bol vysoký, svalnatý, s nekonečnými príhodami zo stavieb v Nemecku. Usmievala som sa a ani neviem ako sa z príbehov zo stavieb a môjho natešeného srdca zo straty Dávida stal hodinový sex s Ervinom.
Čo sa mi nepáčilo na Ervinovi? Jeho plyny. Nekontroloval ich a vôbec sa nesnažil zakryť ich zvuk zvýšenou intenzitou hlasu. A bola to hotová filharmónia prdov, ktorá vychádzala spod paplóna a nedovolila mi spať. A zostať s Ervinom dlhšie ako čas potrebný na oblečenie a buchnutie dverami.

A prečo sa mi znepáčil aj Félix? Mal exotického vtáka, tarantulu, hada a tetovanie na zadku s menom bývalej frajerky. Snažil sa to vysvetliť tým, že to preto, lebo ju má v riti, no za tie tri dni, čo som ho poznala ju mal omnoho vyššie a z opačnej strany.

Keby ma Gabo miloval ako Félix svoju bývalú, zostala by som s ním. Ale Gabo miloval len autá, futbal a súťaž v grganí a okrem toho mi po dvoch dňoch povedal, že ho viac vyrušujem ako vzrušujem. Plakala som a mama mi hovorila, že som sprostá, no ja som chcela lásku. Potrebovala som silné mužské rameno a jedno veľké objatie a sex. Teda hlavne sex, na to ostatné som ešte nemala vek. A vek bol bod zlomu medzi mnou a Henrichom.

Heňo neznášal, keď som ho volala Heňo. Mal o tridsať rokov viac a tykať som mu začala od svadby mojej staršej sestry, na ktorú prišiel bez manželky, tety Marty. Heňo a teta Marta boli naši rodinní známi a rodičia sa na Heňa nehnevali, keď mi dal kopačky.

Kopačky som dostala nielen ja, ale aj Ivan. Spoznala som sa s ním na dovolenke v Chorvátsku. V mori dostal kŕč do nohy a ja som bola najbližšie k nemu. Chytil ma za vlasy a začal ťahať pod vodu. Nebojte sa, zachránili nás chorvátski plavčíci, s ktorými by som chodila radšej ako s Ivanom, no nepoznám žiadny svetový jazyk, ani ten chorvátsky. Ale k Ivanovi sa tiež viaže nejaké to keby. Keby bol väčší chlap, keby nebol matkiným poskokom a keby sa holil aspoň pod pazuchami, mohla som byť s ním šťastná.

Musela som od neho utiecť a navyše sa mi skončila aj dovolenka. Do práce som sa vrátila oddýchnutá, plná energie pre prácu a pre Jozefa. Jožo bol nový skladník, vlastne po novom the member of the logistic centre. Mal veľké oči. Obidve modré a vlasy čierne ako eben, a to isté prirovnanie by som použila aj na jeho výkon v posteli. Nie každý eben je hotový eden, však? V práci o mne povedal, že som prostitútka a na mužských toaletách napísal na dvere moje telefónne číslo.

Keď som bola to číslo zmazať, zoznámila som sa s Karlom. Karol povedal, že neverí Jožovým slovám a vôbec mu nevadí, že som prostitútka. Pozval ma na rande, no musela som odmietnuť. Karol si totiž po použití wc neumýval ruky. Podľa mňa si Karol neumýval nič po všetkom, čo robil. A možno pre to je stále panic, ako mi hovorila kamarátka z druhej smeny a výrobnej linky číslo 12. Kamarátka mala Karola rada, bol jej švagor a nevlastný brat jej manžela Lea.

Leo bol adoptovaný mulat, ktorý podvádzal nielen moju kamarátku so mnou, ale aj mňa s tou kravou z tretej smeny. V prípade Lea nebolo žiadne keby, lebo som nemala v pláne s ním chodiť. Bol predsa ženatý s mojou kamarátkou, a to by som jej neurobila. Len som si s ním užila a keby ma nepodviedol s tou cundrou z nočnej smeny, tak by som ho neodkopla.

Dala som si prestávku s chlapmi. Dva dni. Nie, že by som nechcela dlhšiu, no Marekovi som musela dať, lebo by odišiel za inou a čo keby iná bola s ním šťastná do konca života? Ako sa poznám, nadávala by som si, že som vopred odsúdila moje šťastie do zatratenia. Do zatratenia ma však poslal Marek a ja som strácala vieru, že v toľkom množstve chlapov na svete sa nenájde ten pravý pre mňa. Neprešiel ani pol rok od mojich osemnástich a ja som nezažila vzťah dlhší ako tri dni.

Spomínam si, že s vyhadzovačom Norom to netrvalo tiež dlhšie. No keby Noro nezbil Ondreja, mohol to byť nádherný vzťah v trojici. Namiesto toho, aby ma milovali, sa o mňa pobili a ja nemám rada násilie. Podobne ako Richard.

Richard mal rád divadlo a filmy. Chodili sme na predstavenie do Národného divadla a na filmy do Auparku. Kupoval mi pukance, kolu a lístky, a keby v spánku nechrápal, mohol mi ich kupovať dodnes.

Quido nechrápal a bozkával ako Boh. No niekedy to s tým Bohom preháňal a do svadby sa nehrnul. Som moderná žena a vzťah bez predmanželského sexu nie je vzťah. Keby mi HO aspoň ukázal, aby som vedela, či stojí za to si počkať, no v kúpeľni sa zamykal a sprchoval sa zásadne v slipoch.

Keby nebolo slovo keby, ťažko by som našla vysvetlenie pre rozchod so Stanom. Stano sa ustavične sťažoval. Na všetko čo som urobila ja, on a všetci naokolo. Prečo som s ním vlastne bola tie dva dni? Keby som to vedela, povedala by som.

Nevedela som omnoho viac. Napríklad ani to, že Tono je impotentný. Povedal mi to jeho ujo Ulrich, ktorý mal nemecky hovoriacich rodičov, Tonových starých rodičov. Moji rodičia však nenávideli Nemcov, ich predkov a potomkov, a tak som to musela skončiť aj s Ulrichom.

V láske sa ťažko hľadá kompromis, obzvlášť keď vám dáva len sedemdesiatdva hodín času. Bola som v koncoch. Zachránil ma Xio. Môj spolužiak z kurzu angličtiny v jazykovej škole na Štefánikovej ulici v Prešove. Do Prešova som sa presťahovala z Bratislavy za prácou. Počiatočný strach či si zvyknem na život v inom meste, na ľudí a či sa nebudem cítiť ešte viac osamelo som odbúrala erudovaním svojej intelektuálnej stránky a hľadaním práce. Prihlásila som sa na kurzy dvoch svetových jazykov a ten tretí, vietnamsky ma učil Xio. Bol nadaným hudobníkom a písal aj poviedky. Nerozumela som im, lebo ich písal v materinskom jazyku a ja som bola zatiaľ začiatočník. Keby som si v Prešove našla prácu, založila by som si rodinu s Xiom, lebo on chcel mať sedem detí a ja som ich chcela stihnúť ešte pred posledným zvonením biohodín. Vlakom sa vrátila späť do Bratislavy.

Vlak bol preplnený a v uličke sa na mňa z jednej strany "lepil" Yan. Bol to americký turista. Spoznával krásy Slovenska a ja som využila šancu vyskúšať si svoje jazykové znalosti, ktoré som na kurze v Prešove získala, a ponúkla mu služby sprievodcu po Bratislave.
Yana si zamilovala aj moja mama a keby že som sviňa, tak by som to povedala ocovi. Vďaka výchove sa zo mňa stal dobrý človek, ktorý nie je prekážkou na ceste za šťastím ostatným a mamine tajomstvo som si nechala pre seba aj potom, čo sa s otcom rozviedla a odišla s Yanom do štátov.
Týždeň pred devätnástimi narodeninami ma mama pozvala na návštevu do Ameriky. Bola som zúfala a v hlbokej depresii, preto som pozvanie neodmietla. Prvýkrát som letela lietadlom a prvý a posledný krát som videla Zoltána.

Zoli bol pornoherec, ktorý mi ponúkol prácu v tomto odbore počas letu za mamou. Na toaletách som úspešne absolvovala konkurz a sľúbil mi, že mi v dohľadnej dobe zavolá. Zrejme stratil moje číslo.

Pred dvoma dňami som mala devätnásť rokov. Podľa môjho denníku som za ostatný rok spoznala veľa chlapov, no ani jeden nemal meno začínajúce na "P". Možno práve preto som si ako darček kúpila psa, a keby som Kebiho včera nezabudla v nákupnom košíku v Hypernove, isto by som ho teraz niekde venčila a možno sa aj zoznámila s niekým, kto by bol konečne pre mňa PÁN Nebeský.

Adam Bezdek ovláda čaro v obyčajných dialógoch bežných ľudí popísať mystiku a kúzlo života. Jeho vety majú emócie a tým pádom aj dušu. Tryská z nich smútok, beznádej, hľadanie, túžba duše zorientovať sa. (Pavel Hirax Baričák o poviedkach Adama Bezdeka)

January 27, 2011

Peter Šišovský: Stratená mačka

„Mica! Micaňa!“
„Mňáááu!“ ozvalo sa spod stola a na koberec sa vygúľala mäsitá rolka. Bola to stará mačka, s nohami prekríženými do X a s drobnými očami, zasadenými hlboko v lebke. Ospalo sa otriasla a otvorila papuľu.
„Ty moje milé hebiedko,“ poškrabala ju za ušami pani Guľometová a do natrčeného pysku jej vložila šprota z konzervy. Mačka ho lačne prehltla a drobné kostičky jej zapraskali v hrdle. „To za to, aká si bola včera šikovná.“
„Mňáááu!“
„Áno, áno, ty moja šikulka,“ pani Guľometová si oblízala prsty a posadila sa na hojdacie kreslo, ktoré duto zapraskalo. Starú mačku si vyložila do lona a tá svoj žiadostivý pohľad uprela na otvorenú konzervu. „Mňááu!“ zamraučala.
„Tu máš,“ pani Guľometová jej drobnú rybku strčila do krku a v rytmickom kolísaní na seba vylievala rybací olej. „Tak čo, pozrieme si telku?“ chytila do ruky ovládač, omastenú konzervu odložila nabok a dovolila mačke, aby jej žula okvapkanú blúzku.
„Aj vy teraz sedíte doma?“
„Áno,“ odpovedala pani Guľometová moderátorovi, ktorý na ňu mrkal z malej obrazovky. Bol to počerný chlapík, nízkeho vzrastu a každú chvíľu sa dlhým nosom zapichol do oka kamery, ktorá ho snímala.
„Prosím? Nerozumel som.“
„Áno,“ zopakovala pani Guľometová spolu so všetkými divákmi v štúdiu. Z prijímača sa niesol hlasný potlesk, ktorý onedlho prehlušil tleskot pani Guľometovej. Mačka v jej lone nespokojne zamrnčala a na drobného chlapíka vrhla nahnevaný pohľad.
„Tak vás vítam v našej a vašej Polnočnej šou! Iste ste už boli nedočkaví ako ja, nie? Čo myslíte, kto dnes bude naším hosťom?“
„Pani Guľometová!“ ozvalo sa z hľadiska a pani Guľometová sa zoširoka usmiala.
„Správne! Prosím, privítajte pani Guľometovú!“ Všetky kamery sa namierili smerom k objektívu, cez ktorý sa dívala pani Guľometová a tá placho zamávala. Vzápätí sa aj usmiala, keď jej odpovedal hlasný potlesk komparzu.
„Pani Guľometová, ako sa dnes máte?“
„Celkom dobre,“ odvetila nesmelo, pretože ju znervózňovali všetky tie pohľady.
„Vyvenčili ste už Micku?“
„Áno,“ prikývla a stará mačka v jej lone protestne zamraučala. Ešte nikdy s ňou pani Guľometová nebola na prechádzke a na koberčeku v kúte kuchyne rozvoniavali raňajšie výkaly.
„Akú hru by ste si dnes chceli zahrať? Preskakovačku?“ za jeho chrbtom sa objavila zložítá prekážková dráha a publikum mu odpovedalo nadšeným „Áno!“. „A čo tak vodný kúpeľ? Alebo slalom cez ohnivé obruče?“ v štúdiu sa neprestajne formovali rozličné kulisy a mačka na nohách pani Guľometovej nahnevane prskala.
„Áno...“ dychtivo šepkala pani Guľometová.
„Nie, dnes si nezahráme ani jednu z týchto hier,“ moderátor zvesil smutne hlavu a pani Guľometová zarazene vytreštila oči. „Dnes nič nebude?“ nechápavo zamrmlala a posunula sa bližšie k telke. „Prečo?“
„Pretože my dnes máme pre vás niečo špeciálne,“ zatajil dych a obecenstvo za ním napäto zhíklo. „Pascu pre myši!“
„Čo?“
„Áno, presne tak! Pascu pre myši!“ teatrálne zvolal a odstúpil sa, aby uvoľnil miesto kamere. Podlaha v štúdiu sa otvorila, bolo počuť hlasné výkriky a z diery, ktorá sa objavila, vystúpila obrovská kocka. Všetky steny mala zo skla, vysoká bola prinajmenšom štyri metre a naplnená bola až po okraj niečím, čo sa nervózne hemžilo.
Myši!
Tisícky drobných myší, hustá čierna masa, ktorá pišťala a drobnými pazúrikmi škrabkala o sklo. Lozili po sebe, driapali sa jedna cez druhú a na tvári pani Guľometovej vyvolali zdesenie.
„Pani Guľometová, ste v poriadku? Môžeme začať?“
„Ja...“
„Víta vás pasca pre myši!“ zvolal moderátor a na dlhú chvíľu sa rozhostilo ticho. Nič sa nedialo, len pani Guľometová zmĺkla a mačka na jej kolenách nastražila uši.
Čakali.
V televíznom prijímači to odrazu zachrapčalo a stred obrazovky praskol. Cez celý obraz sa natiahla dlhá prasklina, ktorá rozpolila tvár moderátora na dvoje a pani Guľometová sa napäto vystrela. Mačka na jej kolenách už prskala, jedovato sledovala rozširujúcu sa prasklinu, ktorá sa s hlasným puknutím roztvorila a polovice obrazovky odlúpila od seba. Sklo sa ohlo a do obývačky sa donieslo šepkanie publika.
Bolo tak živé akoby niekto šepkal pani Guľometovej rovno do ucha.
„Mňááu!“ protestne zamraučala mačka, keď sa celý obraz vylial cez prasklinu do obývačky a ako voda z akvária sa roztiekol po koberci. Pripomínal ortuť, vôbec sa nevpíjal do hrubého plyšu a pomaly sa posúval k nohám pani Guľometovej. Keď ich dosiahol, zastal a ladne sa vytiahol do vzduchu.
A rozšplechol sa.
Mačka zajačala, no pani Guľometová len tuhšie zovrela rúčky kresla a stisla oči. Bolo jej nevoľno, podivná tekutina páchla po odpadovej vode a cez dierky v nose jej rýchlo stiekla do žalúdka. Počula, ako sa mačka na jej kolenách mece a keď v bolestiach otvorila oči, videla, ako ju prevrátilo naruby.
Odrazu myklo aj ňou, vnútornosti jej roztiahlo a v hlave pocítila takú pálčivú bolesť akoby jej ktosi vytrhol mozog a natlačil ho do omnoho menšej lebky. Trhanie sa stupňovalo, mačka na jej kolenách bolestivo skuvíňala a pani Guľometová sa v hrôze chytila za hlavu. Všetko ju bolelo, všetky kĺby jej praskali a nemohla otvoriť oči. Mačku už nepočula, odrazu nepočula vôbec nič, len praskanie skla a tupý náraz, keď dopadla na niečo mäkké.
„Vítame vás, pani Guľometová!“ ozvalo sa kdesi za ňou a keď otvorila oči, zistila, že to rozpráva moderátor z telky. Tentoraz ale nestál za sklom, ale štyri metre pod ňou a zoširoka sa usmieval. „Môžeme začať?“
„Mňááu!“ odvetila mačacím hlasom a nechápavo sa dívala pod seba, na tisícky hemžiacich sa myší, ktoré pišťali a lačne sledovali jej chlpaté telo. Mala štyri nohy, srsť a na konci tela sa jej vlnil chvost. Ocitla sa v koži svojej mačky.
„Dajte ju dole!“
Na príkaz moderátora ju akési neviditeľné ruky potisli. Prestrašene zaskučala a spadla medzi hemžiace sa myši.
„Vašou úlohou je vyloviť kľúč, ktorý je na samom dne! Veľa šťastia, pani Guľometová!“ bolo posledné, čo počula, keď sa masa myší okolo nej uzavrela.
Boli všade. Tisícky drobných tiel, ktoré pod jej váhou naplašene pišťali a jedna cez druhú sa tlačili nahor. Páchli po niečom ťažkom, dusivom, pazúrikmi sa zapierali o jej srsť a pani Guľometová mraučala od bolesti. Ešte nikdy sa necítila tak stiesnene. Všetko ju bodalo, hrýzlo a škriabalo. Akási myš ju pomykala za chvost, no jej jačanie narazilo na sklenené steny kocky a odrazilo sa.
Vašou úlohou je vyloviť kľúč! hlavou sa jej ozýval moderátorov hlas a jej laby sa samé od seba začali pohybovať. Nemohla ich ovládať, len sledovala, ako rozčesávajú živú čerň a ako klesá hlbšie a hlbšie. Mraučala, vzpierala sa neviditeľnej sile, ktorá jej ovládala telo, no hrôza, ktorá ňou lomcovala, sa tak len vystupňovala.
Ako keby sa prebudila na kláte, tesne po tom, čo jej neporiadne odťali hlavu.
„Mňááu!“ pokúšala sa brániť klesaniu, ostré pazúry zasekávala do myších tiel a ňufák jej naplnil pach krvi. Toto sa nedalo vydržať.
Odpadla.
Strata vedomia však trvala len sekundu a oči sa jej vzápätí samé otvorili. Hoci jej viečka škaredo protestovali a mozog skuvíňal od vyčerpania, nedokázala ich už viac zavrieť. Akoby jej do nich ktosi navliekol háčiky a teraz ich ťahal silno od seba. Nemohla to ovplyvniť a keď sa predsa len pokúsila, klesla hlbšie.
Pomoc! preľakla sa, no namiesto jej hlasu sa znova ozvalo len tupé mraučanie. Nikto ju nemohol počuť.
Labami sa dotkla tvrdého skla a blízko pri nej sa čosi zalesklo. Neuvažovala ani sekundu a po malom kľúči chňapla papuľou.
Niekde nad ňou to zahučalo, ozval sa tleskot burácajúceho obecenstva a skôr než si uvedomila, čo sa deje, jej do uší prenikol moderátorov hlas. Znel pobavene a ľahkomyseľne zároveň:
„Gratulujem, pani Guľometová! Teraz sa už len dostať hore!“
„Mňááu!“ prestrašene zamraučala, keď si rovnako dobre ako on uvedomila, že sa cez masu myší neprederie. Neznáma sila ju totiž stále tlačila nadol a roztrasené laby sa jej zarývali do skla. Počula, ako jej praskajú kosti.
"To nevydržím!" kričala od bolesti a guľatý chrbát sa jej s rupnutím prehol dole. Ostrými pazúrmi škriabala o dno sklenenej kocky a zo všetkých síl sa snažila zachytiť o niektorú z myší. Aspoň jednu, aspoň o meter vyššie- prosila, no ich čierne telíčka boli klzké ako mokrý ľad- skôr ju len viac tlačili k zemi.
Sípavo sa nadýchla a zvalila sa na brucho. Nohy sa jej podlomili a mosadzný kľúč zacvendžal o sklenené dno. Načo som ho mala vytiahnuť, keď tu nie je žiadna zámka?! Nechápala, no to sa už na ňu valili drobné myši.


Každý deň dôjde k neznámym zmiznutiam, ktoré nie sú nikdy odhalené.



Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.

January 09, 2011

Gorazd Karamel: Filozoficko-satiricko-psychologická poviedka o morskom prasati

Mohla som mať možno desať rokov. Je to práve to obdobie, kedy je dieťa veľmi podobné plastelíne. Ak ho niekto vezme do rúk, môže si z neho vymodelovať, čo len chce. Niektorí to sem tam preženú, a potom ich za to zavrú, lebo aj plastelína má svoje ľudské práva. Mne sa však stalo niečo iné, čo ma naveky poznačilo.

Bola sobota, deň už neviem, a rok by som si musela vypočítať. Bolo sparno, všetci boli spotení a lepkaví. To tak býva. Za normálnych okolností by sa to všetko odohrávalo na námestí, ale my sme nijaké nemali. Zišli sme sa teda niekde na polceste, pretože sa konala tombola. Tomboly sú veľká hlúposť, dovtedy som na nijakej nevyhrala, preto som si bola istá, že sú zmanipulované. Toto bola však veľmi divná tombola. Väčšinou sa losuje o fľaše a vecné ceny, ale v tejto boli zvieratá. Kúpila som si lístok, ako si ho kupujem vždy, aj keď je to celé podfuk, a čakala som. Vylosovali hrdličku, ktorú som chcela. Potom mačku, ktorá si celý čas v klietke oblizovala zadok, potom andulku a nakoniec padlo číslo, ktoré mi bolo povedomé. Pozrela som sa na svoje a zdalo sa mi, že sa niekto pomýlil a zle tombolu zmanipuloval, lebo som vyhrala. Prišla som k dlhému stolu, kde už nebolo takmer nič, len dve škatule. V jednej z nich sedeli učupené dve vydesené morské prasce. Jedno bolo ohyzdné, a tak som si vzala to druhé, hladkosrsté. To škaredé vyhral spolužiak, čo sa mi stále posmieval. Dali mi pre moje prasa krabicu na topánky, zavrela som ho tam a šla som hrdým krokom domov. Zalievalo ma šťastie. Mala som svoje prvé vlastné morské prasa. Bolo veľké asi ako priemerná fašírka. Doma som si ho položila na posteľ, ale ostávali po ňom bobky, tak som ho dala do akvária, kde pred tým boli rybičky. Tie však našťastie zdochli už dávno, a teraz na ich mieste mohlo bývať morské prasa. V klietke by mu bolo lepšie, ale takto sa nemuselo aspoň dívať na mreže. Bolo to pre neho iste menej frustrujúce. Moje prasa sa so mnou však nechcelo hrať. Viedlo akúsi čudnú politiku, nejavilo známky náklonnosti a nechcelo sa so mnou zblížiť. Bola som z toho značne skleslá a vinila sa za to. Moja láska bola pošliapaná a nebola opätovaná.
Ďalší zvrat nastal, keď si moje morské prasa rodičia všimli. Dlho som ho schovávala, ale ak má niečo v názve slovo prasa, je ľahké to nájsť po pachu. Navyše, posledné dni začalo každé ráno kvičať o štvrtej, keď sused odchádzal do nemocnice na službu a schádzal výťahom. Snažila som sa ho od toho odučiť, ale ono naďalej len smrdelo a kvičalo, a odmietalo prejaviť akúkoľvek lásku. Dosť som sa naň hnevala, ale bola to predsa len moja tombolová výhra, zrejme jediná v živote.
Jedného rána však matka doniesla malý prútený košík a prikázala mi prasa doň vložiť. Potom ma vyhnala von a celý deň som musela chodiť od domu k domu a núkať ľudom svoje morské prasa, aby neskončilo spláchnuté v záchode. Nikto ho nechcel. Ľudia väčšinou ohrdnú dobré veci, keď sú zadarmo. Vrátila som sa šťastná, že moje prasa nikto nechce, ale mama ho zabalila do škatule a odniesla preč. Položila ho pred drobnochov. Odvtedy sme sa nevideli. Ja a to prasa.
Smiešne, že si ho stále pamätám, aj keď ani neviem, kto to skutočne bol. Ani morské, ani prasa.

Odvtedy uplynulo veľa času. Dnes by som jednala celkom inak. V prvom rade by som si nekúpila lístok do tomboly, lebo sú zmanipulované, a v druhom rade by som si vyhraté morské prasa určite nešla prevziať a prevzaté morské prasa by som nikdy nešla ponúkať ľuďom. Malo také smutné oči. Často som premýšľala, či aj mňa chodili ponúkať rodičia v prútenom koši, lebo ani ja som neprejavovala lásku. Dlho som sa na mamu hnevala, že ma o moju výhru pripravila, ale potom mi došlo, že medzi nami nebolo nijaké citové puto. Medzi mnou a prasaťom, myslím. Keď človek niečo dostane zadarmo, teší sa z toho, aj keď je to možno hlúposť, ktorú nepotrebuje, a nikdy by si ju nekúpil. Aj každý nový deň človek dostáva zadarmo, ale nevie, či skutočne potrebuje toľko času, koľko dostáva, lebo väčšinou ho premárni hlúposťami, ako snahou vytvoriť si puto s morským prasaťom, čo nikdy nevidelo more. Keď je s niečím nespokojný, chodí sa núkať od jedných dverí k druhým, aby neskončil spláchnutý.

Mohla som mať tak osemnásť. Vtedy je človek celkom ako plastelína. Ak ju niekto chce zjesť, príde mu zle, ak pošliapať, nalepí sa mu na topánku a drží sa ako kliešť. Sedela som na parapetnej doske a oddychovala. Nie je to bežné sedieť o jednej v noci na parapete, ale je to akceptovateľné, ak nepľujete na chodcov. V noci tam aj tak nijakí nie sú. Ani nablízku. Nikto tam nie je. Zvláštne, ako často tu nikto nie je. Všetci sú niekde preč a mne sa nechce kupovať si lístky do tomboly, aby som mala aspoň niekoho. Všetko, čo by som vyhrala, by mi vzali, alebo by sa to vzalo samo. Možno by som rada niekomu zhora napľula na hlavu, ale asi by mu to nebolo smiešne. Možno ani mne nie. Ale chcela by som to urobiť už len z toho dôvodu, že je to jedna z vecí, ktoré človek dostane zadarmo a nik mu ju nezoberie. Tak, ako mne vzali moje morské prasa. Možno keby mi ho nevzali, nepoznačilo by ma to tak. S plastelínou treba narábať opatrne. Lebo potom sa môže stať, že bude viesť svoj šťastný život, ktorý nie je ani šťastný, ani život...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

January 06, 2011

Mirka Ábelová: O najlepšom psovi, akého si môžete priať

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil všetko. Nevadilo, že sa volal podľa vygélovaného chlapíka z Pomády s bielymi ponožkami v čiernych lakovkách, s farebným hrebeňom zastrčeným v zadnom vrecku nohavíc. Nevadilo ani to, že sa vďaka jeho dlhým kučeravým ušiam, gombičkovému mokrému ňufáku a veľkým hnedým očiam okoloidúci vypytovali jeho paničky, ako sa volá tá pekná fenka. Nevadilo dokonca ani to, že sa vďaka jeho záľube v najrôznejších maškrtách zvykli opýtať aj to, že kedy bude mať tá pekná fenka šteniatka.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil všetko. Keď mal asi jeden rok, dal na držku psovi, ktorý býval v tom istom paneláku, v smradľavom byte hneď oproti nim. Volal sa Argo-Šakal, bol to veľký podivín u ešte podivnejších majiteľov. Priplietol sa k nim niekde z ulice, a keďže mali dve škriekajúce decká, ktoré nedali pokoj, kým nedosiahli svoje, starí súhlasili. Danny nevyhľadával príležitosti na bitky, učili ho, že má byť slušný k ostatným psom. Ale s Argom sa to nedalo. Vždy vyskakoval a provokoval, akoby mu jeho miešanecký pôvod spôsobil v hlave nikdy neutíchajúce komplexy. Najhoršie bolo, že ich paničky boli kamarátky. Argo chcel vždy ukázať, že pánom je on a otravoval dovtedy, kým jedného dňa Dannymu nepraskli nervy. Argo to schytal tak, že sa jeho starý prišiel ku nim sťažovať. Vraj, ak im Argo kvôli Dannymu zdochne, nech si ho neželajú. Vraj okrem toho, že im zo života spraví peklo, si dá svojho psa vypchať a jeho chvost bude nosiť na znak protestu za klobúkom. Starému hrabalo. Mal krivú ruku, veľa pil a neskutočne smrdel. A ešte mal aj hnusnú tučnú ženu, ktorá na každého kričala.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď ho ďalší pes od susedov, odporný biely bullteriér, jedného večera takmer prizabil. Prechádzal sa vtedy s paničkou a jej otcom popri rieke, keď sa zrazu vynoril z tmy a skočil mu po krku. Okrem krku to potom schytal ešte aj Dannyho chrbát a naozaj si myslel, že už je po ňom. Ale nebolo. Vyriešilo sa to zopár štichmi. Už asi viete prečo.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď ho raz na sídlisku zrazilo auto. Panička sa na neho vtedy veľmi naštvala, lebo nechcel ísť domov. Vo vzduchu voňali psie ženy a čas vyzýval k tomu, aby zachoval svoj rod. No tá malá to nechcela pochopiť. Zaškriekala na neho tak silno, že sa k nej bezhlavo rozbehol. V tom čase sa však rozbehla aj zelená škodovka, naprataná rodinkou, ktorá sa vybrala kamsi na výlet. Stretnutie s kopou šrotu vôbec nebolo príjemné. Bolela ho vtedy neskutočne noha, myslel si, že mu ju to odporné auto urvalo. Panička vtedy navyše skoro dostala infarkt, zobrala ho na ruky a utekala s ním niekam na ôsme poschodie k veterinárovi. Nešiel výťah, a tak sa musel celých osem poschodí nechať niesť a popri tom ju nechať smokliť na jeho srsť.

Danny bol skutočný Treminátor. Prežil aj to, keď amputoval ruku nejakej hlúpej barbíne s nechutnými veľkými ceckami a nereálne dlhými nohami. Hrozne ho štvala, najmä vtedy, keď si ju mladá slečna všímala viac, ako jeho. Hrozilo vtedy, že ho tá malá niekomu daruje, aspoň to hulákala, keď dobehla s revom za mamou. Podobne to bolo aj s puzzle, na ktorom boli smiešne cupkajúce kone. Danny nemal rád kone. Boli veľké, smrdeli a vždy sa bál, že ho kopnú do hlavy. Aj puzzle skončilo v jeho žalúdku. Prežil a mladá ho nikomu nedarovala. Zostal kraľovať vo svojom kráľovstve, tvorenom teplými perinami, hladkaním všetkých členov rodiny, dlhými prechádzkami, šialenými hrami a žobraním pri raňajkách, obedoch, večerách.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď mu pod okom vyrašil akýsi divný výrastok a skončil na pár hodín v tmavej klietke čakajúci na to, ako mu to veterinár vyreže. Pichli mu vtedy niečo, čo ho celkom odrovnalo na niekoľko hodín. No keď sa zobudil, bola tam už malá a stále ho iba hladkala a vravela mu samé milé veci. Rana bolela ako ďas, ešte aj vyfasoval akýsi čudný plastový golier, s ktorým sa nevedel trafiť do medzier, kam sa dovtedy vždy strčil. Rozbehol sa a zostal zakvačený, pretože hlava s tou oštarou na krku cez priestor neprešla. Nezmestila sa. Celá rodina sa na tom vtedy veľmi zabávala. On sa cítil ako idiot.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, že sa mu nikdy nepodarilo splodiť potomka. Vždy ho to ťahalo ku chlapcom, ani nevedel prečo. A keď sa mu aj nejaká kočka zapáčila, tú mu nikdy nechceli dovoliť. Raz ho nahnali do záhrady s nejakou kokršpanielskou fiflenou, ktorá si to ani poriadne nevedela rozdať. Stále sa chcela naháňať. Lietala ako besná, až bol napokon taký zblbnutý, že jej namiesto na zadok začal skákať na hlavu. Z orálneho ani iného sexu nakoniec nič nebolo. majitelia ju naložili do auta a odviezli bohvie kam. A o fenke sa dopočul, že si nakoniec založila rodinu s nejakým výstavným šampiónom.

Danny bol naozaj Terminátor. Okrem toho, že dostal infarkt a na čas mu ochrnula polovica hlavy aj so zadnými labami, bol aj epileptik. Neznášal tie záchvaty. Jeden vždy prišiel na jar, jeden v zime. Triasol sa vtedy ako cvok, zasekol zuby, vystrelo mu všetky končatiny a v hlave mu neustále behalo, či už je tento záchvat posledný v jeho psom živote, alebo či ich ešte zopár prežije. Prežil. Aj z infarktu sa spamätal.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď jedného novembra spadol do jazierka na záhrade. To sa už jeho rodina presťahovala do baráku za mestom, ktorý mal malú štvorcovú záhradu. Hlavu rodiny vtedy napadlo, že jazierko dá všetkému tú správnu atmosféru. Kedysi v ňom bývali aj rybičky, no tie požrali mačky a tak sa jazierko zmenilo na bačorinu, do ktorej vždy na jeseň popadali listy z blízkej čerešne. Hlava rodiny ich potom vždy na jar vyberala smiešnou sieťkou a bohovala pri tom, že čo to bol za nápad urobiť si v blízkosti stromu jazierko. To však nebolo iba hocijaké jazierko. Pre Dannyho to bolo jazero. Štvorcová jama s kolmými stenami, obložená veľkými kameňmi. Danny nemal rád záhradu, ani to jazierko. V záhrade sa bál. Bol to panelákový pes, kým tam boli pánovia, nejako to tam vydržal. Aspoň tam vždy pohnojil záhon kvetov. Akonáhle však odišli do domu, zmocnila sa ho panika, že ho na tej záhrade nedajbože budú nútiť bývať. Začul raz totiž suseda, ako sa cez plot rozprával s hlavou domu a vtedy povedal:
"Šak čo nenecháte to psisko na záhrade, spravte mu tam búdu, nech je vonku, pes nepatrí do domu, ale na záhradu."
Hlava rodiny vtedy našťastie povedala , že to v žiadnom prípade neurobia. No strach zostal. Jedno popoludnie sa Danny do záhrady vybral sám. Povedal si, že nemôže byť posera a keďže mladá pozerala televízor a nechala odchýlené dvere do záhrady, rozhodol sa prekonať svoj strach. Danny už v tom čase dobre nevidel. Mal už svoje roky a tak sa len tak motkal a čuchal trávu. Ani si nevšimol ako sa dostal na okraj jazera. Čľup. Zrazu zacítil iba chlad a neskutočný zápach. Danny neznášal vodu. Ani plávanie. Neskutočne sa zľakol a začal makať zo všetkých síl. Márne. Steny boli hladké a vyliezť sa mu nedarilo. Chytila ho panika.
"Kurva, toto je psí život! Kadečo prežijem a teraz sa utopím v hlúpom jazere, zatiaľ čo moja pani kuká na telku? Hééééj, počuje ma niekto, vytiahnite ma, nevládzem plávať sakra, však sa tu utopííííííííím!"
Nikto ho nepočul. Všimol si iba, že vo vedľajšom dome sa otvorili balkónové dvere a nepríjemná suseda, ktorá sa na neho vždy sťažovala, pretože jej vonku obštiaval kvety, si vyšla zapáliť cigaretu.
No fasa, pomyslel si, utopím sa pred zrakom tej starej ježibaby, ktorá si nič iné ako moju smrť celý čas neželala. To nie je fér.
Neprestával plávať, no cítil, že čoskoro sa ponorí a pozrie si dno odporného močiara. Suseda sa pozrela jeho smerom.
"Héj, ty stará rachejtla, nečum na mňa a zazvoň mojej panej, nech ma už z tohto svinstva konečne príde vytiahnuť! Nechcem ešte do psieho neba, počuješ? Sľubujem, že sa vyhnem tvojím kvetom!"
Asi nepočula. Dofajčila cigaretu a zavrela balkónové dvere. Ešte chvíľu sa nič nedialo. Hovoril si, že to vzdá, lebo laby mu už začali tuhnúť. Naozaj už nevládal plávať. Z ničoho nič sa zjavila malá a skočila iba v gaťkách a nejakom farebnom tielku za ním do jazera. Nariekala ako besná, on ju celú nechtiac doškrabal a potom ho vylovila a utekala sním do kúpeľne. Zase voda. Ale aspoň teplá. A opäť uplakané chlácholenie. Začalo mu byť teplo a bolo to fajn. Domov sa vrátila aj mama malej a keď zbadala mokré šľapaje po celom dome, vbehla do kúpeľne s otázkou, čo sa vlastne stalo.
"Danny spadol do jazierkáááá," revala krpatá, "a zazvonila mi suseda, že sa topí."
"A utopil sa?" vydesila sa jej mama.
"Nie, mami, veď ho sprchujem, nevidíš?"
Danny sa v duchu zasmial. Tie dve boli podarené. Tak predsa len ho suseda počula. Ale s tými kvetmi si to ešte premyslí.

Dnes sa Danny necítil ako Terminátor. Všetko ho bolelo. Dosť nechutne sa mu zapálili sa mu uši a prestal počuť. Nejaká čudná pliaga mu postihla aj oči, takže videl iba nezmyselné škvrny, ktoré nedávali význam. Aj s kožou to nevyzeralo dobre. Niečo mu ju žralo a hrozne to svrbelo. Až tak, že si od nervov rozhrýzol labu. Aspoň, že čuch nestratil. Mal sedemnásť rokov, a už sa mu nič nechcelo. Ani chodiť, ani brechať. Cítil, že by chcel mať od všetkého svätý pokoj. Prežil pekný život, no už stačilo. Škoda, že psy nemôžu spáchať samovraždu. Premýšľal nad tým už pár dní. Z malej sa medzičasom stala vysokoškoláčka, a hlava rodiny s manželkou okolo neho súcitne chodili a robili všetko preto, aby si ešte trochu požil. Dokonca aj von ho vyniesli, aby nemusel chodiť. Všetko ho bolelo. Len im nevedel povedať, že už je čas odísť. Niekto pred neho položil misku so žrádlom. Nádherne voňalo. Zlupol ju na počkanie. Niekto ho pohladkal. podľa vône rúk to bola hlava rodiny. Dannyho obľúbenec. Mal ho rád. vždy s ním bola zábava. Hladkanie neprestávalo. Zrazu ho čosi jemne pichlo. Poznal to, už pár krát to zažil. Ale vždy ho pichal veterinár v ambulancii, kam ho malá odvliekla. Teraz bol doma a jej otec ho neprestával hladkať. Danny pocítil príjemné teplo. Cítil sa ľahúčko a úplne zdravý. Bolesť sa stratila. Dokonca sa mu nachvíľu zazdalo, že sa mu vrátil zrak. Zažmurkal očami. Naozaj. Áno, hladkala ho hlava rodiny, nemýlil sa. Zazdalo sa mu, že dokonca opäť počuje.
Hlava rodiny hovorila: "Prepáč nám, kamarát, ale nechceli sme ťa už viac trápiť. Mám ťa rád, budeš nám všetkým veľmi chýbať."
Danny pochopil. Oblízol pánovi ruku. Zrazu sa mu chcelo strašne spať. Bolo fajn, že bol pri ňom a hladkal ho. Necítil sa sám. Zavrel oči. Jeho film sa končil.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil úplne všetko. Len starobu nie.



Miroslava Ábelova pracuje ako redaktorka domáceho spravodajstva v Slovenskom rozhlase. Píše poéziu. Poviedky písať nevie, ale práve preto ju niekedy baví písať ich. Laureátka Ceny Rudolfa Fábryho za rok 2010, publikuje v časopise Dotyky a na portáli Mám talent. Spoluautorka básnickej zbierky Sólo pre 9 hlasov, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar.

January 03, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (3. časť)

Tá mačka je mŕtvy muž

Pán Fachitas dávno vypadol z bytu a ja cítim prichádzajúci infarkt. Sedím ako kus bravčového kolena neschopný pohybu a s vyplazeným jazykom civiem na tú perzskú mačku. Má ksicht celkom vrazený do hlavy, ako keby jej niekto tresol Veľkým Slovníkom Slovenského Pravopisu, alebo Ottovou encyklopédiou, to je fuk. Leží schúlená v klbku a nejaví známky života, okrem toho, že smrdí. Ten puch mi pripomína starú babku.
Tereza sa vracia z kuchyne a nesie mlieko v nerezovej myse. MOJEJ MISKE! Mám chuť skočiť jednej z nich po krku. Toto je vrchol. Mne mlieko dáva len zriedka, lebo sa bojí, že z neho dostanem hlísty, čo je do neba volajúci blud. Keď však príde mačka, dostane mlieko a k tomu z mojej misky. Tereza kladie misku na zem a mačka hneď zavetrí sladkú vôňu. Preberá sa, ale niečo mi na nej nesedí. Miesto toho, aby skočila dolu k mlieku sa naťahuje, ako keby ju napínalo na vracanie, potom zrazu vytočí hlavu do čudnej polohy, noha jej vystrelí do pravého uhla vysoko nad hlavu , ktorá mizne niekde pri zadku. Hneď mám ústa plné sladkých slín a je mi zle. Fuj. Humus! Keď sa jej hlava znovu vynorí, zalizuje sa až po uši, ako keby práve zjedla nejakú dobošku a až potom skáče dolu.
„NIEE!“ rozbieham sa, keď sa s tou papuľou blíži k moje miske. MOJEJ MISKE!
Mačka sa pozrie, vrhne na mňa pohľad plný nezáujmu a ponorí tvár do mlieka. Nemôžem sa na to znesvätenie dívať. Vybehnem na balkón a začnem brechať. O chvíľu sa na balkóne oproti zjaví Koksova hlava prestrčená cez mreže.
„Máme pohotovosť!“ volám. „Príď sem!“
„Nemôžem, Anton s zas ožral.“
Zvesím som hlavu a vraciam sa nazad dnu. Tereza hladká mačku, a potom sa na mňa otočí s maximálne úchylným úsmevom.
„Bude sa volať Renáta.“
Už aj bez toho mám dosť vypuklé oči, ale zrazu mám dojem, že mi vypadnú. Tereze celkom odpieklo mozog. Toto je vojna. Rozhodla sa ma absolútne zruinovať. Musím zahájiť krutú defenzívu, čo bude veľmi zložité, lebo budem musieť použiť svoje mimoriadne vyvinutý mozog, keďže nemám protistojný palec na fyzickú realizáciu svojich plánov. Ani s Koksom nemôžem rátať, aspoň nie dovtedy, kým Anton nevytriezvie a nepríde na návštevu. Napadá ma, že by bolo fajn, keby ku nám prišli čo najskôr, kým je mačka ešte malá. Kokso by ju mohol zožrať. Ale najprv som si musel byť istý, či by od nej nedostal tú toxoplazmózu, alebo aj nie, však je to jedno. On by to rozchodil.
Prečkám v útrapách až do včera a rozhodnem sa, že prvý krok k zničeniu tej potvory musí udrieť rovno na city. Poviem si teda, že budem držať protestnú hladovku. Je to klišé, viem, ale bolo to prvé, čo ma napadlo. Ráno, keď mi Tereza naplní misku psím žrádlom, ani len neotvorím oko, ďalej len spím, teda tvárim sa, že spím a potom celý deň blúdim po byte so zvesenou hlavou. Tereza je taká hotová zo svojej Renáty, že si to vôbec nevšíma a ja som bol celý deň zbytočne hladný. Ešteže mám pod posteľou schovaný kúsok zoschnutého syra, ktorý zhltnem, keď sa nedíva. Na druhý deň si to konečne všimne a zbadá, že moja miska zostala nedotknutá. Vyčítavo sa na mňa pozrie, opýta sa, či ma bolí bruško a ja len smutne prejdem okolo nej a posadím sa ku balkónovým dverám. Zas som celý deň nič nejedol. Na tretí deň jej to už nedá, vezme ma do rúk a skúma ma ako bábätko. Pýta sa, prečo jej ťuťulko nechce nič papať, donesie mi kúsok syrokrému, ktorý milujem, ale zapriem sa, prekľajem tú hnusnú mačku, a odmietnem. Nechápe to. Na druhý deň to trpko oľutujem, lebo Tereza vstane skoro ráno, zbalí ma do mojej cestovnej taštičky, oblečie sa a mačku zavrie v spálni. Naloží ma do auta a ja tŕpnem, kam ma to vezie. Zastaneme pri nízkej zelenej budove. Zamrazí ma, stisne mi polky a chvost mám schúlený až na bruchu. Prečo ma vzala k veterinárovi?
Vchádzame a v čakárni je strašný smrad. Je to ako hnoj. Keď z ordinácie po chvíli vynesú ovcu, dôjde mi, odkiaľ ten puch pochádza a hnusí sa mi čo i len pomyslieť, že ten veťák sa ma bude chytať rukami, ktorými možno dával tej ovci klystír. Trvá ešte polhodinu, kým prídeme na rad. Tereza ma znepokojene donesie dnu a chce ma položiť na jeho vyšetrovací stôl, ale bránim sa. Držím sa jej pazúrmi a zarývam sa jej do kabáta. Veťák má ľadové ruky. Premýšľam, že ho seknem do prsta, ale potom by ma možno chcel utratiť kvôli podozreniu na besnotu. Nechávam som sa teda vytrhnúť z Terezinho náručia a položiť sa na stôl. Veťák sa na mňa skúmavo zahľadí, skontroluje mi hruď, ústa aj brucho, ktoré mi chvíľu stláča prstami a potom zahlási:
„Má zápchu.“
Vypúlim na neho oči a mám chuť nadať mu celým repertoárom nadávok, aké poznám. Tereza, never mu ani slovo, nemám zápchu!
„Tíško, ťuťulko,“ upokojuje ma a díva sa uprene na veťáka. „Čo mu dáte?“
„Čípok,“ veťák sa otočí, chvíľu loví v šuplíku a vytiahne odtiaľ niečo čudne tvarované. Začínam panikáriť. Potom vezme do ruky skalpel a takmer sa pocikám na jeho stole, ale potom len rozbalí čípok a prepolí ho.
„Dám mu len polovičnú dávku, je maličký.“
„Ty si maličký, ty doktor! Neviem, kto ti dal diplom. Zápcha? To je všetko vina tej sprostej mačky, ona za to môže, jej dajte čípok, neopováž sa ku mne s tým priblížiť!“
Naťahuje si rukavice. Ozve sa plesnutie gumy.
„Načo sú ti?!“
„Chyťte ho za hlávku, nech sa nebojí,“ povie úlisne Tereze a tá ma s clivými očami chytí. Doktor si obíde stôl, jednou rukou ma chytí a druhou mi vrazí ten čípok rovno do...
„BOŽE! Nenávidím Terezu, nenávidím veťákov bez diplomu a nenávidím tú blbú mačku. Toto si vypiješ!“


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

January 02, 2011

Via Sendera: Náhoda

Jagara som nechcela. Keď ho Adam priniesol rovno z ulice, pohádali sme sa. Bol špinavý, smrdel a nepodobal sa na žiadne známe, ani menej známe plemeno. Bál sa ľudského dotyku, schovával sa za pohovku a nereagoval na žiaden pokyn.
"Je hluchý," skonštatoval sucho veterinár.
Mrzelo ma to. Pohladila som ho a on sa na mňa odovzdane zahľadel. Odrazu som pocítila zodpovednosť. Je náš. Možno nie je najkrajší na svete a je hluchý, ale napriek tomu je náš.
Keď sa narodila Elena, začal Jagar spávať pri jej postieľke. Adam býval v práci dlho do noci, kým ja som svoje profesionálne fotoaparáty musela odložiť na čas do skrine. Len jeden najobľúbenejší bol stále kdesi v mojej blízkosti, ak by som zatúžila zvečniť niečo nezvyčajné.
Keď mala Elena rok, kúpili sme na Orave chalupu. Uprostred lesov a zvlnených kopcov, kde-tu s domčekom, ktorý prezrádzal len kúdol dymu valiaci sa pomedzi stromy k nebu.
"Ja pôjdem o deň skôr rovno zo Žiliny, zakúrim, aby ste prišli už do vyhriateho."
Rozhodli sme sa stráviť prvý zimný víkend práve tu. Adam nebol mojou prvou láskou, ako to býva v romantických filmoch. Ja som dokonca bola už jeho druhou manželkou. Veľmi som ho ľúbila. Často cestoval po celom Slovensku a bol to práve on, kto objavil na samote malý drevený domček. Hrubé múry, stará piecka, malé dvojité okná a za nimi nič, iba mlčiaci les.

Posadila som Elenu do autosedačky a pevne ju pripútala na sedadlo vedľa seba. Okamžite, ako sme sa pohli, zaspala. Jagar zo zadných sedadiel preskočil k nej a schúlil sa na zem pod autosedačku.
"Bude ti tam zima," prihovorila som sa mu, ale on, ako vždy, ani nezodvihol hlavu.
Šoférovala som rada. Pustila som z cédečka Andersenovu rozprávku o snehovej kráľovnej a nechala veľké chumáče snehu zažiariť v svetle reflektorov. Prešli už takmer dve hodiny. Elena sa zobudila s dobrou náladou a veselo kopala nôžkami. Čakal nás už len jeden kopec a sme tam. Išla som čo najpomalšie. Na ceste bol už sneh, stmievalo sa. Jagar znervóznel. Preskočil na zadné sedadlá a sledoval tmu za oknami. Úzkosť je v šere uprostred lesa prirodzená. Cítila som ju aj ja. Okamžite sa však rozplynula, keď sme vyšli nahor. Uprostred čistinky bolo drevené odpočívadlo a za ním krásny výhľad na zaspávajúce oravské kopce. Slnko ešte spoza hôr sfarbovalo oblohu do červena. Medzi stromami v sparnej diaľke svietili svetlá z osamelých okien. Pribrzdila som. Chvíľu som sa dívala iba cez okno. Podvedome som vypla motor a otvorila dvere. Ticho bolo nekonečné. Pohladila som Elenu po vláskoch a načiahla sa za taškou s fotoaparátom. Vystúpila som. Bola zima, dych sa mi menil na dym rozplývajúci sa vzduchom. Zatvorila som za sebou dvere a o chvíľu som už zaostrovala dokonalý záber. Prvý, druhý, tretí. V tom čosi za mnou cvaklo. Otočila som sa a podvedome siahla po dverách. Boli zamknuté. Skúsila som zadné, ale rovnako neúspešne. Sklonila som sa z druhej strany k Elene. Pochopila som. Elena sa na mňa spokojne usmievala spoza okna a jej nôžka skĺzla od čierneho gombíku zamykania na dverách späť do autosedačky.
"Elena!" vykríkla som a prudko potriasla zamknutými dvermi.
Skutočné zúfalstvo som pocítila v okamihu, ako som si uvedomila, že mám kľúče v zapaľovaní a mobil položený vedľa sedadla. Navyše som mala oblečený iba sveter. Srdce mi začalo prudko biť. Spoza Eleninej rúčky sa vynorili Jagarove vnímavé oči. Sledoval každý môj pohyb, nespúšťal ma z očí. Tvár mi skrivilo do plaču a začala som sa od zimy chvieť. Chvíľu som chcela veriť tomu, že pôjde nejaké auto, ale ako ubiehali minúty, musela som si priznať, že si to len zbytočne nahováram. Vtom sa moje auto pohlo. Pomaly, nenápadne, smerom vpred. Stŕpla som. Prebehla som dopredu a začala ho tlačiť. Šmykli sa mi nohy a udrela som sa. Strhla som si z pleca tašku s fotoaparátom a hodila ju bezmyšlienkovite pod kolesá. Rýchlo som sa zohla po blízky hrubý konár a hodila ho pred druhé koleso. Auto sa zastavilo. Rozbijem sklo. Vzala som kameň a podišla k autu. Elena plakala. Bola jej zima, triasla sa. Jagar vyskočil k nej a ľahol si na ňu. Začal ju oblizovať na krku a na tvári. Utíšila sa.
"Jagar? Jagar!" skríkla som naňho. Nemohol ma počuť, ale Elena postrehla moju tvár za sklom a vystrela ku mne ruky.
"Mama," povedali jej pery.
Jagar nasledoval Eleninu ruku a zachytil môj pohľad.
Cítila som, že ma vníma. Auto sa opäť trochu pohlo, taška sa posúvala. Zohla som sa zvonka k dverám a zubami som ukazovala Jagarovi, akoby som do nich vzala čierny gombík a potiahla ním nahor. Jagar oblízal sklo na okne. Bože, som hlúpa. Je to len pes. Jagar znova oblízal sklo a zohol sa smerom, ktorý som mu ukázala. Spozornela som. Je to šialené. Pomyslela som si a opäť som ukázala zubami na gombík. Jagar môj pohyb zopakoval. Neviem, či to bola iba náhoda, alebo ma naozaj pochopil, ale otvoril na prvýkrát. Okamžite som nastúpila, zatiahla ručnú brzdu a naštartovala. Potom som odpútala Elenu a zohrievala som jej trením telo. Jagar poslušne sedel bokom a čakal, kým sa z mojej pozornosti ujde trochu aj jemu. Lebo on je predsa hluchý a škaredý. A nepodobá sa na žiadne známe ani menej známe plemeno.
"Ďakujem Jagar," povedala som s pokorou a vzala ho s láskou do náručia.

Via Sendera - amatérska autorka, ktorá rada píše pre deti aj dospelých. Čitatelia ju môžu nájsť a čítať na stránke www.mamtalent.sk

December 19, 2010

b.b. fisher: Patrí - nepatrí

“Nie.”
“Mami, prosím!”
“Už som povedala. Nie.”
„Ale mami ..“
„Nie. A už dosť!“
„To nie je fér,“ urazene sa zvrtne, ruky prekríži na hrudi a dotknuto skriví pery. Moja dcéra. Čo ona vie o tom, čo je fér?
Neviem, koľký krát túto scénu prežívame odvtedy, čo sa naučila spojiť slová „chcem“ a „havo.“ Už ani nezvyšujem hlas. Len podvedome čakám, kým dokončí vetu a  potom odriekam svoj jednoduchý text. Naučila som sa nevnímať, čo hovorí a nepočítať, koľkokrát poviem nie. Tak či onak jej napokon môj hlas bez emócií oznámi, že pes do paneláka nepatrí. Znova. Tak ako mne moja mama. Och, ako som ju len za to nenávidela! Aj mňa moja dcéra znenávidí? Možno. Na nejaký čas, ale potom to pochopí. Určite áno. Veď aj ja som to nakoniec pochopila. Naozaj. Naozaj?
„Budem s ním chodiť von a budem sa oňho starať,“ otočí sa ku mne ešte raz s naivnou nádejou v hlase.
„Nie!“
„Mami, prosím! Aspoň toho maličkého, čo tety nosia v kabelke,“ nevzdáva to.
No hoci jej ústa naďalej vyslovujú srdcervúce prosby, oči prezrádzajú, že myšlienky sa už rozpŕchli ktohovie kam. Už nejde o psa. Je ako autíčko na zotrvačník. Keď sa raz natiahne, buď musí niekam dôjsť, alebo aspoň naprázdno „vytočiť“ kolieska. Tiež som to tak robila. Ešte pár zakňučaní a bude pokoj. A tak aj je. O chvíľu už sedí na zemi a napomína bábiky, aby nevyrušovali. Veď sú v škole. A ja si môžem vydýchnuť.
Veľká ručička na hodinách vďaka pokročilej artritíde zaškrípe. Je pol štvrtej. O štvrtej chodieva z práce manžel. Mimovoľne si povzdychnem a idem si poznačiť, že tie naše kuchynské kukučky treba namazať. A potom pôjdem. Kiežby sa stalo niečo, aby som nemusela.
„Čo sa deje?“
„Len bežný záchvat psej túžby.“
„Na to som sa nepýtal.“
„Nič. Všetko je v poriadku,“ zaklamem. On vie, že klamem. Ja viem, že on to vie.
„Jasné,“ zašomre, keď si cestou do spálne rozväzuje kravatu. Je to tak sexi! Niekedy sa za ním potichu prikradnem ako mačka a zozadu ho objímem. Len taký malý, nevinný, slastný prísľub na neskôr.
„Ja ťa nechápem,“ počujem ho zo spálne. „Prečo za ňou chodíš?“
Idem za ním a zatvorím dvere. Viem čo bude nasledovať a nechcem, aby to dcéra počula.
„Je to moja sestra. Preto.“
„Iste. Že sa vôbec pýtam.“
„Nebuď ironický.“
„Nebuď hlúpa.“
„Nie som.“
„Si! Ale asi ti robí dobre nechať sa ponižovať. A využívať. Celé roky.“
„To nie je pravda!“
„Čo nie je pravda? Že pribehneš hneď, keď zapíska? Že si pri nej ako poslušný pes, čo zúfalo čaká kocku cukru za splnený rozkaz?“
„Nerozumieš tomu.“
„No, aspoň na niečom sa zhodneme. Možno by si mi to mohla konečne vysvetliť.“
„Nemôžem. To by si nepochopil. Ty nemáš súrodencov.“
„Pochopiteľne. Ale vieš čo? Mám skvelý nápad! Ak to potrebuješ, môžem byť na teba občas hnusný a nemusíš kvôli tomu nikam chodiť!“
„To nie je od teba fér.“
„Možno nie. Ale ja sa už na to nemôžem pozerať.“
„Musím ísť.“
„Ó, áno, pokojne choď. Veď aj ona by isto za tebou chodila každý deň, keby si ty bola teraz na jej mieste.“
Mlčím. Viem, že by za mnou neprišla. Ale on tomu nerozumie. Nechcem to počuť. Ako ho poznám, nebolo to posledné slovo. Aj on má svoj zotrvačník.
„Bože! Veď si zobrala aj toho tvojho storočného psa!“ Au! Tento krát to zabolelo. Ani nevedel ako. Alebo áno?
Musel vedieť, že ten pes je to jediné, čo z mojej detskej izby neskončilo v bazári alebo na smetisku, keď mama predala náš dom. Tridsať rokov sa mu nezvratne ufúľalo v plyšovom kožuchu a oči mal toľkokrát vyšklbnuté, že sa už nedajú prišiť a len tak mu visia na kúskoch uvoľnených nitiek. A možno mu len stále vypadávajú z jamiek, keď vidí, čo sa deje naokolo. A isto je slaný. Od sĺz, ktoré som si doňho za celé tie roky odložila.
„Je to moja sestra!“ opakujem pomaly a veľmi, veľmi nahlas. Koho sa ale snažím prekričať?
Strhnem sa, keď vrznú dvere.
„Mami, s kým sa rozprávaš?“
„Prosím?“ nechápavo pozerám na svoje dieťa.
„Pýtam sa, s kým sa to rozprávaš,“ zopakuje, nezaujato stojac vo dverách.
„Ja ... s nikým. Choď sa prezliecť, už musíme ísť.“ Náhlivo vyjdem z izby a pobehujem po byte v snahe potlačiť omínajúce slzy a paniku, ktorá mi pulzuje v sluchách a rozlieva sa ako hustý med do celého tela. Panebože, preskočilo mi? Rozprávam sa sama so sebou. Teda s manželom. Lenže on tu nie je. On naozaj odišiel! Čo budem robiť?
Dcéru odvediem k susedke. Odrazu sedím v aute, hoci si nepamätám ako som sa doň dostala. Po tvári mi stekajú kvapky. Nie, nie sú to slzy. Vonku prší.
Mokré líca si uložím do dlaní. Všetko sa kazí. Moja mladšia sestra. Znova sa zahryzla do môjho života a znova ho rozožiera po kúskoch ako húsenica chrumkavý list. S rovnakým apetítom a účinkom. Prečo jej to dovolím? Už dávno to nie je drobný nedonosenec, ktorého bolo treba chrániť a neustále mu pomáhať. Tak prečo sa tomu neviem vzoprieť? Prečo s tým neprestane ona?
Možno, keby ešte žil otec. Alebo, keby som mame povedala pravdu, bolo by to lepšie. Nie. Lepšie nie. Len jednoduchšie.
***
„Dobrý deň,“ zdravím recepčnú na klinike.
„Dobrý deň. Už vás čaká.“ Je to súcit, čo počujem v jej hlase? Alebo ma ľutuje? Došľaka!
„Ďakujem,“ odpoviem zahanbene a so sklonenou hlavou miznem v chodbe.
Moja sestra. Vo svojej nekonečnej samoľúbosti neuniesla fakt, že ju niekto opustil. Navzdory jej krehkej kráse, podfarbenej ľstivo nežným hlasom a obrovskými očami s tým najlepšie predstieraným psím pohľadom, sa našiel muž, ktorý to zvládol a poslal ju tam, kam patrí a kam ja nemám odvahu ju porúčať. Nedokázala sa s tým vyrovnať. Zosypala sa.
Zavolali mne. Ako obvykle. A ja som bez váhania pribehla. Ako obvykle. Odvtedy prešiel mesiac a ja za ňou chodím každý deň. Každý jeden. A ona si je istá, že sa o všetko postarám. Ako obvykle.
„Meškáš!“ uštedrí mi výčitku namiesto pozdravu.
Zdvihnem hlavu a takmer sa začnem ospravedlňovať, no slová sa mi zastavia niekde na prahu pier, keď zbadám, ako majetnícky zviera v rukách môjho psa. Je to môj pes, dočerta! To ja som ho dostala na štvrté narodeniny. Jediná hračka, ktorú mi nevzala, lebo bol pre ňu príliš škaredý. Po dlhej dobe pocítim zlosť. Pozerám sa na ňu, ako tam sebaisto sedí, bez najmenšej pochybnosti, že by som tam nemusela byť.
Nevdojak si spomeniem na maminu brošňu. Taký malý farebný kvietok. Kúsok jej detstva, v ktorom sedela svojej babke na kolenách, kým ho skrivenými prstami a paličkami vyčarovala pred jej očami. Ošumelá spleť cverien, ktorá jej dodnes vháňa slzy do očí, keď si na ňu spomenie. Roky ho nevie nájsť. A mne je to ľúto. Pretože jej z detstva nič iné neostalo. Naozaj nič. Všetko ostatné ľahlo popolom aj s domom jej rodičov. Lenže môj pes je stále tu. Môj spojenec z detstva, nech už bolo akékoľvek. Mala by som niečo urobiť..
„O chvíľu sa vrátim,“ odvetím ja namiesto pozdravu.
Nečakám, čo na to ona a vybehnem z izby von. Kričí za mnou, ale je mi to jedno. Niečo mi napadlo. Schody beriem po troch, s adrenalínovým vedomím, že stačí stúpiť o centimeter vedľa a pád by raz a navždy vyriešil všetky moje problémy. Opantáva ma vzrušenie z toho, čo plánujem urobiť. Ktovie, či by som sa odhodlala, keby mi môj muž nedal ultimátum. Buď on alebo ona. Neverila som, že to naozaj spraví. Ale odišiel. Naozaj.
Vďaka bohu, že žijeme v malom meste. To, čo potrebujem, zoženiem za necelú hodinu a hneď sa ženiem späť na kliniku. Neponáhľam sa kvôli sestre, len chcem byť čím skôr doma.
Konečne stojím pred ňou. Som rozrušená a asi sa aj prihlúplo usmievam. Ona je plná zlosti a asi sa chystá vychrstnúť na mňa hrču svojej žlče, no nestihne to.
„Dovolíš?“ začnem skôr, než stačí čokoľvek povedať. „Toto,“ neobratne jej z rúk vytrhnem môjho psieho dôverníka, „je moje. A toto,“ siahnem do jednej z tašiek, „som kúpila tebe.“ Podávam jej novučičkého mäkučkého plyšového psíka. Je krásny, krajší ako ten môj. Zjavne je zaskočená, lebo mlčí. Dokonca môj darček pohŕdavo neodhodí, len ho mechanicky vezme do rúk. Pozerá pritom na mňa tak uprene, až sa na moment preľaknem, či jej tým nespôsobím ďalší kolaps. Ale nie. Možno len čaká nejaké vysvetlenie.
Namiesto toho sa s ňou narýchlo rozlúčim a nechám ju tam samu aj s jej prekvapením. Veď aj zajtra je deň a ja tu budem. Už trochu iná ako obvykle, ale budem.
A poviem jej, nech sa začne starať o seba sama, lebo ja sa musím postarať o seba. Áno, poviem jej to. Asi nie dnes, ani zajtra. Ale poviem. Vážne. Len čo sa mama dozvie pravdu. O tej brošni. Že to ja som ju stratila. Už veľmi, veľmi dávno. Že som sa bála jej to povedať. A neskôr hanbila priznať, že som jej klamala. Že sestra o tom vedela a často mi to „pripomínala“. Aspoň spočiatku, neskôr už nemusela. Bála som sa. A hanbila. Áno. Poviem jej to. Raz jej to poviem. Čoskoro. A potom ...
***
Stierače upratujú dobiedzavé kvapky a celou cestou udávajú tempo mojim myšlienkam. Je toho dosť, čo by som mohla robiť inak ako doteraz. Ako napríklad dnes, keď som zašla do psieho útulku, hoci ma v hlave sprevádzal dotieravý hlas, že pes do paneláka nepatrí.
Patrí, nepatrí. Zhlboka sa nadýchnem. Pohladkám hlavu malého chlpáča, zvedavo aj zmätene vykúkajúcu z  tašky na vedľajšom sedadle. Uložím k nemu plyšového súkmeňovca a v dlhom výdychu zacítim závan nádeje, že možno, raz, snáď bude všetko tam, kde má byť. Aj my.


B.b. Fisher, tajomstvom zahalený autor pekných poviedok a spoluautor románu Minulosť ťa dostane , ktorý bol spoločným projektom vydavateľstva Evitapress a portálu www.martinus.sk

Marci V. K. : Ako sa Laura s Baškou rady mali alebo Pes terapeut

Konečne mi zazvonil budík a tak trochu naštvane a ľahostajne zároveň, som sa po ňom načiahla. Už nezvoní. Len ručička ukazujúca sedem hodín mi pripomína, aby som prestala rozjímať a radšej kopla do vrtule, aby som stihla prísť do práce aspoň raz v týždni načas.

V terapeutickej miestnosti ma už čakala päťročná Laura. Jej nádherné jantárovo sfarbené oči a šibalský úsmev prezrádzali, že dnes má dobrú náladu. A to vycítila i Baška, ktorá jej znenazdania začala oblizovať prsty na rukách. Vždy som obdivovala jej nebojácnosť a rozhodnosť, ktorou si dokázala v sekunde každého získať a omotať okolo svojho psieho chvostíka. A možno to bolo iba preto, že bola na to trénovaná. Po chvíľke zamierila k Laurinkinej tváričke. Pohľady sa im stretli, no Laura vycúvala. Nebolo to prvý raz. Nie všetky deti s detskou mozgovou obrnou dokážu udržať očný kontakt. A nielen oni. Ja pohľadom unikám vždy, keď mi ktosi z mužských radov lichotí. Ale poviem úprimne, nie je to až tak často.

Laurinka je v celku radostné dieťa. Niekedy, keď je však plačlivá a nespokojná, vyžaduje si prítomnosť svojej mamky. Rada sa nechá pestovať v jej rukách no po chvíli sa vždy upokojí. I keď nevidí a je pripútaná k posteli, nevie sa sama prevrátiť a ani sedieť, má veľmi dobre vyvinutý sluch. Počuje všetko a veľmi dobre reaguje. Ak k nim na návštevu prídu známi ľudia, ktorých pozná podľa hlasu, vyžaruje z nej kľud a spokojnosť. Rozozná ľudí, ktorí sú dobrí a zlí, na dobrých reaguje pokojne a pri zlých plače, je nepokojná, rozrušená. Každú nedeľu jej mamina pustí detskú reláciu v rádiu, a Laura úžasne reaguje na hlasy detí, na ich spev. Zväčša spozornie a čaká, kedy sa jej deti prihovoria priamo k nej. A tak si ju získala aj Baška, prihováraním psou rečou.

Tak ako aj jej rodičia, aj ona má rada psíkov. Pomáhajú jej pri epileptických záchvatoch aj pri uvoľňovaní spasticity v nožičkách a ručičkách. Laura ani „ nedýcha“, ak je to malé chlpaté „čudo“, ako ona sama hovorí, v jej blízkosti. Na prvé stretnutie s Baškou Laurinka zareagovala veľmi dobre. Bola prekvapená, keď zbadala, či skôr cítila pri sebe šteniatko. Baška jej oblizovala rúčky a Laura sa čudovala. Postupne som k nej začala Bašku dávať do postieľky. Už po chvíli sa k sebe túlili a stali sa z nich nerozluční priatelia. Spoločne sme pre Bašku zložili aj básničku:

Bola som sama,
no dnes to už tak nie je,
dnes už teba mám,
TEBA, kto ma hreje.

Aj keď stále iba ležím,
rúčku, nôžku neotočím,
mám možno to, čo iným chýba
Bašku psíka, pomocníka.

Tá je so mnou vždy keď treba,
odvahu mi neraz pridá,
telo, dušu uzdravuje
ja jej za to poďakujem.

Spolu sa hráme, maznáme,
spoločne šťastný život hľadáme.
Že ju ľúbim to vie iste,
priateľky sme už teraz nerozlučné.

Neraz bola Laura úplne potichu, takpovediac ani nedýchala, len oči mala otvorené dokorán a čakala, kedy sa šteniatko zobudí. Keď vstala, tak začala rozprávať „Teta, Baška je hore“. Každé naše stretnutie čaká kedy jej dám Bašku opäť do postieľky, aby mohli spolu spať. A Baška cíti, že Laurinkina láska je skutočná a silná, tak býva pri nej spokojná.
Po chvíli mi pohľad spadol na hodiny, čo signalizovalo, že do konca nášho stretnutia zostáva ešte dvadsaťpäť minút.
Laura leží na posteli, pomaly k nej opätovne prikladám Bašku. Tá dotykmi a sústredeným pohľadom sleduje jej pomalé a plynulé dýchanie, pričom sa snaží sústrediť na tlkot srdca, intenzitu dýchania, postupne uvoľňuje svalstvo, snaží sa čo najviac relaxovať. A Laura, na oplátku, môže pri tom pomalým a plynulým pohybom hladiť srsť svojho najobľúbenejšieho psíka.
Pri pohľade na ne dve som dojatá. Keď si uvedomím, že na začiatku terapie bola Laura zapolohovaná v ľahu na chrbte s ďalším potrebným vypodložením a až oveľa, oveľa neskôr dokázala ležať na boku, jej súčasná poloha je pre mňa zadosťučinením. Polohovanie zmiernilo spasticitu svalov jej dolných končatín. Nasledovalo cvičenie jemnej motoriky. Laura sa pokúšala kŕmiť Bašku najskôr z vystretej dlane, neskôr zo štipky. Cieľom bolo znížiť spasticitu v oblasti vlastnej ruky, k čomu prispelo aj olizovanie jej dlane psíkom pri kŕmení. Držaním piškóty v štipke sa následne zlepšoval jej úchop.
Keď sa Laura učila a niečo jej nešlo hneď na prvýkrát, prichádzal plač i hnev, nespokojnosť. Keď sa rozplakala, Baška vyskočila k nej a začala ju oblizovať a upokojovať suchým a drapľavým psím jazýčkom. Vtedy prišlo Laurinkine prvé kopnutie.
„Laura, ten psík nevie, prečo sa hneváš, nevie, čo ti je, chce sa s tebou spriateliť“, neraz som k nej prehovárala počas našej terapie.
Po dvoch-troch výbuchoch hnevu a zlosti pochopila a začala spolupracovať, oblizovanie odplácať jemnými dotykmi a spokojným „brumkaním“.
Keďže zatiaľ nebol vypracovaný žiadny štandardný systém na hodnotenie efektu canisterapie, jej výsledky sa hodnotia na základe pozorovania a subjektívneho hodnotenia zo strany jej rodičov, alebo z pohľadu nás, terapeutov. Preto pri pohľade na Lauru dokážem povedať, že využitie živočíšneho tepla pôsobí na Lauru uvoľňujúco a relaxačne. Baška pre ňu nie je iba pes, je pre ňu priateľom, cíti jej šťastie i nepokoj, dokonca vie svojim „vrtením a brechaním“ upozorniť na blížiace sa Laurinkine epileptické záchvaty. Je to jej psí pomocník, pes terapeut.

Dnes som si viac než istá, že najväčšou chybou lekárov by bolo, kedy sa usilovali oddeliť liečbu tela od duše a našim najväčším hriechom by bola ľahostajnosť, pretože nie je na svete krajší pocit, než ten, keď vyčarujete úsmev aspoň na jednej detskej tváričke. A preto všetky Bašky a ostatné štvornohé pomocníčky vynášam na ten najvyšší piedestál...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

December 18, 2010

Zuzka Kuglerová: Príbeh zo života (jedného vlka)

Keby Bonka vedela písať, určite by si podala do novín inzerát: „Hľadám svorku, ktorá by ma prijala za svoju. Je celkom jedno, či bude psia alebo ľudská.“ Keďže však Bonka bola niečo medzi ovčiakom a vlkom, je jasné, že si inzerát podať nemohla. vlcaMala len dva mesiace a za sebou dlhú cestu vlakom. Z mamy si pamätala iba pach. V nozdrách jej zostala aj ďalšia vôňa, akási zmes jazera, pučiacej trávy a kvitnúcich hrušiek.

Jej osud zmenil jeden telefonát. Ktosi povedal, že ju chce. Spotené mužské ruky, ktoré jej nosievali jesť, ju vybrali spomedzi klbka ďalších šteniat, dali ju do krabice a odniesli na stanicu. Hodinu, ktorá prišla potom, prespala, takže sa vôbec nepamätala na pravidelný náraz kolies o koľajnice a modré pásy neba, ktoré sa mihali za oknom. Vlak meškal. Ona a tie spotené ruky prišli na miesto stretnutia neskôr ako mali. Možno preto tam na nich nikto nečakal. Spotené ruky ju naposledy pohladkali po mamou voňajúcom kožúšku a navždy zmizli z jej života. Bonka zostala ležať v krabici na stanici. Žalostne zakňučala. Zastavilo sa pri nej zopár nôh, ale nikto sa k nej nesklonil a nezobral ju do náruče. Po dni čakania Bonka vyliezla z krabice a dala sa na dlhú púť. Mala šťastie. Hneď za stanicou našla záhradu. V záhrade dvoch Dvojnohých, Jeho a Ju. A ešte niekoho, kto sa veľmi podobal na jej mamu. Bola to dôstojná, krásna vlčica, so svetlohnedou srsťou a ligotavými očami. Mala aj meno, Aria. Bonka sa skrčila v kroví pred záhradou. Pozorovala odtiaľ vlčicu. Páčilo sa jej všetko, čo robí, ako pije, ako je, aj ako sa rozvaľuje v búde. Bola tým taká nadšená, že ani nezbadala jedného z Dvojnohých, ktorý sa k nej sklonil. Vytiahol šteniatko z krovia a položil ho na trávnik.

Arii sa sprvu nepáčilo, že Bonka vkročila do jej prísne stráženej záhrady. Tri dni na ňu vrčala. Na štvrtý deň ju vzala na milosť. Bolo to vtedy, keď sa jej Bonka zahryzla do chvosta a a pustila ho, až keď sa s ňou Aria začala hrať. Odvtedy považovala Aria Bonku za svoje šteňa. Tu by sa mohol Bonkin príbeh skončiť, keby tam neboli dvojnohí. Tí po dvoch týždňoch prišli na to, že chovať dvoch psov je priveľa. A tak Bonka znovu poputovala do krabice. Neocitla sa na stanici, ale pred veľkým obchodným domom. Chodili okolo nej ďalší Dvojnohí, ale vôbec si ju nevšímali. Snáď by tam zomrela hladom, keby krásna svetlo srstá vlčica s ligotavými očami neoplakávala svoje adoptované mláďa. Len čo zmizlo zo záhrady, začala žalostne kňučať. Zavýjala a skučala, kým jej ON nepripevnil na šiju obojok a nevydali sa spolu hľadať odložené šteňa. Aria ho zacítila už na diaľku. A keďže bola mama ako sa patrí, odtrhla sa z obojka, rozbehla sa ku krabici, sadla si vedľa nej a nepohla sa odtiaľ, až kým ON a ONA nevzali Bonku nazad do záhrady. Tam mohlo šteňa ďalej rásť. Zistilo, že ON a ONA nie sú až takí nevšímaví, ako ostatní Dvojnohí. Často ju hladili po kožúšku. Prežila s nimi celé leto.

Práve vtedy, keď sa zdalo, že jej budúcnosť už nemôže nič ohroziť, sa stalo niečo strašné. Jeden z Dvojnohých stratil zamestnanie. ON a ONA si sadli spolu za stôl a počítali, na čom ušetriť. Vyšlo im, že už nemôžu chovať dvoch psov. S ťažkým srdcom sa rozhodli, že Bonka sa musí o seba postarať sama. Tento krát pre ňu nevybrali miesto pred obchodom, ale v lese. Navrhla to ONA, dúfala totiž, že Bonka naďabí na psích zatúlancov, ktorí ju príjmu za svoju. Vyložili ju na čistinku uprostred lesnej hlbočiny a odišli. ONA to odhadla správne, naozaj tam bola psia rodinka, zatúlaná sučka a jej dve mláďatá. No ani im sa Bonka nepáčila. Jedno z mláďat, psík, síce podišiel až k nej, no sučka ho chytila za kožu na krku a vliekla do brloha. Bonka sa ťarbavo vybrala za nimi. Cudzia sučka na ňu zavrčala a odohnala ju preč. Vtedy si Bonka spomenula na svoju adoptívnu mamu, Ariu. Začala žalostne zavýjať.

Čuduj sa svete, Aria jej zavýjanie začula, hoci bola vzdialená od Bonky na hodinu jazdy autom. Rozrazila bránku záhrady a rozbehla sa za Bonkiným hlasom. Do rána boli obe nazad. ON sa síce hneval, ale ONA sa smiala a rozhodla, že keď sa Aria nechce vzdať svojho adoptívneho mláďaťa, musí sa vzdať polovičky každodenného prídelu. ON a ONA sa potom o Bonke dlho do noci rozprávali. Uvažovali nad jej osudom. Chovať dvoch psov totiž pre dvojnohých naozaj nie je jednoduché. Napokon ju prijali za svoju.

Bonka sa však do roka a do dňa rozhodla pre iný osud. Bola so svojou adoptívnou mamou Áriou a Dvojnohými práve na dlhej prechádzke. Riadením náhody sa ocitli na tom istom mieste, kde ju ON a ONA pred dvanástimi mesiacmi vyložili z auta. Dvojnohí rozprestreli deku na trávu a bláznili sa na nej. Aria v celej svojej kráse a dôstojnosti sedela vedľa nich. Nikto si nevšimol, že z lesa ich pozoruje pár psích očí. Nikto, okrem Bonky. Bol to ten psík, ktorého mama pred rokom schmatla za kožu na krku a odvliekla do brlohu. Bonka ho zacítila. Zdvihla ňufák a zajastrila ušami. V tej chvíli bola taká krásna, žeby sa do nej zamilovali všetci zatúlaní psi z okolia. Rozbehla sa do hĺbok lesa a zvítala sa so svojím dávnym známym. Pes ju oňuchal, olízal a jemne sa jej zahryzol do chvosta. V psej reči to znamenalo: stále som veril, že prídeš… Bonka krátko zavyla. Bol to jej posledný pozdrav, rozlúčka s Áriou, či skôr otázka: nechceš ísť so mnou? Ária však zostala pri Dvojnohých. ON a ONA dlho čakali na Bonku. Odišli až potom, keď pochopili, že sa už nikdy nevráti.


Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.

December 12, 2010

Soňa Tomšíková: Džek

Valčík byl toulavý psík
Ten uměl dát najevo svůj dík.
I za malé sousto, které kdosi mu dal,
zatančil Valčík, a utíkal dál ...
Měl rodokmen bez zvučných jmen,
jen psí život, malý psí sen.
Někde u popelnic měl luxusní skrýš,
koho by napadlo, aby šel blíž
Já mu povídám, pejsku, jsme dva,
Vždyť každý někoho má.
Po lásce, jak víš, je ten největší hlad,
Někoho milovat, aby někdo měl
hrozně rád ...
[Lenka Filipová – Toulavý valčík]


***************

Náhlivo a v strese som vybehla ráno z domu, preklínajúc všetko zodpovedné za to, že opäť raz zasa meškám...
Už vo výťahu som rozmýšľala, či tam bude.
BOL.
Sedel na svojom obvyklom mieste, ako už pár dní, každé ráno, pred dverami potravín, ktoré sú hneď vedľa nášho domu. Každým otvorením dverí sa postavil, vrtiac chvostíkom, netrpezlivo očakávajúc svojho pána či pani. Biela snehová vločka, čierne uško, čierny chvostík, rasa pre mňa, laika v psích plemenách, neidentifikovateľná. Asi najskôr nejaký guľášik. Kým som obehla auto, oškrabala námrazu, neušlo mojej pozornosti jeho smutné očakávanie a sklamanie, keď sa v dverách neobjavila očakávaná osoba a on si opäť smutne sadol a trpezlivo čakal...
Nasledujúcich niekoľko rán sa čierne uško pred dverami potravín neobjavilo a ja som zabudla.
Až o niekoľko dní neskôr. Vychádzala som predvečerom z potravín s operatívnym rýchlym nákupom a ponáhľala sa domov. A koho nevidím. Bol tam. Malá snehová vločka -čierne uško sedelo na svojom obvyklom mieste. Z blízka sa nedal nevšimnúť jeho zanedbaný výzor a smútok v očiach. V nádeji sa postavil, keď sa dvere predo mnou roztvorili a ja som vyšla z obchodu, a opäť sa apaticky otočil, ľahol si k smetnému košu pred obchodom, ňufák položil na predné labky. Čakal.
Zostala som stáť. „A ty si čí kamoš?“ snažila som sa nadviazať rozhovor, rozmýšľajúc, či mu budem vôbec stáť za povšimnutie. Ďalej ležal, len nepatrne zavetril smerom ku mne.
„Teta, on je tu každý deň, čaká“ poinformoval ma asi desaťročný chlapec s tatrankou v ruke.
Vyzeral tak zúbožene.
Ten pes, nie chlapec.
Zblízka už snehovú vločku vôbec nepripomínal, a ak aj, tak poriadne ufúľanú. Zložila som tašku s nákupom a vyhrabala balíček so šunkou, zaznamenala som mierny záblesk záujmu v jeho očiach. Keď som mu podala prvý plátok chvatne ho zožral , očakávajúc pokračovanie hostiny a o chvíľku bol dvestogramový balíček fuč. Po celý čas, čo sa čierne uško hostilo našou večerou, som v strehu očakávala, že každú chvíľu na mňa zaútočí majiteľ, že prečo kŕmim cudzieho psa.
Nikto nezaútočil, a ani nikto, koho by vítalo čierne uško z potravín nevyšiel. Iba čierne uško mi olízalo dlane vlhké od plátkov šunky. Musel byť poriadne hladný.
„Už musím ahoj“, poinformovala som čierne uško a zanechala ho tam, kde bol.
Doma mi neschádzal z mysle. Tak asi po hodine, som porozprávala o čiernom ušku mojej pubertálnej dcére. Pozrela na mňa nešťastne a okamžite sa vybrala na prieskum pred dvere potravín vyzbrojená párkami.
Neprešlo ani desať minút a bola späť doma. Nie však sama. Pán čierne uško váhajúc vkročil do nášho príbytku, oňuchal hosťovské papuče a nezistiac žiadne závadné pachy, bez vyzvania sa vybral na exkurziu po byte.
Zrejme spokojný s tým čo videl a cítil, sa nakoniec zvalil na zem v hale v kúte, vedľa vysokého prúteného koša a labku si položil cez ňufák. Odtiaľ nás pozoroval.
Spomenula som si prednášku o geopatogénnych zónach a o psoch, ktorí vedia identifikovať tie energeticky pozitívne. Hm, no niečo na tom bude, lebo každá doterajšia psia návšteva, si vybrala za miesto odpočinku práve kút pri koši.
„Mami nič nehovor!“ umlčala ma dcéra hneď, ako videla, že som sa nadýchla a chystám sa protestovať, „je to túlavý a opustený psík“.
V tom  momente mi v ušiach zazneli slová pesničky od Lenky Filipovej o túlavom psíkovi...
Tak čo som jej mohla na to povedať? Myslela som si, že roky žobronenia o to, aby som jej kúpila malého chlpáča, už máme dávno za sebou a užila som si toho naozaj statočne. A ešte statočnejšie som tomu niekoľko rokov odolávala, používajúc argumenty typu, aké je surové a bezohľadné, keď chovajú psíka v panelákovom byte ľudia, ktorí odchádzajú z domu ráno pred ôsmou a vracajú sa popoludní po štvrtej. Naša dvojčlenná domácnosť žiaľ fungovala presne takto.
Moja dcéra napriek tomu pravidelne žiadala Ježiška srdcervúco listom každý rok o malé šteniatko, zahŕňala túto prosbu aj do svojich večerných modlitieb a dala si záležať, aby som to každý večer počula. Nenápadne-nápadne mi podsúvala časopisy s článkami, kde sa písalo, aký je pes vhodný spoločník pre dieťa - jedináčika a ja som to vytrvalo ignorovala.
Stihla som sa dozvedieť aj to, ako sa nestarám o jej správny psychosomatický rozvoj a vychovávam z nej egoistického jedinca, potláčam jej individualitu, vystavujem ju frustrácii a podobné múdrosti vyčítane z odborných časopisov a kníh.
Napriek všetkým argumentom som zostala chladne neoblomná.
Moju snahu presvedčiť ju, že starať sa o psíka nie je len tak, že to nie je len tvor na hranie, som sa pokúsila demonštrovať aj tým, že v jedno upršané a ufúkané sobotňajšie ráno som ju zobudila o pol siedmej a ukázala jej, nášho suseda, jej kamaráta, ako sa krčí pod bránou a venčí ich psa, netrpezlivo podupkávajúc a okrikujúc ho, aby už vykonal čo má a on sa mohol vrátiť konečne domov do teplej postele. Nezabralo.
Aby si mohla vyskúšať na živo, aké to naozaj je, ponúkla som kolegyni hľadajúcej opateru počas ich dovolenky pre dvoch roztomilých yorkshirských teriérov, našu domácnosť na dva týždne ako psí hotel. Po pár dňoch psej starostlivosti z môjho potomka nadšenie z ranného vstávania opadlo a téma pes, bola u nás našťastie na dobro zažehnaná...
Až dodnes...
Do obľúbenej misky z detstva s očkami, noštekom a úsmevom, zakúpenej pôvodne pre účely „krupicová kaša“ mu naliala vodu a pozrela sa na mňa tak, že som sa už iba mohla tváriť, že bude úplne normálne, ak vytiahne zo skrine aj starodávny a opatrovaný porcelán po prababičke.
Aby som sa necítila ako úplný odľud, v komore som prebrala v koši staré ručne tkané koberce, jeden vybrala a s povzdychom vytiahla aj detskú ružovú deku, ktorú som mala pôvodne v úmysle zachovať pre vnúčatá a venovala som to nášmu novému spolubývajúcemu. Spolubývajúci zaľahol, dvakrát slastne odfúkol, párkrát sa pohniezdil, otočil a v tom momente spal.
Zodpovedne som si na internete naštudovala, čo taký chlpáč potrebuje, ale moja dcéra ma ubezpečila, že ona to má v malíčku a nech to nechám na ňu.
Na druhý deň sme vlastnili kefu na psie chlpy, šampón, špeciálnu psiu misku, vrece granúl, psie keksy, nejaké vitamínové psie kostičky, obojok a vodítko.
Trauma z kúpania čierneho uška, po naštudovaní odborného postupu, sa nakoniec traumou ani nestala, zvládli sme to v pohode, akurát sa odmietol fénovať, otriasol vodu na parkety a bolo.
Ja som vyutierala dlážky a tiež bolo.
„Budeme ho volať Džek“ rozhodla moja dcéra po dlhšom výbere psích mien, na ktoré náš spolubývajúci vôbec nereagoval. A pán Džek, voňavý a stále mokrý, zdvihol jedno ucho, otvoril len jedno oko a slastne pokračoval v driemaní.
Na večeru plná miska tých najkvalitnejších granúl. Obdaril nás zúboženým psím pohľadom, ktorý hovoril: „To čo ste mi to preboha dali?“ a otočil sa k miske zadkom, dávajúc na javo, že neprehltne ani jedno sústo.
Nakoniec sme sa mu zavďačili miskou trojdňového guľášu a pochopili, že Džek preferuje výlučne domácu stravu a žiadne umelé náhrady psej výživy. Uvedomila som si, že skončili moje zlaté časy a kým pubertálnej dcére stačí na večeru už len mrkva, jediný chlap v našej domácnosti pán Džek, bude vyžadovať teplé večere.
Zamilovala som sa do neho hneď, lebo na rozdiel od mojej dcéry sa stal vďačným stravníkom takmer všetkého, čo som mu v nadchádzajúcom období uvarila.
Ďalší deň sme absolvovali prehliadku u veterinára, zaplatili vitamínové injekcie na posilnenie organizmu a dopriali mu odčervovaciu kúru. Odniesli sme si informáciu, že pán Džek má približne 5-6 rokov.
Hneď na začiatku som stanovila prísne zásady, čo nový podnájomník môže a čo nie. Oboznámila som s nimi nielen dcéru, ale najmä pána psa.
Môžem len povedať, že pán Džek od začiatku zo zásady porušoval všetky moje zásady a onedlho mohol všetko, vrátane zahrievania nôh nad ránom v našich posteliach.
Ak sme sedeli pri stole, bolo samozrejmé, že tretia stolička je jeho a sedel pri stole zároveň s nami
Ku cti mu slúži, že ani raz si náš príbytok, čiže svoje nové teritórium, neoznačkoval spôsobom tak príznačným pre psiu rasu a trpezlivo čakal, kým ho zoberieme z bytu na prechádzku a na miesto tomu určené.
Zničené a ohryzené moje jediné spoločensko-divadelné lodičky a dcérine značkové tenisky nebudem ani spomínať, lebo uznávam, že je to naša chyba, že sme ich včas neodložili z dosahu jeho zubov.
Inak sa správal priam vzorne, žiadne hysterické či neurotické správanie nám neprezentoval.
Ubezpečovala som samú seba, že to preto, že vyrastá v zdravom prostredí a nemá to od koho odpozorovať. Ochotne a so záujmom sa zúčastňoval všetkých rodinných aktivít. Dokonca viac ochotne ako môj potomok - puberťáčka...
A bol za to patrične chválený. Pán Džek si na pochvalu mimoriadne potrpel, okrem toho že bol osobnosť, bol aj tvor mimoriadne samoľúby a závislý na pochvale.
Tak sme si na seba zvykli a žilo sa nám spolu dobre.
Majitelia psov vedia o čom teraz píšem... pes – priateľ človeka, bezhraničná oddaná psia láska, vždy ochotný vás vypočuť, víta vás s nadšenými výskokmi a radosťou, neodvráva, neprotestuje.
No nemilujte ho.
Náš pán Džek, náš domáci miláčik, ktorý okamžite pochopil, že ako jediný muž v domácnosti, musí chrániť nás krehké ženy a aj sa toho hneď od začiatku ujal.
Pozitívne na tom bolo, že naša večne nespokojná suseda prestala u nás pravidelne vyzváňať a stále sa na niečo sťažovať, keďže ju Džek zakaždým výstražným vrčaním odohnal od našich dverí.
V tomto momente sa v rozprávkach píše: Žili šťastne, až kým nepomreli....
V rozprávkach....

**************

Ponáhľajúc sa z obchodu mi jedného dňa padol zrak na plagát prilepený zvonku na posuvných dverách. Na čiernobielej fotokópii sa na mňa usmieval z plagátu náš pán Džek a pod ním telefónne číslo na niekoho, kto ho hľadá.
S boľavou dušou rozbitou na cimpr campr, napriek protestom mojej dcéry, som to číslo použila.
Pôvodná pani majiteľka aj so svojím vnukom, sa dostavila do dvadsiatich minút a šťastne sa zvítali s pánom Džekom, vlastným menom Beny. Ten kňučal a krútil sa na mieste, skákal a štekal o dušu psiu spasenú. Tak veľmi sa radoval.
Príbeh Džeka bezdomovca nadobudol podobu. Dozvedeli sme sa, ako starú pani jedného dňa odviezla sanitka z potravín priamo do nemocnice. A milý náš Džek zostal čakať svoju pani verne pred obchodom. Keď sme ho našli, bol už asi mesiac bezdomovcom. Po návrate z nemocnice ho začala jeho pani hľadať a už to vzdávali. Plágát na dvere obchodu bol už posledným pokusom.
Môj potomok uronil slzu nad nadchádzajúcou rozlúčkou s pánom Džekom, ale podozrievala som ju, že to skôr bola hra na city mladému mužovi, ktorý jej nakoniec navrhol,.že ak chce, môžu chodiť spolu večer venčiť.
Chcela.
Zbalila som Džekovi jeho nadobudnutú psiu batožinu a rozlúčili sme sa. Plakať som si zakázala... až potom... až neskôr bude čas.
Keď Džek- Beny odchádzal, zastal, obzrel sa, potom si na niečo spomenul a vrátil sa do kúta pri koši. Vytiahol zubami odtiaľ svoju ružovú deku a ťahajúc ju v papuľke sa opäť pobral k dverám.
Preložila som si to tak, že chce mať od nás niečo na pamiatku.
Asi tušil, ako ťažko som mu tú deku vtedy obetovala.

**************

Prešlo niekoľko mesiacov, pána Džeka stretávam s pani majiteľkou na prechádzke v parčíku za naším domom. Vždy sa patrične hlasno ohlási a prirúti, keď zbadá mňa, alebo moju dcéru.
Nezabudol na nás... a ani my na neho.
Chýba.
A ja som sa pristihla, že opäť pozorne sledujem všetkých chlpáčov sediacich pred potravinami a hľadám nového štvornohého bezdomovca...

Soňa Tomšíková, nenapraviteľná romantička snívajúca o dokonalosti tohto sveta a medziľudských vzťahov. Zúčastnila sa projektu vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere a jej poviedka vyšla v zbierke pod názvom Nevera "real" či "virtual".