December 19, 2010

b.b. fisher: Patrí - nepatrí

“Nie.”
“Mami, prosím!”
“Už som povedala. Nie.”
„Ale mami ..“
„Nie. A už dosť!“
„To nie je fér,“ urazene sa zvrtne, ruky prekríži na hrudi a dotknuto skriví pery. Moja dcéra. Čo ona vie o tom, čo je fér?
Neviem, koľký krát túto scénu prežívame odvtedy, čo sa naučila spojiť slová „chcem“ a „havo.“ Už ani nezvyšujem hlas. Len podvedome čakám, kým dokončí vetu a  potom odriekam svoj jednoduchý text. Naučila som sa nevnímať, čo hovorí a nepočítať, koľkokrát poviem nie. Tak či onak jej napokon môj hlas bez emócií oznámi, že pes do paneláka nepatrí. Znova. Tak ako mne moja mama. Och, ako som ju len za to nenávidela! Aj mňa moja dcéra znenávidí? Možno. Na nejaký čas, ale potom to pochopí. Určite áno. Veď aj ja som to nakoniec pochopila. Naozaj. Naozaj?
„Budem s ním chodiť von a budem sa oňho starať,“ otočí sa ku mne ešte raz s naivnou nádejou v hlase.
„Nie!“
„Mami, prosím! Aspoň toho maličkého, čo tety nosia v kabelke,“ nevzdáva to.
No hoci jej ústa naďalej vyslovujú srdcervúce prosby, oči prezrádzajú, že myšlienky sa už rozpŕchli ktohovie kam. Už nejde o psa. Je ako autíčko na zotrvačník. Keď sa raz natiahne, buď musí niekam dôjsť, alebo aspoň naprázdno „vytočiť“ kolieska. Tiež som to tak robila. Ešte pár zakňučaní a bude pokoj. A tak aj je. O chvíľu už sedí na zemi a napomína bábiky, aby nevyrušovali. Veď sú v škole. A ja si môžem vydýchnuť.
Veľká ručička na hodinách vďaka pokročilej artritíde zaškrípe. Je pol štvrtej. O štvrtej chodieva z práce manžel. Mimovoľne si povzdychnem a idem si poznačiť, že tie naše kuchynské kukučky treba namazať. A potom pôjdem. Kiežby sa stalo niečo, aby som nemusela.
„Čo sa deje?“
„Len bežný záchvat psej túžby.“
„Na to som sa nepýtal.“
„Nič. Všetko je v poriadku,“ zaklamem. On vie, že klamem. Ja viem, že on to vie.
„Jasné,“ zašomre, keď si cestou do spálne rozväzuje kravatu. Je to tak sexi! Niekedy sa za ním potichu prikradnem ako mačka a zozadu ho objímem. Len taký malý, nevinný, slastný prísľub na neskôr.
„Ja ťa nechápem,“ počujem ho zo spálne. „Prečo za ňou chodíš?“
Idem za ním a zatvorím dvere. Viem čo bude nasledovať a nechcem, aby to dcéra počula.
„Je to moja sestra. Preto.“
„Iste. Že sa vôbec pýtam.“
„Nebuď ironický.“
„Nebuď hlúpa.“
„Nie som.“
„Si! Ale asi ti robí dobre nechať sa ponižovať. A využívať. Celé roky.“
„To nie je pravda!“
„Čo nie je pravda? Že pribehneš hneď, keď zapíska? Že si pri nej ako poslušný pes, čo zúfalo čaká kocku cukru za splnený rozkaz?“
„Nerozumieš tomu.“
„No, aspoň na niečom sa zhodneme. Možno by si mi to mohla konečne vysvetliť.“
„Nemôžem. To by si nepochopil. Ty nemáš súrodencov.“
„Pochopiteľne. Ale vieš čo? Mám skvelý nápad! Ak to potrebuješ, môžem byť na teba občas hnusný a nemusíš kvôli tomu nikam chodiť!“
„To nie je od teba fér.“
„Možno nie. Ale ja sa už na to nemôžem pozerať.“
„Musím ísť.“
„Ó, áno, pokojne choď. Veď aj ona by isto za tebou chodila každý deň, keby si ty bola teraz na jej mieste.“
Mlčím. Viem, že by za mnou neprišla. Ale on tomu nerozumie. Nechcem to počuť. Ako ho poznám, nebolo to posledné slovo. Aj on má svoj zotrvačník.
„Bože! Veď si zobrala aj toho tvojho storočného psa!“ Au! Tento krát to zabolelo. Ani nevedel ako. Alebo áno?
Musel vedieť, že ten pes je to jediné, čo z mojej detskej izby neskončilo v bazári alebo na smetisku, keď mama predala náš dom. Tridsať rokov sa mu nezvratne ufúľalo v plyšovom kožuchu a oči mal toľkokrát vyšklbnuté, že sa už nedajú prišiť a len tak mu visia na kúskoch uvoľnených nitiek. A možno mu len stále vypadávajú z jamiek, keď vidí, čo sa deje naokolo. A isto je slaný. Od sĺz, ktoré som si doňho za celé tie roky odložila.
„Je to moja sestra!“ opakujem pomaly a veľmi, veľmi nahlas. Koho sa ale snažím prekričať?
Strhnem sa, keď vrznú dvere.
„Mami, s kým sa rozprávaš?“
„Prosím?“ nechápavo pozerám na svoje dieťa.
„Pýtam sa, s kým sa to rozprávaš,“ zopakuje, nezaujato stojac vo dverách.
„Ja ... s nikým. Choď sa prezliecť, už musíme ísť.“ Náhlivo vyjdem z izby a pobehujem po byte v snahe potlačiť omínajúce slzy a paniku, ktorá mi pulzuje v sluchách a rozlieva sa ako hustý med do celého tela. Panebože, preskočilo mi? Rozprávam sa sama so sebou. Teda s manželom. Lenže on tu nie je. On naozaj odišiel! Čo budem robiť?
Dcéru odvediem k susedke. Odrazu sedím v aute, hoci si nepamätám ako som sa doň dostala. Po tvári mi stekajú kvapky. Nie, nie sú to slzy. Vonku prší.
Mokré líca si uložím do dlaní. Všetko sa kazí. Moja mladšia sestra. Znova sa zahryzla do môjho života a znova ho rozožiera po kúskoch ako húsenica chrumkavý list. S rovnakým apetítom a účinkom. Prečo jej to dovolím? Už dávno to nie je drobný nedonosenec, ktorého bolo treba chrániť a neustále mu pomáhať. Tak prečo sa tomu neviem vzoprieť? Prečo s tým neprestane ona?
Možno, keby ešte žil otec. Alebo, keby som mame povedala pravdu, bolo by to lepšie. Nie. Lepšie nie. Len jednoduchšie.
***
„Dobrý deň,“ zdravím recepčnú na klinike.
„Dobrý deň. Už vás čaká.“ Je to súcit, čo počujem v jej hlase? Alebo ma ľutuje? Došľaka!
„Ďakujem,“ odpoviem zahanbene a so sklonenou hlavou miznem v chodbe.
Moja sestra. Vo svojej nekonečnej samoľúbosti neuniesla fakt, že ju niekto opustil. Navzdory jej krehkej kráse, podfarbenej ľstivo nežným hlasom a obrovskými očami s tým najlepšie predstieraným psím pohľadom, sa našiel muž, ktorý to zvládol a poslal ju tam, kam patrí a kam ja nemám odvahu ju porúčať. Nedokázala sa s tým vyrovnať. Zosypala sa.
Zavolali mne. Ako obvykle. A ja som bez váhania pribehla. Ako obvykle. Odvtedy prešiel mesiac a ja za ňou chodím každý deň. Každý jeden. A ona si je istá, že sa o všetko postarám. Ako obvykle.
„Meškáš!“ uštedrí mi výčitku namiesto pozdravu.
Zdvihnem hlavu a takmer sa začnem ospravedlňovať, no slová sa mi zastavia niekde na prahu pier, keď zbadám, ako majetnícky zviera v rukách môjho psa. Je to môj pes, dočerta! To ja som ho dostala na štvrté narodeniny. Jediná hračka, ktorú mi nevzala, lebo bol pre ňu príliš škaredý. Po dlhej dobe pocítim zlosť. Pozerám sa na ňu, ako tam sebaisto sedí, bez najmenšej pochybnosti, že by som tam nemusela byť.
Nevdojak si spomeniem na maminu brošňu. Taký malý farebný kvietok. Kúsok jej detstva, v ktorom sedela svojej babke na kolenách, kým ho skrivenými prstami a paličkami vyčarovala pred jej očami. Ošumelá spleť cverien, ktorá jej dodnes vháňa slzy do očí, keď si na ňu spomenie. Roky ho nevie nájsť. A mne je to ľúto. Pretože jej z detstva nič iné neostalo. Naozaj nič. Všetko ostatné ľahlo popolom aj s domom jej rodičov. Lenže môj pes je stále tu. Môj spojenec z detstva, nech už bolo akékoľvek. Mala by som niečo urobiť..
„O chvíľu sa vrátim,“ odvetím ja namiesto pozdravu.
Nečakám, čo na to ona a vybehnem z izby von. Kričí za mnou, ale je mi to jedno. Niečo mi napadlo. Schody beriem po troch, s adrenalínovým vedomím, že stačí stúpiť o centimeter vedľa a pád by raz a navždy vyriešil všetky moje problémy. Opantáva ma vzrušenie z toho, čo plánujem urobiť. Ktovie, či by som sa odhodlala, keby mi môj muž nedal ultimátum. Buď on alebo ona. Neverila som, že to naozaj spraví. Ale odišiel. Naozaj.
Vďaka bohu, že žijeme v malom meste. To, čo potrebujem, zoženiem za necelú hodinu a hneď sa ženiem späť na kliniku. Neponáhľam sa kvôli sestre, len chcem byť čím skôr doma.
Konečne stojím pred ňou. Som rozrušená a asi sa aj prihlúplo usmievam. Ona je plná zlosti a asi sa chystá vychrstnúť na mňa hrču svojej žlče, no nestihne to.
„Dovolíš?“ začnem skôr, než stačí čokoľvek povedať. „Toto,“ neobratne jej z rúk vytrhnem môjho psieho dôverníka, „je moje. A toto,“ siahnem do jednej z tašiek, „som kúpila tebe.“ Podávam jej novučičkého mäkučkého plyšového psíka. Je krásny, krajší ako ten môj. Zjavne je zaskočená, lebo mlčí. Dokonca môj darček pohŕdavo neodhodí, len ho mechanicky vezme do rúk. Pozerá pritom na mňa tak uprene, až sa na moment preľaknem, či jej tým nespôsobím ďalší kolaps. Ale nie. Možno len čaká nejaké vysvetlenie.
Namiesto toho sa s ňou narýchlo rozlúčim a nechám ju tam samu aj s jej prekvapením. Veď aj zajtra je deň a ja tu budem. Už trochu iná ako obvykle, ale budem.
A poviem jej, nech sa začne starať o seba sama, lebo ja sa musím postarať o seba. Áno, poviem jej to. Asi nie dnes, ani zajtra. Ale poviem. Vážne. Len čo sa mama dozvie pravdu. O tej brošni. Že to ja som ju stratila. Už veľmi, veľmi dávno. Že som sa bála jej to povedať. A neskôr hanbila priznať, že som jej klamala. Že sestra o tom vedela a často mi to „pripomínala“. Aspoň spočiatku, neskôr už nemusela. Bála som sa. A hanbila. Áno. Poviem jej to. Raz jej to poviem. Čoskoro. A potom ...
***
Stierače upratujú dobiedzavé kvapky a celou cestou udávajú tempo mojim myšlienkam. Je toho dosť, čo by som mohla robiť inak ako doteraz. Ako napríklad dnes, keď som zašla do psieho útulku, hoci ma v hlave sprevádzal dotieravý hlas, že pes do paneláka nepatrí.
Patrí, nepatrí. Zhlboka sa nadýchnem. Pohladkám hlavu malého chlpáča, zvedavo aj zmätene vykúkajúcu z  tašky na vedľajšom sedadle. Uložím k nemu plyšového súkmeňovca a v dlhom výdychu zacítim závan nádeje, že možno, raz, snáď bude všetko tam, kde má byť. Aj my.


B.b. Fisher, tajomstvom zahalený autor pekných poviedok a spoluautor románu Minulosť ťa dostane , ktorý bol spoločným projektom vydavateľstva Evitapress a portálu www.martinus.sk

Marci V. K. : Ako sa Laura s Baškou rady mali alebo Pes terapeut

Konečne mi zazvonil budík a tak trochu naštvane a ľahostajne zároveň, som sa po ňom načiahla. Už nezvoní. Len ručička ukazujúca sedem hodín mi pripomína, aby som prestala rozjímať a radšej kopla do vrtule, aby som stihla prísť do práce aspoň raz v týždni načas.

V terapeutickej miestnosti ma už čakala päťročná Laura. Jej nádherné jantárovo sfarbené oči a šibalský úsmev prezrádzali, že dnes má dobrú náladu. A to vycítila i Baška, ktorá jej znenazdania začala oblizovať prsty na rukách. Vždy som obdivovala jej nebojácnosť a rozhodnosť, ktorou si dokázala v sekunde každého získať a omotať okolo svojho psieho chvostíka. A možno to bolo iba preto, že bola na to trénovaná. Po chvíľke zamierila k Laurinkinej tváričke. Pohľady sa im stretli, no Laura vycúvala. Nebolo to prvý raz. Nie všetky deti s detskou mozgovou obrnou dokážu udržať očný kontakt. A nielen oni. Ja pohľadom unikám vždy, keď mi ktosi z mužských radov lichotí. Ale poviem úprimne, nie je to až tak často.

Laurinka je v celku radostné dieťa. Niekedy, keď je však plačlivá a nespokojná, vyžaduje si prítomnosť svojej mamky. Rada sa nechá pestovať v jej rukách no po chvíli sa vždy upokojí. I keď nevidí a je pripútaná k posteli, nevie sa sama prevrátiť a ani sedieť, má veľmi dobre vyvinutý sluch. Počuje všetko a veľmi dobre reaguje. Ak k nim na návštevu prídu známi ľudia, ktorých pozná podľa hlasu, vyžaruje z nej kľud a spokojnosť. Rozozná ľudí, ktorí sú dobrí a zlí, na dobrých reaguje pokojne a pri zlých plače, je nepokojná, rozrušená. Každú nedeľu jej mamina pustí detskú reláciu v rádiu, a Laura úžasne reaguje na hlasy detí, na ich spev. Zväčša spozornie a čaká, kedy sa jej deti prihovoria priamo k nej. A tak si ju získala aj Baška, prihováraním psou rečou.

Tak ako aj jej rodičia, aj ona má rada psíkov. Pomáhajú jej pri epileptických záchvatoch aj pri uvoľňovaní spasticity v nožičkách a ručičkách. Laura ani „ nedýcha“, ak je to malé chlpaté „čudo“, ako ona sama hovorí, v jej blízkosti. Na prvé stretnutie s Baškou Laurinka zareagovala veľmi dobre. Bola prekvapená, keď zbadala, či skôr cítila pri sebe šteniatko. Baška jej oblizovala rúčky a Laura sa čudovala. Postupne som k nej začala Bašku dávať do postieľky. Už po chvíli sa k sebe túlili a stali sa z nich nerozluční priatelia. Spoločne sme pre Bašku zložili aj básničku:

Bola som sama,
no dnes to už tak nie je,
dnes už teba mám,
TEBA, kto ma hreje.

Aj keď stále iba ležím,
rúčku, nôžku neotočím,
mám možno to, čo iným chýba
Bašku psíka, pomocníka.

Tá je so mnou vždy keď treba,
odvahu mi neraz pridá,
telo, dušu uzdravuje
ja jej za to poďakujem.

Spolu sa hráme, maznáme,
spoločne šťastný život hľadáme.
Že ju ľúbim to vie iste,
priateľky sme už teraz nerozlučné.

Neraz bola Laura úplne potichu, takpovediac ani nedýchala, len oči mala otvorené dokorán a čakala, kedy sa šteniatko zobudí. Keď vstala, tak začala rozprávať „Teta, Baška je hore“. Každé naše stretnutie čaká kedy jej dám Bašku opäť do postieľky, aby mohli spolu spať. A Baška cíti, že Laurinkina láska je skutočná a silná, tak býva pri nej spokojná.
Po chvíli mi pohľad spadol na hodiny, čo signalizovalo, že do konca nášho stretnutia zostáva ešte dvadsaťpäť minút.
Laura leží na posteli, pomaly k nej opätovne prikladám Bašku. Tá dotykmi a sústredeným pohľadom sleduje jej pomalé a plynulé dýchanie, pričom sa snaží sústrediť na tlkot srdca, intenzitu dýchania, postupne uvoľňuje svalstvo, snaží sa čo najviac relaxovať. A Laura, na oplátku, môže pri tom pomalým a plynulým pohybom hladiť srsť svojho najobľúbenejšieho psíka.
Pri pohľade na ne dve som dojatá. Keď si uvedomím, že na začiatku terapie bola Laura zapolohovaná v ľahu na chrbte s ďalším potrebným vypodložením a až oveľa, oveľa neskôr dokázala ležať na boku, jej súčasná poloha je pre mňa zadosťučinením. Polohovanie zmiernilo spasticitu svalov jej dolných končatín. Nasledovalo cvičenie jemnej motoriky. Laura sa pokúšala kŕmiť Bašku najskôr z vystretej dlane, neskôr zo štipky. Cieľom bolo znížiť spasticitu v oblasti vlastnej ruky, k čomu prispelo aj olizovanie jej dlane psíkom pri kŕmení. Držaním piškóty v štipke sa následne zlepšoval jej úchop.
Keď sa Laura učila a niečo jej nešlo hneď na prvýkrát, prichádzal plač i hnev, nespokojnosť. Keď sa rozplakala, Baška vyskočila k nej a začala ju oblizovať a upokojovať suchým a drapľavým psím jazýčkom. Vtedy prišlo Laurinkine prvé kopnutie.
„Laura, ten psík nevie, prečo sa hneváš, nevie, čo ti je, chce sa s tebou spriateliť“, neraz som k nej prehovárala počas našej terapie.
Po dvoch-troch výbuchoch hnevu a zlosti pochopila a začala spolupracovať, oblizovanie odplácať jemnými dotykmi a spokojným „brumkaním“.
Keďže zatiaľ nebol vypracovaný žiadny štandardný systém na hodnotenie efektu canisterapie, jej výsledky sa hodnotia na základe pozorovania a subjektívneho hodnotenia zo strany jej rodičov, alebo z pohľadu nás, terapeutov. Preto pri pohľade na Lauru dokážem povedať, že využitie živočíšneho tepla pôsobí na Lauru uvoľňujúco a relaxačne. Baška pre ňu nie je iba pes, je pre ňu priateľom, cíti jej šťastie i nepokoj, dokonca vie svojim „vrtením a brechaním“ upozorniť na blížiace sa Laurinkine epileptické záchvaty. Je to jej psí pomocník, pes terapeut.

Dnes som si viac než istá, že najväčšou chybou lekárov by bolo, kedy sa usilovali oddeliť liečbu tela od duše a našim najväčším hriechom by bola ľahostajnosť, pretože nie je na svete krajší pocit, než ten, keď vyčarujete úsmev aspoň na jednej detskej tváričke. A preto všetky Bašky a ostatné štvornohé pomocníčky vynášam na ten najvyšší piedestál...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

December 18, 2010

Zuzka Kuglerová: Príbeh zo života (jedného vlka)

Keby Bonka vedela písať, určite by si podala do novín inzerát: „Hľadám svorku, ktorá by ma prijala za svoju. Je celkom jedno, či bude psia alebo ľudská.“ Keďže však Bonka bola niečo medzi ovčiakom a vlkom, je jasné, že si inzerát podať nemohla. vlcaMala len dva mesiace a za sebou dlhú cestu vlakom. Z mamy si pamätala iba pach. V nozdrách jej zostala aj ďalšia vôňa, akási zmes jazera, pučiacej trávy a kvitnúcich hrušiek.

Jej osud zmenil jeden telefonát. Ktosi povedal, že ju chce. Spotené mužské ruky, ktoré jej nosievali jesť, ju vybrali spomedzi klbka ďalších šteniat, dali ju do krabice a odniesli na stanicu. Hodinu, ktorá prišla potom, prespala, takže sa vôbec nepamätala na pravidelný náraz kolies o koľajnice a modré pásy neba, ktoré sa mihali za oknom. Vlak meškal. Ona a tie spotené ruky prišli na miesto stretnutia neskôr ako mali. Možno preto tam na nich nikto nečakal. Spotené ruky ju naposledy pohladkali po mamou voňajúcom kožúšku a navždy zmizli z jej života. Bonka zostala ležať v krabici na stanici. Žalostne zakňučala. Zastavilo sa pri nej zopár nôh, ale nikto sa k nej nesklonil a nezobral ju do náruče. Po dni čakania Bonka vyliezla z krabice a dala sa na dlhú púť. Mala šťastie. Hneď za stanicou našla záhradu. V záhrade dvoch Dvojnohých, Jeho a Ju. A ešte niekoho, kto sa veľmi podobal na jej mamu. Bola to dôstojná, krásna vlčica, so svetlohnedou srsťou a ligotavými očami. Mala aj meno, Aria. Bonka sa skrčila v kroví pred záhradou. Pozorovala odtiaľ vlčicu. Páčilo sa jej všetko, čo robí, ako pije, ako je, aj ako sa rozvaľuje v búde. Bola tým taká nadšená, že ani nezbadala jedného z Dvojnohých, ktorý sa k nej sklonil. Vytiahol šteniatko z krovia a položil ho na trávnik.

Arii sa sprvu nepáčilo, že Bonka vkročila do jej prísne stráženej záhrady. Tri dni na ňu vrčala. Na štvrtý deň ju vzala na milosť. Bolo to vtedy, keď sa jej Bonka zahryzla do chvosta a a pustila ho, až keď sa s ňou Aria začala hrať. Odvtedy považovala Aria Bonku za svoje šteňa. Tu by sa mohol Bonkin príbeh skončiť, keby tam neboli dvojnohí. Tí po dvoch týždňoch prišli na to, že chovať dvoch psov je priveľa. A tak Bonka znovu poputovala do krabice. Neocitla sa na stanici, ale pred veľkým obchodným domom. Chodili okolo nej ďalší Dvojnohí, ale vôbec si ju nevšímali. Snáď by tam zomrela hladom, keby krásna svetlo srstá vlčica s ligotavými očami neoplakávala svoje adoptované mláďa. Len čo zmizlo zo záhrady, začala žalostne kňučať. Zavýjala a skučala, kým jej ON nepripevnil na šiju obojok a nevydali sa spolu hľadať odložené šteňa. Aria ho zacítila už na diaľku. A keďže bola mama ako sa patrí, odtrhla sa z obojka, rozbehla sa ku krabici, sadla si vedľa nej a nepohla sa odtiaľ, až kým ON a ONA nevzali Bonku nazad do záhrady. Tam mohlo šteňa ďalej rásť. Zistilo, že ON a ONA nie sú až takí nevšímaví, ako ostatní Dvojnohí. Často ju hladili po kožúšku. Prežila s nimi celé leto.

Práve vtedy, keď sa zdalo, že jej budúcnosť už nemôže nič ohroziť, sa stalo niečo strašné. Jeden z Dvojnohých stratil zamestnanie. ON a ONA si sadli spolu za stôl a počítali, na čom ušetriť. Vyšlo im, že už nemôžu chovať dvoch psov. S ťažkým srdcom sa rozhodli, že Bonka sa musí o seba postarať sama. Tento krát pre ňu nevybrali miesto pred obchodom, ale v lese. Navrhla to ONA, dúfala totiž, že Bonka naďabí na psích zatúlancov, ktorí ju príjmu za svoju. Vyložili ju na čistinku uprostred lesnej hlbočiny a odišli. ONA to odhadla správne, naozaj tam bola psia rodinka, zatúlaná sučka a jej dve mláďatá. No ani im sa Bonka nepáčila. Jedno z mláďat, psík, síce podišiel až k nej, no sučka ho chytila za kožu na krku a vliekla do brloha. Bonka sa ťarbavo vybrala za nimi. Cudzia sučka na ňu zavrčala a odohnala ju preč. Vtedy si Bonka spomenula na svoju adoptívnu mamu, Ariu. Začala žalostne zavýjať.

Čuduj sa svete, Aria jej zavýjanie začula, hoci bola vzdialená od Bonky na hodinu jazdy autom. Rozrazila bránku záhrady a rozbehla sa za Bonkiným hlasom. Do rána boli obe nazad. ON sa síce hneval, ale ONA sa smiala a rozhodla, že keď sa Aria nechce vzdať svojho adoptívneho mláďaťa, musí sa vzdať polovičky každodenného prídelu. ON a ONA sa potom o Bonke dlho do noci rozprávali. Uvažovali nad jej osudom. Chovať dvoch psov totiž pre dvojnohých naozaj nie je jednoduché. Napokon ju prijali za svoju.

Bonka sa však do roka a do dňa rozhodla pre iný osud. Bola so svojou adoptívnou mamou Áriou a Dvojnohými práve na dlhej prechádzke. Riadením náhody sa ocitli na tom istom mieste, kde ju ON a ONA pred dvanástimi mesiacmi vyložili z auta. Dvojnohí rozprestreli deku na trávu a bláznili sa na nej. Aria v celej svojej kráse a dôstojnosti sedela vedľa nich. Nikto si nevšimol, že z lesa ich pozoruje pár psích očí. Nikto, okrem Bonky. Bol to ten psík, ktorého mama pred rokom schmatla za kožu na krku a odvliekla do brlohu. Bonka ho zacítila. Zdvihla ňufák a zajastrila ušami. V tej chvíli bola taká krásna, žeby sa do nej zamilovali všetci zatúlaní psi z okolia. Rozbehla sa do hĺbok lesa a zvítala sa so svojím dávnym známym. Pes ju oňuchal, olízal a jemne sa jej zahryzol do chvosta. V psej reči to znamenalo: stále som veril, že prídeš… Bonka krátko zavyla. Bol to jej posledný pozdrav, rozlúčka s Áriou, či skôr otázka: nechceš ísť so mnou? Ária však zostala pri Dvojnohých. ON a ONA dlho čakali na Bonku. Odišli až potom, keď pochopili, že sa už nikdy nevráti.


Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.

December 12, 2010

Soňa Tomšíková: Džek

Valčík byl toulavý psík
Ten uměl dát najevo svůj dík.
I za malé sousto, které kdosi mu dal,
zatančil Valčík, a utíkal dál ...
Měl rodokmen bez zvučných jmen,
jen psí život, malý psí sen.
Někde u popelnic měl luxusní skrýš,
koho by napadlo, aby šel blíž
Já mu povídám, pejsku, jsme dva,
Vždyť každý někoho má.
Po lásce, jak víš, je ten největší hlad,
Někoho milovat, aby někdo měl
hrozně rád ...
[Lenka Filipová – Toulavý valčík]


***************

Náhlivo a v strese som vybehla ráno z domu, preklínajúc všetko zodpovedné za to, že opäť raz zasa meškám...
Už vo výťahu som rozmýšľala, či tam bude.
BOL.
Sedel na svojom obvyklom mieste, ako už pár dní, každé ráno, pred dverami potravín, ktoré sú hneď vedľa nášho domu. Každým otvorením dverí sa postavil, vrtiac chvostíkom, netrpezlivo očakávajúc svojho pána či pani. Biela snehová vločka, čierne uško, čierny chvostík, rasa pre mňa, laika v psích plemenách, neidentifikovateľná. Asi najskôr nejaký guľášik. Kým som obehla auto, oškrabala námrazu, neušlo mojej pozornosti jeho smutné očakávanie a sklamanie, keď sa v dverách neobjavila očakávaná osoba a on si opäť smutne sadol a trpezlivo čakal...
Nasledujúcich niekoľko rán sa čierne uško pred dverami potravín neobjavilo a ja som zabudla.
Až o niekoľko dní neskôr. Vychádzala som predvečerom z potravín s operatívnym rýchlym nákupom a ponáhľala sa domov. A koho nevidím. Bol tam. Malá snehová vločka -čierne uško sedelo na svojom obvyklom mieste. Z blízka sa nedal nevšimnúť jeho zanedbaný výzor a smútok v očiach. V nádeji sa postavil, keď sa dvere predo mnou roztvorili a ja som vyšla z obchodu, a opäť sa apaticky otočil, ľahol si k smetnému košu pred obchodom, ňufák položil na predné labky. Čakal.
Zostala som stáť. „A ty si čí kamoš?“ snažila som sa nadviazať rozhovor, rozmýšľajúc, či mu budem vôbec stáť za povšimnutie. Ďalej ležal, len nepatrne zavetril smerom ku mne.
„Teta, on je tu každý deň, čaká“ poinformoval ma asi desaťročný chlapec s tatrankou v ruke.
Vyzeral tak zúbožene.
Ten pes, nie chlapec.
Zblízka už snehovú vločku vôbec nepripomínal, a ak aj, tak poriadne ufúľanú. Zložila som tašku s nákupom a vyhrabala balíček so šunkou, zaznamenala som mierny záblesk záujmu v jeho očiach. Keď som mu podala prvý plátok chvatne ho zožral , očakávajúc pokračovanie hostiny a o chvíľku bol dvestogramový balíček fuč. Po celý čas, čo sa čierne uško hostilo našou večerou, som v strehu očakávala, že každú chvíľu na mňa zaútočí majiteľ, že prečo kŕmim cudzieho psa.
Nikto nezaútočil, a ani nikto, koho by vítalo čierne uško z potravín nevyšiel. Iba čierne uško mi olízalo dlane vlhké od plátkov šunky. Musel byť poriadne hladný.
„Už musím ahoj“, poinformovala som čierne uško a zanechala ho tam, kde bol.
Doma mi neschádzal z mysle. Tak asi po hodine, som porozprávala o čiernom ušku mojej pubertálnej dcére. Pozrela na mňa nešťastne a okamžite sa vybrala na prieskum pred dvere potravín vyzbrojená párkami.
Neprešlo ani desať minút a bola späť doma. Nie však sama. Pán čierne uško váhajúc vkročil do nášho príbytku, oňuchal hosťovské papuče a nezistiac žiadne závadné pachy, bez vyzvania sa vybral na exkurziu po byte.
Zrejme spokojný s tým čo videl a cítil, sa nakoniec zvalil na zem v hale v kúte, vedľa vysokého prúteného koša a labku si položil cez ňufák. Odtiaľ nás pozoroval.
Spomenula som si prednášku o geopatogénnych zónach a o psoch, ktorí vedia identifikovať tie energeticky pozitívne. Hm, no niečo na tom bude, lebo každá doterajšia psia návšteva, si vybrala za miesto odpočinku práve kút pri koši.
„Mami nič nehovor!“ umlčala ma dcéra hneď, ako videla, že som sa nadýchla a chystám sa protestovať, „je to túlavý a opustený psík“.
V tom  momente mi v ušiach zazneli slová pesničky od Lenky Filipovej o túlavom psíkovi...
Tak čo som jej mohla na to povedať? Myslela som si, že roky žobronenia o to, aby som jej kúpila malého chlpáča, už máme dávno za sebou a užila som si toho naozaj statočne. A ešte statočnejšie som tomu niekoľko rokov odolávala, používajúc argumenty typu, aké je surové a bezohľadné, keď chovajú psíka v panelákovom byte ľudia, ktorí odchádzajú z domu ráno pred ôsmou a vracajú sa popoludní po štvrtej. Naša dvojčlenná domácnosť žiaľ fungovala presne takto.
Moja dcéra napriek tomu pravidelne žiadala Ježiška srdcervúco listom každý rok o malé šteniatko, zahŕňala túto prosbu aj do svojich večerných modlitieb a dala si záležať, aby som to každý večer počula. Nenápadne-nápadne mi podsúvala časopisy s článkami, kde sa písalo, aký je pes vhodný spoločník pre dieťa - jedináčika a ja som to vytrvalo ignorovala.
Stihla som sa dozvedieť aj to, ako sa nestarám o jej správny psychosomatický rozvoj a vychovávam z nej egoistického jedinca, potláčam jej individualitu, vystavujem ju frustrácii a podobné múdrosti vyčítane z odborných časopisov a kníh.
Napriek všetkým argumentom som zostala chladne neoblomná.
Moju snahu presvedčiť ju, že starať sa o psíka nie je len tak, že to nie je len tvor na hranie, som sa pokúsila demonštrovať aj tým, že v jedno upršané a ufúkané sobotňajšie ráno som ju zobudila o pol siedmej a ukázala jej, nášho suseda, jej kamaráta, ako sa krčí pod bránou a venčí ich psa, netrpezlivo podupkávajúc a okrikujúc ho, aby už vykonal čo má a on sa mohol vrátiť konečne domov do teplej postele. Nezabralo.
Aby si mohla vyskúšať na živo, aké to naozaj je, ponúkla som kolegyni hľadajúcej opateru počas ich dovolenky pre dvoch roztomilých yorkshirských teriérov, našu domácnosť na dva týždne ako psí hotel. Po pár dňoch psej starostlivosti z môjho potomka nadšenie z ranného vstávania opadlo a téma pes, bola u nás našťastie na dobro zažehnaná...
Až dodnes...
Do obľúbenej misky z detstva s očkami, noštekom a úsmevom, zakúpenej pôvodne pre účely „krupicová kaša“ mu naliala vodu a pozrela sa na mňa tak, že som sa už iba mohla tváriť, že bude úplne normálne, ak vytiahne zo skrine aj starodávny a opatrovaný porcelán po prababičke.
Aby som sa necítila ako úplný odľud, v komore som prebrala v koši staré ručne tkané koberce, jeden vybrala a s povzdychom vytiahla aj detskú ružovú deku, ktorú som mala pôvodne v úmysle zachovať pre vnúčatá a venovala som to nášmu novému spolubývajúcemu. Spolubývajúci zaľahol, dvakrát slastne odfúkol, párkrát sa pohniezdil, otočil a v tom momente spal.
Zodpovedne som si na internete naštudovala, čo taký chlpáč potrebuje, ale moja dcéra ma ubezpečila, že ona to má v malíčku a nech to nechám na ňu.
Na druhý deň sme vlastnili kefu na psie chlpy, šampón, špeciálnu psiu misku, vrece granúl, psie keksy, nejaké vitamínové psie kostičky, obojok a vodítko.
Trauma z kúpania čierneho uška, po naštudovaní odborného postupu, sa nakoniec traumou ani nestala, zvládli sme to v pohode, akurát sa odmietol fénovať, otriasol vodu na parkety a bolo.
Ja som vyutierala dlážky a tiež bolo.
„Budeme ho volať Džek“ rozhodla moja dcéra po dlhšom výbere psích mien, na ktoré náš spolubývajúci vôbec nereagoval. A pán Džek, voňavý a stále mokrý, zdvihol jedno ucho, otvoril len jedno oko a slastne pokračoval v driemaní.
Na večeru plná miska tých najkvalitnejších granúl. Obdaril nás zúboženým psím pohľadom, ktorý hovoril: „To čo ste mi to preboha dali?“ a otočil sa k miske zadkom, dávajúc na javo, že neprehltne ani jedno sústo.
Nakoniec sme sa mu zavďačili miskou trojdňového guľášu a pochopili, že Džek preferuje výlučne domácu stravu a žiadne umelé náhrady psej výživy. Uvedomila som si, že skončili moje zlaté časy a kým pubertálnej dcére stačí na večeru už len mrkva, jediný chlap v našej domácnosti pán Džek, bude vyžadovať teplé večere.
Zamilovala som sa do neho hneď, lebo na rozdiel od mojej dcéry sa stal vďačným stravníkom takmer všetkého, čo som mu v nadchádzajúcom období uvarila.
Ďalší deň sme absolvovali prehliadku u veterinára, zaplatili vitamínové injekcie na posilnenie organizmu a dopriali mu odčervovaciu kúru. Odniesli sme si informáciu, že pán Džek má približne 5-6 rokov.
Hneď na začiatku som stanovila prísne zásady, čo nový podnájomník môže a čo nie. Oboznámila som s nimi nielen dcéru, ale najmä pána psa.
Môžem len povedať, že pán Džek od začiatku zo zásady porušoval všetky moje zásady a onedlho mohol všetko, vrátane zahrievania nôh nad ránom v našich posteliach.
Ak sme sedeli pri stole, bolo samozrejmé, že tretia stolička je jeho a sedel pri stole zároveň s nami
Ku cti mu slúži, že ani raz si náš príbytok, čiže svoje nové teritórium, neoznačkoval spôsobom tak príznačným pre psiu rasu a trpezlivo čakal, kým ho zoberieme z bytu na prechádzku a na miesto tomu určené.
Zničené a ohryzené moje jediné spoločensko-divadelné lodičky a dcérine značkové tenisky nebudem ani spomínať, lebo uznávam, že je to naša chyba, že sme ich včas neodložili z dosahu jeho zubov.
Inak sa správal priam vzorne, žiadne hysterické či neurotické správanie nám neprezentoval.
Ubezpečovala som samú seba, že to preto, že vyrastá v zdravom prostredí a nemá to od koho odpozorovať. Ochotne a so záujmom sa zúčastňoval všetkých rodinných aktivít. Dokonca viac ochotne ako môj potomok - puberťáčka...
A bol za to patrične chválený. Pán Džek si na pochvalu mimoriadne potrpel, okrem toho že bol osobnosť, bol aj tvor mimoriadne samoľúby a závislý na pochvale.
Tak sme si na seba zvykli a žilo sa nám spolu dobre.
Majitelia psov vedia o čom teraz píšem... pes – priateľ človeka, bezhraničná oddaná psia láska, vždy ochotný vás vypočuť, víta vás s nadšenými výskokmi a radosťou, neodvráva, neprotestuje.
No nemilujte ho.
Náš pán Džek, náš domáci miláčik, ktorý okamžite pochopil, že ako jediný muž v domácnosti, musí chrániť nás krehké ženy a aj sa toho hneď od začiatku ujal.
Pozitívne na tom bolo, že naša večne nespokojná suseda prestala u nás pravidelne vyzváňať a stále sa na niečo sťažovať, keďže ju Džek zakaždým výstražným vrčaním odohnal od našich dverí.
V tomto momente sa v rozprávkach píše: Žili šťastne, až kým nepomreli....
V rozprávkach....

**************

Ponáhľajúc sa z obchodu mi jedného dňa padol zrak na plagát prilepený zvonku na posuvných dverách. Na čiernobielej fotokópii sa na mňa usmieval z plagátu náš pán Džek a pod ním telefónne číslo na niekoho, kto ho hľadá.
S boľavou dušou rozbitou na cimpr campr, napriek protestom mojej dcéry, som to číslo použila.
Pôvodná pani majiteľka aj so svojím vnukom, sa dostavila do dvadsiatich minút a šťastne sa zvítali s pánom Džekom, vlastným menom Beny. Ten kňučal a krútil sa na mieste, skákal a štekal o dušu psiu spasenú. Tak veľmi sa radoval.
Príbeh Džeka bezdomovca nadobudol podobu. Dozvedeli sme sa, ako starú pani jedného dňa odviezla sanitka z potravín priamo do nemocnice. A milý náš Džek zostal čakať svoju pani verne pred obchodom. Keď sme ho našli, bol už asi mesiac bezdomovcom. Po návrate z nemocnice ho začala jeho pani hľadať a už to vzdávali. Plágát na dvere obchodu bol už posledným pokusom.
Môj potomok uronil slzu nad nadchádzajúcou rozlúčkou s pánom Džekom, ale podozrievala som ju, že to skôr bola hra na city mladému mužovi, ktorý jej nakoniec navrhol,.že ak chce, môžu chodiť spolu večer venčiť.
Chcela.
Zbalila som Džekovi jeho nadobudnutú psiu batožinu a rozlúčili sme sa. Plakať som si zakázala... až potom... až neskôr bude čas.
Keď Džek- Beny odchádzal, zastal, obzrel sa, potom si na niečo spomenul a vrátil sa do kúta pri koši. Vytiahol zubami odtiaľ svoju ružovú deku a ťahajúc ju v papuľke sa opäť pobral k dverám.
Preložila som si to tak, že chce mať od nás niečo na pamiatku.
Asi tušil, ako ťažko som mu tú deku vtedy obetovala.

**************

Prešlo niekoľko mesiacov, pána Džeka stretávam s pani majiteľkou na prechádzke v parčíku za naším domom. Vždy sa patrične hlasno ohlási a prirúti, keď zbadá mňa, alebo moju dcéru.
Nezabudol na nás... a ani my na neho.
Chýba.
A ja som sa pristihla, že opäť pozorne sledujem všetkých chlpáčov sediacich pred potravinami a hľadám nového štvornohého bezdomovca...

Soňa Tomšíková, nenapraviteľná romantička snívajúca o dokonalosti tohto sveta a medziľudských vzťahov. Zúčastnila sa projektu vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere a jej poviedka vyšla v zbierke pod názvom Nevera "real" či "virtual".

Vesna: Opustení

Oranžové svetlo pouličných lámp veľmi biedne osvetľovalo uličku zasypanú bielym snehom. Zväčša bola ponorená do tmy. Jej pokoj narúšalo len pár ľudí, ktorí sa náhlili domov ukryť pred štipľavým mrazom. Kráčali so sklonenými hlavami, ignorujúc všetko naokolo.
Nikto si nevšímal malé dievčatko, ktoré sedelo na schodíku pred ošarpaným domom. Chúlila sa do klbka a rúčky si skrývala v rukávoch tenkej vetrovky. Svetlé vlasy jej studený vietor fúkal do bledej tváre. Nevšímala si to. Uprene hľadela na koniec ulice. Tým smerom odišiel jej otecko a odtiaľ sa určite aj vráti.
Nevedela ako dlho tu sedí. Bruško ju už bolelo od hladu, ale to nebolo nič nové. Na obed zjedla kúsok chleba, kôrku z neho si radšej odložila na ráno. To bolo ešte predtým, ako sa zjavili tí zlí muži. Hádali sa s ockom a potom ich jednoducho vyhodili na ulicu. Ocko chvíľu postával pred dverami a potom rázne vykročil. Rozbehla sa za ním. Zastal. Nerozhodne na ňu hľadel. Napokon jej povedal, aby naňho počkala na schodoch, že sa hneď vráti. A odišiel.

Najprv stála. Ale keď sa slnko sklonilo k obzoru, sily ju už opustili. A tak si sadla na kamenný schodík. Bol studený, ale bolo jej to jedno. Sedela a čakala. Ulica sa pomaly ponorila do tmy a v jej modrých očiach sa zjavil strach. Zovrela ju úzkosť, schúlila sa ešte viac.
Zrazu sa kúsok od nej zjavil malý bledohnedý psík. Tmolil sa po zasneženom chodníku. Nos mal prilepený k zemi a dlhé uši sa mu hompáľali pri každom kroku. Zrejme ju zacítil, lebo zrazu prudko zdvihol hlavu a uprel na ňu vydesený pohľad.
Milo sa naňho usmiala. „Nemusíš sa ma báť.“
Iba na ňu hľadel veľkými hnedými očami.
Siahla do vrecka a vytiahla kúsok kôrky. Pri tom pohybe sa prikrčil a chvostík stiahol medzi nohy. Nemyslela na to, že už nemá viac jedla a bez váhania mu ju celú ponúkla.
Obozretne o krok ustúpil.
„Neboj sa,“ šepotala upokojujúco, „poď, zober si.“
Nepriblížil sa k nej, zostal v bezpečnej vzdialenosti.
Hoci ho túžila pohladiť, povzdychla si a hodila mu kôrku pod nohy. Dopadla kúsok pred neho. Veľmi pomaličky k nej natiahol ňufáčik. Už-už ju jeho zúbky zovreli, keď vtom mu pri hlave preletel veľký kameň. Psík vydesene poskočil a rozbehol sa preč. Kamene ho prenasledovali. Jeden ho trafil do boku. Ozvalo sa bolestivé zavytie.
Nahnevane vyskočila a rozbehla sa k skupine starších chlapcov, ktorí so smiechom triafali do bezmocného cieľa.
„Prestaňte!“ skríkla na nich zlostne. „Nechajte ho tak!“
Iba sa jej zasmiali. Prestali, ale len preto, lebo im obeť zmizla z dohľadu. A obrátili sa na ňu.
„Kto to tu vyskakuje?“ zvolal pohŕdavo jeden z nich.
„Dcéra toho grázla.“
„Už ho zabásli?“ zapojil sa ďalší.
„Nie, počul som, že zdrhol!“
„Zdrhol a nechal ju tu?“
Odvrátila sa od ich posmešných pohľadov. V očiach sa jej leskli slzy. Vrátila sa pred svoj bývalý domov a zdvihla zo snehu zvlhnutú kôrku. Chvíľu váhavo postávala. V ušiach jej stále znel krutý smiech mládencov. Napokon si strčila chlieb do vrecka a vykročila do tmavej ulice. Išla smerom, ktorým zmizol psík.

Triasla sa od zimy. Mráz ju štípal po celom tele, ale nevšímala si to. Kráčala tichými ulicami, dúfajúc, že čoskoro zbadá veľké hnedé oči.
Ale márne sa obzerala na všetky strany. Napokon pochopila, že psíka už nenájde.
Odbočila na úzky chodníček. Nohy sa jej zaborili do hlbokého snehu. Odhodlane sa ním brodila vpred. Nebála sa, že by zablúdila. Príliš často už stúpala k čiernej bránke.
Ani dnes nebola zamknutá, pánty hlasno zaškrípali v tichu noci. Išla ďalej. Okolo nej vystupovali z tmy kríže a kamenné náhrobky. Občas temnotu narušil slabý jas sviečky, ale zväčša bol cintorín ponorený v čierňave. Zastala pri malom pomníku.
„Ahoj, mamička,“ šepla tíško. Klesla na kolená a pohladila studený kameň. Neprítomne hľadela na ružu vyrytú do mramoru. Pred očami sa jej mihali spomienky na nežný úsmev, teplé pohladenie a hrejivé objatie. Nevnímala slzy, ktoré jej tiekli po tvári. Už necítila ani mrazivý vietor.
„Zostanem tu s tebou,“ zaševelila a ľahla si vedľa hrobu. Schúlila sa do klbka a zavrela oči. Z neba sa začali sypať snehové vločky a pomaličky zakrývali jej útle telíčko.

Ponárala sa do príjemného tepla, keď v tom pocítila na líci drsný jazýček. Otvorila zlepené oči. Stál nad ňou hnedý psík a usilovne ju oblizoval po tvári.
Skrehnuté pery sa jej zvlnili v smutnom úsmeve. „Už sa ma nebojíš?“
Namáhavo zdvihla stuhnutú ruku a neobratne ho pohladila. Pritúlil sa k nej, akoby jej chcel darovať aspoň trochu zo svojho tepla. Zmeravené telo ju už neposlúchalo, ale napriek tomu sa jej podarilo posadiť. Opatrne ho vzala do rúk. Hoci sa triasol od zimy, predsa len bol teplejší ako ona. Pod rukami zacítila jeho vystupujúce rebrá a spomenula si na kúsok kôrky. Siahla do vrecka, ale bolo prázdne. Bezradne sa obzerala, hľadajúc miesto, kam jej mohla vypadnúť. Všetko bolo zasypané čerstvým snehom. Položila psíka vedľa seba a zmrznutými rukami začala odhrabávať bielu pokrývku. Námaha jej rozprúdila krv v žilách. Jej nový spoločník poslušne čakal a veľkými hnedými očami ju zvedavo pozoroval.
Netrvalo dlho a pochopila, že nemá šancu. Povzdychla si a klesla na päty. Psík bol okamžite pri nej.
„Je mi to naozaj ľúto. Určite si veľmi hladný,“ riekla nešťastne. „Dal by si si teplé mliečko, však?“
Opäť ju začal horlivo oblizovať po tvári. Chvostík sa mu nepatrne rozhýbal.
„Ja viem, ja tiež,“ usmiala sa smutne. Hladila ho a dumala, kde by zohnali nejaké jedlo.
Po chvíľke jej tvár rozžiaril úsmev.
„Už viem! Už viem, kto nám pomôže!“ zvolala radostne. „Vedľa nášho domčeka býva veľmi milá stará pani, ktorá mala psíka ako si ty. Nedávno jej zomrel a odvtedy je veľmi smutná. Určite sa u nej nájde miska mlieka.“
Donútila svoje skrehnuté nohy vstať. Zdvihla psíka a zahľadela sa na náhrobok.
„Mamička, teraz musím ísť. Psíček ma potrebuje.“
Pohladila na rozlúčku chladnú ružu a s odhodlaním vykročila k svetlám žiariacich z teplých domovov. V náručí sa jej chvel nový priateľ a v srdci ju hriala nádej.

December 11, 2010

Dark: Stretnutie so smrťou

"Ešte sem nazriem, možno ešte niečo nájdem," pomyslela si a prehrabla rukou trávu. Zohla sa a zbierala.
Tento rok sa májovky objavili o niečo neskôr ako inokedy. Našla ich na obvyklých miestach a to sa ani nemusela vzdialiť od chaty. Vybehla iba na nízky kopec oproti chalupe, poprechádzala sa po ňom, prehrabovala trávu a nachádzala. Kráčala po lúke, jarné slnko na ňu svietilo. Lúčne kvety sa predbiehali, ktorý skôr, krajšie a viac rozkvitne. Ticho ako v raji. Iba poskakujúci psík, šumenie blízkeho lesa a občasný štekot psov v dedinke narúšali popoludňajšiu idylu. Priblížila sa k cintorínu. Od posledných hrobov a voľnej trávnatej plochy za poslednými hrobmi ju delil plot. Kráčala popri ňom a pomaly sa chystala na návrat. Ovládol ju pocit, že ju niekto sleduje. Pozrela na cintorín, prechádzala pohľadom pomedzi hroby. Nikto tam nebol. Nevidela živú dušu. Cintorín bol malý, dedinka bola jedna z najmenších, mala iba pár desiatok pôvodných obyvateľov.
Pozerala pomaly dolu z kopca po celom cintoríne. Nik tam nebol, nikoho nevidela. No ju stále prenasledoval pocit, že ju niekto sleduje. Ale kto? Veď nikoho nevidí! Pocit vychádzal z tých miest, kde nebohí spali svoj večný sen. Nie z lúky, či lesa.
"Veď tu nikto nie je. Iba mŕtvi. A smrť."
Smrť! Striasla sa pri pomyslení, že ju sleduje práve ona.
„Bože, ochráň ma, ešte tam snáď nepatrím!“
Pohľadom preskakovala z hrobu na hrob.
„Ešte mám malé deti, povinnosti... ešte sa mi nikam nechce. A som zdravá. Alebo hrozí nebezpečenstvo niekomu z príbuzných? Blízkych? Pre koho z okolia si príde...?" zaháňala takéto myšlienky, ale neúspešne.
Obzerala sa a myšlienkami bola pri príbuzných. Nikto z nich nie je ťažko chorý, nikto sa nikam nechystá. Prečo ju premáha pocit, že ju sleduje tá pani, o ktorej sa hovorí, že je najspravodlivejšia na svete? Cítila sa neisto, cítila, že "Ona" je tam určite, ale neutekala. Pokojne pozerala po hroboch. Zimomriavky mala po celom tele. Nevedela, čo sa deje a prečo. Žeby to spôsobovala tá blízkosť hrobov, miest posledného odpočinku kedysi živých bytostí? Ale veď už tu bola niekoľkokrát a nič podobné sa nikdy nedialo!
Prešlo pár minút. Prestala sa rozhliadať po hroboch a otočila sa na odchod. Inou cestou. Zišla na cestu popri cintorínskom plote. Pripojila sa k príbuzným, ktorých pod cintorínom stretla. Z mysle jej neschádzal zážitok a hrozila sa myšlienky, že si pani (ne)spravodlivá pre niekoho z jej okolia príde. Veď nikto si ešte nezaslúži odísť na cestu bez návratu... opakovala si znova a znova. Rozmýšľala a sledovala pritom hopkajúceho psíka pred ňou.
V ten a nasledujúci deň myslela stále na ten zážitok. Na tretí deň ju povinnosti odpútali od rozmýšľania a zaoberania sa ním. Povinnosti, malé deti, domácnosť, psík. Mala ho rada, bol súčasťou ich rodiny, bol milý. A ten jej robil v ten deň najväčšie starosti. Začal mať zdravotné problémy. Pýtal sa stále von a jeho stav sa tak zhoršil, že s ním museli zájsť k zverolekárovi. Bohužiaľ, diagnóza bola tá najhoršia. Pravdepodobne ho niekto otrávil, alebo omylom zjedol niečo, čo nepatrilo zrovna jemu - v bytovom dome, v ktorom bývali, iba pred pár dňami rozsýpali v pivničných priestoroch granule s jedom na krysy. Príznaky boli jasné. Bolo ho treba čo najskôr utratiť, nech sa, úbožiak, netrápi. Udalosti nabrali rýchly spád a ešte v ten deň ho pochovali. Na tretí deň od toho nepríjemného zážitku.
A ona má dodnes pred sebou vnucujúcu sa otázku: Je to možné, aby ju smrť upozornila na to, že jej zoberie bytosť, ktorá je jej srdcu tak blízka, hoci to nie je človek?

December 09, 2010

Ivana Drábová: Malý Beny

Len sa blázniť, to ho baví
ten psík vie byť veľmi hravý
malý Beny nezbedník
neodolá mu viac nik

"Labku, Beny," volá Katka
za uškom ho nežne hladká
Je to vďačný kamarát
každý ho má veľmi rád

Ak si smutný, on to cíti
môžeš byť aj potme skrytý
Nenechá ťa nikdy v štichu
nenechá ťa v tvojom tichu

Stále je tu pre teba
presviedčať ho netreba
pozná každý krok a roh
je to doktor na štyroch

Nebudeš sa cítiť sám
Beny má už s tebou plán
Vylieči tvoj smútok v duši
nebudeš viac slepo krúžiť

Venované psom terapeutom




Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.

December 06, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (2. časť)

Zas si sem dovliekla chlapa. Tvrdil jej, že je Mexičan, ale podľa mňa je to trošku šmrncnutý s Rómom. Je celkom pekný, ale hneď, ako povedal „Mexičan,“ mal som dojem, že ma budú musieť odviesť kvôli besnote. Už som cítil penu v papuli. Ako mohol tak sprosto klamať? Mne bolo jasné, že je akurát tak z Banskej Belej a o Mexiku počul možno len v súvislosti so slovom pončo. Sombrero by už zrejme zaradiť nevedel. Znovu ma chytá nostalgia a trochu aj amok. Neviem, prečo nemôžem od nich odtrhnúť zrak. Oblapkávajú sa, Tereza vyzlieka jeho „mexickú“, luxusne chlpatú hruď, on sa tupo usmieva a ja som asi primrzol k podlahe. Je studená, ale nemôžem sa pohnúť. Je zvláštne, že im nevadí, ako sa pozerám. Možno keby som ešte vyplazil jazyk, všimli by si ma. To nie je fér. Nikdy som nevidel Mexiko. Ja, čivava, duchom aj telom mexický patriot a kysnem v byte v Handlovej a zízam na Terezu, ako ma práve podvádza pred mojimi vlastnými očami. Som zvedavý, či aj jemu ovonia hlavu tak, ako mne. A či aj jemu dovolí, aby jej spal na krku... A či aj jemu hodí raňajky na zem, ako nejakému prasaťu... Tereza, skončili sme. Začína to byť nechutné, musím odvrátiť zrak, viem, že psy neplačú, ale čivavy majú veľmi veľké oči, a teda aj veľké slzné kanále... a do prdele, už revem...
Odchádzam. Keby som mal ruky, zatresnem za sebou dvere na Terezinej spálni, ale nemám ich, a tak len opúšťam izbu so zvesenou hlavou. Ja som ju predsa žiadal o to, aby mi doniesla fenu a nie tohto Juana Carlosa. Asi som jej to nevtlačil do podvedomia dosť jasne. TEREZA! SOM STRAŠNE FRUSTROVANÁ A OSAMELÁ ČIVAVA! Ako môžeš s tým vedomím súložiť?
V obývačke vyskočím na gauč a schúlim sa do klbka, aby mi bolo teplejšie. Nemám krk, na ktorý by som si ľahol. Vo chvíľach, keď Tereza nie je so mnou, a je zaneprázdnená (ako aj teraz), premýšľam. Teraz premýšľam, či by sa aj iným ľudom páčila vôňa mojej hlavy, a keby sa začal vyrábať taký parfum, či by si ho kúpili. Je to však celkom bezpredmetné, lebo ja ho vyrobiť nemôžem. Nemám pohyblivý palec. Dlho mi to nevydrží a myšlienky sa vyčerpajú. Prejdem na balkón cez dieru vo dverách, ktorú Tereza urobila pre mňa a zízam cez mreže zábradlia. Fúka vetrík. Zas cítim, aký som maličký.
„Hej, čivava!“ začujem zrazu.
Hľadám v mori balkónov zdroj toho hlasu a v tom vidím huňatú hlavu prestrčenú cez mreže oproti.
„Nie som čivava!“ úplne rezignujem zo svojej pozície.
„A čo si?“
„Morské prasa!“
„Aha,“ zaváha a chvíľu mlčí. Tá hlava patrí kokeršpanielovi, ktorý býva oproti u trpáka, čo robí každý večer nejaké seansy a orgie. Vždy je to vidno cez okno. Sem tam vídam tohto psa, ako mu trčí hlava cez mreže a zíza von, presne ako ja teraz.
„Čo chceš?“ opýtam sa.
„Zasekla sa mi hlava.“
„Dobre,“ prikývnem a nechávam si prefukovať uši.
„Zasekla sa mi hlava!!!“ zvýši hlas a ja znovu na neho upriamujem zrak. „Choď po niekoho!“
Chvíľu zvažujem, a potom sa otočím a idem po Terezu. Nie že by sa vo mne prebrala dobrota, ale zdá sa mi to ako dobrý dôvod vyrušiť ju. Je mi jedno, prečo toho kokra nemôže zachrániť jeho pán sám. Vojdem a musím sa premáhať, aby som sa na to vydržal dívať.
„TEREZA, ZLEZ Z NEHO, MUSÍŠ ÍSŤ KOKROVI Z NAPROTI VYTIAHNUŤ HLAVU Z MREŽÍ !“
Ignoruje ma. „TEREZA!
„Ťutinko, teraz nie!“ vydralo sa z nej.
„JA TI DÁM ŤUTINKO!“ tak teraz ma vytočila. Vyskočím na posteľ, snažím sa nedostať ranu do hlavy, lebo všade lietajú končatiny a vyskakujem na chrbát Juanovi Carlosovi. Škrabem o sto šesť. Konečne to ten mamľas zacíti a snaží sa ma striasť z chrbta. Nejde to. Som vytrvalý, a nakoniec musia obaja prerušiť to, čo práve robili a Tereza ma naštvaná odnáša preč. Je celkom nahá a celkom vytočená.
„Zlá zlá čivava!“
„Na to ti vieš čo...!“
„Ešte budeš aj brechať do mňa?!“ oborí sa na mňa a ja začnem dupkať pred balkónom. Dobre vie, že keď dupkám, niečo sa deje, lebo na dupkanie z ničoho nič som príliš lenivý.
„Tak, čo máš?“ opýta sa. „Cikať?“
Stále dupkám a škrabkám na dvere balkóna. Pootvorí ich, vybehnem, ale ona je stále dnu. Vykukne iba hlavou, lebo je bez oblečenia. Ten tupý koker si to všimol. Začína zúrivo brechať a Tereza po pár sekundách konečne zbadá jeho hlavu. Trochu ňou lomcuje a Tereza to na moje prekvapenie chápe. Ide si vziať župan, pobozká Juana Carlosa a beží von do paneláka oproti.
Začína mi byť zima. Idem dnu, do Terezinej spálne. Juan Carlos sedí holý na posteli a na tvári má pripečený výraz. Neviem, či sa mi takí zdajú všetci ľudia, alebo len tí, ktorých si sem Tereza vodí. To je jedno, tento je pripečený tak či tak.
„Takže ty si Mexičan!“ posadím sa na zem oproti nemu. Moje oči ho rozrušujú.
„Haha, čivava.“
„To bolo skutočne inteligentné,“ poznamenám. „Nechceš si oholiť tie cecky?“
Mám dojem, že sa v ňom prebúdza neha a chcel by ma pohladkať. Načahuje sa za mnou a tak ohrniem hornú peru a začnem vrčať. Stiahne ruku nazad a ukáže mi rukou nechutné gesto. Mamľas. Viem, takých ako ja jete v osade na raňajky, ale tu nie si pánom.
Za pár minút je Tereza nazad, pobozká Juana Carlosa, sadne si na posteľ a usmieva sa.
„Predstav si, Anton z naproti mal večierok, zaspal opitý, nechal psa na balkóne a ten si tam zasekol hlavu. Zvonila som mu asi päť minút, kým sa zobudil.“
Idem na balkón a naozaj. Hlava zmizla. Za pár minút však dvere na byte tresli a Carlos bol preč. Aká krásna noc. Vďaka, Antonov kokeršpaniel. So sladkým pocitom si idem ľahnúť Tereze na krk, ale po pár sekundách musím preč. Smrdí ako fachitas.
Na druhý deň počujem klopanie. Je asi poludnie. Rozlepím jedno oko a nastraženým uchom počujem pri dverách mužský hlas. Nie je to Carlos. Je to cudzí hlas, ale počujem aj niekoho iného. Vystrelím z postele. Áno, je to ten trpák a jeho retardovaný koker, čo si pchá hlavu pomedzi mreže. Nevyzerajú až tak pripečene.
Tereza sa usmieva, pozýva ho ďalej a on sa usádza v obývačke. Podáva jej bonboniéru a koker si sadá na zem k jeho nohám.
„Čau, čivava,“ prehodí, kým Tereza začína nudnú zdvorilostnú debatu. Nereagujem.
„Vďaka za včera,“ pokračuje.
„Nie je začo.“
„Aj u vás bolo včera asi veselo,“ uškrnie sa a ja už nevládzem ďalej hrať urazeného, som nesmierne osamelý.
„Áno, Tereza mala mexickú párty.“
„Keď má Anton doma oslavu a opije sa, vždy mu zožeriem všetko, čo doma nájdem. Preto ma často zatvára na balkón, a potom ma tam zabudne.“
Je mi smiešne. To je tiež pekne tupý pán a pekne vychcaný pes. Ako ja a Tereza. Beriem kokera na balkón a sedíme spolu na vetríku. Ponúknem ho svojimi keksami a sem tam hodím okom po Tereze, žiarivo sa usmieva. Konečne je mi fajn. Koker sa volá Kokso. Vždy, keď mi to príde na myseľ, chce sa mi smiať, ale je to môj prvý kamoš, a tak sa radšej udržím.
Boli u nás asi hodinu, potom odišli, Tereza zjedla takmer všetky bonbóny, a zas prišiel pán Fachitas.
Sadá si na gauč a vedľa seba kladie farebnú škatuľu. Ozaj, Tereza má dnes narodeniny. Srdce mi tlie šťastím. Cítil som to už z dverí. On mi doniesol fenku. Ten najmilší falošný Mexičan na svete s krásnou hruďou. Mám chuť vyskočiť a objať ho, oči sa mi zas zalievajú slzami a moja radosť sa v momente mení na prúd zúrivosti, keď tú škatuľu otvára a vyťahuje odtiaľ bielu perzskú mačku. PRE BOHA! Tereza, tá mačka neprežije ani jeden deň! A mačky majú navyše toxoplazmózu...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

December 05, 2010

Pavel Hirax Baričák: Bližšie k Bohu (2. časť hafkačskej trilógie)

V Indii si ďalší sanjasini
odrezali gule a vypichli oči.
To aby boli bližšie k Bohu.

Ja som ráno
z lásky polial kvety
a podrbal Charlieho za uchom.

Skutočne som chcel
tomuto svetu pomôcť.



Pavel Hirax Baričák - martinský spisovateľ, poet, hudobník, bloger, filozof, cestovateľ a fotograf, autor mnohých románov, cestopisov a básnických zbierok, .

November 29, 2010

Svetluška: Dievča a pes

Ostré jesenné slnko zalialo park svojím zlatistým svitom, lúče svetla nepríjemne pichali do očí. Helena si nasadila slnečné okuliare, akoby chcela zahatať cestu dotieravým fotónom. Takto vyzbrojená vykročila do stredu parku smerom k svojej obľúbenej lavičke. Užívala si záplavu pestrofarebných listov všade naokolo. Stromy jej počas posledných dní vyčarovali zakaždým nové kulisy, uprostred ktorých sa vynárali obľúbení hrdinovia z kníh. Vždy ich tu vídala, kým sa jej štvornohý ochranca vyšantil v napadanom lístí.
Po chvíli dorazili do cieľa. Lavička bola na jej prekvapenie prázdna, čo bývalo o tomto čase raritou. Helena sa posadila a opäť pripomenula svojmu labradorovi, ako sa má správať, keď nebude na vôdzke. Len tak, pre istotu. Pozrel sa na ňu trochu vyčítavo, akoby ju chcel pokarhať, že mu neverí. Odopla karabínku. Pes radostne zavrtel chvostom a vybral sa na prieskum, aby skontroloval, či je všetko, ako má byť. Chvíľu ho pozorovala, potom jej pohľad upútala blížiaca sa osoba.
Bolo to dievča, asi v jej veku. Už zďaleka jej bolo sympatické - tiež malo na nose slnečné okuliare a po boku labradora. Zdalo sa, že majú namierené k nej. Helena od nich odtrhla zrak, hľadajúc dôverne známu psiu postavu. Zbadala ho poskakovať medzi stromami. Vtedy zacítila, ako sa lavička zachvela. Helena sa obzrela. Jej nádejná kamarátka spolu s chlpáčom sedela potichu pri nej. Pes si sadol z druhej strany lavičky, takže mu Helena videla iba hlavu a uši. Hneď ju zaujali psie oči - sršala z nich múdrosť a poslušnosť. Pohľadom zablúdila aj ku svojej spoločníčke, no nič nenasvedčovalo tomu, že by sa z nich mali v najbližších chvíľach stať kamarátky. Dievča sa celý čas rozprávalo so psom a ju vôbec nebrali do úvahy, akoby tam ani nebola. Nechápala to. Pohľad jej opäť spočinul na neznámom psovi. Keď sa mu lepšie prizrela, zbadala špeciálny postroj.
Helene zrazu všetko začalo dávať zmysel. Už sa nečudovala, prečo sa jej dievčina neprihovorila. Sedeli tam. Také rovnaké a zároveň tak odlišné. Tajné spoločné puto, o ktorom si Helena myslela, že ich spája, sa náhle rozplynulo ako obláčik dymu. Dva mladé životy, každý poznačený svojím osudom. Nemohla pochopiť, ako tam mohlo dievča len tak sedieť. Bez krivdy. Bez strápeného výzoru tváre. Veď malo oproti nej toľko nevýhod! Zrazu jej ho prišlo ľúto. Uvedomila si, o čo všetko ho osud ukrátil. Nemohlo sa tešiť zo všetkých tých farieb naokolo. Nikdy nevidelo dúhu. Netuší, ako vyzerajú jeho najbližší. Nepozná radosť z dobre nakresleného obrázku. Nikdy ho nebude môcť uchvátiť veľkoleposť hôr, ani stavieb.

Kým Helenina myseľ spracovávala všetky myšlienky, ktoré sa nezadržateľne vynárali v mozgu, jej spoločníčka nerušene škrabkala svojho sprievodcu. Dievča zaregistrovalo prítomnosť neznámej osoby, no na prvý pohľad sa v jeho správaní nič nezmenilo. Boli si cudzí. Nemalo záujem začínať konverzáciu. Veď ani nevedelo, kto sedí vedľa, a ako by malo svoju spoločníčku osloviť. Pán? Pani? Jeho pozornosť ešte chvíľu zamestnával chlpáč sediaci pri nohách, potom sa naplno oddalo vychutnávaniu posledných teplých lúčov.
Obrátilo hlavu k slnku a rozmýšľalo. Opäť si dobre uvedomovalo, ako sa jej život líši od životov ostatných „normálnych“ ľudí. Na um mu zišli všetky prekážky, ktoré muselo denno-denne prekonávať, no na druhej strane bolo vďačné za veľa iných vecí, v ktorých bolo oproti ostatným vo výhode. Nemuselo panikáriť, keď sa zrazu večer ocitlo v miestnosti bez prúdu. Tma mu nebola cudzia, veď v nej žilo od počiatku svojej existencie. Ľudí a ich podstatu poznalo lepšie, než ostatní. Nemohlo sa nechať oklamať pekným úsmevom, alebo značkovým oblečením. Ľudia sa mu predstavovali iba na základe svojich činov.

Pohltené vo vlastných myšlienkach, sedeli tam ešte hodnú chvíľu, až kým ich chladný vietor neodvial v ústrety ďalším dňom...

Svetluška - obyčajné dievča s neobyčajnými snami, ktorého mottom je výrok G. Rebuffata: "Aby človek dobre videl, nestačí otvoriť oči. Predovšetkým treba otvoriť srdce!"

November 27, 2010

Alexandra Šupolová: Deň, keď som stretol Sally

Sedel som pred svojim prázdnou miskou a už mi poriadne škvŕkalo v bruchu.
Ľudia si myslia, že my psy nemáme city, že vydržíme všetko, aj hlad, aj večné rozkazovanie. To sadni, ľahni, dones, daj mi labku, mi naozaj lezie hore mojou papuľou. Volám sa Roky, môj majiteľ je veľký muž bez srste, je smiešny. Pred troma mesiacmi som sa cítil ako v tom najluxusnejšom psom hotely. Veľký muž ma kúpil a doniesol svojej priateľke, krásnej Darinke. Tak ju tuším volal. Ľúbila ma, hladkala, škrabkala, kŕmila, chodila so mnou von a ja som brechal od šťastia. Raz som však počul ako Darinka spomína akúsi Ameriku, ani neviem čo to je, asi nejaké nové granule a potom už jej nebolo.
Od vtedy sa všetko zmenilo. Veľký muž bez srsti a o mňa vôbec nestará.
- Vypadni, ty potvora, – povedal mi, keď som ešte stále čakal na svoj prísun potravy.
- Som hladný, – zabrechal som.
- Buď ticho, - zareval.
- Nebudem ticho, som hladný, počuješ? – pokračoval som v rozhovore.
- Buď ticho, ty prašivá potvora, - povedal a už som mal jeho ruku na svojom tele.
Bolelo to. Nemohol som sa ani postaviť. Labky sa mi šmýkali po kachličkách a ja som letmo spozoroval Veľkého muža ako otvára dvere od našej búdy.
Vedel som, že ak teraz nenájdem v sebe silu, zdochnem. Spomenul som si na Darinku, na to ako ma s láskou strihala a robila mi pedikúru. Acch, Darinka. Ani neviem, kde som v sebe našiel toľkú silu, postavil som sa na predné labky, no trošku sa mi zošmykli. Skúsil som to ešte raz a s bolesťou som začal utekať. Veľký muž mi pred ňúfákom skoro zatvoril dvere, ale ja som sa pomedzi jeho laby prešmykol a utekal som dole schodmi. Au, au, - havkal som si v duchu.
- Len si bež, aspoň budem mať pokoj – zareval na mňa Veľký muž.
Na ulici bolo labiek. Vysilený som sa prešmykoval pomedzi ne a hľadal som malú kostičku, alebo čokoľvek, čo by sa dalo zožrať.
- Ahoj, čo sa ti stalo? – prihovorila sa ku mne krásna biela pudlica Sally.
- Veľký muž ma zbil, som hladný. Tvoja pani nemá nejakú granulu? – spýtal som sa jej.
- Veď ty krvácaš. Ja mám skvelú pani, určite niečo bude mať, poď so mnou. – zahavkala Sally a už sme obaja pomaly kráčali.
- Počkaj už nevládzem. –zvalil som sa na trávnik.
- Budem s tebou, - havkala.
- Nie, ty musíš ísť. Tvoja pani ťa bude hľadať.
- Ona ma nájde.
Potom sme chvíľu ležali. Sally mi oblizovala ranu a ja som sa na ňu z posledných síl díval. Mala krásny ňufáčik a zmyselné oči.
- Sally, všade ťa hľadám, - povedala čiernovláska s krásnym úsmevom. - Tak, ty sa staráš o psíka – dodala.
Sally čosi zahavkala. Už som to nevnímal. Zatmelo sa mi pred očami a na moment som mal pocit, že už je to môj posledný nádych.
O niekoľko minút som sa prebudil na stole s bielou plachtou. Pomaly som otvoril oči a uvidel som tú čiernovlásku a Sally, ktorá ležala pri mojom stole.
- Kde to som? – spýtal som sa Sally.
- Už ti bude dobre, moja pani je lekárka, postará sa o teba. – zahavkala Sally.
O niekoľko mesiacov som celý zotavený radostne brázdil ulice zo Sally, stala sa mojou najlepšou kamoškou, neskôr aj ženou, ale to je už iný príbeh.
Čiernovlasá pani, ktorá mi pripomína Darinku, si ma nechala.
Nie všetky zvieratá majú také šťastie ako ja. Na svete je plno Veľkých mužov bez srsti, ktorí sa o nás nechcú starať. Jedno šťastie však je, že existujú Darinky a čiernovlásky.
Hav, Hav.



Alexandra Šupolová - vášnivá čitateľka, blogerka a autorka pripravovanej knihy Mužská Vakcína.

November 26, 2010

Ivana Drábová: Psia láska

V ten jeden deň hľadel si spoza mreží
keď ďalší človek vkročil dnu
ty si mal v očiach len prosbu Prežiť
a strach, že ťa iní predbehnú

On zháňal šteňa,
že dieťa sa musí s niečím hrať
"Konečne zmena!"
zaštekal si si z ticha vrát

A potom doma, s tou láskou v očiach
ako to iba psíci vedia
si si to malé dievča počkal
šťastný, že preč ťa už nikto nedá

Mať vlastný domov a tých, čo ťa ľúbia
splnený tajný psíkov sen
nie všetci dvojnohí sú však vždy ľudia
štvornohý život plný zmien

Dievčatká rastú, šteniatka tiež
kto sa už bude hrať a s čím
"Zbytočný pes, zmizni a bež,
poslúchaj, nech zas nekričím!"

Hodený pri ceste, v zime a sám
to je to teplo domova?
Nerozumieš týmto hrám
nimi len ľudia hovoria

A čo sa s týmto psíkom stane
je iba v našich rukách
nesmieme tvory nechať samé
a po dušiach im stúpať...



Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.

Gorazd Karamel: Kruhy

Nechcem ponúknuť ani lacný patetický nárek nad láskou k môjmu psovi, ani vysušený príbeh psa a starca, z ktorých jeden na konci bezpodmienečne umrie, ale v konečnom dôsledku je jedno, ktorý. Nejde predsa o nich, ale o roztrhnuté puto. Nechcem ani jedno.

Pes v tejto poviedke sa volá Alica. Je to suka. Nie je to hrdinka. Nemá rada ľudí. Nikdy nikoho nezachránila a na konci poviedky neumrie. Je vychudnutá, ale neľutujte ju. Svojmu pánovi lásku nedáva a on jej dáva málo žrádla. Možno, keby jej dal viac, dala by lásku. A keby dala lásku, dostala by žrať. Kto vie, ktorý z nich je vypočítavejší. Ona aj jej pán čakajú na iniciatívu z druhej strany a nedochádza im, že ona možno bude hladovať navždy a on nikdy nebude ľúbený. Volá sa Harold a je to cvok. Nie v pravom zmysle slova. Netrpí depresiami ani fóbiami. Skôr má trochu problém uvedomiť si čas a priestor a seba v nich. Akosi sa zasekol na jednom bode, v jednom slnečnom dni a ten deň prežíva už päť rokov. Harold je cvok. Možno naozaj v tom pravom zmysle slova. Ale neľutujte ho. Nedáva žrať... Nedostáva lásku... Netočme sa už v tom bludnom kruhu. Môže si za to sám...

Celých jeho päť rokov je vlastne len jeden deň a ten jeden deň trvá už päť rokov. Harold má teda obrovskú moc. Trochu smiešne sa podobá na Boha, lebo ten tiež dokázal to čo Harold, ale trošku pompéznejšie. Večnosť je ako jeden deň a jeden deň je ako večnosť. Aj pre Harolda. Žije len jeden deň. Jeden deň bude žiť možno po zvyšok ostatných dní. A zase je v kruhu. Všetko okolo neho sa vždy musí otáčať nazad k počiatku. Akoby mu bolo súdené všetko robiť dookola. Všetko zopakovať, všetko prežiť nanovo, no bez možnosti nápravy.

Ráno vstane. Je jedno, ktoré ráno, vždy je to to isté ráno. Určite včera, práve dnes a možno aj zajtra. Budík, ktorý už päť rokov nefunguje, začne cengať a Harold sa strhne. Strháva sa aj teraz. Nič ho nebolí, aj keď má o päť rokov viac, ako vtedy. Nemôže ho bolieť. Všetko musí byť rovnaké. Posadí sa, položí bosé nohy na podlahu svojho karavanu a chvíľu sa díva. Má dojem, že kedysi dávno niečo zažil. Niečo intenzívne, dlho sa opakujúce a vágne. Nemôže si na to spomenúť. Ako keby sa mu to len snívalo. Čím viac sa snaží, tým viac sa to stráca. V tom ho zo zbytočných myšlienok prebudí vrčanie. Alica sa vynorí z pod periny. Je to chrt. Je strašne škaredá, ale to preto, že nedáva lásku. Aj Harold je škaredý, a to pre to, že nedáva viac žrádla. Mohli by sa v tom kruhu točiť až do večera, alebo to by nebol Haroldov deň. Zaujíma vás, čo také pohlcujúce môže človek robiť celých päť rokov, každý jeden deň bez toho, aby sa mu život zunoval? Nič. Harold nerobí celkom nič. Teda nič, čo by malo váhu z akéhokoľvek aspektu spoločnosti. Je to zbytočný jedinec, ktorý nič neprináša, ale nie je na príťaž, lebo ani nepýta. Nedáva žrať, ale ani nevyžaduje lásku.
Postaví sa na nohy a nechá si krv stiecť poriadne až do končekov prstov, lebo nohy máva každé jedno ráno rovnako stŕpnuté, nech spí v akejkoľvek polohe. Všetko musí byť rovnaké. Odtiahne malé záclonky a oči mu na pár sekúnd oslepí skoré slnko, aj keby tam nijaké nebolo, musí ho oslepiť.

Alica sa znudene díva z postele. Má hlad, ale nedobiedza. Harold sa oblečie. Dá si pásikavé tepláky a biele tielko. Na hlavu si zacapí rozpadnutú šiltovku a hodí na panvicu tri vajcia. Nenávidí vajcia, ale v ten deň pred piatimi rokmi ich jedol na raňajky a tým sa odsúdil na ich dennodenné pojedanie počas celých piatich rokov. Usmaží ich, sadne si nazad do postele a je. Občas hodí kúsok bielka Alici, potom jej odtrhne chlieb a nahádže zvyšok do seba, aby nemusel týrať svoje svedomie a dať jej viac.
Prehodí si kabátec a vyvalí sa von. Nadýchne sa a takmer sa rozplynie. Už päť rokov mu vzduch vonia životom a slobodou. Zapíska, Alica vybehne von a spolu sa vydajú na tú istú trasu ako včera. Je už vychodená, a predsa ju každý deň objavujú znovu, neporušenú. Predierajú sa cez malý lesík. V diaľke počuť šum a niečo divé. Alica neznáša prechádzky. Alica je chrt, ktorý by preležal v teple zatuchnutej periny aj celý život. Nútene prešľapuje z laby na labu popri Haroldovi a hlavu nesie zvesenú ako pri smútočnom pochode. Porast sa končí a pred nimi sa odkrýva to, čo tak šumelo. Z tejto strany zátoku ešte nevidel. Nohy sa mu zabárali do bledého piesku, ktorý sa zdal byť imúnny voči času a pálivému slnku. Harold sa pozrel do diaľky. Vzduch sa trochu vlnil. Presedel tam takmer celý deň, zvečerilo sa. Alice už nekrúžila okolo neho. Už dosť dlho nehybne sedela a zízala na lesklú vodnú hladinu, ktorá potemnievala každou minútou. Niečo na hladine žblnklo, Alica vybehla v presvedčení, že uloví nejakú potravu, ale vrátila sa s prázdnou papuľou. Harold ju pohladkal po hlave, vstal a spolu sa šuchtali domov. Upražil si klobásu, šupku z nej dal Alici a uložil sa vedľa nej.

Budík, ktorý už päť rokov aj jeden deň nefunguje zacengá a Harold sa strhne. Posadí sa, nohy si položí na podlahu a spomína na to niečo vágne a známe, čo má niekde v kúte hlavy. Nejde to. Vstane, rozbije tri vajcia, upraží ich a kúsok bielka hodí Alici. Všetko sa znovu dokonalo zopakuje. Harold sedí na brehu zátoky.

„Ted, kto je ten chlap?“ Tina drgla do manžela a ukázala na ošumelého muža v piesku.
„To je Harold Gunt.“
Tina prižmúrila oči.
„Prečo tam sedí tak sám?“
Ted sa na neho lepšie pozrel. „Je to chudák, ten chlap. Pred dvadsiatimi rokmi mu umrela žena. A potom sa minimálne desať rokov z toho nevedel spamätať. Bol v tom, že jeho žena žije a je s ním. Chodil do reštaurácie a tváril sa, že s ňou večeria. Chodil tam každý deň niekoľko rokov, kým to miesto nezatvorili, a potom našiel toho chrta. Pár rokov vyzeral, že sa dá dokopy, ale potom mu to psisko zrazilo auto. Asi päť či šesť rokov dozadu, neviem...“
„Smutné,“ prikývla Tina. „Poďme preč.“

Tina sa prehadzovala na posteli, kým Ted už dávno spal. Odkedy sa vrátili domov, stále mala pred očami Harolda sediaceho v piesku a jeho neviditeľného psa. Nedalo jej to zavrieť oka. Nechápala, ako môže byť niečí smútok tak silný a načisto opantať myseľ. Premýšľala, či by aj ona prestala žiť, keby Ted zrazu umrel alebo odišiel. Zrejme nie.
Na druhý deň zašla do mesta a prechádzala sa po námestí. Dívala sa na ľudí, ktorí prechádzali oproti nej, a všetci sa jej zdali primálo cenní. Vošla do malého drobnochovu a smrad žrádla a výkalov ju takmer zrazil z nôh. Premohla sa, prešla ďalej až ku pokladni a tam odbočila do úzkej uličky, na konci ktorej boli veľké klietky. Akonáhle sa pozrela do jednej z nich, bola rozhodnutá. Zavolala predavača, ukázala prstom na klietku, zaplatila a s nádejou v očiach vyšla von. Našťastie si ráno obula tenisky, aby sa jej piesok nedostal do sandál.
Našla ho tam, sedel v piesku a díval sa na hladinu.
„Dobrý,“ pozdravila ho.
Harold sa strhol, lebo niečo narušilo jeho deň. Nemohol však odpovedať. Už päť rokov nikomu nepovedal ani slovo. Tina nenaliehala, no pokračovala.
„Niekoho som po ceste našla.“
Položila na zem malú škatuľu a narovnala sa.
„Zajtra bude nový deň, pán Gunt,“ usmiala sa a odišla.
Zašla však len za prvé husté krovie a tam sa skryla, aby sledovala, čo sa bude diať.
Harold sedel rovnako neoblomne a díval sa na vodu. Zdalo sa, že nemá ani najmenší záujem meniť niečo na svojej päť ročnej ilúzií. Niečo vedľa neho sa pohlo. V škatuli to zaškrabkalo, zamrnčalo a on pootočil hlavu. Tina sa usmiala. Chvíľu sa díval na škatuľu a potom opatrne jednu ruku položil na kartón. Mal zvláštny pocit. Bál sa. Prvý krát po piatich rokoch robil niečo nové. Niečo, čo nemal overené. Pomaly škatuľu otvoril a z jej vnútra na neho civelo malé vyplašené mača s veľkými očami.
Tine sa naplnili oči detskými slzami. Gunt sa usmial a kostnatou rukou vytiahol krehké mača zo škatule. Pridržal si ho pred tvárou. Niečo povedal, ale nepočula to. Dala by všetko za to, aby vedela, čo povedal, ale len mača to počulo.
„Zajtra bude nový deň.“
Vzal mača, škatuľu nechal v piesku a pobral sa domov. Zas mal v hlave spomienku po niečom vágnom a dlho sa opakujúcom, ale už si nespomínal, čo to bolo. Mača pomenoval Budha a rozhodol sa, že mu bude dávať veľa žrať.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

November 25, 2010

Ester Anaswah : Atosov exkrement a iné hovienka

Je nádherný letný deň, slniečko príjemne hreje a Ester sa v povznesenej nálade vyberie na prechádzku. Otvorí bránku a...
Dokelu! Tí psíčkari mi už fakt idú na nervy! Ako môžu vychovávať svoje deti, keď im chýbajú základné vedomosti o slušnosti? Nechajú vykadiť psa priamo pred mojou bránkou, nadáva Ester s nohou v psom hovienku. A keď už sa to stane, majú to predsa odpratať, ale čoby sa s tým oni špinili, že? Ešte som nevidela psíčkara s lopatkou a sáčkom v ruke, aby po svojom miláčikovi odpratal výkaly, šomre Ester. Iba ak v zahraničných filmoch. A potom sú psie hovienka všade kam sa pozriete. Bodaj by ten majiteľ stúpil do hovna iného psa, potom by si to možno uvedomil, alebo aj neuvedomil, skôr to druhé. Hlavne, že má psík posledný model čohosi, čo má byť akože kabátik, a na hlave ešte aj čiapočku, des! Kam tento svet speje? Ľudia, namiesto toho, aby sa starali o opustené deti, venujú sa opusteným zvieratám. Veď zviera je len zviera, ktoré podlieha zákonom prírody a ľudia by do toho nemali zasahovať. Príroda je múdrejšia ako človek, reguluje si všetko sama.
Ester má po nálade. Musí sa vrátiť domov a hodinu čistiť špinavú topánku. Zo smradu ju napína na zvracanie. Na žiadnu prechádzku už chuť nemá, raz za deň pucovať topánky od sračiek jej bohato stačí.
Uvarí si kávičku a sadne pred telku. Siestu si urobí radšej doma.
HAV, HAV, HAV...... zarezáva sa jej do uší hysterický štekot susedovho psa. Pozrie z balkóna, čo ho zas tak vytočilo, no, jasne, mačka sa pred ním producíruje ako manekýnka a provokuje ho, lebo vie, že cez plot na ňu nemôže skočiť. Keby štekal aspoň ako pes basom, ale jeho štekot pripomína rozčúleného kastráta a trhá uši.
Keď to susedových mačku prestane baviť, presunie sa do Esterinej záhrady, či v miske pred dverami na terasu nenájde nejakú dobrotu, ako zvyčajne. Miska je prázdna, z obeda tentoraz nič nezostalo. A tak mačka, domáhajúc sa žrádla a Esterinej pozornosti, zavesí sa všetkými štyrmi na sieťkové dvere, a chce si ich sama otvoriť. Mňaučaním vyčíta Ester, že ona si sedí v kresle a nevie, čo sa patrí. Čo nevidí, že ona má chuť driemkať v jej lone a Ester ju má škrabkať až do večera, tak ako inokedy?!
"Čo to robíš ty potvora?! Ideš z tých dverí!" skríkne na mačku Ester. "A just ti neotvorím, keď si taká drzá," dohovára jej.
Mačka sa presunie na okno, mysliac, že Ester prejde cez rozum a vlezie oknom. Ale okno je zatvorené, tak od jedu aspoň pozhadzuje z okna všetky kvetináče. V jej mačacom pohľade Ester číta, to máš za trest, že si mi tie dvere neotvorila. Ale o chvíľu sa príde pochváliť a udobriť s myšou v papuli.
Večer Ester sleduje svoj obľúbený Panelák a myslí na to, že sa do neho presťahuje naspäť. Tam mali susedia tiež psa, ale toho nepočula ako bol rok dlhý. Vtom začuje bzzz, bzzzz, nálet komárov. Pozrie na sieťkové dvere... Ja ju zabijem, hromží na mačku, síce sieťku neroztrhala, ale drápami uvoľnila cestu komárom a Ester môže kupovať za 150 eur nové dvere.
Kým ich vykynoží je polnoc a vyčerpaná si ľahne do postele. Len čo zaspí, hav, hav, hav, uškriekaný susedov psisko spustí obvyklý koncert a k nemu sa okamžite pridá celý dedinský psí zbor. Asi po polhodke psi stíchnu, ale ten susedov, čo vyzerá ako divé prasa, má výdrž. Šteká ďalšiu hodinu.
"Budeš ticho!" zakričí na neho Ester z balkóna. Pes začne havkať ešte viac. Chytí malý kamienok a hodí do plota, nech sa pes zľakne a zalezie. Hav, hav, hav, pridáva hlasné piskľavé repete. Ďalší kamienok letí do plota.
Zrazu sused vyletí z domu a zareve:
"Ja ten kameň trafím do teba!"
Namiesto toho, aby si utíšil psa, ešte je aj arogantný a lenivý psa vychovávať, znechutene si pomyslí Ester. Pes je celé dni zavretý v malej ohrádke, oddelenej od záhrady, aby im nešpinil v tráve a Ester nevidela suseda ani raz, žeby toho psa venčil. Ani sa tomu čoklovi nediví, že sa tam nudí, je nespokojný a potom celé dni a noci vyštekáva.

Po pol roku, nevyspatá a s nervami na konci, dostane Ester nápad. Kúpi si psa! Pes so psom sa lepšie dorozumie. A možno ho prešteká. A možno sused pochopí, keď bude štekať iný pes.
Napokon zašla do útulku. Bože, toľko zúbožených psíkov, až jej srdce zovrelo, hneď by si ich vzala domov všetkých.
Vyberie si týraného vlčiaka Atosa, jeho smutným očiam nevie odolať, akoby vraveli vezmi si ma, prosím, prosím.
Keď odchádza, jej pozornosť sa snaží upútať štekotom malý pudlík Ajka. Jeeej ten je ale roztomilý, to bude náš maznáčik do bytu, okamžite sa rozhodne. Majitelia ho priniesli naspäť do útulku po Vianociach, vraj ich syna prestal baviť po dvoch týždňoch a oni na neho nemajú čas.

Je krásny slnečný deň, Ester ide na prechádzku s Atosom, pes radostne šteká a pobehuje. Vtom sa vykadí pri nejakej bránke. Doprdele, sáčok s lopatkou som zabudla doma, uvedomí si Ester. Ale, však nevadí, povie si a rozhliadne sa okolo seba. Zbadá hovná iných psov, ktoré sú už v rozklade a zapáchajú. Atosov exkrement aspoň nesmrdí, nie je ako tie ostatné hovná, upokojí sa Ester a ďalej tuho premýšľa, aký kabátik kúpi Ajke na zimu, ten károvaný, či ten prúžkovaný?


Ester Anaswah - publicistka, účastníčka súťaží Poviedky o nevere a Mám talent, svojská autorka poviedok zameraných na vzťahy

Marci V.K.: Psí život

Slušnosť káže predstaviť sa. Volám sa Ajda, žijem v paneláku v jednoizbovom byte s mojou paničkou a vôbec sa netajím tým, že mám už 13 psích rokov, počas ktorých som sa naučila, že nie všetko, čo sa blyští, je na zjedenie. To som si však uvedomila až vtedy, keď som sa pahltne vrhla na ušľachtilo rozvetvený krík bodliakov, ktoré sa ukrývali pod snehobielou pokrievkou nazývanou sneh. Nečudujte sa, v tom čase to bolo pre mňa nové a nepoznané a okrem toho, že sa to na mňa z každej strany ligotalo, bolo to mäkké a dobre sa do toho skákalo. A potom ešte raz, keď som našla otvorenú mäsovú konzervu blízko kontajnera a porezala si na nej jazyk.

Dnes, keď som už poznačená zdravým aj keď mestským rozumom a skúsenosťami seniora, (predsa len uznajte, že v 91 človečenských rokoch je úctyhodné čo i len ráno otvoriť oči a vstať) také hlúposti nerobím. Napokon, tie bodliaky vôbec nechutili a stáli ma skoro „šteňatovský“ život. A ja predsa nie som krava, čo sa pasie, a zelené trávy nepotrebujem ani k rastu svojej srsti. A cudzie konzervy už neokupujem. Ale nie kvôli riziku porezania psieho jazýčka, ale preto, lebo som pochopila, že niekoľkodňové zvyšky už naozaj nemajú žiadnu nutričnú hodnotu. A ja si skutočne zaslúžim omnoho viac!

Moji majitelia sa o mňa dobre starajú. Ak teda zoberiem do úvahy, že aspoň trikrát do dňa mi na krk zavesia masívny a ťažký obojok pripomínajúci skôr okovy a ťahajú ma von. Len neviem, ako mám svojej paničke povedať, že sa mi v ňom nedá ani dýchať. Teda, keď bežím a ona ma sťahuje ako šnurovačku a lá 60-te roky. Skutočne neviem, o čo jej ide. A dokonca si myslím, že keby trochu podbehla aj ona, ľahšie by sa zbavila tých tridsiatichpiatich kíl nadváhy, ktoré ospravedlňuje slovami: „Priberám aj z vody“. Nuž, som rada, že aspoň chvíľu trávim na čerstvom vzduchu a mám možnosť okysličiť si rozum. To si aspoň namýšľam pri tej trojminútovej prechádzke, ktorú mi trikrát do dňa venujú moji majitelia.

A potom strava. V miske mám stále tie isté granule. Veľké a tvrdé, ktoré vôbec nedokážem pohrýzť. Chcela by som vidieť moju paničku, ako by v mojom veku zahryzla do tvrdej nektarinky a tvárila sa pritom šťastne a zasýtene. Vždy, keď dostanem niečo iné, tak ich poctivo odsúvam na opačnú stranu. No len čo dojem, miska s granulami je opäť na svojom pôvodnom mieste. Nezdá sa vám, že je to signál toho, že sú hnusné a nežral by ich ani pes? No a potom si v miske nachádzam puding, krupicovú kašu, piškóty, polievku či zemiaky a ryžu. A to som si myslela, že ľudia majú viac rozumu. Neviem, aké iné gesto na znak protestu by som ešte mala naznačiť, aby moji majitelia pochopili, že nie som prasa, a tak sa neraz stáva, že vlastne aj ja sama pochybujem o tom, kto vlastne som.

Ale sú aj šťastné dni. Vtedy si v miske nájdem čerstvú hovädzinu (tú však nedostávam príliš často, pretože vraj potom vypúšťam všakovaké plyny, po ktorých nie je nikto schopný vydržať so mnou v jednej miestnosti) a kuracinu. Tú mám najradšej. Šťavnaté mäsko i kostičky. Môžem ich žrať na kilá, nuž ale to mi zas zakázal veterinár. Vraj neprospievajú môjmu telu a množia sa mi tukové vankúšiky, ktoré v konečnom dôsledku musí vyprázdniť zase len on. A tak, čím som staršia, tým menej kuraciny dostávam.

Ešte sú tu hračky. Tie, čo nielen ľuďom ale aj nám psom pištia ešte tri dni potom, ako ich odložíme späť do svojho pelechu, ale aj žuvacie, ktoré majú dvojsečnú zbraň. Väčšinou majú svojský pach (keby som nechcela vo vašich očiach zostať slušná, povedala by som, že smrdia ako latrína na dvore, kam ma z času na čas vezme panička, vraj, aby som si viac vážila čistotu svojho príbytku v kruhu rodiny), ale za to sú vraj zdravé a výživné, ale často krát sa nalepia na spodné zadné zuby, čo nám naozaj spôsobuje nemalé problémy. Teda len vtedy, keď sa vám na ne nalepia aj zuby vrchné. Vtedy lapáte po dychu, nie ste schopní vydať zo seba ani hlások a hlava vám kmitoce ako pri pohľade na úchyláka v parku. Zato mojej paničke by som ústa niekedy zalepila s radosťou. Ale iba vtedy, keď po mne zvyšuje hlas (podľa nej len dáva dôraz na význam povedaného slova), aby si zas dokázala (a hlavne aby to dokázala všetkým naokolo), aký mám pred ňou rešpekt a ako poslúcham na slovo. Že je to však iba obyčajná šikana, to ešte nikoho, kto sa tomu prizerá, nenapadlo.

Ale našťastie sa blížia sviatky vianočné, pokoj a mier. V miske si namiesto vody nájdem bylinkový čaj, na tanieri vyprážaný rezeň veľký ako hajzlový dekel (prepáčte, to som musela, keby som to nahradila iným slovom, ťažko by ste pochopili, aký skutočne veľký ten rezeň bude) a ako dezert dostanem tvarohový koláč. Potom sa budú všetci o mňa trhať, ťahať za uši, maznať sa so mnou, ťahať za fúzy (no čo, mám viac mužských hormónov) a hrať sa. Nevadí mi, že ja nemám možnosť napísať Ježiškovi a nevadí mi ani to, že o všetkom viem už takto v predstihu, je to tradícia, zvyk. Štve ma len to, že mi dostatočnú pozornosť venujú len raz v roku, kým ja im dávam lásku každý deň.


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala ako redaktorka a šéfredaktorka regionálneho dvojtýždenníka BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

November 24, 2010

Zuzka Kuglerová: Moja Fešná Panička

Tak, aby ste vedeli, hneď z kraja vám to poviem, nech je medzi nami jasno. Ja som slobodymilovný tvor. Moja mama je tuláčka ako sa patrí. Pozná všetky vône lesa. Otec? Nooo, hm, to je trochu ošemetná záležitosť, ale vyparil sa hneď, ako ma urobil. Mama však preto nikdy nevešala chvost, načo by aj? Veď jej krásne, dlhé nohy, ozdobené jemnými, lesklými čiernymi chĺpkami, ľahko pritiahli pozornosť iných a jej vôňa by zlákala aj svätého. Naučila ma, že najviac chutí sloboda a najhoršie je, keď sme zavretí medzi štyrmi stenami. So všetkým ostatným sa dá poradiť.
Jedného dňa odišla aj ona, a ja som osamel. Trošku mi bolo smutno a dostal som hlad. Tak som si vyhľadal teplučké miesto pri kanáli, kam ľudia vyhadzovali odpadky. Jedlo sa tam raz dva našlo, nuž som sa napapal tak, až mi išlo brucho prasknúť a zaspal som.
Zobudil ma zvuk krokov. Také to ťukanie opätkov. Buch buch, klop klop, ťuk ťuk. Po ceste, ktorá viedla ponad kanál, kráčala akási panička. Vyfintená. Nohavicový kostýmček jej tesne obopínal telo, čierna kabelka, čierne črievičky. Musím uznať, dala sa zaradiť do kategórie fešánd, aj keď už mala svoje rôčky. Kráčala smerom k Budmerickému zámku, tak mi bolo jasné, že si ju budem môcť preštudovať bez toho, aby si ma všimla, neviditeľný, nespoznaný.
Vyšmodŕchal som sa z kanála a ukradomky sa vybral za ňou. Fíha, spravila veľmi zvláštnu vec. Keď bola z dosahu chalúp, na mieste, kde na nej žiadne ľudské oko nemohlo spočinúť (teda, aspoň ona si to myslela), tak si sadla na mylník a vyzula sa. Šup šup čierne topánočky do čiernej kabelky. A kráčala po ceste v silonových ponožkách.
Vtedy som usúdil, že je čas ukázať sa, zoznámiť sa. Znenazdajky, ako čert z pekla, som sa objavil pri nej. Veď som aj vyzeral ako čert! Vysoké, mocné nohy s čiernymi chlpmi som zdedil po mame a po otcovi veľký chvost. Prilepil som sa k tej bosonohej paničke s trochou strachu v duši. Väčšinou sa ma totiž zľakol každý, kto ma zbadal. Ale ona nie. Ona bola z iného cesta. Zasmiala sa, zohla sa, poškrabkala ma za jedným uchom, potom aj za druhým. Tak to trochu urazilo moju dôsťojnosť.
,,Pŕŕ, moja pekná bosonohá panička,“ vravím si v duchu. ,,Nemysli si, že sa do teba buchnem na prvý pohľad, to veru nie!“
Aby si uvedomila, ako to medzi nami bude, olízal som jej ruku. Zas sa len smiala, potvora. Tak som jej jemne pohrýzol dlaň.
,,Nerob, ty Truľo…“ jej smiech bol ešte hlasnejší, plný koketnosti. A ja som bol navždy stratený. Ach jaj, veď mi dala aj meno, ktoré mi zabudla dať vlastná mať.
Skrotený, so zmäknutým srdcom si to kráčam popri nej a počúvam, čo mi rozpráva.
,,Dostala som ráno mail,“ hovorí a krúti pritom tou čiernou kabelkou, v ktorej ma skryté čierne topánočky. ,,Písal mi Šéfinko. No, on ti je najlepší na svete, len ho zvádza Politika. A ja sa bojím, že mi ho pokazí. A keby len to,“ rozpráva ďalej panička. ,,dostala som aj druhý mail, v ktorom tá Politika začala zvádzať aj mňa. Vraj, aby som to s ňou skúsila. Napísať najprv jeden článoček, druhý, že je už čas, aby som sa s ňou zoznámila.“
Svätá pravda, zľakol som sa. Ojojoj, Politika! Najhorší ľudský výmysel. Dostal som strach, že moja pekná panička sa ňou dá zvábiť. Nuž som sa rozhodol, že jej naplno prejavím svoju lásku, ba čo lásku, priam psiu oddanosť, aby dostala inú inšpiráciu. Znovu som jej olízal ruku. Znovu ma pohladila – ale len tak podvedome, v hlave furt mala svojho Šéfinka a Politiku. Začal som cítiť, že je zle. Oblízal som ju znovu. Teraz ma už ani len nepohladila. Tak som spravil čosi, začo som sa jej v duchu dopredu ospravedlnil, no prinútila ma k tomu, tak nech má, čo chce. Riadne, schuti a nahlas som na ňu zabrechal.
To sme už skoro prišli k Budmerickému zámku. Moja fešná Panička sa tam oprela o múr a pozerá sa na mňa šibalskými očami. Kdeže strach. Tá by sa nezľakla, ani keby na ňu brechal sám diabol. Môj pokus zhodnotila slovami:
,,Truľo, ty si iste hladný.“
Zalovila v kabelke, vylovila z nej čokoládovú tyčinku a podala mi ju.“
Tým moje srdce načisto, nadobro, navždy, nafurt a naveky vekov dorazila! Ach, jaj! Nezostalo mi nič iné, len ju strážiť aj potom, keď vojde do zámku.
Usadil som sa pod jej okná a pozerám sa, čo robí. Sedí pri počítači a píše. Len dúfam, že o mne a nie o tej potvore Politike!



Zuzana Kuglerová - slovenská spisovateľka, ktorej tvorbu porovnávajú s dielom Henrika Szienkewicza, či Hany Zelinovej. Venuje sa predovšetkým histórii Slovenska, ale aj tvorbe pre deti a mládež, či poézii. Vyšlo jej približne sedemnásť kníh, posledná je Rozprávky z blogu. Jej tvorbu možno nájsť aj na portáli pravda.blog.sk, kde je najčítanejšou blogerkou.

November 23, 2010

Pavel Hirax Baričák: Charlie (1. časť hafkačskej trilógie)

Kráčal som do kopca
a Charlie sa mi motal pod nohami.
Na lúčke vrchu sme sa natiahli,
zjedli kus domáceho chleba s klobásou,
zapili to vodou z prameňa,
zaspali.


Prietrž mračien myšlienok
padajúcich zdola nahor
ustala.
Naplnilo nás šťastie
a tak sme tú radosť
posielali do celého sveta.
Ja ľuďom, Charlie zvieratám.


Aby každý našiel svoj kopec,
skalu, strom, dom, posteľ,
bytosť, šťastie, objatie...


"Raz budú ľudia medzi sebou žiť
v úcte a láske,"
prikyvoval Charlie.
"A ako sa vlastne voláš?
Keď si sa ku mne
v polovičke kopca pridal,
pripadal si mi ako tulák,
preto som ťa nazval Charlie.


A je to vlastne jedno...
Poď ku mne,
chcem ťa podrbať za uchom
a vyhladkať.


Mám ťa rád,
Charlie,
vieš to?"

(z debutovej zbierky básní More srdca)



Pavel Hirax Baričák - martinský spisovateľ, poet, hudobník, bloger, filozof, cestovateľ a fotograf, autor mnohých románov, cestopisov a básnických zbierok, ktorý na svojich čítačkách okrem prezentovania básní a románov veľmi rád vedie filozofické debaty o pozitívnom myslení.

November 22, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (1. časť)

Nie som potkan!!! Tie babky s fúzmi, čo po mne zazerajú, keď som s Terezou na prechádzke, by sa to už konečne mali naučiť. Nie som ani mačka, do frasa! Viem si snáď strčiť hlavu až do čriev, ako to vedia len mačky? Nie. Pozrite sa na mňa. Mám dokonalú hlavu v tvare jabĺčka, vyčnievajúce oči, ktoré vidia všetko, ňufák a ústa na drobné kúsky potravy, prípadne na lovenie malého hmyzu. Prečo pre nich, do pekla, teda vyzerám ako potkan?!

„René, čo zase? Hm? Čo je?“ pýta sa ma Tereza, lebo zúrim. Tá tiež vie veľký trt o mojich pocitoch. Nikdy sa ma nezastane. Vždy sa len zachichoce, keď jej niekto povie, že si za sebou vlečie potkana. Keby som mal väčšie ústa, pohryzol by som tie babky, a potom asi aj Terezu. Doma samé cucky-mucky, ale vonku... Ako keby sme k sebe nepatrili. Neviem, kedy náš vzťah spadol na takú úroveň.
„Tíško,“ šepká a díva sa na film. Vždy pozerá také debiliny a ja nemám čo robiť. Mňa telka nezaujíma. V tomto byte už nemám čo robiť a Tereza ma berie ako istotu. Ale to sa môže zmeniť. Nemusím tu byť. Nič ma tu nedrží. Môžem si kedykoľvek ujsť. Potom zbadá, že jej chýba jeden malý potkan. „TEREZA! UŽ ŤA NEMILUJEM! CHCEM SLOBODU!“
„Nebreš,“ povie sladko a neodtŕha oči od telky.
„TY KRAVA! Veď počkaj, budeš mi chcieť za chvíľu ovoňať hlavu!“
Celkom ma ignoruje. Už to nie je to, čo bývalo. Keď ma doniesla, bol som jej maznáčik, miláčik, ťuťulko, neviem čo všetko. Viem, že ma stále ľúbi, ale už to nedáva najavo. A ja som čivava, nie nejaký pripečený papagáj. Potrebujem to. Ale v poriadku. Veď uvidí.
Rezignujem. Mám ju na háku. Všimol som si totiž, že v poslednom čase som strašne neurotický a zbytočne sa rozčuľujem, čo je všetkým aj tak len na smiech. Keby sa rozzúril taký pitbul, všetci si naložia do gatí po jednej klobáse, ale keď sa vytočím ja, idú sa potrhať, aký som zlatunký. To vie jedného vytočiť ešte viac. Musím isť na to inak.

Tereze končí film a zas nevie, čo so sebou. Vtedy som jej dobrý. Hľadá ma. Hah, schoval som sa jej do skrine medzi gaťky. Tam ma nenájde.
„René,“ volá po byte a ja sa uchechtávam. Musím byť potichu. Neskoro. Počula ma z pootvoreného šuplíka. Otvára ho, tvár mi oblieva tlmené svetlo a potom sa ocitám nalepený na jej tvári.
„Tu si, ťuťulko. Čo si tam robil?“
„Nechci vedieť,“ fľochol som jej do tváre. A je to tu. Blíži sa ku mne jej nos a vidím všetky chlpy, čo v ňom má. Prečo mi musí stále ovoniavať hlavu. Dosť ma to obťažuje, lebo na rozdiel od nej, ja mám v strede mojej lebky dieru. Mäkkú časť, pod ktorou mám hneď mozog a vždy mám dojem, že si ten svoj nos zabára rovno do môjho mozgu. Prichádza moja chvíľa. Ako sa približuje, napriahnem sa a uhryznem ju do nosa. Zjojkne a prísne sa na mňa díva. Ale ja viem, ako na ňu. Vypúlim oči ešte viac a ona sa už nemôže hnevať. Som zvedavý, ako vtedy vyzerám. Ešte som sa tak nevidel, ale musí to byť veľmi dojímavé. Som vychcaný.

Berie ma do obývačky a sadne si so mnou na gauč. Ležím jej na hrudí a takmer sa dotýkame nosmi. Škrabká ma za ušami, čo je celkom fajn. Našťastie jej to potom nemusím vracať. Dosť by sa mi hnusilo škrabať ju za ušami.
Berie si zo stola plátok syra a dáva si ho do úst. Syr zbožňujem. Nedáva mi ho však často, lebo potom ma bolí bruško, ale teraz by som si fakt dal. Dívam sa na syr, hypnotizujem ho očami, sledujem každý jej pohyb. Bože, tá je hlúpa. No, konečne si to všimla a trhá kúsok syra. S capnutím ho hádže na podlahu vedľa gauča. Pozriem sa na syr, potom na ňu, a keby som mal dlaň, tak jej jednu vylepím. To čo si urobila? Kto to má žrať so zeme? Čo som ja, prasa? Bože, toľko vtelení... Mačka, potkan, voňavá hlava a teraz aj prasa... Zožer si to zo zeme sama!
Musím jej ukázať, kto je tu pán. Otočím sa jej zadkom k tvári a dívam sa na vypnutú telku.
„No ďakujem,“ povie prekvapene, ale usmieva sa. Prečo jej zas moje rozčúlenie príde milé.
„Nemáš za čo.“
„Nevrč po mne, ciciík.“
„Ja nie som cicík, do riti, len pre to, že som malý. Som čivava, nie cumeľ!“
„Asi máš vonku kamošov,“ skonštatuje, keď vidí moje rozčarovanie. Vôbec ju nenapadne, že môžem byť zdutý. Jasné, ja nemám právo naštvať sa. Ja som miláčik, o ktorého si každý otiera nos, lebo voniam ako mimino. Hnus. Každý túži byť niečo iné, a ja mám pocit, že môj život neurotickej podceňovanej čivavy sa mi už zunoval. Nemám nikoho, okrem svojej voňavej hlavy a Terezy, ktorá stále zíza do telky. Som osamelý. Som úbohý. Som len malá čivava, ktorá si už pomaly príde viac ako potkan, než pes. S týmto pocitom si líham do postele vedľa Terezy.

Keď sa jej dych ustáli a ja som si istý, že už spí, vyleziem jej na krk a uvelebím sa tam. Ani ma necíti. Mám len jedno kilo a moja hlava jej pekne vonia celú noc. Zbožňujem spať celú noc na jej krku. Keby som bol nejaké vypasené hovädo, ktoré musí i samo sebe smrdieť, nedovolila by mi spávať v jej posteli a tobôž nie na jej krku. Nemohla by ma malíčkom škrabkať v ušku a nemohla by mi jednou dlaňou zakryť celé bruško, keď mi je zima. Zaspávam s pocitom, že milujem svoj život čivavy, ktorá žerie každý deň lososa a jediné, čo za to musí, je dať Tereze ovoňať svoju hlavu.
Život je krásny.
Len niekedy som strašne neurotický.
Potrebujem fenku.
V snoch sa dá vraj ľuďom hocičo vsugerovať. Sú ľahko manipulovateľní.
Tereza, chcem čivavu. Hneď zajtra mi donesieš čivavu, inak ti už nedám ovoňať hlavu a to neprežiješ.


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.