Peter Šišovský: Stratená mačka

„Mica! Micaňa!“
„Mňáááu!“ ozvalo sa spod stola a na koberec sa vygúľala mäsitá rolka. Bola to stará mačka, s nohami prekríženými do X a s drobnými očami, zasadenými hlboko v lebke. Ospalo sa otriasla a otvorila papuľu.
„Ty moje milé hebiedko,“ poškrabala ju za ušami pani Guľometová a do natrčeného pysku jej vložila šprota z konzervy. Mačka ho lačne prehltla a drobné kostičky jej zapraskali v hrdle. „To za to, aká si bola včera šikovná.“
„Mňáááu!“
„Áno, áno, ty moja šikulka,“ pani Guľometová si oblízala prsty a posadila sa na hojdacie kreslo, ktoré duto zapraskalo. Starú mačku si vyložila do lona a tá svoj žiadostivý pohľad uprela na otvorenú konzervu. „Mňááu!“ zamraučala.
„Tu máš,“ pani Guľometová jej drobnú rybku strčila do krku a v rytmickom kolísaní na seba vylievala rybací olej. „Tak čo, pozrieme si telku?“ chytila do ruky ovládač, omastenú konzervu odložila nabok a dovolila mačke, aby jej žula okvapkanú blúzku.
„Aj vy teraz sedíte doma?“
„Áno,“ odpovedala pani Guľometová moderátorovi, ktorý na ňu mrkal z malej obrazovky. Bol to počerný chlapík, nízkeho vzrastu a každú chvíľu sa dlhým nosom zapichol do oka kamery, ktorá ho snímala.
„Prosím? Nerozumel som.“
„Áno,“ zopakovala pani Guľometová spolu so všetkými divákmi v štúdiu. Z prijímača sa niesol hlasný potlesk, ktorý onedlho prehlušil tleskot pani Guľometovej. Mačka v jej lone nespokojne zamrnčala a na drobného chlapíka vrhla nahnevaný pohľad.
„Tak vás vítam v našej a vašej Polnočnej šou! Iste ste už boli nedočkaví ako ja, nie? Čo myslíte, kto dnes bude naším hosťom?“
„Pani Guľometová!“ ozvalo sa z hľadiska a pani Guľometová sa zoširoka usmiala.
„Správne! Prosím, privítajte pani Guľometovú!“ Všetky kamery sa namierili smerom k objektívu, cez ktorý sa dívala pani Guľometová a tá placho zamávala. Vzápätí sa aj usmiala, keď jej odpovedal hlasný potlesk komparzu.
„Pani Guľometová, ako sa dnes máte?“
„Celkom dobre,“ odvetila nesmelo, pretože ju znervózňovali všetky tie pohľady.
„Vyvenčili ste už Micku?“
„Áno,“ prikývla a stará mačka v jej lone protestne zamraučala. Ešte nikdy s ňou pani Guľometová nebola na prechádzke a na koberčeku v kúte kuchyne rozvoniavali raňajšie výkaly.
„Akú hru by ste si dnes chceli zahrať? Preskakovačku?“ za jeho chrbtom sa objavila zložítá prekážková dráha a publikum mu odpovedalo nadšeným „Áno!“. „A čo tak vodný kúpeľ? Alebo slalom cez ohnivé obruče?“ v štúdiu sa neprestajne formovali rozličné kulisy a mačka na nohách pani Guľometovej nahnevane prskala.
„Áno...“ dychtivo šepkala pani Guľometová.
„Nie, dnes si nezahráme ani jednu z týchto hier,“ moderátor zvesil smutne hlavu a pani Guľometová zarazene vytreštila oči. „Dnes nič nebude?“ nechápavo zamrmlala a posunula sa bližšie k telke. „Prečo?“
„Pretože my dnes máme pre vás niečo špeciálne,“ zatajil dych a obecenstvo za ním napäto zhíklo. „Pascu pre myši!“
„Čo?“
„Áno, presne tak! Pascu pre myši!“ teatrálne zvolal a odstúpil sa, aby uvoľnil miesto kamere. Podlaha v štúdiu sa otvorila, bolo počuť hlasné výkriky a z diery, ktorá sa objavila, vystúpila obrovská kocka. Všetky steny mala zo skla, vysoká bola prinajmenšom štyri metre a naplnená bola až po okraj niečím, čo sa nervózne hemžilo.
Myši!
Tisícky drobných myší, hustá čierna masa, ktorá pišťala a drobnými pazúrikmi škrabkala o sklo. Lozili po sebe, driapali sa jedna cez druhú a na tvári pani Guľometovej vyvolali zdesenie.
„Pani Guľometová, ste v poriadku? Môžeme začať?“
„Ja...“
„Víta vás pasca pre myši!“ zvolal moderátor a na dlhú chvíľu sa rozhostilo ticho. Nič sa nedialo, len pani Guľometová zmĺkla a mačka na jej kolenách nastražila uši.
Čakali.
V televíznom prijímači to odrazu zachrapčalo a stred obrazovky praskol. Cez celý obraz sa natiahla dlhá prasklina, ktorá rozpolila tvár moderátora na dvoje a pani Guľometová sa napäto vystrela. Mačka na jej kolenách už prskala, jedovato sledovala rozširujúcu sa prasklinu, ktorá sa s hlasným puknutím roztvorila a polovice obrazovky odlúpila od seba. Sklo sa ohlo a do obývačky sa donieslo šepkanie publika.
Bolo tak živé akoby niekto šepkal pani Guľometovej rovno do ucha.
„Mňááu!“ protestne zamraučala mačka, keď sa celý obraz vylial cez prasklinu do obývačky a ako voda z akvária sa roztiekol po koberci. Pripomínal ortuť, vôbec sa nevpíjal do hrubého plyšu a pomaly sa posúval k nohám pani Guľometovej. Keď ich dosiahol, zastal a ladne sa vytiahol do vzduchu.
A rozšplechol sa.
Mačka zajačala, no pani Guľometová len tuhšie zovrela rúčky kresla a stisla oči. Bolo jej nevoľno, podivná tekutina páchla po odpadovej vode a cez dierky v nose jej rýchlo stiekla do žalúdka. Počula, ako sa mačka na jej kolenách mece a keď v bolestiach otvorila oči, videla, ako ju prevrátilo naruby.
Odrazu myklo aj ňou, vnútornosti jej roztiahlo a v hlave pocítila takú pálčivú bolesť akoby jej ktosi vytrhol mozog a natlačil ho do omnoho menšej lebky. Trhanie sa stupňovalo, mačka na jej kolenách bolestivo skuvíňala a pani Guľometová sa v hrôze chytila za hlavu. Všetko ju bolelo, všetky kĺby jej praskali a nemohla otvoriť oči. Mačku už nepočula, odrazu nepočula vôbec nič, len praskanie skla a tupý náraz, keď dopadla na niečo mäkké.
„Vítame vás, pani Guľometová!“ ozvalo sa kdesi za ňou a keď otvorila oči, zistila, že to rozpráva moderátor z telky. Tentoraz ale nestál za sklom, ale štyri metre pod ňou a zoširoka sa usmieval. „Môžeme začať?“
„Mňááu!“ odvetila mačacím hlasom a nechápavo sa dívala pod seba, na tisícky hemžiacich sa myší, ktoré pišťali a lačne sledovali jej chlpaté telo. Mala štyri nohy, srsť a na konci tela sa jej vlnil chvost. Ocitla sa v koži svojej mačky.
„Dajte ju dole!“
Na príkaz moderátora ju akési neviditeľné ruky potisli. Prestrašene zaskučala a spadla medzi hemžiace sa myši.
„Vašou úlohou je vyloviť kľúč, ktorý je na samom dne! Veľa šťastia, pani Guľometová!“ bolo posledné, čo počula, keď sa masa myší okolo nej uzavrela.
Boli všade. Tisícky drobných tiel, ktoré pod jej váhou naplašene pišťali a jedna cez druhú sa tlačili nahor. Páchli po niečom ťažkom, dusivom, pazúrikmi sa zapierali o jej srsť a pani Guľometová mraučala od bolesti. Ešte nikdy sa necítila tak stiesnene. Všetko ju bodalo, hrýzlo a škriabalo. Akási myš ju pomykala za chvost, no jej jačanie narazilo na sklenené steny kocky a odrazilo sa.
Vašou úlohou je vyloviť kľúč! hlavou sa jej ozýval moderátorov hlas a jej laby sa samé od seba začali pohybovať. Nemohla ich ovládať, len sledovala, ako rozčesávajú živú čerň a ako klesá hlbšie a hlbšie. Mraučala, vzpierala sa neviditeľnej sile, ktorá jej ovládala telo, no hrôza, ktorá ňou lomcovala, sa tak len vystupňovala.
Ako keby sa prebudila na kláte, tesne po tom, čo jej neporiadne odťali hlavu.
„Mňááu!“ pokúšala sa brániť klesaniu, ostré pazúry zasekávala do myších tiel a ňufák jej naplnil pach krvi. Toto sa nedalo vydržať.
Odpadla.
Strata vedomia však trvala len sekundu a oči sa jej vzápätí samé otvorili. Hoci jej viečka škaredo protestovali a mozog skuvíňal od vyčerpania, nedokázala ich už viac zavrieť. Akoby jej do nich ktosi navliekol háčiky a teraz ich ťahal silno od seba. Nemohla to ovplyvniť a keď sa predsa len pokúsila, klesla hlbšie.
Pomoc! preľakla sa, no namiesto jej hlasu sa znova ozvalo len tupé mraučanie. Nikto ju nemohol počuť.
Labami sa dotkla tvrdého skla a blízko pri nej sa čosi zalesklo. Neuvažovala ani sekundu a po malom kľúči chňapla papuľou.
Niekde nad ňou to zahučalo, ozval sa tleskot burácajúceho obecenstva a skôr než si uvedomila, čo sa deje, jej do uší prenikol moderátorov hlas. Znel pobavene a ľahkomyseľne zároveň:
„Gratulujem, pani Guľometová! Teraz sa už len dostať hore!“
„Mňááu!“ prestrašene zamraučala, keď si rovnako dobre ako on uvedomila, že sa cez masu myší neprederie. Neznáma sila ju totiž stále tlačila nadol a roztrasené laby sa jej zarývali do skla. Počula, ako jej praskajú kosti.
"To nevydržím!" kričala od bolesti a guľatý chrbát sa jej s rupnutím prehol dole. Ostrými pazúrmi škriabala o dno sklenenej kocky a zo všetkých síl sa snažila zachytiť o niektorú z myší. Aspoň jednu, aspoň o meter vyššie- prosila, no ich čierne telíčka boli klzké ako mokrý ľad- skôr ju len viac tlačili k zemi.
Sípavo sa nadýchla a zvalila sa na brucho. Nohy sa jej podlomili a mosadzný kľúč zacvendžal o sklenené dno. Načo som ho mala vytiahnuť, keď tu nie je žiadna zámka?! Nechápala, no to sa už na ňu valili drobné myši.


Každý deň dôjde k neznámym zmiznutiam, ktoré nie sú nikdy odhalené.



Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.