January 02, 2011

Via Sendera: Náhoda

Jagara som nechcela. Keď ho Adam priniesol rovno z ulice, pohádali sme sa. Bol špinavý, smrdel a nepodobal sa na žiadne známe, ani menej známe plemeno. Bál sa ľudského dotyku, schovával sa za pohovku a nereagoval na žiaden pokyn.
"Je hluchý," skonštatoval sucho veterinár.
Mrzelo ma to. Pohladila som ho a on sa na mňa odovzdane zahľadel. Odrazu som pocítila zodpovednosť. Je náš. Možno nie je najkrajší na svete a je hluchý, ale napriek tomu je náš.
Keď sa narodila Elena, začal Jagar spávať pri jej postieľke. Adam býval v práci dlho do noci, kým ja som svoje profesionálne fotoaparáty musela odložiť na čas do skrine. Len jeden najobľúbenejší bol stále kdesi v mojej blízkosti, ak by som zatúžila zvečniť niečo nezvyčajné.
Keď mala Elena rok, kúpili sme na Orave chalupu. Uprostred lesov a zvlnených kopcov, kde-tu s domčekom, ktorý prezrádzal len kúdol dymu valiaci sa pomedzi stromy k nebu.
"Ja pôjdem o deň skôr rovno zo Žiliny, zakúrim, aby ste prišli už do vyhriateho."
Rozhodli sme sa stráviť prvý zimný víkend práve tu. Adam nebol mojou prvou láskou, ako to býva v romantických filmoch. Ja som dokonca bola už jeho druhou manželkou. Veľmi som ho ľúbila. Často cestoval po celom Slovensku a bol to práve on, kto objavil na samote malý drevený domček. Hrubé múry, stará piecka, malé dvojité okná a za nimi nič, iba mlčiaci les.

Posadila som Elenu do autosedačky a pevne ju pripútala na sedadlo vedľa seba. Okamžite, ako sme sa pohli, zaspala. Jagar zo zadných sedadiel preskočil k nej a schúlil sa na zem pod autosedačku.
"Bude ti tam zima," prihovorila som sa mu, ale on, ako vždy, ani nezodvihol hlavu.
Šoférovala som rada. Pustila som z cédečka Andersenovu rozprávku o snehovej kráľovnej a nechala veľké chumáče snehu zažiariť v svetle reflektorov. Prešli už takmer dve hodiny. Elena sa zobudila s dobrou náladou a veselo kopala nôžkami. Čakal nás už len jeden kopec a sme tam. Išla som čo najpomalšie. Na ceste bol už sneh, stmievalo sa. Jagar znervóznel. Preskočil na zadné sedadlá a sledoval tmu za oknami. Úzkosť je v šere uprostred lesa prirodzená. Cítila som ju aj ja. Okamžite sa však rozplynula, keď sme vyšli nahor. Uprostred čistinky bolo drevené odpočívadlo a za ním krásny výhľad na zaspávajúce oravské kopce. Slnko ešte spoza hôr sfarbovalo oblohu do červena. Medzi stromami v sparnej diaľke svietili svetlá z osamelých okien. Pribrzdila som. Chvíľu som sa dívala iba cez okno. Podvedome som vypla motor a otvorila dvere. Ticho bolo nekonečné. Pohladila som Elenu po vláskoch a načiahla sa za taškou s fotoaparátom. Vystúpila som. Bola zima, dych sa mi menil na dym rozplývajúci sa vzduchom. Zatvorila som za sebou dvere a o chvíľu som už zaostrovala dokonalý záber. Prvý, druhý, tretí. V tom čosi za mnou cvaklo. Otočila som sa a podvedome siahla po dverách. Boli zamknuté. Skúsila som zadné, ale rovnako neúspešne. Sklonila som sa z druhej strany k Elene. Pochopila som. Elena sa na mňa spokojne usmievala spoza okna a jej nôžka skĺzla od čierneho gombíku zamykania na dverách späť do autosedačky.
"Elena!" vykríkla som a prudko potriasla zamknutými dvermi.
Skutočné zúfalstvo som pocítila v okamihu, ako som si uvedomila, že mám kľúče v zapaľovaní a mobil položený vedľa sedadla. Navyše som mala oblečený iba sveter. Srdce mi začalo prudko biť. Spoza Eleninej rúčky sa vynorili Jagarove vnímavé oči. Sledoval každý môj pohyb, nespúšťal ma z očí. Tvár mi skrivilo do plaču a začala som sa od zimy chvieť. Chvíľu som chcela veriť tomu, že pôjde nejaké auto, ale ako ubiehali minúty, musela som si priznať, že si to len zbytočne nahováram. Vtom sa moje auto pohlo. Pomaly, nenápadne, smerom vpred. Stŕpla som. Prebehla som dopredu a začala ho tlačiť. Šmykli sa mi nohy a udrela som sa. Strhla som si z pleca tašku s fotoaparátom a hodila ju bezmyšlienkovite pod kolesá. Rýchlo som sa zohla po blízky hrubý konár a hodila ho pred druhé koleso. Auto sa zastavilo. Rozbijem sklo. Vzala som kameň a podišla k autu. Elena plakala. Bola jej zima, triasla sa. Jagar vyskočil k nej a ľahol si na ňu. Začal ju oblizovať na krku a na tvári. Utíšila sa.
"Jagar? Jagar!" skríkla som naňho. Nemohol ma počuť, ale Elena postrehla moju tvár za sklom a vystrela ku mne ruky.
"Mama," povedali jej pery.
Jagar nasledoval Eleninu ruku a zachytil môj pohľad.
Cítila som, že ma vníma. Auto sa opäť trochu pohlo, taška sa posúvala. Zohla som sa zvonka k dverám a zubami som ukazovala Jagarovi, akoby som do nich vzala čierny gombík a potiahla ním nahor. Jagar oblízal sklo na okne. Bože, som hlúpa. Je to len pes. Jagar znova oblízal sklo a zohol sa smerom, ktorý som mu ukázala. Spozornela som. Je to šialené. Pomyslela som si a opäť som ukázala zubami na gombík. Jagar môj pohyb zopakoval. Neviem, či to bola iba náhoda, alebo ma naozaj pochopil, ale otvoril na prvýkrát. Okamžite som nastúpila, zatiahla ručnú brzdu a naštartovala. Potom som odpútala Elenu a zohrievala som jej trením telo. Jagar poslušne sedel bokom a čakal, kým sa z mojej pozornosti ujde trochu aj jemu. Lebo on je predsa hluchý a škaredý. A nepodobá sa na žiadne známe ani menej známe plemeno.
"Ďakujem Jagar," povedala som s pokorou a vzala ho s láskou do náručia.

Via Sendera - amatérska autorka, ktorá rada píše pre deti aj dospelých. Čitatelia ju môžu nájsť a čítať na stránke www.mamtalent.sk

2 comments:

  1. Páčila sa mi, Via. Podarilo sa Ti ukázať, že zvieratá nie sú hlúpe a čo tam po tom, že sú hoc aj "škaredé". Pre nás sú krásne. :)

    ReplyDelete
  2. Anonymous11:53

    Avi ďakujem. Ja som Tvoj román z MT ešte nečítala, nebola som tam od začiatku, ale rozhodne sa teším, že si ho prečítam v knižnej podobe, pretože historické romány sú pre mňa diela s pridanou hodnotou, mám ich v knižnici naozaj dosť. Prajem veľa úspechov, a spokojných čitateľov. Via

    ReplyDelete