January 03, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (3. časť)

Tá mačka je mŕtvy muž

Pán Fachitas dávno vypadol z bytu a ja cítim prichádzajúci infarkt. Sedím ako kus bravčového kolena neschopný pohybu a s vyplazeným jazykom civiem na tú perzskú mačku. Má ksicht celkom vrazený do hlavy, ako keby jej niekto tresol Veľkým Slovníkom Slovenského Pravopisu, alebo Ottovou encyklopédiou, to je fuk. Leží schúlená v klbku a nejaví známky života, okrem toho, že smrdí. Ten puch mi pripomína starú babku.
Tereza sa vracia z kuchyne a nesie mlieko v nerezovej myse. MOJEJ MISKE! Mám chuť skočiť jednej z nich po krku. Toto je vrchol. Mne mlieko dáva len zriedka, lebo sa bojí, že z neho dostanem hlísty, čo je do neba volajúci blud. Keď však príde mačka, dostane mlieko a k tomu z mojej misky. Tereza kladie misku na zem a mačka hneď zavetrí sladkú vôňu. Preberá sa, ale niečo mi na nej nesedí. Miesto toho, aby skočila dolu k mlieku sa naťahuje, ako keby ju napínalo na vracanie, potom zrazu vytočí hlavu do čudnej polohy, noha jej vystrelí do pravého uhla vysoko nad hlavu , ktorá mizne niekde pri zadku. Hneď mám ústa plné sladkých slín a je mi zle. Fuj. Humus! Keď sa jej hlava znovu vynorí, zalizuje sa až po uši, ako keby práve zjedla nejakú dobošku a až potom skáče dolu.
„NIEE!“ rozbieham sa, keď sa s tou papuľou blíži k moje miske. MOJEJ MISKE!
Mačka sa pozrie, vrhne na mňa pohľad plný nezáujmu a ponorí tvár do mlieka. Nemôžem sa na to znesvätenie dívať. Vybehnem na balkón a začnem brechať. O chvíľu sa na balkóne oproti zjaví Koksova hlava prestrčená cez mreže.
„Máme pohotovosť!“ volám. „Príď sem!“
„Nemôžem, Anton s zas ožral.“
Zvesím som hlavu a vraciam sa nazad dnu. Tereza hladká mačku, a potom sa na mňa otočí s maximálne úchylným úsmevom.
„Bude sa volať Renáta.“
Už aj bez toho mám dosť vypuklé oči, ale zrazu mám dojem, že mi vypadnú. Tereze celkom odpieklo mozog. Toto je vojna. Rozhodla sa ma absolútne zruinovať. Musím zahájiť krutú defenzívu, čo bude veľmi zložité, lebo budem musieť použiť svoje mimoriadne vyvinutý mozog, keďže nemám protistojný palec na fyzickú realizáciu svojich plánov. Ani s Koksom nemôžem rátať, aspoň nie dovtedy, kým Anton nevytriezvie a nepríde na návštevu. Napadá ma, že by bolo fajn, keby ku nám prišli čo najskôr, kým je mačka ešte malá. Kokso by ju mohol zožrať. Ale najprv som si musel byť istý, či by od nej nedostal tú toxoplazmózu, alebo aj nie, však je to jedno. On by to rozchodil.
Prečkám v útrapách až do včera a rozhodnem sa, že prvý krok k zničeniu tej potvory musí udrieť rovno na city. Poviem si teda, že budem držať protestnú hladovku. Je to klišé, viem, ale bolo to prvé, čo ma napadlo. Ráno, keď mi Tereza naplní misku psím žrádlom, ani len neotvorím oko, ďalej len spím, teda tvárim sa, že spím a potom celý deň blúdim po byte so zvesenou hlavou. Tereza je taká hotová zo svojej Renáty, že si to vôbec nevšíma a ja som bol celý deň zbytočne hladný. Ešteže mám pod posteľou schovaný kúsok zoschnutého syra, ktorý zhltnem, keď sa nedíva. Na druhý deň si to konečne všimne a zbadá, že moja miska zostala nedotknutá. Vyčítavo sa na mňa pozrie, opýta sa, či ma bolí bruško a ja len smutne prejdem okolo nej a posadím sa ku balkónovým dverám. Zas som celý deň nič nejedol. Na tretí deň jej to už nedá, vezme ma do rúk a skúma ma ako bábätko. Pýta sa, prečo jej ťuťulko nechce nič papať, donesie mi kúsok syrokrému, ktorý milujem, ale zapriem sa, prekľajem tú hnusnú mačku, a odmietnem. Nechápe to. Na druhý deň to trpko oľutujem, lebo Tereza vstane skoro ráno, zbalí ma do mojej cestovnej taštičky, oblečie sa a mačku zavrie v spálni. Naloží ma do auta a ja tŕpnem, kam ma to vezie. Zastaneme pri nízkej zelenej budove. Zamrazí ma, stisne mi polky a chvost mám schúlený až na bruchu. Prečo ma vzala k veterinárovi?
Vchádzame a v čakárni je strašný smrad. Je to ako hnoj. Keď z ordinácie po chvíli vynesú ovcu, dôjde mi, odkiaľ ten puch pochádza a hnusí sa mi čo i len pomyslieť, že ten veťák sa ma bude chytať rukami, ktorými možno dával tej ovci klystír. Trvá ešte polhodinu, kým prídeme na rad. Tereza ma znepokojene donesie dnu a chce ma položiť na jeho vyšetrovací stôl, ale bránim sa. Držím sa jej pazúrmi a zarývam sa jej do kabáta. Veťák má ľadové ruky. Premýšľam, že ho seknem do prsta, ale potom by ma možno chcel utratiť kvôli podozreniu na besnotu. Nechávam som sa teda vytrhnúť z Terezinho náručia a položiť sa na stôl. Veťák sa na mňa skúmavo zahľadí, skontroluje mi hruď, ústa aj brucho, ktoré mi chvíľu stláča prstami a potom zahlási:
„Má zápchu.“
Vypúlim na neho oči a mám chuť nadať mu celým repertoárom nadávok, aké poznám. Tereza, never mu ani slovo, nemám zápchu!
„Tíško, ťuťulko,“ upokojuje ma a díva sa uprene na veťáka. „Čo mu dáte?“
„Čípok,“ veťák sa otočí, chvíľu loví v šuplíku a vytiahne odtiaľ niečo čudne tvarované. Začínam panikáriť. Potom vezme do ruky skalpel a takmer sa pocikám na jeho stole, ale potom len rozbalí čípok a prepolí ho.
„Dám mu len polovičnú dávku, je maličký.“
„Ty si maličký, ty doktor! Neviem, kto ti dal diplom. Zápcha? To je všetko vina tej sprostej mačky, ona za to môže, jej dajte čípok, neopováž sa ku mne s tým priblížiť!“
Naťahuje si rukavice. Ozve sa plesnutie gumy.
„Načo sú ti?!“
„Chyťte ho za hlávku, nech sa nebojí,“ povie úlisne Tereze a tá ma s clivými očami chytí. Doktor si obíde stôl, jednou rukou ma chytí a druhou mi vrazí ten čípok rovno do...
„BOŽE! Nenávidím Terezu, nenávidím veťákov bez diplomu a nenávidím tú blbú mačku. Toto si vypiješ!“


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

8 comments:

  1. skvelé, skvelé, skvelé... som závislá na tvojich poviedkach :)))

    ReplyDelete
  2. Sofi Lu20:12

    dobre sa bavím, dúfam, že trojkou to nekončí :-)))

    ReplyDelete
  3. Karamel21:02

    Ak René neskape od zlosti, tak nie. :D

    ReplyDelete
  4. tamara21:59

    nemal by, aj keď tá mačka je veľká skúška :)))
    ale vyvažuje to Kokso, ešte sa chvíľu oplatí žiť :)

    ReplyDelete
  5. :D :D :D :D no comment :)

    ReplyDelete
  6. Sofi Lu22:50

    René je osobnosť. Aj keď ho vo vnútri ide rozdrapiť, jeho ego mu nedovolí prejaviť ani náznak slabosti, či nebodaj prehry. Také individuality prežijú všetko :-)
    Ja do neho vkladám veľké nádeje :))))

    ReplyDelete
  7. Anonymous16:24

    Gorazd, musím uznať, že si dobrý, ba čo viac, lepší ako ja.

    ReplyDelete
  8. Nemám už slov na teba, zakladám ti fanklub :D

    ReplyDelete