November 25, 2010

Marci V.K.: Psí život

Slušnosť káže predstaviť sa. Volám sa Ajda, žijem v paneláku v jednoizbovom byte s mojou paničkou a vôbec sa netajím tým, že mám už 13 psích rokov, počas ktorých som sa naučila, že nie všetko, čo sa blyští, je na zjedenie. To som si však uvedomila až vtedy, keď som sa pahltne vrhla na ušľachtilo rozvetvený krík bodliakov, ktoré sa ukrývali pod snehobielou pokrievkou nazývanou sneh. Nečudujte sa, v tom čase to bolo pre mňa nové a nepoznané a okrem toho, že sa to na mňa z každej strany ligotalo, bolo to mäkké a dobre sa do toho skákalo. A potom ešte raz, keď som našla otvorenú mäsovú konzervu blízko kontajnera a porezala si na nej jazyk.

Dnes, keď som už poznačená zdravým aj keď mestským rozumom a skúsenosťami seniora, (predsa len uznajte, že v 91 človečenských rokoch je úctyhodné čo i len ráno otvoriť oči a vstať) také hlúposti nerobím. Napokon, tie bodliaky vôbec nechutili a stáli ma skoro „šteňatovský“ život. A ja predsa nie som krava, čo sa pasie, a zelené trávy nepotrebujem ani k rastu svojej srsti. A cudzie konzervy už neokupujem. Ale nie kvôli riziku porezania psieho jazýčka, ale preto, lebo som pochopila, že niekoľkodňové zvyšky už naozaj nemajú žiadnu nutričnú hodnotu. A ja si skutočne zaslúžim omnoho viac!

Moji majitelia sa o mňa dobre starajú. Ak teda zoberiem do úvahy, že aspoň trikrát do dňa mi na krk zavesia masívny a ťažký obojok pripomínajúci skôr okovy a ťahajú ma von. Len neviem, ako mám svojej paničke povedať, že sa mi v ňom nedá ani dýchať. Teda, keď bežím a ona ma sťahuje ako šnurovačku a lá 60-te roky. Skutočne neviem, o čo jej ide. A dokonca si myslím, že keby trochu podbehla aj ona, ľahšie by sa zbavila tých tridsiatichpiatich kíl nadváhy, ktoré ospravedlňuje slovami: „Priberám aj z vody“. Nuž, som rada, že aspoň chvíľu trávim na čerstvom vzduchu a mám možnosť okysličiť si rozum. To si aspoň namýšľam pri tej trojminútovej prechádzke, ktorú mi trikrát do dňa venujú moji majitelia.

A potom strava. V miske mám stále tie isté granule. Veľké a tvrdé, ktoré vôbec nedokážem pohrýzť. Chcela by som vidieť moju paničku, ako by v mojom veku zahryzla do tvrdej nektarinky a tvárila sa pritom šťastne a zasýtene. Vždy, keď dostanem niečo iné, tak ich poctivo odsúvam na opačnú stranu. No len čo dojem, miska s granulami je opäť na svojom pôvodnom mieste. Nezdá sa vám, že je to signál toho, že sú hnusné a nežral by ich ani pes? No a potom si v miske nachádzam puding, krupicovú kašu, piškóty, polievku či zemiaky a ryžu. A to som si myslela, že ľudia majú viac rozumu. Neviem, aké iné gesto na znak protestu by som ešte mala naznačiť, aby moji majitelia pochopili, že nie som prasa, a tak sa neraz stáva, že vlastne aj ja sama pochybujem o tom, kto vlastne som.

Ale sú aj šťastné dni. Vtedy si v miske nájdem čerstvú hovädzinu (tú však nedostávam príliš často, pretože vraj potom vypúšťam všakovaké plyny, po ktorých nie je nikto schopný vydržať so mnou v jednej miestnosti) a kuracinu. Tú mám najradšej. Šťavnaté mäsko i kostičky. Môžem ich žrať na kilá, nuž ale to mi zas zakázal veterinár. Vraj neprospievajú môjmu telu a množia sa mi tukové vankúšiky, ktoré v konečnom dôsledku musí vyprázdniť zase len on. A tak, čím som staršia, tým menej kuraciny dostávam.

Ešte sú tu hračky. Tie, čo nielen ľuďom ale aj nám psom pištia ešte tri dni potom, ako ich odložíme späť do svojho pelechu, ale aj žuvacie, ktoré majú dvojsečnú zbraň. Väčšinou majú svojský pach (keby som nechcela vo vašich očiach zostať slušná, povedala by som, že smrdia ako latrína na dvore, kam ma z času na čas vezme panička, vraj, aby som si viac vážila čistotu svojho príbytku v kruhu rodiny), ale za to sú vraj zdravé a výživné, ale často krát sa nalepia na spodné zadné zuby, čo nám naozaj spôsobuje nemalé problémy. Teda len vtedy, keď sa vám na ne nalepia aj zuby vrchné. Vtedy lapáte po dychu, nie ste schopní vydať zo seba ani hlások a hlava vám kmitoce ako pri pohľade na úchyláka v parku. Zato mojej paničke by som ústa niekedy zalepila s radosťou. Ale iba vtedy, keď po mne zvyšuje hlas (podľa nej len dáva dôraz na význam povedaného slova), aby si zas dokázala (a hlavne aby to dokázala všetkým naokolo), aký mám pred ňou rešpekt a ako poslúcham na slovo. Že je to však iba obyčajná šikana, to ešte nikoho, kto sa tomu prizerá, nenapadlo.

Ale našťastie sa blížia sviatky vianočné, pokoj a mier. V miske si namiesto vody nájdem bylinkový čaj, na tanieri vyprážaný rezeň veľký ako hajzlový dekel (prepáčte, to som musela, keby som to nahradila iným slovom, ťažko by ste pochopili, aký skutočne veľký ten rezeň bude) a ako dezert dostanem tvarohový koláč. Potom sa budú všetci o mňa trhať, ťahať za uši, maznať sa so mnou, ťahať za fúzy (no čo, mám viac mužských hormónov) a hrať sa. Nevadí mi, že ja nemám možnosť napísať Ježiškovi a nevadí mi ani to, že o všetkom viem už takto v predstihu, je to tradícia, zvyk. Štve ma len to, že mi dostatočnú pozornosť venujú len raz v roku, kým ja im dávam lásku každý deň.


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala ako redaktorka a šéfredaktorka regionálneho dvojtýždenníka BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

7 comments:

  1. Jara H. Bertolasi11:37

    Marci, úsmevná lekcia pre majiteľov psov :)

    ReplyDelete
  2. tamara12:07

    niektore postrehy tam boli skvele, musim to poslat kamaratovi, ktory sype svojmu psovi do misky granule a pes ich stale vysypava nosom :)))

    ReplyDelete
  3. po dohode s Marci, som zmenila nadpis :)))

    ReplyDelete
  4. Marci V.K.17:21

    Jarka, som rada, že si sa pousmiala:)
    Tami, otázne je, či kamošov psík vie, že nosom sa nepapá:)

    ReplyDelete
  5. Dana22:40

    Keby takto boli napisane knihy o starostlivosti o psikov , tak by urcite bolo hned viac spokojnejsich psikov aj ich majitelov . Lebo teda ja nie som odbornik na psy, ale takouto formou napisana "prirucka" by bola dost zapamätatelna, skvele citanie aj poucne, aspon pre mna ...

    ReplyDelete
  6. Marci V.K.13:01

    potešilo Danka:)

    ReplyDelete
  7. Soňa16:13

    Perfektné, najlepšie čo som zatiaľ čítala. Veľa pravdy, super.

    ReplyDelete