Kristína V. Emoty: Aký pán, taký pes

Zelená vôdzka omotaná okolo ramien ladila Laure s teniskami, ktoré sa sem-tam zjavili pod kopami jesenného lístia napadaného na Železnej studničke. V ľavej ruke držala malú modrú fľašku s nápisom "Perlivá pramenitá voda" a tú pravú jej stískala Bianka, ktorá sa zaprisahala, že ju už nikdy nepustí. Kráčajúc popri menšom jazere k bufetu darovala Bianke letmý bozk, pohladila ju po chrbte. Opodiaľ jazvečík Lasa s obojkom rovnakej farby ako vôdzka okusoval dvakrát tak veľký kus dreva, ako bol on sám.
„Lasiatko moje," sklonila sa Laura k psovi a po pohladení jeho gaštanovej srsti mu nesmelo odlomila kúsok drievka z mohutného brvna. Lasa bol už starší pán a Laura s Biankou si ho ako štvorročného vzali v neďalekom útulku už pred šiestimi rokmi. Bol to pes bez mena, bez chuti do života či do jedla, bez majiteľa, len s minulosťou týraného psa, ktorého si rozhodol jeho predošlý majiteľ ponechať aj napriek tomu, že jeho troch súrodencov nemilosrdne a bez šance na spokojný psí život zakopal v ledva polmetrovej jame na záhrade svojho domu. Z Lasu vyrástol hravý pes, plný chuti do jedla aj do života a vďačný Laure s Biankou, že si ho vpustili do života. Laure vždy po jej príchode pooblizoval celú tvár a Bianku zase pre zmenu chodil po nociach budiť. Niekedy sa nemotorne vyštveral na ich postel a aj keď sa obe zaprisahali, že si chlapov do života nepustia, Lasa bol ten jediný, ktorý s nimi mohol zdieľať jedno lôžko.
Dievčence veselo kráčali vedľa seba, Laura občas pohladila svoju priateľku po vlasoch a celkom spontánne ju pobozkala.
„Milujem ťa, zlatino," vyšlo z Biankiných úst hneď po tom, ako sa jej podarilo odlepiť od jej pier.
„Ja viem drahá, si moja. Navždy moja žena, nedám si ťa."
"Vieš čo je úžasné?" odhodlane sa spýtala Bianka.
„Čo?"
„Že sme spolu toľké roky a ja ťa milujem stále viac. Že ak niekto hovorí, že láska po rokoch zo vzťahu odíde, len klame samého seba. Vieš zlato, nikdy sa nehádame, vieme sa o všetkom porozprávať, máme spoločné záujmy a ja som za to nekonečne vďačná. Každý deň."
Bianke sa vtisli do očí slzy šťastia a plná lásky k Laure ju vrúcne a pevne objala, tak ako nikdy predtým, tak ako toľkokrát predtým.
V bufete si obe dali ovocný čaj, Laura si k nemu kúpila pagáč a Lasovi dva syrové korbáčiky a pomaly sa odobrali k drevenej zastávke. Zastavili sa pri počmáranej lavičke, na ktorú si Bianka sadla, pretože sa jej zakrútila hlava.
„Zlato si OK?" „Bei?“ s vystrašeným pohľadom sa jej pýtala Laura čupiaca pri nej.
„Som, som, to hneď prejde," pohladila ju po kolene, dala jej pusu na studenú ruku a pritúlila sa k nej.
„Nech zmizne ten buzerantský čokel od môjho psa!" ozvalo sa od zeleného plotu, ktorý obkolesoval detské ihrisko.
Laura s Biankou sa vystrašene pozreli na neznámeho chlapa ťahajúceho na vôdzke svojho jazvečíka, ktorý brechal na Lasu.
„Aký pán, taký pes. Nech sa prace prašivec jeden, ešte tu bude skákať na môjho Salema."
Laura pribehla k Lasovi, zapla mu zelenú vôdzku a mužovi celkom slušne povedala, že jej pes nie je buzerant, že sa chcel len hrať.
„Aký pán, taký pes," zopakoval nazlostene. „Si myslíte, že som vás nevidel celú cestu? Fuj, lesby," dodal a odpľul si na zem smerom k Laure.
„Prepáčte, ale neotvárajte si tu na mňa ústa, pane. Môj pes nie je buzerant a vy sa láskavo starajte o seba a nie o nás! DOVI!" Nazlostená Laura sa zmohla na týchto pár slov a rozhnevanému mužovi sa otočila chrbtom. Očami zamerala Bianku sediacu na lavičke, usmiala sa, no pri snahe vykročiť ju zamrazilo, keď spoza chrbta započula už len nahnevané: „Ťahaj aj so svojim čoklom za tou škratou
lesbickou, ty fľandra." Nechápala, kde sa v tom mužovi berie toľko nenávisti, no pri spojení "lesbická škrata" ktoré uštedril na adresu človeka, ktorého Laura miluje viac ako seba, sa otočila.
„Keby som bola ako vy, radšej nevychádzam ani na ulicu. Hanbite sa za seba vy, vy...vy chudák."
Chlap zostal stáť, snažil sa uštedriť jej ešte pár rán, no hrdá Laura sa s úsmevom na perách a vztýčenou hlavou otočila a vnímala už len slnko, ktoré vysielalo svoje lúče priamo do jej tváre.
„Čo sa stalo?" spýtala sa ešte stále trocha oslabená Bianka sediaca na lavičke, keď k nej Laura stihla dobehnúť.
„To nič, zlato, ten pán mi ťa závidel." S úsmevom dodala Laura, vyložila Lasu na lavičku, objala Bianku a v duchu ďakovala za to, čo má.

Kristína V. Emoty sa vo voľnom čase venuje herectvu a písaniu. Zaťatá romantička a majiteľka svojich cieľov. Obľubuje citát J.A.Komenského: Komukoľvek môžeš pomôcť, pomôž rád. Veď dávno sa hovorí, že slúžiť a pomáhať sú vlastnosti vznešených ľudí.