January 06, 2011

Mirka Ábelová: O najlepšom psovi, akého si môžete priať

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil všetko. Nevadilo, že sa volal podľa vygélovaného chlapíka z Pomády s bielymi ponožkami v čiernych lakovkách, s farebným hrebeňom zastrčeným v zadnom vrecku nohavíc. Nevadilo ani to, že sa vďaka jeho dlhým kučeravým ušiam, gombičkovému mokrému ňufáku a veľkým hnedým očiam okoloidúci vypytovali jeho paničky, ako sa volá tá pekná fenka. Nevadilo dokonca ani to, že sa vďaka jeho záľube v najrôznejších maškrtách zvykli opýtať aj to, že kedy bude mať tá pekná fenka šteniatka.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil všetko. Keď mal asi jeden rok, dal na držku psovi, ktorý býval v tom istom paneláku, v smradľavom byte hneď oproti nim. Volal sa Argo-Šakal, bol to veľký podivín u ešte podivnejších majiteľov. Priplietol sa k nim niekde z ulice, a keďže mali dve škriekajúce decká, ktoré nedali pokoj, kým nedosiahli svoje, starí súhlasili. Danny nevyhľadával príležitosti na bitky, učili ho, že má byť slušný k ostatným psom. Ale s Argom sa to nedalo. Vždy vyskakoval a provokoval, akoby mu jeho miešanecký pôvod spôsobil v hlave nikdy neutíchajúce komplexy. Najhoršie bolo, že ich paničky boli kamarátky. Argo chcel vždy ukázať, že pánom je on a otravoval dovtedy, kým jedného dňa Dannymu nepraskli nervy. Argo to schytal tak, že sa jeho starý prišiel ku nim sťažovať. Vraj, ak im Argo kvôli Dannymu zdochne, nech si ho neželajú. Vraj okrem toho, že im zo života spraví peklo, si dá svojho psa vypchať a jeho chvost bude nosiť na znak protestu za klobúkom. Starému hrabalo. Mal krivú ruku, veľa pil a neskutočne smrdel. A ešte mal aj hnusnú tučnú ženu, ktorá na každého kričala.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď ho ďalší pes od susedov, odporný biely bullteriér, jedného večera takmer prizabil. Prechádzal sa vtedy s paničkou a jej otcom popri rieke, keď sa zrazu vynoril z tmy a skočil mu po krku. Okrem krku to potom schytal ešte aj Dannyho chrbát a naozaj si myslel, že už je po ňom. Ale nebolo. Vyriešilo sa to zopár štichmi. Už asi viete prečo.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď ho raz na sídlisku zrazilo auto. Panička sa na neho vtedy veľmi naštvala, lebo nechcel ísť domov. Vo vzduchu voňali psie ženy a čas vyzýval k tomu, aby zachoval svoj rod. No tá malá to nechcela pochopiť. Zaškriekala na neho tak silno, že sa k nej bezhlavo rozbehol. V tom čase sa však rozbehla aj zelená škodovka, naprataná rodinkou, ktorá sa vybrala kamsi na výlet. Stretnutie s kopou šrotu vôbec nebolo príjemné. Bolela ho vtedy neskutočne noha, myslel si, že mu ju to odporné auto urvalo. Panička vtedy navyše skoro dostala infarkt, zobrala ho na ruky a utekala s ním niekam na ôsme poschodie k veterinárovi. Nešiel výťah, a tak sa musel celých osem poschodí nechať niesť a popri tom ju nechať smokliť na jeho srsť.

Danny bol skutočný Treminátor. Prežil aj to, keď amputoval ruku nejakej hlúpej barbíne s nechutnými veľkými ceckami a nereálne dlhými nohami. Hrozne ho štvala, najmä vtedy, keď si ju mladá slečna všímala viac, ako jeho. Hrozilo vtedy, že ho tá malá niekomu daruje, aspoň to hulákala, keď dobehla s revom za mamou. Podobne to bolo aj s puzzle, na ktorom boli smiešne cupkajúce kone. Danny nemal rád kone. Boli veľké, smrdeli a vždy sa bál, že ho kopnú do hlavy. Aj puzzle skončilo v jeho žalúdku. Prežil a mladá ho nikomu nedarovala. Zostal kraľovať vo svojom kráľovstve, tvorenom teplými perinami, hladkaním všetkých členov rodiny, dlhými prechádzkami, šialenými hrami a žobraním pri raňajkách, obedoch, večerách.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď mu pod okom vyrašil akýsi divný výrastok a skončil na pár hodín v tmavej klietke čakajúci na to, ako mu to veterinár vyreže. Pichli mu vtedy niečo, čo ho celkom odrovnalo na niekoľko hodín. No keď sa zobudil, bola tam už malá a stále ho iba hladkala a vravela mu samé milé veci. Rana bolela ako ďas, ešte aj vyfasoval akýsi čudný plastový golier, s ktorým sa nevedel trafiť do medzier, kam sa dovtedy vždy strčil. Rozbehol sa a zostal zakvačený, pretože hlava s tou oštarou na krku cez priestor neprešla. Nezmestila sa. Celá rodina sa na tom vtedy veľmi zabávala. On sa cítil ako idiot.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, že sa mu nikdy nepodarilo splodiť potomka. Vždy ho to ťahalo ku chlapcom, ani nevedel prečo. A keď sa mu aj nejaká kočka zapáčila, tú mu nikdy nechceli dovoliť. Raz ho nahnali do záhrady s nejakou kokršpanielskou fiflenou, ktorá si to ani poriadne nevedela rozdať. Stále sa chcela naháňať. Lietala ako besná, až bol napokon taký zblbnutý, že jej namiesto na zadok začal skákať na hlavu. Z orálneho ani iného sexu nakoniec nič nebolo. majitelia ju naložili do auta a odviezli bohvie kam. A o fenke sa dopočul, že si nakoniec založila rodinu s nejakým výstavným šampiónom.

Danny bol naozaj Terminátor. Okrem toho, že dostal infarkt a na čas mu ochrnula polovica hlavy aj so zadnými labami, bol aj epileptik. Neznášal tie záchvaty. Jeden vždy prišiel na jar, jeden v zime. Triasol sa vtedy ako cvok, zasekol zuby, vystrelo mu všetky končatiny a v hlave mu neustále behalo, či už je tento záchvat posledný v jeho psom živote, alebo či ich ešte zopár prežije. Prežil. Aj z infarktu sa spamätal.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil aj to, keď jedného novembra spadol do jazierka na záhrade. To sa už jeho rodina presťahovala do baráku za mestom, ktorý mal malú štvorcovú záhradu. Hlavu rodiny vtedy napadlo, že jazierko dá všetkému tú správnu atmosféru. Kedysi v ňom bývali aj rybičky, no tie požrali mačky a tak sa jazierko zmenilo na bačorinu, do ktorej vždy na jeseň popadali listy z blízkej čerešne. Hlava rodiny ich potom vždy na jar vyberala smiešnou sieťkou a bohovala pri tom, že čo to bol za nápad urobiť si v blízkosti stromu jazierko. To však nebolo iba hocijaké jazierko. Pre Dannyho to bolo jazero. Štvorcová jama s kolmými stenami, obložená veľkými kameňmi. Danny nemal rád záhradu, ani to jazierko. V záhrade sa bál. Bol to panelákový pes, kým tam boli pánovia, nejako to tam vydržal. Aspoň tam vždy pohnojil záhon kvetov. Akonáhle však odišli do domu, zmocnila sa ho panika, že ho na tej záhrade nedajbože budú nútiť bývať. Začul raz totiž suseda, ako sa cez plot rozprával s hlavou domu a vtedy povedal:
"Šak čo nenecháte to psisko na záhrade, spravte mu tam búdu, nech je vonku, pes nepatrí do domu, ale na záhradu."
Hlava rodiny vtedy našťastie povedala , že to v žiadnom prípade neurobia. No strach zostal. Jedno popoludnie sa Danny do záhrady vybral sám. Povedal si, že nemôže byť posera a keďže mladá pozerala televízor a nechala odchýlené dvere do záhrady, rozhodol sa prekonať svoj strach. Danny už v tom čase dobre nevidel. Mal už svoje roky a tak sa len tak motkal a čuchal trávu. Ani si nevšimol ako sa dostal na okraj jazera. Čľup. Zrazu zacítil iba chlad a neskutočný zápach. Danny neznášal vodu. Ani plávanie. Neskutočne sa zľakol a začal makať zo všetkých síl. Márne. Steny boli hladké a vyliezť sa mu nedarilo. Chytila ho panika.
"Kurva, toto je psí život! Kadečo prežijem a teraz sa utopím v hlúpom jazere, zatiaľ čo moja pani kuká na telku? Hééééj, počuje ma niekto, vytiahnite ma, nevládzem plávať sakra, však sa tu utopííííííííím!"
Nikto ho nepočul. Všimol si iba, že vo vedľajšom dome sa otvorili balkónové dvere a nepríjemná suseda, ktorá sa na neho vždy sťažovala, pretože jej vonku obštiaval kvety, si vyšla zapáliť cigaretu.
No fasa, pomyslel si, utopím sa pred zrakom tej starej ježibaby, ktorá si nič iné ako moju smrť celý čas neželala. To nie je fér.
Neprestával plávať, no cítil, že čoskoro sa ponorí a pozrie si dno odporného močiara. Suseda sa pozrela jeho smerom.
"Héj, ty stará rachejtla, nečum na mňa a zazvoň mojej panej, nech ma už z tohto svinstva konečne príde vytiahnuť! Nechcem ešte do psieho neba, počuješ? Sľubujem, že sa vyhnem tvojím kvetom!"
Asi nepočula. Dofajčila cigaretu a zavrela balkónové dvere. Ešte chvíľu sa nič nedialo. Hovoril si, že to vzdá, lebo laby mu už začali tuhnúť. Naozaj už nevládal plávať. Z ničoho nič sa zjavila malá a skočila iba v gaťkách a nejakom farebnom tielku za ním do jazera. Nariekala ako besná, on ju celú nechtiac doškrabal a potom ho vylovila a utekala sním do kúpeľne. Zase voda. Ale aspoň teplá. A opäť uplakané chlácholenie. Začalo mu byť teplo a bolo to fajn. Domov sa vrátila aj mama malej a keď zbadala mokré šľapaje po celom dome, vbehla do kúpeľne s otázkou, čo sa vlastne stalo.
"Danny spadol do jazierkáááá," revala krpatá, "a zazvonila mi suseda, že sa topí."
"A utopil sa?" vydesila sa jej mama.
"Nie, mami, veď ho sprchujem, nevidíš?"
Danny sa v duchu zasmial. Tie dve boli podarené. Tak predsa len ho suseda počula. Ale s tými kvetmi si to ešte premyslí.

Dnes sa Danny necítil ako Terminátor. Všetko ho bolelo. Dosť nechutne sa mu zapálili sa mu uši a prestal počuť. Nejaká čudná pliaga mu postihla aj oči, takže videl iba nezmyselné škvrny, ktoré nedávali význam. Aj s kožou to nevyzeralo dobre. Niečo mu ju žralo a hrozne to svrbelo. Až tak, že si od nervov rozhrýzol labu. Aspoň, že čuch nestratil. Mal sedemnásť rokov, a už sa mu nič nechcelo. Ani chodiť, ani brechať. Cítil, že by chcel mať od všetkého svätý pokoj. Prežil pekný život, no už stačilo. Škoda, že psy nemôžu spáchať samovraždu. Premýšľal nad tým už pár dní. Z malej sa medzičasom stala vysokoškoláčka, a hlava rodiny s manželkou okolo neho súcitne chodili a robili všetko preto, aby si ešte trochu požil. Dokonca aj von ho vyniesli, aby nemusel chodiť. Všetko ho bolelo. Len im nevedel povedať, že už je čas odísť. Niekto pred neho položil misku so žrádlom. Nádherne voňalo. Zlupol ju na počkanie. Niekto ho pohladkal. podľa vône rúk to bola hlava rodiny. Dannyho obľúbenec. Mal ho rád. vždy s ním bola zábava. Hladkanie neprestávalo. Zrazu ho čosi jemne pichlo. Poznal to, už pár krát to zažil. Ale vždy ho pichal veterinár v ambulancii, kam ho malá odvliekla. Teraz bol doma a jej otec ho neprestával hladkať. Danny pocítil príjemné teplo. Cítil sa ľahúčko a úplne zdravý. Bolesť sa stratila. Dokonca sa mu nachvíľu zazdalo, že sa mu vrátil zrak. Zažmurkal očami. Naozaj. Áno, hladkala ho hlava rodiny, nemýlil sa. Zazdalo sa mu, že dokonca opäť počuje.
Hlava rodiny hovorila: "Prepáč nám, kamarát, ale nechceli sme ťa už viac trápiť. Mám ťa rád, budeš nám všetkým veľmi chýbať."
Danny pochopil. Oblízol pánovi ruku. Zrazu sa mu chcelo strašne spať. Bolo fajn, že bol pri ňom a hladkal ho. Necítil sa sám. Zavrel oči. Jeho film sa končil.

Danny bol skutočný Terminátor. Prežil úplne všetko. Len starobu nie.



Miroslava Ábelova pracuje ako redaktorka domáceho spravodajstva v Slovenskom rozhlase. Píše poéziu. Poviedky písať nevie, ale práve preto ju niekedy baví písať ich. Laureátka Ceny Rudolfa Fábryho za rok 2010, publikuje v časopise Dotyky a na portáli Mám talent. Spoluautorka básnickej zbierky Sólo pre 9 hlasov, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar.

7 comments:

  1. Vieš, pripomenula si mi ňou toho nášho, ktorého sme vlani takýmto istým spôsob stratili, a tak trochu ma to opäť dostalo...
    Veľmi pekná poviedka, Mirka. Tak pekne smutno nostalgická a nesmierne citlivá.

    ReplyDelete
  2. mirka08:22

    dakujem pekne mojka :-)

    ReplyDelete
  3. Zuzana Šedá10:12

    Mirka, Ty si ma normálne rozplakala, spomenula som si na nášho psíka, ktorého sme tiež museli dať utratiť :( citlivo napísané, Tvoje poviedky sa mi páčia

    ReplyDelete
  4. mirka10:30

    Dakujem a zaroven sa ospravedlnujem za tie slzy, nebol to moj zamer :-) chcela som si vtipne zaspominat na nasho bundasika, no potom sa to vyvrbilo takto nejako ...

    ReplyDelete
  5. mirka13:03

    skuska spojenia

    ReplyDelete
  6. misko20:37

    Mirka, mal som dojem, že som už u vás bol. Rozkošne popísané prostredie, živé spomienky, láska k nezabudnuteľnému, opísaná bez pátosu, stroho a pritom s priehrštím pocitov z prežitého. A krásne, plné a pravdivé. (jediné čomu neverím je Vaše tvrdenie, že neviet písať poviedky.( A neverte tým, ktorí by prípadne hovorili opak.)

    ReplyDelete
  7. mirka08:56

    :-) dakujem misko :-)

    ReplyDelete