December 19, 2010

b.b. fisher: Patrí - nepatrí

“Nie.”
“Mami, prosím!”
“Už som povedala. Nie.”
„Ale mami ..“
„Nie. A už dosť!“
„To nie je fér,“ urazene sa zvrtne, ruky prekríži na hrudi a dotknuto skriví pery. Moja dcéra. Čo ona vie o tom, čo je fér?
Neviem, koľký krát túto scénu prežívame odvtedy, čo sa naučila spojiť slová „chcem“ a „havo.“ Už ani nezvyšujem hlas. Len podvedome čakám, kým dokončí vetu a  potom odriekam svoj jednoduchý text. Naučila som sa nevnímať, čo hovorí a nepočítať, koľkokrát poviem nie. Tak či onak jej napokon môj hlas bez emócií oznámi, že pes do paneláka nepatrí. Znova. Tak ako mne moja mama. Och, ako som ju len za to nenávidela! Aj mňa moja dcéra znenávidí? Možno. Na nejaký čas, ale potom to pochopí. Určite áno. Veď aj ja som to nakoniec pochopila. Naozaj. Naozaj?
„Budem s ním chodiť von a budem sa oňho starať,“ otočí sa ku mne ešte raz s naivnou nádejou v hlase.
„Nie!“
„Mami, prosím! Aspoň toho maličkého, čo tety nosia v kabelke,“ nevzdáva to.
No hoci jej ústa naďalej vyslovujú srdcervúce prosby, oči prezrádzajú, že myšlienky sa už rozpŕchli ktohovie kam. Už nejde o psa. Je ako autíčko na zotrvačník. Keď sa raz natiahne, buď musí niekam dôjsť, alebo aspoň naprázdno „vytočiť“ kolieska. Tiež som to tak robila. Ešte pár zakňučaní a bude pokoj. A tak aj je. O chvíľu už sedí na zemi a napomína bábiky, aby nevyrušovali. Veď sú v škole. A ja si môžem vydýchnuť.
Veľká ručička na hodinách vďaka pokročilej artritíde zaškrípe. Je pol štvrtej. O štvrtej chodieva z práce manžel. Mimovoľne si povzdychnem a idem si poznačiť, že tie naše kuchynské kukučky treba namazať. A potom pôjdem. Kiežby sa stalo niečo, aby som nemusela.
„Čo sa deje?“
„Len bežný záchvat psej túžby.“
„Na to som sa nepýtal.“
„Nič. Všetko je v poriadku,“ zaklamem. On vie, že klamem. Ja viem, že on to vie.
„Jasné,“ zašomre, keď si cestou do spálne rozväzuje kravatu. Je to tak sexi! Niekedy sa za ním potichu prikradnem ako mačka a zozadu ho objímem. Len taký malý, nevinný, slastný prísľub na neskôr.
„Ja ťa nechápem,“ počujem ho zo spálne. „Prečo za ňou chodíš?“
Idem za ním a zatvorím dvere. Viem čo bude nasledovať a nechcem, aby to dcéra počula.
„Je to moja sestra. Preto.“
„Iste. Že sa vôbec pýtam.“
„Nebuď ironický.“
„Nebuď hlúpa.“
„Nie som.“
„Si! Ale asi ti robí dobre nechať sa ponižovať. A využívať. Celé roky.“
„To nie je pravda!“
„Čo nie je pravda? Že pribehneš hneď, keď zapíska? Že si pri nej ako poslušný pes, čo zúfalo čaká kocku cukru za splnený rozkaz?“
„Nerozumieš tomu.“
„No, aspoň na niečom sa zhodneme. Možno by si mi to mohla konečne vysvetliť.“
„Nemôžem. To by si nepochopil. Ty nemáš súrodencov.“
„Pochopiteľne. Ale vieš čo? Mám skvelý nápad! Ak to potrebuješ, môžem byť na teba občas hnusný a nemusíš kvôli tomu nikam chodiť!“
„To nie je od teba fér.“
„Možno nie. Ale ja sa už na to nemôžem pozerať.“
„Musím ísť.“
„Ó, áno, pokojne choď. Veď aj ona by isto za tebou chodila každý deň, keby si ty bola teraz na jej mieste.“
Mlčím. Viem, že by za mnou neprišla. Ale on tomu nerozumie. Nechcem to počuť. Ako ho poznám, nebolo to posledné slovo. Aj on má svoj zotrvačník.
„Bože! Veď si zobrala aj toho tvojho storočného psa!“ Au! Tento krát to zabolelo. Ani nevedel ako. Alebo áno?
Musel vedieť, že ten pes je to jediné, čo z mojej detskej izby neskončilo v bazári alebo na smetisku, keď mama predala náš dom. Tridsať rokov sa mu nezvratne ufúľalo v plyšovom kožuchu a oči mal toľkokrát vyšklbnuté, že sa už nedajú prišiť a len tak mu visia na kúskoch uvoľnených nitiek. A možno mu len stále vypadávajú z jamiek, keď vidí, čo sa deje naokolo. A isto je slaný. Od sĺz, ktoré som si doňho za celé tie roky odložila.
„Je to moja sestra!“ opakujem pomaly a veľmi, veľmi nahlas. Koho sa ale snažím prekričať?
Strhnem sa, keď vrznú dvere.
„Mami, s kým sa rozprávaš?“
„Prosím?“ nechápavo pozerám na svoje dieťa.
„Pýtam sa, s kým sa to rozprávaš,“ zopakuje, nezaujato stojac vo dverách.
„Ja ... s nikým. Choď sa prezliecť, už musíme ísť.“ Náhlivo vyjdem z izby a pobehujem po byte v snahe potlačiť omínajúce slzy a paniku, ktorá mi pulzuje v sluchách a rozlieva sa ako hustý med do celého tela. Panebože, preskočilo mi? Rozprávam sa sama so sebou. Teda s manželom. Lenže on tu nie je. On naozaj odišiel! Čo budem robiť?
Dcéru odvediem k susedke. Odrazu sedím v aute, hoci si nepamätám ako som sa doň dostala. Po tvári mi stekajú kvapky. Nie, nie sú to slzy. Vonku prší.
Mokré líca si uložím do dlaní. Všetko sa kazí. Moja mladšia sestra. Znova sa zahryzla do môjho života a znova ho rozožiera po kúskoch ako húsenica chrumkavý list. S rovnakým apetítom a účinkom. Prečo jej to dovolím? Už dávno to nie je drobný nedonosenec, ktorého bolo treba chrániť a neustále mu pomáhať. Tak prečo sa tomu neviem vzoprieť? Prečo s tým neprestane ona?
Možno, keby ešte žil otec. Alebo, keby som mame povedala pravdu, bolo by to lepšie. Nie. Lepšie nie. Len jednoduchšie.
***
„Dobrý deň,“ zdravím recepčnú na klinike.
„Dobrý deň. Už vás čaká.“ Je to súcit, čo počujem v jej hlase? Alebo ma ľutuje? Došľaka!
„Ďakujem,“ odpoviem zahanbene a so sklonenou hlavou miznem v chodbe.
Moja sestra. Vo svojej nekonečnej samoľúbosti neuniesla fakt, že ju niekto opustil. Navzdory jej krehkej kráse, podfarbenej ľstivo nežným hlasom a obrovskými očami s tým najlepšie predstieraným psím pohľadom, sa našiel muž, ktorý to zvládol a poslal ju tam, kam patrí a kam ja nemám odvahu ju porúčať. Nedokázala sa s tým vyrovnať. Zosypala sa.
Zavolali mne. Ako obvykle. A ja som bez váhania pribehla. Ako obvykle. Odvtedy prešiel mesiac a ja za ňou chodím každý deň. Každý jeden. A ona si je istá, že sa o všetko postarám. Ako obvykle.
„Meškáš!“ uštedrí mi výčitku namiesto pozdravu.
Zdvihnem hlavu a takmer sa začnem ospravedlňovať, no slová sa mi zastavia niekde na prahu pier, keď zbadám, ako majetnícky zviera v rukách môjho psa. Je to môj pes, dočerta! To ja som ho dostala na štvrté narodeniny. Jediná hračka, ktorú mi nevzala, lebo bol pre ňu príliš škaredý. Po dlhej dobe pocítim zlosť. Pozerám sa na ňu, ako tam sebaisto sedí, bez najmenšej pochybnosti, že by som tam nemusela byť.
Nevdojak si spomeniem na maminu brošňu. Taký malý farebný kvietok. Kúsok jej detstva, v ktorom sedela svojej babke na kolenách, kým ho skrivenými prstami a paličkami vyčarovala pred jej očami. Ošumelá spleť cverien, ktorá jej dodnes vháňa slzy do očí, keď si na ňu spomenie. Roky ho nevie nájsť. A mne je to ľúto. Pretože jej z detstva nič iné neostalo. Naozaj nič. Všetko ostatné ľahlo popolom aj s domom jej rodičov. Lenže môj pes je stále tu. Môj spojenec z detstva, nech už bolo akékoľvek. Mala by som niečo urobiť..
„O chvíľu sa vrátim,“ odvetím ja namiesto pozdravu.
Nečakám, čo na to ona a vybehnem z izby von. Kričí za mnou, ale je mi to jedno. Niečo mi napadlo. Schody beriem po troch, s adrenalínovým vedomím, že stačí stúpiť o centimeter vedľa a pád by raz a navždy vyriešil všetky moje problémy. Opantáva ma vzrušenie z toho, čo plánujem urobiť. Ktovie, či by som sa odhodlala, keby mi môj muž nedal ultimátum. Buď on alebo ona. Neverila som, že to naozaj spraví. Ale odišiel. Naozaj.
Vďaka bohu, že žijeme v malom meste. To, čo potrebujem, zoženiem za necelú hodinu a hneď sa ženiem späť na kliniku. Neponáhľam sa kvôli sestre, len chcem byť čím skôr doma.
Konečne stojím pred ňou. Som rozrušená a asi sa aj prihlúplo usmievam. Ona je plná zlosti a asi sa chystá vychrstnúť na mňa hrču svojej žlče, no nestihne to.
„Dovolíš?“ začnem skôr, než stačí čokoľvek povedať. „Toto,“ neobratne jej z rúk vytrhnem môjho psieho dôverníka, „je moje. A toto,“ siahnem do jednej z tašiek, „som kúpila tebe.“ Podávam jej novučičkého mäkučkého plyšového psíka. Je krásny, krajší ako ten môj. Zjavne je zaskočená, lebo mlčí. Dokonca môj darček pohŕdavo neodhodí, len ho mechanicky vezme do rúk. Pozerá pritom na mňa tak uprene, až sa na moment preľaknem, či jej tým nespôsobím ďalší kolaps. Ale nie. Možno len čaká nejaké vysvetlenie.
Namiesto toho sa s ňou narýchlo rozlúčim a nechám ju tam samu aj s jej prekvapením. Veď aj zajtra je deň a ja tu budem. Už trochu iná ako obvykle, ale budem.
A poviem jej, nech sa začne starať o seba sama, lebo ja sa musím postarať o seba. Áno, poviem jej to. Asi nie dnes, ani zajtra. Ale poviem. Vážne. Len čo sa mama dozvie pravdu. O tej brošni. Že to ja som ju stratila. Už veľmi, veľmi dávno. Že som sa bála jej to povedať. A neskôr hanbila priznať, že som jej klamala. Že sestra o tom vedela a často mi to „pripomínala“. Aspoň spočiatku, neskôr už nemusela. Bála som sa. A hanbila. Áno. Poviem jej to. Raz jej to poviem. Čoskoro. A potom ...
***
Stierače upratujú dobiedzavé kvapky a celou cestou udávajú tempo mojim myšlienkam. Je toho dosť, čo by som mohla robiť inak ako doteraz. Ako napríklad dnes, keď som zašla do psieho útulku, hoci ma v hlave sprevádzal dotieravý hlas, že pes do paneláka nepatrí.
Patrí, nepatrí. Zhlboka sa nadýchnem. Pohladkám hlavu malého chlpáča, zvedavo aj zmätene vykúkajúcu z  tašky na vedľajšom sedadle. Uložím k nemu plyšového súkmeňovca a v dlhom výdychu zacítim závan nádeje, že možno, raz, snáď bude všetko tam, kde má byť. Aj my.


B.b. Fisher, tajomstvom zahalený autor pekných poviedok a spoluautor románu Minulosť ťa dostane , ktorý bol spoločným projektom vydavateľstva Evitapress a portálu www.martinus.sk

6 comments:

  1. Mám rada tvoje písanie. Veľmi :)

    ReplyDelete
  2. Zuzana Šedá08:10

    krásna poviedka, tie pocity veľmi dobre poznám, možno preto sa mi tak páči...

    ReplyDelete
  3. This comment has been removed by the author.

    ReplyDelete
  4. ďakujem, zuzana :)

    ReplyDelete
  5. Marci V.K.17:39

    Veľmi príjemné a milé čítanie. Pekné...

    ReplyDelete