November 27, 2012

Katarína Tholtová: Mačacia láska

„Cicúúúš!!!“ zúfalo som zvreskla, keď mi tá potvora vyskočila na rozpísaný referát a prevrhla pri tom hrnček s kávou. Referát prežil, káva nie. Cicuš zoskočila a v jej mačacích očiach som spozorovala záblesk viny. Ten sa však rýchlo vyparil a ona vybehla z izby zo strachu pred oprávneným trestom.
Doteraz sa čudujem, čo ma primälo zachrániť ju pred nástrahami ulice a ujať sa jej. Bola škaredá a tak trochu zlá. Život ju naučil. Radšej som si mohla kúpiť krásnu perzskú mačku, prítulnú a lenivú, ktorej by sa chcelo len dôstojne ležať na určenom mieste a nie demolovať moje školské práce. Ale ja vlastne mačky ani nemám rada.
Naše prvé stretnutie s Cicuš bolo veľmi romantické – zoskočila na mňa z kontajnera, doškriabala mi chrbát a takmer mi privodila infarkt. Tým si získala moju desiatu i srdce. Neskôr si vydobyla i moju izbu. Privlastnila si posteľ, z koberca si urobila záchod a z klávesnice trampolínu. Obdivovala som jej schopnosť prežiť a vôľu vybojovať si všetko, čo k tomu potrebovala. Vrátane sympatií mňa i celej mojej rodiny.
Pod tým jej čiernym riedkym kožuchom sa skrývalo toľko hrdosti! Dostávala najdrahšie večere z celej rodiny a keď sa ich po dlhom naliehaní a prosení uráčila zjesť, usadila sa na schodoch a z výšky a diaľky nás ostatných pyšne pozorovala, ako zjeme ten svoj chabý pokrm. Bola by som odprisahala, že jej na tvári pritom vždy pohrával taký mačací škodoradostný úsmev.
Boli sme skvelá dvojka. Sisuš (teda ja) a Cicuš (teda Cicuš). Postrach každej civilizovanej domácnosti. Keď mala dobrú náladu, bola skvelou poslucháčkou. Sadla mi na kolená, ja som ju hladkala a rozprávala jej o mojich životných trápeniach. V tých chvíľach vyzerala veľmi inteligentne a chápavo. Keď som ju prestala hladkať, ušla preč.
Dnes však bola urazená. Nedovolila som jej skonzumovať sestrinho nového škrečka menom Piškótka. Brala to veľmi osobne. Mala pocit, že tá malá myš bez chvosta ohrozuje jej výsostné postavenie a bola rozhodnutá oň bojovať. Možno preto mi vyliala tú kávu.
Teraz som nemala chuť ani čas naháňať ju po dome a presviedčať o mojej oddanosti. Ponáhľala som sa na stretnutie s Igorom, mojím takmer priateľom, tak som len poutierala rozliatu kávu a o ďalší osud referátu ani Cicuš som sa nestarala.
Keď som prišla do parku, Igor už sedel na lavičke a čakal na mňa. Stretávali sme sa tam vždy v pondelok večer. Vlastne sme sa na tom nikdy nedohodli, ale vždy sme tam obaja prišli. V pondelok o ôsmej. To bol náš čas.
Mierne zadýchaná som sa zvalila vedľa neho.
„Nechceš žuvačku?“ spýtal sa bez pozdravu.
Chcela som. Jednu mi podal, ja som si ju vložila do úst, papierik spôsobne poskladala a odniesla do koša. Aj on si dal. Papierik hodil pod lavičku. Tak sme tam sedeli, žuvali a mlčali. Naše stretnutia prebiehali vždy podobne. Je to fajn, mať s kým mlčať. Hlavne, keď si nemáme čo povedať. Pondelky sú už také.
Keď sme dožuvali a prestalo nás baviť sledovať okoloidúcich, pritúlili sme sa k sebe a začali sa bozkávať. Len tak z dlhej chvíle, jemne, nie ako vo filme. Aj nám to dosť dlho vydržalo. Predsa len nejaká činnosť musí zamestnať aj jazyk, keď nie je o čom rozprávať. Lenže už bolo veľa hodín, park na noc zamykali, tak nás vyhodili.
My sme sa však len tak nedali. Šli sme sa poprechádzať do mesta, potom sme sa vrátili, preliezli plot a ľahli na trávu. Bola úplná tma, nikde nikto. Igorovi som ani nevidela tvár. Len odlesk jeho očí bol jasný. Mal ich podobné ako Cicuš. Také mačacie. To bolo vlastne jediné, čo sa mi na ňom páčilo. Mal zvláštne črty. Chvíľu mi trvalo, kým som si na ne zvykla. Láska na dvanásty pohľad.
Zrazu sa niekde v rohu zasvietila baterka. Prestali sme sa hýbať i dýchať a svetlo sa zase zhaslo. Rozosmiali sme sa a baterka si to všimla. Opäť sa zasvietila, hľadala tých narušiteľov pokoja, ale my sme už bežali k najbližšiemu plotu a liezli von. Majiteľ baterky bol rýchly, dohnal nás a snažil sa ma stiahnuť dole. Igor ma zase ťahal hore. Aj to nakoniec vyhral a ja som bola v bezpečí. Unikli sme a za nami sa ešte hodnú chvíľu ozývalo: „Lotri! Vagabundi! Nevychovanci! Potmehúdi! Darebáci, do čerta s nimi!“ Ujo mal zjavne bohatú slovnú zásobu.
Škoda, že nás vyhnal z nášho parku. Ďalší pokus o ilegálne vniknutie sme však už neurobili.
„Kam teraz?“ spýtala som sa
Mykol plecami, ale niekam ma viedol.
Po pár zákrutách sme prišli tam, kam plánoval. Na múrik pri obchodnom dome. Nepáčil sa mi. Bol studený a vonku už bola poriadna zima. S nevôľou som si sadla, triasla som sa a Igor ma objal a zohrieval. A mlčal. Dnes stále len mlčal.
„Prepáčte, vy tu bývate?“ spýtala sa okoloidúca pani.
„Nie,“ odpovedala som prekvapene. „Na tomto múriku?“
„Máte tu neporiadok,“ povedala pani, akoby nepočula moju odpoveď. Ukázala na prázdne fľaše a škatuľky od cigariet povaľujúce sa na zemi a odišla.
Zasmiala som sa na tej absurdnej konverzácii, ale Igor stále mlčal.
„Nejdeme už?“ spýtal sa po chvíli.
Ešte sa mi nechcelo, napriek tej zime. Cítila som sa príjemne. Ale nasilu som ho tam nechcela držať.
„Poďme,“ odpovedala som.
A tak sme šli ruka v ruke, až sme sa dostali do bodu, kde sa naša spoločná cesta skončila.
„Sisuš, ja už do parku neprídem,“ povedal, pustil moju ruku a bez ďalšieho slova sa vybral opačným smerom. Len tak.
Bola som prekvapená, to som nečakala. Na začiatku som cítila len šok. Potom som si uvedomila, že sa vlastne takto v noci nemám ako dostať domov, na taxík som so sebou nemala dosť peňazí. Musela som ísť pešo.
Našťastie som to nemala ďaleko, ale bola to taká bezútešná cesta, široká a rovná, vôbec nebolo vidieť na jej koniec a v detstve sa mi aj zdala nekonečná. Ako som tak šla a šla, zrazu mi začalo byť strašne smutno. Chcela som už byť doma, v teple. S počúvajúcou Cicuš na kolenách. Ale vedela som, že musím ešte ísť a ísť, triasť sa zimou na tej nepríjemnej ceste.
Onedlho na mňa zatrúbil taxikár. Pýtal sa na našu ulicu, tak sa aj potom ponúkol, že ma tam zvezie. Vtedy som si spomenula na všetky tie varovania, ako si nikdy nemám sadať do cudzieho auta. Zahodila som ich za hlavu a sadla som si. V krízovej situácii sa taxík zadarmo neodmieta.
Domov som prišla živá, zdravá, neznásilnená a neokradnutá v strede noci. Tešila som sa, že sa môžem najesť, napiť a ľahnúť si do postele. Bola som vyčerpaná.
„Cicuš,“ zašepkala som, keď som vošla do izby a usadila sa na posteľ s nastavenými kolenami.
Ale Cicuš nikde. Šepkala som naliehavejšie a naliehavejšie a nič. Ráno som sa dozvedela, že zjedla Piškótku a ušla.




Katarína Tholtová, autorka knihy Nočné motýle, víťazka Literárnej ceny Mám talent 2010

4 comments:

  1. Celý čas počas čítania som sa usmievala. Už viem, prečo mám rada mačky :) A tvoje písanie :)
    Aj keď je tá poviedka vlastne smutná. Ale tak vtipne, nepateticky smutná. Ja také neviem :)

    ReplyDelete
  2. Jara H. Bertolasi19:12

    Zlaté... mne sa vidí, že som tú poviedku už čítala...
    Ale to nič nemení na tom, že je fajn. Nie je fajn, keď nás všetci opúšťajú.

    ReplyDelete
  3. .. a teraz sa niekde spolu flákajú s Igorom:)

    ReplyDelete
  4. Barbara Pribylincová00:58

    môže byť

    ReplyDelete