December 06, 2010

Gorazd Karamel: Čivava René (2. časť)

Zas si sem dovliekla chlapa. Tvrdil jej, že je Mexičan, ale podľa mňa je to trošku šmrncnutý s Rómom. Je celkom pekný, ale hneď, ako povedal „Mexičan,“ mal som dojem, že ma budú musieť odviesť kvôli besnote. Už som cítil penu v papuli. Ako mohol tak sprosto klamať? Mne bolo jasné, že je akurát tak z Banskej Belej a o Mexiku počul možno len v súvislosti so slovom pončo. Sombrero by už zrejme zaradiť nevedel. Znovu ma chytá nostalgia a trochu aj amok. Neviem, prečo nemôžem od nich odtrhnúť zrak. Oblapkávajú sa, Tereza vyzlieka jeho „mexickú“, luxusne chlpatú hruď, on sa tupo usmieva a ja som asi primrzol k podlahe. Je studená, ale nemôžem sa pohnúť. Je zvláštne, že im nevadí, ako sa pozerám. Možno keby som ešte vyplazil jazyk, všimli by si ma. To nie je fér. Nikdy som nevidel Mexiko. Ja, čivava, duchom aj telom mexický patriot a kysnem v byte v Handlovej a zízam na Terezu, ako ma práve podvádza pred mojimi vlastnými očami. Som zvedavý, či aj jemu ovonia hlavu tak, ako mne. A či aj jemu dovolí, aby jej spal na krku... A či aj jemu hodí raňajky na zem, ako nejakému prasaťu... Tereza, skončili sme. Začína to byť nechutné, musím odvrátiť zrak, viem, že psy neplačú, ale čivavy majú veľmi veľké oči, a teda aj veľké slzné kanále... a do prdele, už revem...
Odchádzam. Keby som mal ruky, zatresnem za sebou dvere na Terezinej spálni, ale nemám ich, a tak len opúšťam izbu so zvesenou hlavou. Ja som ju predsa žiadal o to, aby mi doniesla fenu a nie tohto Juana Carlosa. Asi som jej to nevtlačil do podvedomia dosť jasne. TEREZA! SOM STRAŠNE FRUSTROVANÁ A OSAMELÁ ČIVAVA! Ako môžeš s tým vedomím súložiť?
V obývačke vyskočím na gauč a schúlim sa do klbka, aby mi bolo teplejšie. Nemám krk, na ktorý by som si ľahol. Vo chvíľach, keď Tereza nie je so mnou, a je zaneprázdnená (ako aj teraz), premýšľam. Teraz premýšľam, či by sa aj iným ľudom páčila vôňa mojej hlavy, a keby sa začal vyrábať taký parfum, či by si ho kúpili. Je to však celkom bezpredmetné, lebo ja ho vyrobiť nemôžem. Nemám pohyblivý palec. Dlho mi to nevydrží a myšlienky sa vyčerpajú. Prejdem na balkón cez dieru vo dverách, ktorú Tereza urobila pre mňa a zízam cez mreže zábradlia. Fúka vetrík. Zas cítim, aký som maličký.
„Hej, čivava!“ začujem zrazu.
Hľadám v mori balkónov zdroj toho hlasu a v tom vidím huňatú hlavu prestrčenú cez mreže oproti.
„Nie som čivava!“ úplne rezignujem zo svojej pozície.
„A čo si?“
„Morské prasa!“
„Aha,“ zaváha a chvíľu mlčí. Tá hlava patrí kokeršpanielovi, ktorý býva oproti u trpáka, čo robí každý večer nejaké seansy a orgie. Vždy je to vidno cez okno. Sem tam vídam tohto psa, ako mu trčí hlava cez mreže a zíza von, presne ako ja teraz.
„Čo chceš?“ opýtam sa.
„Zasekla sa mi hlava.“
„Dobre,“ prikývnem a nechávam si prefukovať uši.
„Zasekla sa mi hlava!!!“ zvýši hlas a ja znovu na neho upriamujem zrak. „Choď po niekoho!“
Chvíľu zvažujem, a potom sa otočím a idem po Terezu. Nie že by sa vo mne prebrala dobrota, ale zdá sa mi to ako dobrý dôvod vyrušiť ju. Je mi jedno, prečo toho kokra nemôže zachrániť jeho pán sám. Vojdem a musím sa premáhať, aby som sa na to vydržal dívať.
„TEREZA, ZLEZ Z NEHO, MUSÍŠ ÍSŤ KOKROVI Z NAPROTI VYTIAHNUŤ HLAVU Z MREŽÍ !“
Ignoruje ma. „TEREZA!
„Ťutinko, teraz nie!“ vydralo sa z nej.
„JA TI DÁM ŤUTINKO!“ tak teraz ma vytočila. Vyskočím na posteľ, snažím sa nedostať ranu do hlavy, lebo všade lietajú končatiny a vyskakujem na chrbát Juanovi Carlosovi. Škrabem o sto šesť. Konečne to ten mamľas zacíti a snaží sa ma striasť z chrbta. Nejde to. Som vytrvalý, a nakoniec musia obaja prerušiť to, čo práve robili a Tereza ma naštvaná odnáša preč. Je celkom nahá a celkom vytočená.
„Zlá zlá čivava!“
„Na to ti vieš čo...!“
„Ešte budeš aj brechať do mňa?!“ oborí sa na mňa a ja začnem dupkať pred balkónom. Dobre vie, že keď dupkám, niečo sa deje, lebo na dupkanie z ničoho nič som príliš lenivý.
„Tak, čo máš?“ opýta sa. „Cikať?“
Stále dupkám a škrabkám na dvere balkóna. Pootvorí ich, vybehnem, ale ona je stále dnu. Vykukne iba hlavou, lebo je bez oblečenia. Ten tupý koker si to všimol. Začína zúrivo brechať a Tereza po pár sekundách konečne zbadá jeho hlavu. Trochu ňou lomcuje a Tereza to na moje prekvapenie chápe. Ide si vziať župan, pobozká Juana Carlosa a beží von do paneláka oproti.
Začína mi byť zima. Idem dnu, do Terezinej spálne. Juan Carlos sedí holý na posteli a na tvári má pripečený výraz. Neviem, či sa mi takí zdajú všetci ľudia, alebo len tí, ktorých si sem Tereza vodí. To je jedno, tento je pripečený tak či tak.
„Takže ty si Mexičan!“ posadím sa na zem oproti nemu. Moje oči ho rozrušujú.
„Haha, čivava.“
„To bolo skutočne inteligentné,“ poznamenám. „Nechceš si oholiť tie cecky?“
Mám dojem, že sa v ňom prebúdza neha a chcel by ma pohladkať. Načahuje sa za mnou a tak ohrniem hornú peru a začnem vrčať. Stiahne ruku nazad a ukáže mi rukou nechutné gesto. Mamľas. Viem, takých ako ja jete v osade na raňajky, ale tu nie si pánom.
Za pár minút je Tereza nazad, pobozká Juana Carlosa, sadne si na posteľ a usmieva sa.
„Predstav si, Anton z naproti mal večierok, zaspal opitý, nechal psa na balkóne a ten si tam zasekol hlavu. Zvonila som mu asi päť minút, kým sa zobudil.“
Idem na balkón a naozaj. Hlava zmizla. Za pár minút však dvere na byte tresli a Carlos bol preč. Aká krásna noc. Vďaka, Antonov kokeršpaniel. So sladkým pocitom si idem ľahnúť Tereze na krk, ale po pár sekundách musím preč. Smrdí ako fachitas.
Na druhý deň počujem klopanie. Je asi poludnie. Rozlepím jedno oko a nastraženým uchom počujem pri dverách mužský hlas. Nie je to Carlos. Je to cudzí hlas, ale počujem aj niekoho iného. Vystrelím z postele. Áno, je to ten trpák a jeho retardovaný koker, čo si pchá hlavu pomedzi mreže. Nevyzerajú až tak pripečene.
Tereza sa usmieva, pozýva ho ďalej a on sa usádza v obývačke. Podáva jej bonboniéru a koker si sadá na zem k jeho nohám.
„Čau, čivava,“ prehodí, kým Tereza začína nudnú zdvorilostnú debatu. Nereagujem.
„Vďaka za včera,“ pokračuje.
„Nie je začo.“
„Aj u vás bolo včera asi veselo,“ uškrnie sa a ja už nevládzem ďalej hrať urazeného, som nesmierne osamelý.
„Áno, Tereza mala mexickú párty.“
„Keď má Anton doma oslavu a opije sa, vždy mu zožeriem všetko, čo doma nájdem. Preto ma často zatvára na balkón, a potom ma tam zabudne.“
Je mi smiešne. To je tiež pekne tupý pán a pekne vychcaný pes. Ako ja a Tereza. Beriem kokera na balkón a sedíme spolu na vetríku. Ponúknem ho svojimi keksami a sem tam hodím okom po Tereze, žiarivo sa usmieva. Konečne je mi fajn. Koker sa volá Kokso. Vždy, keď mi to príde na myseľ, chce sa mi smiať, ale je to môj prvý kamoš, a tak sa radšej udržím.
Boli u nás asi hodinu, potom odišli, Tereza zjedla takmer všetky bonbóny, a zas prišiel pán Fachitas.
Sadá si na gauč a vedľa seba kladie farebnú škatuľu. Ozaj, Tereza má dnes narodeniny. Srdce mi tlie šťastím. Cítil som to už z dverí. On mi doniesol fenku. Ten najmilší falošný Mexičan na svete s krásnou hruďou. Mám chuť vyskočiť a objať ho, oči sa mi zas zalievajú slzami a moja radosť sa v momente mení na prúd zúrivosti, keď tú škatuľu otvára a vyťahuje odtiaľ bielu perzskú mačku. PRE BOHA! Tereza, tá mačka neprežije ani jeden deň! A mačky majú navyše toxoplazmózu...


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

7 comments:

  1. ?))) ak je čivava len spolovice takýto originálny pes, chcem čivavu :)

    ReplyDelete
  2. Jara H. Bertolasi13:24

    Vynikajúce, Gorazd :)
    Z toho by mohla byť celkom slušná psia novela :)

    ReplyDelete
  3. ako vždy, tento autor nemá chybu, super som sa pobavila !

    ReplyDelete
  4. Svetluška13:35

    René to má doma teda fakt veselé :D Super sa to čítalo :)

    ReplyDelete
  5. Parádne, plynie to jedna radosť, vtipné!:D A nedá mi tá Handlová - autor je z nášho okresu?:)

    ReplyDelete
  6. Karin00:02

    Čo dodať...nezameniteľný štýl!!! Bravo!!!

    ReplyDelete
  7. Karamel10:37

    vdaka, vrelo vam odporucam zadovazit si takeho reneho domov :))

    ReplyDelete